znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 154/06-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť E. L., bytom S., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., vo veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci   v jej   prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 144 ods. 1 a s čl. 152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a s § 243a   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku   (účinného   v rozhodnom   čase)   a   práva   na   verejné   vyhlásenie   rozsudku zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods.   1   a s čl. 142   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   dovolacieho   senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2005 doručená ústavná sťažnosť E. L., bytom S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr.   J.   D.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl.   144   ods.   1   a s   čl.   152   ods.   4   ústavy a s § 243a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (účinného v rozhodnom čase, ďalej aj „OSP“) a práva na verejné vyhlásenie rozsudku zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods. 3 ústavy postupom dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že: „Sťažovateľka   žalobou   podanou   na Okresný súd v Martine proti odporcovi A. – S., a.s. vymáhala zaplatenie 423 228 Sk. Okresný súd v Martine jej žalobu zamietol. Sťažovateľka podala odvolanie na Krajský súd v Žiline, ktorý v celom rozsahu potvrdil rozsudok okresného súdu, ale proti rozsudku pripustil dovolanie (...).“

Sťažovateľka   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podala dovolanie,   pričom   namieta,   že „najvyšší   súd   SR   o dovolaní   konal   bez   nariadenia dovolacieho pojednávania“ a tým došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods. 4 ústavy a s § 243a ods. 1 OSP postupom dovolacieho senátu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/04.

Okrem uvedeného sa v danej ústavnej sťažnosti namieta, že „najvyšší súd SR na vyhlásenie rozsudku nepredvolal sťažovateľku, ani jej právneho zástupcu“ a „rozsudok vyhlásil bez prítomnosti sťažovateľky a jej právneho zástupcu“, a tým došlo k porušeniu jej práva na verejné vyhlásenie rozsudku zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods. 3 ústavy postupom senátu najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/04.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na prejednanie veci v jej prítomnosti sťažovateľka okrem iného uviedla:

„(...) Súd,   ktorý   ústavne   konformným   spôsobom   hľadá   medze   výkladu   a uplatnenia § 243a ods. 1 OSP, nemôže toto ustanovenie bez ďalšieho vytrhnúť z kontextu právneho   poriadku   SR,   ani   z   kontextu   OSP   a   uspokojiť   sa   s   konštatovaním,   že pojednávanie o dovolaní má nariadiť spravidla, a preto ho nemusí nariadiť. (...) Súd je (...) povinný postupovať v súlade s príkazom čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, teda tak, aby pri svojej   úvahe   o ústnom   pojednávaní   zabezpečil   ochranu   práva   účastníka   konania priznanú čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

V dovolacom konaní zákon výslovne určuje súdu, aby nenariadil pojednávanie v dovolaní proti uzneseniu (§ 243a ods. 3). Súd má zákonnú povinnosť pojednávanie nenariadiť, ak ide o prípady uvedené v § 237, v § 241 ods. 2 písm. b) a d). Pre všetky ostatné prípady konania o dovolaní, v ktorých sa preskúmava rozsudok, platí zákonom určené   pravidlo,   podľa   ktorého   dovolací   súd   spravidla   nariadi   pojednávanie.   Iba výnimočne,   ak   súd   zistí   právne   relevantné   dôvody   pre   nenariadenie   pojednávania o dovolaní, môže dovolací súd upustiť od nariadenia pojednávania. Existenciu takých dôvodov   však   dovolací   súd   nemôže   predpokladať,   ale   musí   ich   overiť   a   preukázať. Upustenie od ústneho pojednávania je zásahom do základného práva účastníka konania na prerokovanie veci v svojej prítomnosti, a preto súd, ktorý sa rozhodne upustiť od pojednávania na základe výnimky priznanej § 243a ods. 1 OSP, nemôže toto ustanovenie uplatniť bez uvedenia kritérií oprávňujúcich súd na upustenie od ústneho pojednávania, ako   aj   bez   toho,   aby   účastníkovi   konania   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   pojednávanie o dovolaní nenariadi. (...)

V okolnostiach   prípadu   sa   nič   z toho   nestalo.   Sťažovateľka   podala   dovolanie podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, na ktoré sa vzťahuje právna norma § 243a ods. 1 OSP, podľa ktorej súd spravidla nariadi pojednávanie o takomto dovolaní. (...) Najvyšší súd SR však pokladal za samozrejmé, že v dovolacom konaní sa pojednávanie nenariaďuje, ničím nenaznačil, že sa zaoberal otázkou, či môže upustiť od ústneho pojednávania, ktoré v súlade so zákonom spravidla má nariadiť a ani v náznaku neoznačil dôvod alebo dôvody, pre ktoré v súlade s ustanovením § 243a ods. 1 OSP upustil od nariadenia pojednávania   vo   veci   1   Cdo   134/2004.   Tým   porušil   základné   právo   sťažovateľky priznané čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a § 243a ods. 1 OSP.“

V súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   na   verejné   vyhlásenie rozsudku sťažovateľka poukázala najmä na judikatúru ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 88/01, II. ÚS 85/02, I. ÚS 5/02, IV. ÚS 110/03 a dodala, že je presvedčená o tom, že právne názory obsiahnuté v uvedených rozhodnutiach ústavného súdu „(...) sú relevantné aj v konaní aj o jej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd SR v konaní o jej dovolaní vo veci 1 Cdo 134/2004 napriek predchádzajúcim rozhodnutiam ústavného súdu o postupe, ktorý najvyšší súd musí dodržať pri vyhlasovaní rozsudku v dovolacom konaní, opäť svojvoľne ignoroval   právo   účastníka   konania,   v   danom   prípade   sťažovateľky,   a   rozhodnutie o dovolaní v konaní 1 Cdo 134/2004 vyhlásil spôsobom, pri ktorom bolo porušené právo E. L. na verejné vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“

Vzhľadom   na   uvedené   podstatné   skutočnosti   sťažovateľka   po   -   upresnení a odôvodnení požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania   -   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   takto rozhodol:

„1. Právo E. L.   na prerokovanie veci v jej prítomnosti priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a § 243a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postupom dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/2004 porušené bolo.

2. Právo E. L. na verejné vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/2004 porušené bolo.

3. Rozsudok   dovolacieho   senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/2004 sa zrušuje. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

4. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   priznáva   E.   L.   za   porušenie   jej   základných   práv   primerané   finančné zadosťučinenie 75.000 Slovenských korún. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť   toto   zadosťučinenie   do   15   dní   odo   dňa   vyhlásenia   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   v   sídle   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky vykoná platbu na číslo účtu, ktorý mu E. L. uvedie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 36 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov priznáva úhradu trov konania vo výške 7.884 Sk. Najvyšší súd Slovenskej republiky vykoná platbu do 15 dní odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky na číslo účtu, ktoré mu právny zástupca sťažovateľky uvedie.“

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k prijateľnosti   sťažnosti   na   ďalšie konanie   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci   konania:   za   najvyšší   súd   jeho   predseda JUDr. Milan Karabín listom   sp. zn. KP 8/05-15 z 25. apríla 2005 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listom z 20. júla 2005.

2. 1. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:„(...) Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať postup všeobecného súdu, ak je tento v súlade so zákonom.

Dovolací súd vo veci konal a rozhodoval v procesnom rámci danom ust. § 243a vety prvej za bodkočiarkou O. s. p., podľa ktorého dovolací súd pojednávanie nenariadi (nie spravidla, ale vždy), ak ide o prípady uvedené, okrem iného, v ustanovení § 241 ods. 2 písm.   d), teraz písm. c) O.   s. p.,   ktorým dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie   veci.   Takáto   interpretácia   a aplikácia   citovaného   procesného   ustanovenia v dovolacom konaní je podľa nás zlučiteľná s našou ústavou i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (čl. ods. 1 Dohovoru).

(...) V súlade s normami občianskeho súdneho konania dovolací súd postupoval aj pri verejnom vyhlásení rozsudku (viď pripojená fotokópia oznámenia zo 16. 11. 2004). Takýto spôsob verejného vyhlasovania rozsudkov výslovne umožňuje ustanovenie § 156 ods. 3 v spojení s § 243a ods. 1 a § 243c O. s. p.

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupom, ktorým rešpektoval platný O. s. p., neporušil ani nemohol porušiť namietané základné práva sťažovateľky (porov. aj uznesenie II. ÚS 49/05-21), preto navrhujeme podanú sťažnosť odmietnuť.“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu uviedol najmä, že :

«(...)„Postup,   ktorý   je   v   súlade   so   zákonom“,   ako   právny   dôvod   vylučujúci možnosť   porušenia   základného   práva,   a   teda   aj   samé   začatie   konania   o   ústavnej sťažnosti, nemožno absolutizovať. Základným kritériom hodnotenia postupu všeobecných súdov nie je súlad so zákonom. Ak postup súdu podlieha ústavnej úprave, rozhodujúce pre preskúmanie ústavnosti takého postupu Ústavným súdom SR je, či všeobecný súd konal   v   súlade   s   ústavou.   (...)   Ústavná   sťažnosť   E.   L.   je   (...)   opodstatnená   v celom rozsahu, pričom vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní ide o ústavnú sťažnosť precedenčného významu pre vymedzenie účelu, rozsahu a obsahu základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka dovolacieho konania. (...)

