znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 154/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 81/2010-680 zo 16. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   U.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., B. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č.   k. 14   Co 81/2010-680   zo   16. novembra 2010 (ďalej len „krajský súd“ a „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Sťažovateľ   v   postavení   navrhovateľa   bol   účastníkom   konania   vedeného   na   OS Bratislava III pod sp. zn 10C 187/2003, v ktorom na základe určovacieho návrhu zo dňa 28. 11.   2003 podaného   v   zmysle § 80 písm.   c) OSP   a   po   vykonanej zmene návrhu sa domáhal,   aby   súd   v   rozsudku   vyriekol,   že   na   strane   navrhovateľa   neexistuje   peňažný záväzok voči odporcovi v I. rade podľa písomného uznania záväzku vyhotoveného formou notárskej   zápisnice   spísanej   dňa   2.   7.   2003   pod   zn.   NZ   656/2003,   Nz   55088/2003   na Notárskom úrade označenom v návrhu a súčasne v návrhu uviedol, že túto považuje za nespôsobilý exekučný titul.

Na súdnom pojednávaní dňa 27. 04. 2007 prvostupňový súd pripustil zmenu návrhu a zmenu petitu návrhu tak ako je vyššie uvedené. Uznesením z 22. 5. 2008 súd prvého stupňa   rozhodol   opakovane   o   pripustení   zmeny   návrhu   na   začatie   konania   tak,   že predmetná notárska zápisnica je nespôsobilým exekučným titulom, z ktorého navrhovateľovi nevznikol   voči   odporcovi   v   prvom   rade   žiadny   peňažný   záväzok.   Zároveň   súd   po predchádzajúcom pripustení vstupu do konania odporcu v II rade, uznesením z 8. 1. 2007, ďalším uznesením z 22. 5. 2008 pripustil zmenu návrhu tak, že súd rozhodne aj o určení, že navrhovateľovi   nevznikol   právny   záväzok   voči   odporcovi   v   II   rade   na   základe   zmluvy o postúpení   pohľadávky uzavretej 23.   10.   2003   medzi   odporcom v I.   rade a   odporcom v II. rade.

Súd prvého stupňa rozsudkom z 30. 11. 2009 zamietol návrh navrhovateľa v celom rozsahu a súčasne ho zaviazal k náhrade trov konania voči odporcovi v I. rade a odporcovi v II rade.

Z pôvodného návrhu navrhovateľa a z ďalších ním vykonaných zmien návrhu bolo zrejmé, že sa jedná o určovací návrh podľa § 80 písm. c) OSP a tomu zodpovedala aj skutočnosť, že navrhovateľ preukazoval v konaní svoj naliehavý právny záujem na určení neexistencie záväzku voči odporcovi I a odporcovi II.

Súd prvého stupňa skúmal splnenie a existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovaných určeniach zo strany navrhovateľa a následne dospel k záveru, že v tomto konaní nie je možné posudzovať, či notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom, že to prináleží iba exekučnému súdu v rámci exekučného konania.

S návrhom navrhovateľa smerujúcim k tomu, aby súd rozhodol aj „o neexistencii jeho peňažného záväzku voči odporcovi v rade I“ sa súd vôbec nezaoberal. Prečo bol určovací   návrh   týkajúci   sa   peňažného   záväzku   podľa   uznania   záväzku,   ktorý   sa   stal exekučným titulom voči o odporcovi v rade I zamietnutý, vôbec neodôvodnil. Poukázal iba na prebiehajúce konanie o neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu, ktoré však nebolo   a   doposiaľ   nie   je   právoplatne   skončené,   ignorujúc   pritom   inštitút   „uznania záväzku“, tiež právne dôsledky, ktoré zákon s uznaním záväzku spája. Nebral do úvahy skutočnosť, že písomným uznaním záväzku osoba podpisujúca uznanie záväzku bez ohľadu na   právny   základ   vzniku   záväzku,   dáva   inej   osobe   záväzný   prísľub   na   splnenie   dlhu, nevylučujúc pritom „uznanie neexistujúceho záväzku“. Súd prvého stupňa nebral do úvahy, že domnienka existencie dlhu založená uznaním dlhu je vyvratiteľná, čo znamená, že dlžník, ktorý   svoj   dlh uznal,   môže   následne namietať,   že dlh nevznikol   pričom však   existenciu týchto skutočností musí preukázať dlžník t. z. Navrhovateľ, čo aj preukazoval navrhovateľ v konaní po celú dobu. Súd nebral na zreteľ právne významnú skutočnosť spočívajúcu vo vykonateľnosti   notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu   a   s   tým   súvisiacu   existujúcu hrozbu   vykonania   exekúcie   spojenú   s   neoprávneným   odňatím   majetku   navrhovateľa a poškodením jeho vlastníckych práv, vrátane práva na ochranu majetku (čl. 20 ods. 1 Ústavy).

