znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 154/08-32

Ústavný   súd   Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2009 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti V. Ú., K., zastúpenej advokátkou JUDr. B. G., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Obvodného   pozemkového   úradu   v B. sp.   zn.   OPÚ-79/2006/SLZ zo 7. februára 2006, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25 Sp/16/2006-16 z 24. augusta 2006 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   SžoKS   104/2006 zo 14. augusta 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. Ú. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   SžoKS   104/2006 zo 14.   augusta   2007   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 25 Sp 16/2006-16 z 24. augusta 2006   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25 Sp 16/2006-16 z 24. augusta 2006   a   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 SžoKS 104/2006 zo 14. augusta 2007   z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. V. Ú.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri   eur   a štyridsaťšesť   centov),   ktorú   jej   j   e   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokátky JUDr. B. G., P., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. januára 2008 doručená sťažnosť V. Ú. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím v úvodnej časti spomenutých orgánov verejnej moci.

Porušenie   svojho   základného   práva   podľa   citovaných   článkov   ústavy,   ako   aj označených   medzinárodných   dohovorov   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   príslušné   orgány rozhodli, že sťažovateľka nespĺňa podmienky na vrátenie vlastníctva k pozemkom podľa § 3 ods. 1 písm. j) zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“). Svoje zamietavé rozhodnutie odôvodnili   tak, že vlastníctvo sťažovateľky zaniklo z dôvodu kúpnej zmluvy uzavretej medzi ňou a Okresným národným výborom v B. (ďalej len „ONV“).

Po   podaní   odvolania   sťažovateľky   proti   uvedenému   rozhodnutiu   Obvodného pozemkového úradu v B. (ďalej len „pozemkový úrad“) rozhodli Krajský súd v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský súd“) ako súd odvolací rozsudkom č. k. 25 Sp/16/2006-16 z 24. augusta 2006 a následne Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   1   SžoKS   104/2006   zo   14.   augusta   2007   tak,   že   potvrdili rozhodnutie pozemkového úradu, pričom sa   stotožnili s argumentáciou tohto správneho orgánu.

Sťažovateľka ďalej poukázala na viaceré skutočnosti, ktoré ju ovplyvnili pri uzavretí namietanej   kúpnej   zmluvy   (okrem   iného   nátlak   vtedajších   štátnych   orgánov,   hrozba väzením, povinnosť odvádzania tzv. kontingentov), pričom uviedla, že namietané orgány verejnej   moci sa   vo   svojich   rozhodnutiach   sústredili   na   posúdenie   tiesne,   ako   aj nevýhodných podmienok, za ktorých bola zmluva uzatváraná, len z hľadiska porovnania cenových   podmienok   vyvlastnenia   a výkupu. Sťažovateľka   taktiež   uviedla,   že   v rámci dokazovania   pred   pozemkovým   úradom,   ako   aj   pred   všeobecnými   súdmi   vôbec   neboli vypočutí ňou navrhnutí svedkovia.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Obvodný pozemkový úrad B. rozhodnutím OPÚ-79/2006/SLZ zo dňa 7. 2. 2006, Krajský   súd   Banská   Bystrica   rozsudkom   25 Sp/16/2006-16   zo   dňa   24. 8. 2006 a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom 1 SžoKS 104/2006 zo dňa 14. augusta 2007 porušili základné právo sťažovateľky vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR ako aj v čl. 1 Dodatkového protokolu a porušili základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozhodnutie   OPÚ-79/2006/SLZ   Obvodného   pozemkového   úradu   B.   zo   dňa 7. 2. 2006, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica 25 Sp/16/2006-16 zo dňa 24. augusta 2006   a   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   1 SžoKS 104/2006   zo dňa 14. augusta 2007 sa zrušujú a Obvodnému pozemkovému úradu B. sa prikazuje vo veci znovu konať.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval,   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   154/08-7 z 29. apríla 2008 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, riaditeľa pozemkového úradu, predsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a uvedení predstavitelia dotknutých orgánov verejnej moci oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril pozemkový úrad podaním sp. zn.   OPÚ-0541/2008/SLZ   z   12. augusta 2008,   v ktorom   riaditeľ   pozemkového   úradu k veci okrem iného uviedol:

Správny orgán rozhoduje na základe zákonov prijatých NR SR, ktoré sú prijaté v súlade   s Ústavou   SR   a medzinárodnými   dohovormi.   Zákon   č.   503/2003   Z.   z.   má zmierňovať majetkové krivdy napáchané v rozhodujúcom období. Nie je možné v súčasnej dobe všetko uviesť do pôvodného stavu ako to bolo kedysi.

Do dnešného dňa OPÚ v B. rozhodol o 7 nárokoch v tejto lokalite, pričom tri naše rozhodnutia   preskúmal   a potvrdil   KS   v B.   Bystrici   aj   Najvyšší   súd   SR.   U   všetkých oprávnených osôb bol postup a riešenie rovnaké, pri splnení resp. nesplnení podmienok stanovených zákonom. Správny orgán môže konať len to, čo mu zákon dovoľuje, nesmie rozhodovať   nad   jeho   rámec.   V   zákone   č.   503/2003   Z.   z.   je   stanovené   a určené,   čo   je potrebné splniť, aby bola oprávnená osoba úspešná. Konkrétne dôvody nenavrátenia ani nepriznania   práva   na   náhradu   za   vykúpené   pôvodné   pozemky   sú   uvedené   v našom odôvodnení rozhodnutia a v odôvodneniach rozsudkov odvolacích súdov. Oprávnená osoba slobodne a voľne využila všetky možnosti preskúmania nášho rozhodnutia.“  

Vyjadrenie   predsedu   krajského   súdu   č.   Spr   1005/08   z   20.   augusta   2008   bolo ústavnému súdu doručené 25. augusta 2008 a okrem iného je v ňom uvedené:

„Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   v   celom   rozsahu   zotrváva   na   dôvodoch   svojho rozhodnutia. Krajský súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že výkladom a aplikáciou § 3 ods. 1 písm. j) zákona č. 503/2003 Z. z. došlo pri posudzovaní uzatvárania kúpnej zmluvy   v tiesni   a za   nápadne   nevýhodných   podmienok   k porušeniu   základného   práva navrhovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na súdnu a inú právnu ochranu v súvislosti s nevykonaním navrhovaných dôkazov.

...

Po   preskúmaní   veci   v priebehu   súdneho   konania   o odvolaní   proti   rozhodnutiu správneho orgánu krajský súd dospel k záveru, že predávajúca (navrhovateľka) nepreviedla vlastníctvo k pozemkom za nápadne nevýhodných podmienok. Nejednalo sa len o to, že kúpna   cena   bola   dohodnutá   v súlade   s cenovým   predpisom   a na   základe   znaleckého posudku,   ale   za   nevýhodné   podmienky   súd   nepovažoval   ani   to,   že   za   cenu,   aká   bola zaplatená za odpredané pozemky, sa nedal kúpiť rodinný dom, ako to namietali v konaní pred súdom navrhovateľka a jej zástupca.

...

Čo   sa   týka   námietok   sťažovateľky,   že   krajský   súd   v rámci   odvolacieho   konania nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov, súd uvádza, že skutočne nedošlo k vykonaniu svedeckého   dokazovania   výsluchom   svedkov...,   Súd,   aj   keď   sa   už   podrobne   nezaoberal splnením podmienky tiesne, túto podmienku vyhodnotil negatívne.“  

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. KP 8/08-89 z 27. augusta 2008, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 9. septembra 2008, vyplýva:

„... zo skutkových zistení správnym orgánom vyplýva, že v danej veci nebola splnená jedna   zo   zákonných   podmienok,   a to   uzavretie   kúpnej   zmluvy   za   nápadne   nevýhodných podmienok, pretože skutkové okolnosti daného prípadu preukazujú, že pozemky   žiadané navrhovateľkou boli odkúpené za kúpnu cenu stanovenú vyhláškou č. 47/1969 Zb. ako aj znaleckým posudkom znalca M. D., ako aj, že v danom prípade nebolo zistené, že by pri stanovovaní kúpnej ceny došlo k porušeniu cenového predpisu o oceňovaní nehnuteľností, platného   v čase   uzatvárania   kúpnej   zmluvy.   Nebolo   možné   prihliadnuť   na   námietky navrhovateľky, že nápadne nevýhodné podmienky možno vidieť aj v tom, že po vyvlastnení sa museli presťahovať do podstatne horších podmienok a vyvlastnené peniaze im nestačili na zaobstaranie si primeraného bývania...“  

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   administratívneho   spisu   pozemkového   úradu   sp.   zn. OPÚ-1135/2004 a zo súdnych spisov krajského súdu sp. zn. 25 Sp/16/2006 a najvyššieho súdu č. k. 1 Sžo KS 104/08-14 zistil priebeh a stav konania. Prehľad úkonov príslušných orgánov verejnej moci nimi vykonaných v konaní vyplývajúci zo spisov sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom hodnotení konania však ústavný súd bral do úvahy všetku dokumentáciu obsiahnutú v predložených spisoch a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   napadnutými rozhodnutiami orgánov verejnej moci uvedenými v sťažnosti došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva   priznaného   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva   v oprávnení   každého   reálne   sa   domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   ustanovenie   o súdnej   ochrane   vykonávajú,   a teda   že   základné   právo   na súdnu   ochranu   nespočíva   len   v práve   domáhať   sa   súdnej   ochrany,   ale   túto   aj   v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka   konania vyplývajúceho z čl. 46   ods. 1 ústavy. Napokon   zdôraznil, že   ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom – ďalej len „OSP“) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania   poskytuje   pri   rozhodovaní   o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam správnych   orgánov   (§ 250l   a nasl.   OSP),   t. j.   v   konaní,   v   ktorom   sa   podaním   riadneho opravného prostriedku (odvolania) domáha ochrany svojich práv pred príslušným súdom s plnou jurisdikciou z dôvodov, uplatnenie ktorých umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady   ustanovené zákonom   na poskytnutie   ochrany   v konaní podľa III. hlavy V časti OSP, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto   právnej   ochrany   však   prirodzene   nemožno   považovať   za   právo   na   úspech v predmetnom konaní (mutatis mutandis II. ÚS 4/94), ak každé rozhodnutie všeobecného odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný   imperatív   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane súdov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam   a slobodám   fyzických   osôb   a právnických   osôb   rešpektujúc   pritom   princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV. ÚS 77/02)   do   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavný   súd   je   pri   posudzovaní   obsahu   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu predovšetkým povinný rešpektovať, že nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a teda nemôže   vykonávať   prieskumné   právomoci   v tom   zmysle,   že   by   bol   treťou   inštanciou v systéme   všeobecného   súdnictva   alebo   náhradnou   inštanciou   v prípade,   že   procesné predpisy nepripúšťajú dovolanie. Predpokladom už uvedeného však je, že všeobecné súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s procesnými princípmi ustanovenými v druhej hlave siedmeho oddielu ústavy.

V prerokovávanej   veci   bolo   predpokladom   úspešnosti   návrhu   sťažovateľky preukázanie splnenia znakov tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, ktoré by zakladali nárok na vydanie nehnuteľností podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. j) zákona č. 503/2003 Z. z.

V súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   aj   s judikatúrou   všeobecných   súdov ústavný súd pod pojmom „tieseň“ rozumie taký hospodársky, sociálny alebo psychický stav, ktorý na konajúceho dolieha takým spôsobom a takou závažnosťou, že urobí právny úkon, ktorý by inak neurobil alebo u dvojstranných konaní by úkon neuzavrel. Tieseň musí mať základ v objektívne   existujúcom   a pôsobiacom   stave,   musí   pre   ňu   byť daný   objektívny dôvod a súčasne sa musí stať aj pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že koná   vo   svoj   neprospech.   Pritom   tieseň   nemožno   chápať   ako   jednorázový   akt,   ale   aj v širších súvislostiach ako dlhodobý proces, ktorého výsledkom bolo to, že fyzická osoba urobila ako vlastník úkon, ktorý by inak v právnom štáte neurobila (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 93/97 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 2/1998, č. 12 a pod.).