V súlade so zákonom dovolací súd má povinnosť nariadiť pojednávanie, ak ide o dovolanie proti rozsudku. Zákon z tohto pravidla ustanovuje výnimku pomocou slova „spravidla“, ktorá dovolaciemu súdu priznáva možnosť úvahy, či vo veci, o ktorej koná, nie sú dôvody opodstatňujúce rozhodnutie o dovolaní bez pojednávania. Dovolací súd postupuje v súlade so zákonom, ak právo úvahy uplatní a z dôvodu, ktorý identifikuje, rozhodne,   že   ide   o   dôvod   opodstatňujúci   rozhodnutie   o   dovolaní   bez   nariadenia pojednávania.   V   právnom   štáte   úvaha   súdu   (ale   aj   správneho   orgánu)   nemôže   byť voluntaristická, ale musí obstáť v objektívnom teste verejného záujmu. Pritom test sa musí zamerať na identifikáciu medzí medzi konfliktnými právom chránenými záujmami, o ktorých   orgán   verejnej   moci   má   rozhodnúť;   úlohou   testu   nemôže   byť   hľadanie rovnováhy   medzi   záujmom   (alebo   nezáujmom)   orgánu   verejnej   moci   s   právomocou rozhodnúť   a záujmom,   ktorý   je   predmetom   ochrany   právnym   poriadkom.   V   prípade ústavnej sťažnosti E. L. sa nič také nestalo. Najvyšší súd SR neidentifikoval v jej veci právnu skutočnosť opodstatňujúcu upustenie   od ústneho pojednávania,   ani neuviedol kritérium,   ktorého   pomocou   pri   uplatnení   svojej   úvahy   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci v jej prítomnosti nie je natoľko významné, ako právna skutočnosť opodstatňujúca upustenie od pojednávania vo veci 1 Cdo 134/2004. Zákon najvyššiemu súdu neuložil povinnosť postupovať v dovolacom konaní proti rozsudku   bez   ústneho   pojednávania.   Zákon   svojou   nedokonalosťou   iba   vytvoril najvyššiemu súdu možnosť, aby pri vytrhnutí právnej normy z kontextu právnej úpravy získal dojem o zákonnosti zvoleného postupu. Zdanlivá konformita so zákonom sa však v okolnostiach prípadu zachová iba vtedy, ak súd abstrahuje od čl. 152 ods. 4 ústavy a nedodržaním tohto ústavného príkazu neprihliadne na rad ďalších ústavných noriem ktorých porušenie namietla sťažovateľka. Uprednostnenie výkladu OSP, ktorým sa jeho aplikácia   stane   nezávislá   od   ústavy   však   bez   rozumne   odôvodniteľných   pochybností predstavuje   nesprávny   úradný   postup   každého   orgánu   verejnej   moci,   a   teda   aj najvyššieho súdu. Najvyšší súd v dovolacom konaní proti rozsudku nemôže a nesmie zanedbať   kontext   platného   právneho   poriadku.   Ustanovenia   OSP   o   dovolaní   musí interpretovať a aplikovať podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, teda vo vzájomnej väzbe s tými normami ústavy, ktoré sa týkajú procesných práv účastníka konania. (...)

Účel úpravy čl. 152 ods. 4 v celom rozsahu zaväzuje aj všeobecné súdy vrátane Najvyššieho súdu SR. V okolnostiach prípadu ústavnou povinnosťou Najvyššieho súdu SR bolo interpretovať a aplikovať ustanovenie § 243a ods. 1 prvá veta za bodkočiarkou OSP v súlade s čl. 48 ods. 2 a v spojení s čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Najvyšší súd SR tak nepostupoval. Ak by najvyšší súd bol riadne uviedol dôvod, kvôli ktorému   o   dovolaní   sťažovateľky   môže   rozhodnúť   bez   ústneho   pojednávania,   lebo v danom   prípade   je   splnená   podmienka   pre   upustenie   od   pojednávania,   mohol   by vzniknúť ústavný spor o správnosť takého rozhodnutia, o to, či sa zachovala spravodlivá rovnováha   medzi   základným   právom   na   prerokovanie   veci   v   prítomnosti   účastníka a medzi   právnou   skutočnosťou   opodstatňujúcou   upustenie   od   pojednávania.   V okolnostiach prípadu však najvyšší súd vôbec neodôvodnil, prečo v konaní o dovolaní proti rozsudku upustil od pojednávania. Taký postup nemožno akceptovať, lebo nie je v súlade   so   zákonom,   ktorý   dovolacie   konanie   proti   rozsudku   koncipuje   ako   konanie „spravidla“ s pojednávaním.