Pri rozhodovaní o určovacom návrhu voči odporcovi II súd zdôvodnil zamietavý rozsudok tým, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na takomto určení a, že v tomto konaní sa navrhovateľ domáhal určenie „neexistencie určitej právnej skutočnosti“, právnych   účinkov   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   uzavretej   medzi   odporcom   I a odporcom II. Tiež, že takýmto určením sa právne postavenie navrhovateľa ako dlžníka nezmení.

S vyvratiteľnosťou domnienky existencie dlhu aj voči odporcovi II a s uplatnenými námietkami   navrhovateľa   sa   súd   vôbec   nevyporiadal   odôvodňujúc,   že   nebo   splnený základný predpoklad určovacej žaloby...

Proti   uvedenému   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie   podaním   z   10.   1.   2010, v ktorom uviedol, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, dospel k nesprávnym skutkovými zisteniam,   nevysporiadal   sa správnymi   argumentmi   navrhovateľa   uvedenými v konaní, ktorými odôvodňoval naliehavý právny záujem, tieto vôbec nevyvrátil, ponechal bez   povšimnutia,   nevysporiadal   sa   ani   s   námietkou   osobitných   právnych   účinkov spôsobených písomným uznaním dlhu, existujúceho exekučného titulu, pričom tieto trvajú i naďalej bez ohľadu na zmluvný vzťah medzi účastníkmi a zmluvu, ktorá bola napadnutá žalobou, rovnako ani s tým, že naďalej sú ohrozené práva navrhovateľa a jeho právne postavenie   v   budúcnosti,   čo   možno   odstrániť   iba   určením   neexistencie   záväzku navrhovateľa   voči   odporcovi   I   a   voči   odporcovi   II.,   keďže   nemožno   vylúčiť   ani   ďalšie postúpenie   neexistujúcej   pohľadávky   od   odporcu   II   na   tretiu   osobu.   Navrhovateľ   tiež poukázal na to, že nemá možnosť v žiadnom inom konaní preukazovať neexistenciu dlhu, ktorý bol písomne uznaný 2. 3. 2003 a že súd musí zohľadňovať vyvrátenú domnienku o existencii záväzku inak je jeho postup v rozpore s ust. § 133 OSP.

V odvolaní opakovane navrhovateľ zdôraznil, že sa domáha určenie neexistencie peňažných záväzkov voči odporcovi I a odporcovi II a nič nebráni súdu, aby rozhodol o určení neexistencie   označených záväzkov voči   odporcom,   keďže návrh bol   dostatočne určitý   a   zrozumiteľný   a   bolo   v   ňom   vymedzené   spôsobom   nevzbudzujúcom   žiadnu pochybnosť o neexistencii ktorých, záväzkov má byť rozhodnuté. Navrhovateľ tiež uviedol ak je petit určitý a zrozumiteľný, čo aj len v časti a návrh obsahuje všetky potrebné skutkové údaje o neexistencii záväzkov, nie je možné bez ďalšieho nerozhodnúť o určení neexistencie záväzkov a súčasne v podanom odvolaní upravil petit podaného návrhu tak že, zúžil petit pôvodného návrhu na rozhodnutie iba o neexistencii záväzkov, čoho sa však domáhal aj pred prvostupňovým súdom. Navrhovateľ postupoval v konaní podľa § 95 OSP, § 211 ods. 2 OSP. Krajský súd rozsudkom zo 16. 11. 2010 zn. 14 Co /81/2010-680 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II v časti, v ktorej bol návrh zamietnutý.

Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   prvostupňový   súd   vec   posúdil   správne   po právnej stránke a patrične odôvodnil.

V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že súdy nie sú bezvýhradne viazané   žalobným   petitom   a   nie   je   ich   povinnosťou   prevziať   jeho   znenie   do   výroku rozhodnutia, poukazujúc na to, že rozhodujúce je, aby bola zachovaná obsahová zhodnosť medzi žalovaným nárokom a súd môže formulovať výrok rozhodnutia aj inými slovami. Tým vlastne   krajský   súd   potvrdil   správnosť   a   dôvodnosť   právnych   argumentov   uvedených navrhovateľom v odvolaní. V rozpore z predošlým však odvolací súd súčasne konštatuje, že navrhovateľ v odvolacom konaní sa domáha rozhodnutia o výroku t. j. o otázke, ktorá nebola predmetom konania, popierajúc pritom obsah samotného návrhu aj po pripustenej zmene, z ktorého bolo zrejmé, že cieľom návrhu podaného podľa § 80 písm. c) OSP bolo práve určenie neexistencie peňažného záväzku voči odporcovi v I. rade v previazanosti na vykonané uznanie záväzku a namietanú existenciu dlhu navrhovateľa v čase uznania. Krajský   súd   vôbec   však   neodôvodnil,   prečo   nerozhodol   o   určení   neexistencie záväzku, ktorého výroku sa navrhovateľ domáhal.

Súčasne neodôvodnil, prečo nerozhodol o neexistencii záväzku navrhovateľa v II rade.   Iba   strohé   konštatovanie,   že   takéto   určenie   nerieši   spornosť   vzťahov   medzi účastníkmi, preto na takomto určení ani nie je naliehavý právny záujem, bez akéhokoľvek odkazu   na   zákonné   ustanovenie,   nie   je   riadnym   odôvodnením   jeho   právneho   záveru. Rovnako   konštatovania   odvolacieho   súdu   o   dôvodných   námietkach   odporcov v súvislosti s námietkou premlčania týkajúcej sa zmeneného žalobného petitu až dňa 22. 5. 2008 v previazanosti na uznanie dlhu, ku ktorému došlo 2. 7. 2003 sú bez akéhokoľvek odkazu na príslušnú právnu normu alebo zákonné ustanovenie. Svojvoľné a nepravdivé je konštatovanie   odvolacieho   súdu   o   tom,   že   určenia   neexistencie   peňažného   záväzku   sa navrhovateľ domáhal v inom súdnom konaní, pretože predložené rozhodnutie NS SR 5 Cdo 99/2009   bolo   vydané   v   inej   právnej   veci,   v   ktorej   sa   navrhovateľ   domáhal   určenia neplatnosti zmlúv   o   zabezpečovacom prevode   vlastníckeho práva a určenia vlastníctva. Toto   rozhodnutie   nerieši   existenciu,   či   neexistenciu   záväzku   uznania   formou   notárskej zápisnice,   ktorá   je   priamo   exekučným   titulom   a   predstavuje   stálu   hrozbu   uskutočnenia neoprávnených   zásahov   do   majetkovej   sféry   navrhovateľa   ako   potencionálneho povinného...