V danej veci pozemkový úrad hrozbu vyvlastniť predmetné nehnuteľnosti nepokladal za tieseň a krajský súd ju nemal za preukázanú, lebo neprihliadol na k odvolaniu predložené vyhlásenia svedkov, pretože nebola splnená ďalšia podmienka na vydanie nehnuteľností, a to   nápadne   nevýhodné   podmienky.   S takýmto   hodnotením   sa   v podstate   stotožnil   aj najvyšší súd, ktorý ešte dodal, že z čestných vyhlásení   navrhnutých svedkov nevyplýva, aký nátlak mal štát vyvíjať na sťažovateľku, ak podpísala kúpnu zmluvu.  

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   len   pri   rešpektovaní   zákonných hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   východísk   možno   dosiahnuť   stav   nezávislosti rozhodovania   orgánov   súdnej,   resp.   verejnej   moci,   ktorý   sa   uskutočňuje   v ústavnom a zákonnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavuje   princíp   riadneho   a spravodlivého procesu. Jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, ako aj pojem právneho štátu a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 OSP.

Z odôvodnenia   rozhodnutia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

Ústavný súd je toho názoru, že napadnuté orgány verejnej moci v prerokovávanej veci vykonali síce istý rad dôkazov, ale pri ich vyhodnotení prihliadli iba na niektoré z nich (najmä   na   tie,   ktoré   svedčili   v   neprospech   návrhu   sťažovateľky   na   vrátenie   majetku v reštitučnom konaní), a len tieto dôkazy boli predmetom ich úvah a hodnotení, zatiaľ čo iné dôkazy   (svedčiace   v prospech   uplatneného   práva   sťažovateľky)   len   konštatovali,   ale predmetom   úvah a hodnotení však vôbec neboli (napr.   výpovede   svedkov   O. K.,   P.   P. a J. R.).

Takto   opomenuté   dôkazy,   ktorými   sa   krajský   súd   a najvyšší   súd   pri   postupe z hľadiska skutočností relevantných na posúdenie neexistencie tiesne podľa ustanovenia § 132 OSP v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, ktorá sa použije subsidiárne, nezaoberali, v danom prípade ich vzťahom k neúplnému vyhodnoteniu všetkých dôkazov, založili nielen nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí, ale aj ich protiústavnosť. Inými slovami, výkon spravodlivosti v právnom štáte musí dbať o procesnú čistotu (ustanovený postup) a dodržiavanie zákonných a ústavných pravidiel, pričom len rozhodnutie, ktoré je, pokiaľ   ide   o   výrok   a odôvodnenie,   výsledkom   a zavŕšením   ústavne   súladného   postupu, môže v takom štáte z pohľadu ústavnoprávneho obstáť.

Napadnuté   orgány   verejnej   moci   teda   v prerokovávanej   veci   nevenovali   náležitú pozornosť navrhovaným dôkazom nasvedčujúcim opaku nimi urobeného skutkového záveru a zodpovedajúcim spôsobom tieto dôkazy nevyhodnotili. Uvedená skutočnosť ústavný súd vedie k pochybnostiam o   rešpektovaní prvkov ústavnosti a zákonnosti pri vyhodnocovaní dôkazov napadnutými orgánmi verejnej moci. Zásada voľného hodnotenia dôkazov totiž neznamená,   žeby   orgány   súdnej   moci   pri   svojom   rozhodovaní   mali   na   výber,   ktoré z vykonaných   dôkazov   vyhodnotia   a ktoré   nevyhodnotia,   alebo   o ktoré   z vykonaných dôkazov oprú svoje skutkové závery, resp. ktoré opomenú.  