Zhodné platí aj pre interpretáciu a aplikáciu ustanovenia § 156 ods. 3, § 243a ods. 1 a § 243c OSP, ktoré predseda najvyššieho súdu v stanovisku č. KP 8/05-15 označil za zákonný   základ   preukazujúci   neopodstatnenosť   ústavnej   sťažnosti   E.   L.   v rozsahu namietajúcom porušenie ustanovenia čl. 142 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný   súd   SR   v   predchádzajúcich   rokoch   viackrát   rozhodol,   že   princíp verejného   vyhlásenia   rozsudku   má   povahu   ústavného   príkazu   pre   všeobecné   súdy. Sťažovateľka v svojej ústavnej sťažnosti niekoľko takých rozhodnutí výslovne uviedla. Úprava ústavy, ani relevantných medzinárodných dohovorov sa neskôr, po uverejnení nálezov   ústavného   súdu,   nezmenila.   Predseda   najvyššieho   súdu   výslovne   neuviedol právne   rozdiely   medzi   predchádzajúcimi   vecami   rozhodnutými   ústavným   súdom a predloženým sporom. Z jeho vyjadrenia sa možno iba dohadovať o tom, že taký rozdiel identifikoval   v postupe   najvyššieho   súdu,   ktorý   pravdepodobne   v svojich   priestoroch v Bratislave na úradnej tabuli vyvesil oznámenie o dátume vyhlásenia rozsudku. Tento dohad naznačuje veta v stanovisku č. KP 8/05-15: „3. V súlade s normami občianskeho súdneho   konania   dovolací   súd   postupoval   aj   pri   verejnom   vyhlásení   rozsudku   (viď pripojená fotokópia oznámenia zo 16. 11. 2004).“ (...)

Sťažovateľka má pocit, že Ústavný súd SR priznal fotokópii oznámenia povahu dôkazu. S prihliadnutím na túto okolnosť sťažovateľka zastáva názor, že ústavný súd k jej výzve na vyjadrenie k stanovisku predsedu najvyššieho súdu mal pripojiť aj fotokópiu oznámenia   zo   16.   11.   2004,   aby   mohla   uplatniť   svoje   základné   právo   vyjadriť   sa k vykonávaným dôkazom.   Pri absencii tejto možnosti   sťažovateľke nezvyšuje iné,   než svoju   ďalšiu   právnu   argumentáciu   založiť   na   dôvere,   že   najvyšší   súd   v   budove najvyššieho súdu v Bratislave skutočne 16. novembra 2004 vyvesil, alebo inak zverejnil, informáciu o tom, že vo veci 1 Cdo 134/2004 verejne vyhlási rozsudok, a že tak urobí 23. novembra 2004.

Pokiaľ ide o skutkový stav, sťažovateľka pripomína, že ona osobne, ani jej právny zástupca nebol o tejto skutočnosti vyrozumený písomne, telefonicky, ani nijakou inou známou   formou   komunikácie   medzi   ľuďmi,   takže   sa   o   dátume   vyhlásenia   rozsudku nedozvedela priamo, ani sprostredkovane.

Právnu argumentáciu k tomuto skutkovému stavu predseda najvyššieho súdu oprel o ustanovenie § 156 ods. 3 v spojení s § 243c OSP. (...)

Predseda najvyššieho súdu pravdepodobne iba kvôli nie dosť detailnej znalosti judikatúry   Ústavného   súdu   SR   neodkázal   na   právny   názor   ústavného   súdu,   podľa ktorého: „V praxi by to malo byť tak, že o vyhlásení rozsudku sa upovedomia účastníci konania   a je vecou   súdu,   akým   spôsobom   sa   o   tom   upovedomia“   (II.   ÚS   47/96  ...). Základom stanoviska predsedu najvyššieho súdu sa zdá byť až neskorší právny názor ústavného súdu: „Pokiaľ   ide o účastníkov konania,   je získanie informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku vyvesením zoznamu pojednávaní na dverách pojednávacej miestnosti v deň konania pojednávania (alebo dokonca v krátkom časovom predstihu pred jeho začatím) tak ako tomu bolo v danom prípade, neakceptovateľné a nie je ho možné   kvalifikovať   ako   dostatočný   postup   zo   strany   najvyššieho   súdu   pre   naplnenie ústavnej požiadavky verejného vyhlásenia rozsudku podľa čl. 142 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (IV. ÚS 110/03...)

Sťažovateľka pokladá za podstatné zdôrazniť, že právny názor ústavného súdu vyslovený vo veci II. ÚS 47/96 nemožno absolutizovať, ani vytŕhať z kontextu právneho poriadku. (...)