Sťažovateľ je toho názoru, že vydaným rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, ale najmä Krajského súdu v Bratislave bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 127 ods. 1 čl. 141   ods.   1,   v   spojení   s   čl.   144   ods.   1   a   právo   na   spravodlivý   proces   čl.   6   ods.   1 Dohovoru,   pretože   výsledok   odvolacieho   súdu   je   rozhodujúci   pre   práva   a   povinnosti súkromného charakteru…

Konaním najmä odvolacieho súdu bolo zjavne popreté právo sťažovateľa na súdnu ochranu,   keď   sťažovateľovi   nebola   poskytnutá   náležitá   súdna   ochrana   jeho   práva. V súdnom konaní bolo rozhodujúce, aby súd rozhodol o neexistencii záväzku navrhovateľa voči odporcovi I a súčasne o neexistencii záväzku voči odporcovi II. Odvolací súd mal preskúmať zákonnosť rozhodnutia prvého stupňa zo všetkých dôvodov vo vzťahu k základnej otázke a rešpektovať pritom základný účel súdneho konania a zásady súdneho konania… Prílišný   formalizmus   pri   posudzovaní   úkonov   účastníkov   občianskeho   súdneho konania   a   hodnotenie   náležitostí   či   skutočností,   ktoré   nemajú   zásadný   význam   pre poskytnutie ochrany práva a idú nad rámec zákona, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu…

V   predmetnej   veci   najmä   rozsudkom   odvolacieho   súdu,   ktorým   tento   potvrdil zamietavý rozsudok súdu prvého stupňa, keď nerozhodol o podstatnej a rozhodujúcej otázke v konaní, neposkytol navrhovateľovi, sťažovateľovi ochranu jeho právam, ktorej sa tento domáhal   na   všeobecnom   súde,   naviac   tiež   bez   toho,   aby   v   svojom   rozhodnutí   boli v dostatočnej miere uvedené dôvody, na ktorých bol rozsudok založený, keďže tento nedal odpoveď   na   tie   otázky  ,   ktoré   mali   pre   vec   podstatný   význam   a   týkali   sa   určenia neexistencie záväzkov.

Odvolací súd nevenoval vôbec dostatočnú pozornosť obsahu samotného návrhu ani upravenému petitu návrhu, inak by dospel k zisteniu, že cieľom podaného návrhu bolo rozhodnúť „práve o neexistencii záväzkov navrhovateľa, sťažovateľa voči odporcom. Ani odlišnosť   pojmov   a   slovných   výrazov   uvedených   v   petite   návrhu,   či   slovne   presunutá štylizácia petitu nemohla totiž viesť všeobecný súd k prijatiu záveru, že predmetom konania je   niečo   iné   ako   „určenie   neexistencie   samotného   peňažného   záväzku“.   Dôsledkom nesprávnej úvahy najmä odvolacieho súdu, ale aj súdu prvého stupňa bol potom vydaný rozsudok,   ktorým nebola poskytnutá   spravodlivá ochrana   právam   navrhovateľa.   Reálne uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho konania   sa   táto ochrana zákonom   predpokladanej   kvalite   dostane   bez toho   aby sa mu ukladali povinnosti, ktoré od účastníka nevyžaduje zákon (čl. 2 ods. 3 Ústavy).

yslovený nesprávny právny záver prvostupňového súdu a právny názor odvolacieho súdu, spočíva v nesprávnej interpretácii a aplikácii prísl. ust. OSP a v konečnom dôsledku vydanými rozhodnutiami došlo k zjavnému popretiu práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Nemožno prehliadnuť ani to,   že právny poriadok (ustanovenia Občianskeho zákonníka) pripúšťa   vyvratiteľnú   domnienku   existencie   dlhu   založeného   uznaním   a   až   následne   je zistené, že dlžník ktorý záväzok uznal, skutočným dlžníkom nie je. Keďže právny poriadok pripúšťa uznanie záväzku formou notárskej zápisnice,   ktorá   je samostatným exekučným titulom,   iba   na   základe   takto   vykonaného   uznania   môže   dôjsť   k   priamemu   zásahu   do majetkovej sféry osoby, ktorá nie je dlžníkom a žiadny záväzok nemá, no napriek tomu nič nebráni vykonaniu exekúcie na majetok   v jej vlastníctve,   pretože   prioritne   je   chránený záujem osoby označenej za veriteľa v písomnom uznaní záväzku obsiahnutom v notárskej zápisnici podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti po jej prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, zn: 14Co/81/2010-680 zo dňa 16. 11. 2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zn: 10C 187/2003-618 zo dňa 30. 11. 2009, bolo porušené základné ústavné právo sťažovateľa garantované čl. 46 ods. 1, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 127 ods. 1 čl. 141 ods. 1, v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, zn: 14Co/81/2010-680 zo dňa 16. 11. 2010 sa zrušuje.

