znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 154/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   D.   V.,   správkyne konkurznej   podstaty   obchodnej spoločnosti I., a. s., B. B., zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 3 Cob 198/2008-244 z 19. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. V., správkyne konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti I., a. s., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2009 doručená sťažnosť JUDr. D. V., správkyne konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti I., a. s., B. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. V., ktorou namietala porušenie   svojho   základného   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej len   „krajský   súd“)   č.   k.   3   Cob   198/2008-244   z   19. novembra 2008.

Sťažovateľka podala Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala (v postavení žalobkyne) zaplatenia sumy 236 821,54 Sk od žalovaného s tvrdením, že podľa nej nedošlo žalovaným k platnému započítaniu jeho pohľadávok proti pohľadávkam   sťažovateľky,   a   preto   nedošlo   ani   k   zániku   pohľadávok   sťažovateľky v žalovanej   výške.   Sťažovateľkou   uplatnená   pohľadávka   pozostávala   zo   sumy 162 860,54 Sk a zo sumy 73 961 Sk.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   54   Cb   15/2007-220   z   26.   marca   2008   (ďalej   len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky a žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 3 Cob 198/2008-244 z 19. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 73 961 Sk, v ostatnej časti rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   a   iných   práv   rozsudkom krajského súdu v celom rozsahu, to znamená aj v časti jeho výroku, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu, a žalobe sťažovateľky, čo sa týka zaplatenia sumy 73 961 Sk, bolo vyhovené.

Podľa sťažovateľky došlo k porušeniu jej označených práv nesprávnym právnym posúdením   úkonu   započítania   pohľadávok   žalovaným   proti   jej   pohľadávkam,   ako aj nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu.

V   dôvodoch   sťažnosti   však   sťažovateľka   namietala   nesprávne   právne   závery krajského   súdu,   len   pokiaľ   ide   o   posúdenie   tej   časti   jej   žaloby,   ktorá   bola   rozsudkom okresného súdu v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu zamietnutá.

Sťažovateľka   navrhla   ústavnému   súdu,   aby   vyslovil   porušenie   jej   označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu, zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv rozsudkom krajského súdu, ktorým   bol   v   časti   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   (v   časti   zamietnutia   žaloby sťažovateľky   o   zaplatenie   sumy   162   860,54   Sk)   a   v   časti   zmenený   tak,   že   žalobe sťažovateľky o zaplatenie sumy 73 961 Sk bolo vyhovené.

Napriek   tomu,   že   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   práv   rozsudkom krajského súdu vo všetkých jeho výrokoch, dôvody jej sťažnosti sa vzťahujú len na ten výrok rozsudku krajského súdu, ktorým bol čiastočne potvrdený zamietavý výrok rozsudku okresného súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnymi závermi   všeobecného   súdu   v   otázke   posúdenia   jednostranného   započítania   pohľadávok zo strany žalovaného proti žalobkyni.

Podľa   sťažovateľky „prejav   účastníkov,   smerujúci   k započítaniu“ žalovaného nespĺňal   náležitosti   platného   právneho   úkonu   okrem   formálnych   nedostatkov   najmä z dôvodu   nedostatku   určitosti   tohto   prejavu.   Sťažovateľka   poukázala   na   to,   že   „avízo“ o započítaní nie je úkonom, ktorý by bolo možné považovať za relevantný prejav účastníka, osobitne nie, ak v danom prípade žalovaný chcel započítať jednu svoju pohľadávku proti dvom pohľadávkam žalobkyne, a z „avíza“ nie je zrejmé a s určitosťou vymedzené, ktorá z dvoch pohľadávok žalobkyne a v akom rozsahu majú týmto započítaním zaniknúť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti   skutkových   a právnych záverov   namietaných   sťažovateľkou   alebo   ktoré   by   spočívali   v nedostatočnom   zistení skutkového   stavu   veci,   nesprávnych   právnych   záveroch   či   nedostatočnom   odôvodnení záverov krajského súdu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   je   veľmi podrobné,   dôsledné   a vyčerpávajúce.   Krajský   súd   sa   vysporiadal   so   všetkými skutočnosťami, ktoré tvoria obsah sťažnosti sťažovateľky. Sťažovateľka neuviedla vo svojej sťažnosti   žiadne   argumenty,   ktoré   by   boli   spôsobilé   spochybniť   správnosť   a ústavnosť záverov krajského súdu.

Krajský   súd   sa   dostatočne   vysporiadal   s otázkou   platnosti   úkonu   započítania pohľadávky žalovaného s pohľadávkami sťažovateľky, keď dospel k záveru, že „avízo“ o započítaní je platným prejavom vôle, resp. úkonom, v súlade s rámcovým zmluvným vzťahom medzi účastníkmi, kde si túto formu prejavu dohodli. Námietky sťažovateľky, že z takého prejavu vôle nie je zrejmé, ktoré z jej dvoch pohľadávok a v akej časti týmto zápočtom zanikli, nevyhodnotil správne krajský súd ako námietky spôsobilé spochybniť započítanie   pohľadávky   žalovaného   proti   žalobkyni.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   len poznamenáva, že sťažovateľka nespochybňovala v priebehu konania existenciu pohľadávky žalovaného, ktorá bola započítavaná, ako ani spôsobilosť tejto pohľadávky k započítaniu.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu takýmto nie je.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľky odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd poznamenáva, že vo vzťahu k časti výroku, ktorým krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu, je daná možnosť odmietnuť sťažnosť pre nedostatok právomoci ústavného   súdu   vzhľadom   na   možnosť   sťažovateľky   podať   dovolanie   podľa   §   238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009