Súd   v   záujme   ochrany   svojho   pohodlia   nemôže   organizovať   svoju   činnosť s ľahostajnosťou k základným právam a slobodám. Súd musí organizovať svoju činnosť tak, aby sa zachoval účel každého základného práva dotknutého činnosťou súdu. „Vec súdu rozhodnúť o spôsobe upovedomia účastníkov po vyhlásení rozsudku" zakladá právo úvahy   na   strane   súdu   o   tom,   ako   najvhodnejšie   a   najúčelnejšie   možno   upovedomiť účastníkov   konania,   že   v   ich   veci   sa   rozsudok   verejne   vyhlási   v   určenom   čase   na určenom mieste, a že v prípade záujmu sa v danom čase môžu dostaviť na určené miesto, aby   sa   verejne   dozvedeli,   ako   súd   rozhodol.   Úvaha   súdu   nie   je   bezbrehá.   Podlieha úprave   všeobecne   záväznými   predpismi,   medzi   ktorými   najvýznamnejšie   miesto   má ústava   a medzinárodné   dohovory.   Súd,   keď   rozhoduje   o   spôsobe,   akým   upovedomí účastníkov konania o vyhlásení rozsudku, musí určiť iba taký spôsob, pri ktorom nemôže dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd účastníkov konania.

Zo   stanoviska   predsedu   najvyššieho   súdu   č.   KP   8/05-15   možno   odvodiť,   že najvyšší súd zvolil s ústavou súladný spôsob upovedomenia sťažovateľky o vyhlásení rozsudku v jej veci, lebo podľa § 156 ods. 3 OSP vyvesil oznámenie (pravdepodobne) sedem dní vopred.

Právny štát sa v nemalej miere spája s dôverou v súdnu moc. Dôvera v súdnictvo sa neposilňuje, ak súd pri vyhlásení svojho rozsudku nedbá na to, či sa účastník konania so záujmom o svoju prítomnosť na vyhlásení rozsudku má možnosť dostaviť sa na tento akt. Základom uspokojenia záujmu o vyhlásenia rozhodnutia o svojej veci je vedomosť, znalosť o tom, kedy a kde bude vyhlásené rozhodnutie.

Postup v súdnom konaní podľa čl. 142 ods. 3 ústavy je v súlade so základným právom účastníka konania priznaným podľa čl. 48 ods. 2, ak sa splní podmienka času; účastník   konania   musí   vedieť   s   predstihom,   vopred,   že   rozsudok   v   jeho   veci   bude vyhlásený. Ak sa o vyhlásení rozsudku dozvie ex post, nemožno ho akceptovať ako spôsob zverejnenia rozsudku, ktorý je v súlade s právom účastníka podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Okrem podmienky času postup podľa čl.   142 ods.   3 ústavy pre súlad so základným právom účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 si vyžaduje aj splnenie požiadavky miesta, s ktorým sa spája zverejnenie informácie o vyhlásení rozsudku. Ak miesto zverejnenia je účastníkom   konania   dostupné   bez   neprimeraných   ťažkostí,   súd   pri   upovedomení účastníkov konania uplatnil spôsob, ktorý je konformný s relevantnými normami ústavy. Ak   súd   informáciu   o vyhlásení   rozsudku   uverejní   na   mieste,   ktoré   nie   je   účastníkom konania dostupné, jeho postup môže byť v nesúlade s ústavou aj vtedy, keď informáciu o zverejnení rozsudku vyhlási včas, s primeraným predstihom pred vyhlásením rozsudku, lebo prekážka priestoru môže mať za následok zmarenie možnosti, že účastník konania sa o vyhlásení rozsudku naozaj dozvie.

Sťažovateľka je dôchodkyňou trvale žijúcou v S., okres M. Jej právnym zástupcom v konaní pred Najvyšším súdom SR v namietnutej veci bol advokát JUDr. V. K., taktiež žijúci   v M.,   kde   aj   pôsobí   ako   advokát.   Od   oprávnenej   osoby,   ani   od   osoby,   ktorá oprávnenej   osobe   poskytuje   právnu   pomoc,   nemožno   s primeranou   mierou   zdravého rozumu vyžadovať, aby sa cyklicky, trebárs raz týždenne, chodila z mesta, v ktorom žije a ktoré   je   vzdialené   asi   200   km   od   sídla   súdu   konajúceho   o jej   veci,   pozrieť,   či   na príslušnom súde nie je vyvesené oznámenie o čase konania vrátane vyhlásenia súdneho rozhodnutia. Znalosť o čase vyhlásenia súdneho rozhodnutia podľa § 156 ods. 3 OSP nemožno   pokladať   za   všeobecne   známu   skutočnosť,   ani   ju   nemožno   prezumovať. Povinnosťou súdu uplatňujúceho relevantnú úpravu OSP v súlade s čl. 152 ods. 4, čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy je vyrozumieť o čase a mieste vyhlásenia rozsudku každého účastníka konania, u ktorého súd môže dôvodne očakávať, že bez vyrozumenia súdom existuje nízka pravdepodobnosť, že sa o vyhlásení rozsudku v svojej veci včas dozvie aj bez potrebného úkonu súdu.