3. U. s. r. o. priznáva trovy konania spočívajúce v právnom zastúpení 8.890,20 €, ktoré je odporca povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. D. K… do 30 dní od tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   sa v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 187/2003 návrhom na začatie konania po jeho zmenách domáhala takéhoto určenia: „Súd určuje, že notárska zápisnica spísaná na notárskom úrade Mgr. Z. B., pod sp. zn. N 656/2003, Nz 55088/2003 zo dňa 2. 7. 2003 je nespôsobilým exekučným titulom, z ktorého navrhovateľovi nevznikol žiadny peňažný záväzok voči odporcovi v 1. rade, Súd   určuje,   že   navrhovateľovi   nevznikol   žiadny   právny   záväzok   voči   odporcovi v 2. rade na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej dňa 23. 10. 2003 medzi odporcom v 1. a 2. rade.“

Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 187/2003-618 z 30. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľky v celom rozsahu a zaviazal ju na náhradu trov konania.

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom   krajského   súdu   a   porušenie   svojho   základného   práva   vidí   v   nesprávnych právnych   záveroch   krajského   súdu   (ako   i   okresného   súdu,   ktorého   rozsudok,   a   tým   aj právne závery boli napadnutým rozsudkom potvrdené).

Podstatou   argumentácie   sťažovateľky   je   nesprávne   ustálenie   predmetu   jej určovacieho návrhu okresným súdom i krajským súdom. Podľa sťažovateľky okresný súd aj krajský súd nesprávne a len z dôvodu neprípustnej formálnej viazanosti petitom jej návrhu bez náležitého zdôvodnenia nerozhodli o jej návrhu na „určenie neexistencie peňažného záväzku“,   ktoré   sťažovateľka   podľa   svojho   názoru   navrhovala   v   petite   návrhu.   K   tejto argumentácii sťažovateľky uviedla: «Odvolací súd nevenoval vôbec dostatočnú pozornosť obsahu samotného návrhu ani upravenému petitu návrhu, inak by dospel k zisteniu, že cieľom podaného   návrhu bolo   rozhodnúť   „práve   o neexistencii   záväzkov navrhovateľa, sťažovateľa voči odporcom. Ani odlišnosť pojmov a slovných výrazov uvedených v petite návrhu, či slovne presunutá štylizácia petitu nemohla totiž viesť všeobecný súd k prijatiu záveru, že predmetom konania je niečo iné ako „určenie neexistencie samotného peňažného záväzku“.»