Podľa ustanovenia § 132 OSP súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Zatiaľ čo časť citovaného   ustanovenia   pred   bodkočiarkou   možno   považovať   za   jednu   z podmienok realizácie ústavného princípu nezávislosti súdu zakotveného v čl. 141 ods. 1 ústavy, druhá časť tohto ustanovenia za bodkočiarkou smeruje k ústavnému princípu rovnosti účastníkov zakotvenému v čl. 47 ods. 3 ústavy. Akýmsi korelátom ústavného princípu nezávislosti súdu je teda rovnako ústavne zakotvená povinnosť postupovať na báze tejto jeho nezávislosti tak, aby nedošlo k narušeniu rovného postavenia účastníkov v konaní pred krajským súdom, resp. najvyšším súdom. Tak sa mohlo stať práve tým, že napadnuté súdy síce vykonali viac dôkazov,   ale   prihliadli   len   na   niektoré   z nich,   a len   tieto   boli   predmetom   ich   úvah a hodnotení   (znalecké   posudky,   čestné   vyhlásenia   svedkov),   zatiaľ   čo   iné   dôkazy   síce spomenuli (výsluch svedkov navrhnutých sťažovateľkou), ale uvedeným predmetom úvah a hodnotení však vôbec neboli. Pojem „prihliadnutie“ možno pritom zmysluplne chápať v jeho pojmovom význame len tak, že súdy sú povinné každý dôkaz, ktorý vykonajú, urobiť predmetom svojich úvah a hodnotení. Ak sa tak nestalo, ústavný súd je toho názoru, že zaťažili svoje rozhodnutie prejavom ľubovôle.  

Rovnako   ako   požiadavku   „tiesne“   treba   aj   požiadavku   „nápadne   nevýhodných podmienok“   posudzovať   vždy   v konkrétnom   prípade   s prihliadnutím   na   konkrétne okolnosti.   V tomto   smere   všetky   doteraz   konajúce   orgány   verejnej   moci   v súvislosti s predpokladom „nápadne nevýhodných podmienok“ v kúpnej zmluve len uviedli, že ak kúpna   cena   zodpovedala   vtedy   platným   cenovým   predpisom   [vyhláška   č.   47/1969   Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností, (ďalej len   „vyhláška“)],   predajom   sporných   nehnuteľností   štátu   nebola   sťažovateľka znevýhodnená.

Ústavný súd aj v   tomto prerokovávanom prípade považoval za nutné vychádzať z konkrétneho skutkového stavu, rešpektovať reštitučný charakter zákona č. 503/2003 Z. z. spolu so špecifickými rysmi predchádzajúcej spoločnosti (pred rokom 1990), ktorá nie vždy uznávala a najmä dodržiavala ľudské práva a slobody vzťahujúce sa najmä na majetok, čo nepochybne   vyplývalo   z vtedajšieho   ekonomicko-politického   poňatia   vlastníctva a nasledujúcich skutkových okolností.

Cenová vyhláška svojou koncepciou a konkrétnymi ustanoveniami jednak odrážala delenie vlastníctva na osobné a súkromné, ako bolo vytvorené marxistickou ekonomickou náukou,   jednak   zásadu   vtedajšieho   československého   práva,   že   pozemok   nemožno kvalifikovať ako predmet osobného vlastníctva, ako vyjadrenie cieľového zámeru, že všetky pozemky   majú   byť   v budúcnosti   vlastníctvom   štátu.   Vyvodzuje   z toho   dôsledky,   ktoré nemôžu byť prijateľné v demokratickej spoločnosti hlavne tým, že diskriminovala veľmi výrazne   dve   skupiny   vlastníkov,   ktorým   by   inak   patrilo   rovnaké   postavenie   a ich vlastníckemu právu rovnaký zákonný obsah. V konkrétnom prípade išlo o pozemky, ktoré boli   posúdené   ako   súkromné   vlastníctvo   podľa   §   15   cit.   vyhlášky.   Pokiaľ   však   nejaké pozemky už slúžili alebo mali slúžiť svojím určením na realizáciu osobného vlastníctva, napr.   v podobe   rodinného   domčeka,   boli   posudzované   odlišne   a vyhláška   v   §   14 ustanovovala cenu za 1 m2 až desať či viacnásobne vyššiu. Znamenalo to, že pozemky, na ktorých už stáli napr. rodinné domčeky, zostávali naďalej vlastníctvom majiteľov týchto domčekov a pri predaji či vyvlastnení sa na ne vzťahovala sadzba podľa § 14 tejto cenovej vyhlášky.