Aj keď uplatnenie postupu podľa § 156 ods. 3 OSP v dovolacom konaní nie je zákonom   výslovne   vylúčené,   zachovanie   dostupnosti   základných   práv   a   slobôd   pre každého   účastníka   konania   a   dodržanie   všetkých   ústavných   noriem   je   základom dovolacieho konania rovnako, ako ktoréhokoľvek iného konania pred orgánom verejnej moci v Slovenskej republike. V okolnostiach prípadu Najvyšší súd SR sa takto nesprával. Najvyšší   súd   SR   nevytvoril   sťažovateľke   primeranú   príležitosť   pre   uplatnenie jej základného   práva   priznaného   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ani   nedodržal   ústavné   normy ustanovené v čl. 152 ods. 1, čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy. Namiesto postupu podľa čl. 2 ods. 2 Najvyšší súd SR súbežne porušil rad ústavných noriem, nimi priznaného základného práva sťažovateľky, ak aj pravidiel, ktoré sú orgány súdnej moci povinné dodržať.   Taký   postup   nemožno   hodnotiť   ani   ako   „primerané“   uplatnenie   ustanovení o konaní pred súdom prvého stupňa v dovolacom konaní.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   môže ústavný súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej   by mohol   posúdiť   po   jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   sťažnosti   je   označené   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods. 4 ústavy a s § 243a ods. 1 OSP (účinného v rozhodnom čase) a práva na verejné vyhlásenie rozsudku zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods. 3 ústavy postupom dovolacieho senátu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/04.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods. 4 ústavy a s § 243a ods. 1 OSP (účinného v rozhodnom čase) v napadnutom   konaní,   z obsahu   ústavnej   sťažnosti   vyplýva,   že   porušenie   uvedeného základného práva, ústavných princípov a označeného ustanovenia OSP vidí sťažovateľka najmä   v tom,   že   najvyšší   súd   rozhodol   o jej   dovolaní „bez   nariadenia   dovolacieho pojednávania“.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala (...) a v jeho prítomnosti (...).

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní   sú   viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa § 243a ods. 1 OSP účinného v rozhodnom čase (tak rozumej aj v ďalšom texte)   dovolací   súd   spravidla   nariadi   pojednávanie   o   dovolaní   proti   rozsudku; pojednávanie nenariadi, ak ide o prípady uvedené v § 237, v § 241 ods. 2 písm. b) a d).

Podľa   bodu   100   zákona   č.   353/2003   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, v § 241 ods. 2 sa vypúšťa písmeno c). Doterajšie písmeno d) sa označuje ako písmeno c).

Ústavný súd, rovnako ako aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) verejné   prerokovanie   veci   považuje   za   jednu   z dôležitých   procesných   garancií spravodlivého súdneho konania, ktoré zahrňuje verejné prerokovanie veci, prítomnosť verejnosti a verejné vyhlásenie rozsudkov. Verejnosť zabezpečuje určitú kontrolu výkonu spravodlivosti. ESĽP judikoval, že verejnosť konania chráni strany pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a je tiež jedným z prostriedkov zachovania dôvery k súdom.   Transparentnosť,   ktorú   prepožičiava   výkonu   spravodlivosti,   napomáha naplneniu účelu čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. spravodlivého procesu (Pretto v. Taliansko, 1983).

Ústavný súd nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti   postupujú   v súlade   s právami   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zakotvených v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v danom prípade „sťažovateľka podala dovolanie podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP“, t. j. z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu   spočíva   v nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   pričom   na   prerokovanie   tohto dovolacieho   dôvodu   sa   podľa   právneho   názoru   sťažovateľky   nevzťahovala   výnimka nenariadiť pojednávanie o dovolaní proti rozsudku podľa vety za bodkočiarkou v § 243a ods. 1 OSP, a preto sa na konanie o jej dovolaní mala aplikovať prvá veta ustanovenia § 243a ods. 1 OSP, t. j. „Dovolací súd spravidla nariadi pojednávanie o dovolaní proti rozsudku; (...)“.

Vo   vete   za   bodkočiarkou   v § 243a   ods.   1   OSP účinného v čase   rozhodovania najvyššieho súdu (tak rozumej aj v ďalšom texte) zákonodarca ustanovil, že dovolací súd v konaní o dovolaní proti rozsudku obligatórne nenariadi pojednávanie, ak bude rozsudok odvolacieho   súdu   napadnutý   z dovolacích   dôvodov   uvedených   v   §   237   OSP   alebo v § 241   ods.   2   písm.   b)   a d)   OSP.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   však   v tom   čase (v rozhodnom čase) platné a účinné ustanovenie § 241 ods. 2 OSP neobsahovalo písmeno d), na ktoré sa vyššie uvedené ustanovenie § 243a ods. 1 OSP odvolávalo. Z dôvodu tejto nepresnosti v právnej úprave by bez ďalšieho skúmania mohlo dôjsť k pochybnostiam, či sťažovateľkou uplatnený dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP patril alebo nepatril medzi prípady podľa vety za bodkočiarkou v ustanovení § 243a ods. 1 OSP, ohľadom ktorých sa v konaní o dovolaní proti rozsudku nenariaďuje pojednávanie.