Sťažovateľka   namietala   aj   nesprávnosť   a   nedostatočnú   odôvodnenosť   záverov krajského súdu „o dôvodných námietkach odporcov v súvislosti s námietkou premlčania týkajúcej sa zmeneného žalobného petitu“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že právne závery krajského súdu (ako ani okresného súdu) sa nevyznačujú arbitrárnosťou a sú súladné so   zákonom   ako i konštantnou   judikatúrou.   Pričom   ani sťažovateľka   vo   svojej sťažnosti neuvádza žiadnu argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá relevantne spochybniť správnosť týchto záverov. Krajský   súd   svoje závery v napadnutom   rozsudku   zdôvodnil vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo,   keď   uviedol: „Odvolací   súd   predovšetkým skúmal   správnosť   postupu   súdu   prvého   stupňa   z   hľadiska   jeho   viazanosti   návrhom   na začatie konania v zmysle § 153 O. s. p.. Až na stanovené výnimky v občianskom súdom konaní   súd   nemôže   navrhovateľovi   priznať   viac   ako   požadoval   v   žalobnom   petite   a odporcovi nemôže uložiť inú povinnosť, ako povinnosť navrhovanú navrhovateľom (nález US ČR 2780/2008). Je pravdou, že súdy nie sú bezvýhradne viazané žalobným petitom a nie je ich povinnosťou bezvýhradne, prevziať jeho znenie do výroku rozhodnutia. Rozhodujúce je,   aby   bola   zachovaná   obsahová   zhodnosť   medzi   žalovaným   nárokom   a   súd   môže formulovať výrok rozhodnutia aj inými slovami. Navrhovateľ sa však v odvolacom konaní domáha rozhodnutia o výroku, ktorý nebol predmetom konania. Je podstatný rozdiel medzi uplatneným určovacím petitom o nespôsobilosti notárskej zápisnice byť exekučným titulom, a určovacím petitom o neexistencii samotného peňažného záväzku. Ide o dva rozdielne nároky, ktoré nie je možné preklenúť rozdielnymi výrazovými prostriedkami. Od výroku o nespôsobilosti   notárskej   zápisnice   byť   exekučným   titulom,   navrhovateľ   odvodzoval   aj ďalší žalobný petit, že mu nevznikol peňažný záväzok voči odporcovi v 2.. rade zo zmluvy o postúpení pohľadávok. Zmluvou o postúpení pohľadávok nový veriteľ len vstupuje do práv a povinností predchádzajúceho veriteľa, a samotné určenie, že dlžník nemá záväzok voči novému veriteľovi nerieši spornosť vzťahov medzi účastníkmi právneho vzťahu. Preto na takomto   určení   nie   je   naliehavý   právny   záujem…   Z   vyjadrení   navrhovateľa v prvostupňovom aj odvolacom konaní je navyše zjavné, že určenia neexistencie peňažného záväzku sa domáhal v inom súdnom konaní, ktorého výsledkom je aj predložené rozhodnutie Najvyššieho   súdu   SR   5   Cdo   99/2009,   v   ktorom   je   vyslovený   záväzný   právny   názor o neplatnosti   zmluvy   o   prevode   a   zmluvy   o   odplate   obchodného   podielu   medzi navrhovateľom   a   odporcom   v I.   rade,   ktoré sú   právnym titulom   aj   peňažného   záväzku uznaného navrhovateľom v spornej notárskej zápisnici.“

Pokiaľ   sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že „Svojvoľné   a   nepravdivé   je konštatovanie   odvolacieho   súdu   o   tom,   že   určenia   neexistencie   peňažného   záväzku   sa navrhovateľ   domáhal   inom   súdnom   konaní,   pretože   predložené   rozhodnutie   NS   SR 5 Cdo 99/2009 bolo vydané v inej právnej veci, v ktorej sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti zmlúv   o   zabezpečovacom prevode   vlastníckeho práva a určenia vlastníctva. Toto   rozhodnutie   nerieši   existenciu,   či   neexistenciu   záväzku   uznania   formou   notárskej zápisnice...“, ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   na   ďalšiu   časť   odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorú sťažovateľka nenamietala a v ktorej sa uvádza: „Podaním zo   dňa   5.   10.   2010   navrhovateľ   predložil   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   pod   sp.   zn. 5Cdo 99/2009 zo dňa 19. 5. 2010, v ktorom sa konštatuje, že zmluva o prevode obchodného podielu z 2. 6. 2003 uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom v I. rade je absolútne neplatný   právny   úkon   podľa   §   37   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   pre   jej   neurčitosť a to v dôsledku   absencie   uvedenia   ceny   obchodného   podielu   alebo   spôsobu   určenia   jej výšky. Navrhovateľ uviedol, že tento rozsudok potvrdil, že navrhovateľovi nikdy nevznikol voči   odporcovi   v   I.   rade   žiadny   peňažný   záväzok.   To   znamená,   že   v   čase   vykonaného uznania záväzku formou notárskej zápisnice zo dňa 2. 7. 2007 na strane navrhovateľa neexistoval žiadny riadny a platný záväzok voči odporcovi v 1. rade označenom za veriteľa v notárskej zápisnici…“

Ústavný   súd   preto   pri   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   nezistil   príčinnú súvislosť   medzi   sťažovateľkou   v   petite   sťažnosti   označeným   základným   právom a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2011