znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 154/2010-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2010 v zložení z predsedu senátu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra   Brňáka   prerokoval   sťažnosť   A.   S.,   M.,   zastúpenej   JUDr.   M.   K.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd nečinnosťou Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 5 D 1942/2004 a takto  

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd nečinnosťou   Okresného   súdu   Michalovce   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   5   D   1942/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2.   A. S.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 2 000   € (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e Okresný súd Michalovce   p o v i n n ý   vyplatiť   j e j do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.  

3. Okresnému súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 5 D 1942/2004 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. A. S. (ďalej len „sťažovateľka“) podala 6. apríla 2010 Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sťažnosť na nečinnosť Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 D 1942/2004 s odôvodnením, že od roku 2004 nie je príslušným notárom ako súdnym komisárom skončená dedičská vec po nebohej Ing. S. M., rod. S., a to aj napriek tomu, že ju podpredseda okresného súdu v odpovedi zo 17. júla 2009 na jej sťažnosť z 3. apríla 2009 ubezpečil, že vec sa skončí na najbližšom pojednávaní.

2. Sťažovateľka porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) videla vo viacerých časových úsekoch   nečinnosti   povereného notára   ako súdneho   komisára,   keď   buď vôbec nekonal, alebo konal neefektívne, a v celkovej dĺžke neskončeného konania, v dôsledku ktorej sa znehodnotili mnohé veci patriace do dedičstva, čo je pre ňu traumatizujúci stav. Navrhla preto   vydať nález, ktorým   ústavný súd vysloví   porušenie   označených   základných   práv, zaviaže okresný súd zaplatiť jej finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a trovy právneho zastúpenia (bez vyčíslenia).

3.   Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   z 21.   mája   2010   uviedol,   že   pôvodne poverený notár S. N. bol koncom roka 2007 vylúčený z konania a rozhodovania v označenej veci, takže táto je od 4. januára 2008 pridelená inému súdnemu komisárovi   L. L., ktorý podľa neho vo veci koná priebežne. Posledné pojednávanie   bolo 23. marca 2010, na ktorom sa právni zástupcovia účastníkov dohodli, že do 30 dní zašlú notárovi písomné vyjadrenie týkajúce sa rozsahu a hodnoty majetku patriaceho do dedičstva, ale do 17. mája 2010   tak   neurobili,   čiže   prieťahy   sú   zapríčinené   aj   samotnými   dedičmi,   teda i sťažovateľkou.

4.   Ústavný   súd   po   prijatí   veci   na   ďalšie   konanie   uznesením   z 22.   apríla   2010 a po súhlase   účastníkov   s upustením   od   ústneho   pojednávania   posúdil   doterajšiu   dĺžku konania a jej (ne)primeranosť z ústavnoprávnych   hľadísk práva na prejednanie veci   bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote a zistil, že ústavná sťažnosť sťažovateľky je dôvodná.

5. Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 5 D 1942/2004 zistil, že dedičské konanie po nebohej Ing. S. M. začalo 20. októbra 2004 a do dnešného dňa nebolo skončené. Doterajšia dĺžka konania v nerozhodnutom stave nutne nastoľuje otázku, či toto konanie je vedené bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 200/09), nemožno primeranosť civilného konania vyjadriť numericky, v zmysle určenia lehoty jeho trvania, ktorú je vždy potrebné považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby tohto   konania   s následkami   v podobe   vyslovenia   porušenia   citovaných   článkov   ústavy a dohovoru.

6. Primeranosť dĺžky civilného konania, a teda aj dedičského konania treba skúmať a preverovať v každom prípade osobitne a vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre   ľudské   práva   pomenovaný   celý   rad   kritérií,   podľa   ktorých   možno   posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či   obťažnosť   dokazovania,   ďalej   o spôsob   správania   účastníkov   a samotného   sudcu (súdneho   komisára)   v priebehu   konania   a pod.   (porov.   Philis   v.   Grécko   1997,   Pélissier a Sassi v. Francúzsko 1999, I. ÚS 257/08 či I. ÚS 413/08 ap.).  

7. Ústavný súd po zvážení uvedených kritérií dospel k záveru, že dedičská vec po nebohej poručiteľke zjavne prekračuje ústavné medze primeranosti tohto konania, a to aj napriek určitej zložitosti v zisťovaní okruhu a hodnoty vecí patriacich do dedičstva a najmä pre   diametrálne   odlišný   prístup   účastníkov   k predmetu   konania.   V občianskom   súdnom poriadku je totiž dosť procesných inštitútov, ktorých správne použitie zabezpečí, aby bolo rozhodnuté bez zbytočných prieťahov   či   v   primeranej lehote (porov. § 6, § 100, § 114 a pod.   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Totiž   požiadavku,   aby   ochrana   práv   bola poskytnutá   primerane   rýchlo,   netreba   osobitne   odôvodňovať.   Je   zrejmé,   že   len   rýchla ochrana môže byť dostatočne účinná, šetriaca náklady nielen účastníkom konania, ale aj samotnému súdu a pôsobiaca aj preventívno-výchovne či stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov.

8.   K zbytočným   prieťahom   v dedičskom   konaní   teda   došlo   jednak   samotným nekonaním súdneho komisára a jeho neefektívnou činnosťou, keď síce vykonával rôzne procesné   úkony,   ale   zatiaľ   bez   podstatného   vplyvu   na   meritórne   a hlavne   právoplatné skončenie danej veci. V tejto súvislosti treba však dodať, že aj správanie sťažovateľky (jej právneho   zástupcu)   prispelo   k celkovému   predĺženiu   konania,   keď   mnohokrát   zostala v spore   pasívna   aj   napriek   tomu,   že   sa   zaviazala   konať;   naostatok   od   23.   marca   2010 doteraz, ale už 6. apríla 2010 podala ústavnú sťažnosť, v ktorej ani nežiadala vysloviť pre súd   povinnosť   konať   bez   prieťahov,   len   jej   priznať   finančné   zadosťučinenie   v značnej výške.

9. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky konať a rozhodnúť v primeranej dobe či bez zbytočných prieťahov, prikázal okresnému súdu ďalej konať vo veci bez zbytočných prieťahov, ktoré neuposlúchnutie by malo vyvolať disciplinárnu zodpovednosť notára, a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 € (čl. 127 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

10. O náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľke ústavný súd nerozhodol, lebo si ich jej právny zástupca do vyhlásenia tohto nálezu vôbec nevyčíslil (§ 31a zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších predpisov a § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2010