Ústavný súd nemá pochybnosti o tom, že k uvedenej nepresnosti právnej úpravy došlo   nedopatrením   zákonodarcu,   ktorý   v   novele   Občianskeho   súdneho   poriadku č. 353/2003 Z. z. v bode 100 síce ustanovil, že: „V § 241 ods. 2 sa vypúšťa písmeno c). Doterajšie   písmeno   d)   sa   označuje   ako   písmeno   c).“,   avšak   súčasne   po   zrušení dovolacieho dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c) OSP a s tým súvisiacou zmenou označenia nasledujúceho dovolacieho dôvodu opomenul upraviť súvisiace ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, a to vetu za bodkočiarkou § 243a ods. 1 OSP. Uvedená novela Občianskeho súdneho poriadku nadobudla účinnosť 1. septembra 2003, pričom podľa   dovtedy   platného   a   účinného   Občianskeho   súdneho   poriadku   (účinného   k 31. augustu 2003) bol v § 241 ods. 2 OSP pod písmenom c) upravený tento dovolací dôvod - „rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní“ a pod písmenom d) bola ako dovolací dôvod upravená právna   skutočnosť   -   „rozhodnutie   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci“. Vyššie   uvedenou   novelou   Občianskeho   súdneho   poriadku   teda   zákonodarca   vypustil z právnej úpravy § 241 ods. 2 OSP dovolací dôvod pod písmenom c) - „rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní“, pričom   súčasne dovolací   dôvod   označovaný dovtedy   ako písmeno   d)   - „rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“, sa označil písmenom c). Nadväzne na uvedené potom úprava vety za bodkočiarkou v ustanovení § 243a ods. 1 OSP bola v skutočnosti   novelizovaná tak, že „(...) pojednávanie nenariadi,   ak ide o prípady uvedené v § 237, v § 241 ods. 2 písm. b) a c)“, pretože pôvodné písmeno „d)“ nebolo   z právnej   úpravy   Občianskeho   súdneho   poriadku   vypustené,   ale   bolo   iba označené ako písmeno „c)“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, bolo treba sťažovateľkou uplatnený dovolací dôvod,   ktorým   bolo „nesprávne   právne   posúdenie   veci“,   v napadnutom   dovolacom konaní považovať za taký dovolací dôvod, ktorý bolo potrebné posudzovať podľa vety za bodkočiarkou   v ustanovení   §   243a   ods.   1   OSP,   teda   za   prípad,   kedy   sa   obligatórne v konaní   o dovolaní   proti   rozsudku   nemá   nariaďovať   pojednávanie.   Podľa   názoru ústavného súdu použitie tejto zákonnej výnimky (obligatórne nenariadiť pojednávanie o dovolaní   proti   rozsudku)   nemusel   najvyšší   súd   vo   svojom   rozsudku   osobitne zdôvodňovať.

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavného súdu je teda nepochybné, že dovolací dôvod   uplatnený   sťažovateľkou   proti   rozsudku   krajského   súdu   podľa   §   241   ods. 2 písm. c)   OSP   -   „rozhodnutie   spočíva   na nesprávnom   právnom   posúdení   veci“,   patril v čase   rozhodovania   najvyššieho   súdu   materiálne   medzi   prípady   podľa   vety   za bodkočiarkou   v ustanovení   §   243a   ods.   1   OSP,   v ktorých   nebolo   potrebné   v konaní o dovolaní proti rozsudku nariaďovať pojednávanie, a teda konaním dovolacieho súdu, ktorý   postupoval   v súlade   s   (v tom   čase)   účinnou   právnou   úpravou,   nemohlo   dôjsť k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods. 4 ústavy a s § 243a ods. 1 OSP (účinného v rozhodnom čase). Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

2.   Sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   verejné vyhlásenie rozsudku zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu v spojení s čl. 1 ods.   1 a s čl. 142 ods.   3 ústavy postupom   dovolacieho senátu najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cdo   134/04,   pričom   podstata   jej námietok   spočíva   v tom,   že „najvyšší   súd   SR   na   vyhlásenie   rozsudku   nepredvolal sťažovateľku,   ani   jej   právneho   zástupcu“ a „rozsudok   vyhlásil   bez   prítomnosti sťažovateľky a jej právneho zástupcu“.

Podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...). Rozsudok musí byť vyhlásený verejne (...).