Tento   rozporuplný   postoj   k vlastníctvu,   ktorý   bol   vyhláškou   celkom   zámerne zavedený, musí nutne nájsť svoj výraz pri úvahe o tom, čo treba chápať ako „nápadne nevýhodné podmienky“   pri   aplikácii všetkých reštitučných zákonov, teda aj zákona č. 503/2003 Z. z. Nemôže preto slúžiť ako zábrana, aby v súčasnej dobe bol realizovaný zámer daný cit. zákonom, t. j. reštitúcia majetku osobám, ktorým bol štátom odňatý, aj keď ide len o čiastočnú nápravu krívd. V súdenej veci je preto potrebné prisvedčiť tomu, že bola porušená ekvivalentnosť dohodnutých zmluvných plnení a že k prevodu pozemku na štát došlo za nápadne nevýhodných podmienok.

V čl.   20   ods.   1   ústavy   je   zakotvené   právo   každého   vlastniť   majetok   s tým,   že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. K tomu treba brať do úvahy jednoznačnú zvláštnosť reštitučných predpisov, ktoré treba vzhľadom na historické a faktické podmienky chápať ako leges speciales, ktorým štát vracia majetok fyzickým osobám - vlastníkom, či ich právnym zástupcom, ktorým bol majetok odňatý zásahom   štátu,   aj keď   len   ako   čiastočné   odčinenie   krívd,   ktoré   utrpeli.   Ustanovenia   aj koncepciu príslušných reštitučných predpisov - v danom prípade zákona č. 503/2003 Z. z.- treba ako špecifikum rešpektovať.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   napadnutými   rozhodnutiami   všeobecných súdov   bol   ústavne   nekonformným   spôsobom   interpretovaný   pojem   nápadne   nevýhodné podmienky a porušená zásada, že právo vlastníkov má rovnaký zákonný obsah. V dôsledku toho právam sťažovateľky nebola poskytnutá príslušná účinná ochrana v zmysle čl. 142 a čl. 144 ústavy.

S prihliadnutím na už uvedené dôvody ústavný súd sťažnosti sťažovateľky vyhovel, napadnuté rozhodnutia všeobecných   súdov   zrušil a vec vrátil krajskému súdu   na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo zvyšujúcej časti sťažnosti vyhovené nebolo, lebo nápravu porušených práv musí zabezpečiť krajský súd.

Ústavný súd na záver opäť konštatuje, že nie je ďalšou odvolacou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov a že posudzuje len ústavnosť ich rozhodnutí, či konaní, ktoré   sú   predmetom   sťažnosti.   Nerozhoduje   o   tom,   komu   majetok,   o ktorom   sa v reštitučnom   konaní   rozhoduje,   patrí,   či   prípadne   nepatrí,   pretože   na   to   sú   príslušné zákonom ustanovené orgány či inštitúcie, ktoré aj v tomto spore sťažovateľky budú prípad znovu posudzovať pri súčasnej aplikácii záverov daných týmto nálezom.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. B. G.. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd vyčíslil   trovy   konania sumou   223,46   €,   a to za dva   úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (vypočítanú zo základu   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk), t. j. 2-krát 105,42 € a 2-krát 6,31 € za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, t. j. priznal úhradu trov konania v celkovej sume 223,46 €.

Podanie   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   doručené   ústavnému   súdu   19.   augusta 2008   (vyjadrenie   k   výzve   ústavného   súdu   o vhodnosti   nariaďovať   ústne   pojednávanie) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2009