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne   vypočutý   nezávislým   a nestranným   súdom.   Tlač   a verejnosť   môžu   byť vylúčené   z celého   konania   alebo   jeho   časti,   (...)   avšak   každý   rozsudok   vynesený v trestnej alebo občianskoprávnej veci sa zverejní, s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný prístup alebo keď sa konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí.

Podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický a právny štát. (...)

Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne.

Ústavný súd už zaujal stanovisko k ústavnoprávnej otázke verejného vyhlásenia rozsudku,   pričom   konštatoval,   že   vyhlásenie   rozsudku   okrem   toho,   že   je   zárukou spravodlivého konania, patrí aj k ústavným princípom právneho štátu. Konštatovanie, že rozsudok bol vyhlásený verejne predpokladá, aby súd dal verejnosti najavo, že rozsudok vyhlási. Minimálny štandard takéhoto oznámenia predpokladá osobitný postup súdu (aj najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu), ktorý smeruje k verejnosti (informovanie o čase a mieste   vyhlásenia   rozsudku   spôsobom   v takomto   prípade   obvyklým,   napr.   na oznamovacej   tabuli   súdu,   na   internetovej   stránke   súdu),   bez   ohľadu   na   to,   či   pri konkrétnom vyhlásení rozsudku verejnosť právo na prítomnosť využije alebo nie (II. ÚS 85/02).

Pokiaľ ide o verejné vyhlásenie rozsudku, z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu k prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie vyplýva, že v danej veci bolo na úradnej tabuli najvyššieho   súdu   16.   novembra   2004   vyvesené   oznámenie o mieste   a čase   verejného vyhlásenia rozsudku, teda minimálny štandard takéhoto oznámenia v zmysle judikatúry ústavného súdu bol naplnený.

Vo   vzťahu   k absencii   verejného   vyhlásenia   rozhodnutí   ESĽP   konštatoval,   že viaceré   zmluvné   štáty   popri   prečítaní   rozhodnutí   nahlas   už   dlho   používajú   aj   iné zverejnenia rozhodnutí svojich súdov. Preto sa domnieva, že tvorcovia dohovoru nemohli túto   okolnosť   prehliadnuť,   a nedomnieva   sa,   že by sa   musel   prikloniť   k doslovnému výkladu,   a   preto   formu   zverejnenia   „rozsudku“   stanovenú   vnútroštátnym   právom žalovaného štátu treba posúdiť vo svetle charakteristických rysov príslušného konania a v závislosti od účelu a predmetu čl. 6 ods. 1 dohovoru (Pretto a spol. v. Taliansko, 1983). V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ESĽP, v zmysle ktorej verejnosť konania je základným princípom zakotveným v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tento princíp musí byť plne rešpektovaný aspoň v jednom inštančnom konaní o merite veci, pokiaľ tu nie sú dôvody vypočítané v čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňujúce vylúčenie verejnosti (Hakanson v. Holandsko, 1986; Axen v. SRN, 1983, Sutter v. Švajčiarsko, 1984 a iné).

Sťažovateľkou   označené   ustanovenia   ústavy   a   dohovoru   predpokladajú,   aby rozsudky boli vyhlasované verejne, pričom medzinárodný pakt požaduje „iba“ to, aby sa rozsudok   stal   verejným,   avšak   nepredpisuje   konkrétnu   formu   tohto   zverejnenia,   t. j. nepožaduje   napr.   jeho   zverejnenie   verejným   vyhlásením,   takže   z tohto   hľadiska   je požiadavka dohovoru a ústavy na verejné vyhlásenie rozsudku prísnejšia a zahŕňa v sebe aj   liberálnejšiu   požiadavku   zverejnenia   rozsudku,   tak   ako   je   koncipovaná medzinárodným paktom.

Keďže základné právo na spravodlivý proces je „výsledkovým“ právom, ústavný súd posúdil konanie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 134/04 ako celok a tiež to, akú úlohu v ňom mal in concreto najvyšší súd. Najvyšší súd, v danom prípade ako dovolací súd, sa obmedzil   na   posúdenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   z právneho   hľadiska.   Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu mohol najvyšší súd ako kasačný súd iba zamietnuť, ak by došiel   k záveru,   že   dovolaním   napadnuté rozhodnutie   je   správne,   v opačnom   prípade mohol napadnutý rozsudok zrušiť. Najvyšší súd napokon po neverejnom prerokovaní sa rozhodol pre prvú možnosť a rozsudok odvolacieho súdu sa stal konečným, pričom pre sťažovateľku   (ktorá   podľa   zistenia   ústavného   súdu   sa   na   pojednávaniach   súdu   prvej a druhej inštancie osobne zúčastnila) nenastala žiadna zmena.

S ohľadom na uvedené zistenia, a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   najvyššieho   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods. 3 ústavy, preto ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2006