znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 154/05-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 28. februára 2006 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka   a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť RNDr. M. K., bytom P., zastúpeného advokátkou Mgr. E. K., B., ktorou namietal porušenie jeho základných práv vyplývajúcich z čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   z čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 134/2004 z 22. marca 2005, a takto

r o z h o d o l :

1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   134/2004 z 22. marca 2005 p o r u š i l   základné právo RNDr. M. K., na súdnu ochranu, ako aj na ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 134/2004 z 22. marca 2005 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. RNDr.   M.   K.,   CSc., p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 11 090   Sk   (slovom   jedenásťtisícdeväťdesiat   slovenských   korún),   ktorú   je   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   povinný vyplatiť právnej   zástupkyni JUDr.   E.   K.,   B.,   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 154/05-21 z 23. augusta 2005 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť RNDr. M. K.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   E.   K.,   B., ktorou namietal   porušenie   jeho   základných   práv   vyplývajúcich   z čl. 1 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sž-o-NS 134/2004 z 22. marca 2005.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základných práv sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj z čl. 6 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 134/2004 z 22. marca 2005, zrušil tento   rozsudok   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Zároveň   požaduje   aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.

Z podania   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáha   postavenia   účastníka   v správnom konaní vedenom podľa § 81 ods. 3 a 4 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o odpadoch“),   v ktorom   sa   preskúmavali   súhlasy   na   prevádzkovanie   zariadenia   na zneškodňovanie   odpadov   skládkovaním.   Keďže   zákon   o odpadoch   nemá   osobitné ustanovenia   o okruhu   účastníkov   konania   podľa   §   81,   sťažovateľ   postupoval   podľa všeobecného   predpisu,   teda   v zmysle   §   14   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní (správny   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Správny   poriadok“). Sťažovateľ žije a má aj trvalý pobyt v meste P., kde sa skládka nachádza. Správne konanie začal Okresný úrad P. (ďalej len „okresný úrad“), pričom voči sťažovateľovi vykonával procesné úkony ako voči účastníkovi konania, hoci z odôvodnenia jeho rozhodnutia a zo spôsobu   jeho   doručenia   (rozhodnutie   bolo   sťažovateľovi   doručené „na   vedomie“) vyplývalo,   že   sťažovateľovi   zrejme   postavenie   účastníka   konania   nepriznáva.   O tejto skutočnosti však výslovne nerozhodoval a ani nerozhodol. Proti meritórnemu rozhodnutiu okresného úradu podali sťažovateľ, ako aj ďalšie subjekty odvolanie. Krajský úrad v B. (ďalej len „krajský úrad“) v rámci odvolacieho konania skúmal, či má sťažovateľ v konaní postavenie účastníka. Osobitným rozhodnutím č. W/2003/211/21-WNR z 15. februára 2003 vyslovil, že sťažovateľ nie je účastníkom konania, v ktorom sa preskúmavajú súhlasy na prevádzkovanie skládky v P. v zmysle § 81 ods. 3 a 4 zákona o odpadoch. Proti tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   pričom   rozhodnutím   Ministerstva   životného prostredia   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   č.   615/2/2003-6.3   z 13.   mája 2003 bolo rozhodnutie krajského úradu potvrdené. Podľa názoru ministerstva vymedzenie účastníkov konania uvedené v ustanovení § 14 Správneho poriadku je veľmi všeobecné, pričom osobitný právny predpis priznáva postavenie účastníka konania aj obci, na území ktorej sa skládka nachádza, t. j. v danom prípade mestu P., ktoré v konaní zastupuje aj záujmy svojich občanov. Rozhodnutie okresného úradu vo veci samej predstavuje reálny zásah do práv P. tehelní, a. s., čo zároveň znamená, že v predmetnom konaní ide o práva P. tehelní,   a.   s.,   a mesta   P.   Občania   žijúci   v meste   P.   nemajú „vlastný   súhlas   na prevádzkovanie   skládky“ ani   samostatné   právo,   a preto   nemôžu   byť   priamo,   ale   iba sprostredkovane dotknutí na svojich právom chránených záujmoch. Sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu   rozhodnutiu   ministerstva   žalobu   najvyššiemu   súdu,   ktorou   sa   domáhal preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia v rámci správneho súdnictva. Prvostupňovým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž 104/03 z 18. júna 2004 (ďalej len „prvostupňový rozsudok“) bolo rozhodnutie zrušené a vec vrátená ministerstvu na ďalšie konanie. Podľa právneho   názoru   uvedeného   v prvostupňovom   rozsudku   bolo   treba   vychádzať predovšetkým   zo   zákona   o odpadoch,   ktorý   však   priamo   neupravuje   okruh   účastníkov konania   podľa   §   81   ods.   3   a 4,   resp.   §   7   ods.   1   zákona   o odpadoch.   To   znamená,   že nemožno absolútne vylúčiť možnosť iného subjektu byť účastníkom správneho konania za splnenia zákonných podmienok. V prípade sporného výkladu okruhu účastníkov konania je úlohou správneho orgánu vychádzať z obsahu zákona, podľa ktorého sa koná, z obsahu jeho filozofie   a z posúdenia   možného   dosahu   zákona   na   subjekty,   ktoré   o sebe   tvrdia,   že správnym   rozhodnutím   môžu   byť   dotknuté   ich   práva   alebo   právom   chránené   záujmy. V danom prípade bolo nepochybné, že sa konalo podľa zákona o odpadoch, pričom išlo a vždy aj ide o citlivé konanie, ktoré v konečnom dôsledku môže mať dosah (tak pozitívny, ako aj negatívny) na subjekty v širšom slova zmysle a nielen na konkrétne subjekty, ktoré podľa   rozhodnutia   správneho   orgánu   by   mali niečo   vykonať alebo niečo   strpieť.   Preto správne   orgány   mali   skúmať,   či   bola   daná   príčinná   súvislosť   medzi   rozhodovaním o preskúmaní súhlasov spojeným s možnosťou ďalšieho prevádzkovania skládky a rizikom poškodzovania   životného   prostredia   v lokalite   dotýkajúcej   sa   sťažovateľa.   Na   tieto skutočnosti mali správne orgány prihliadnuť o to viac, že odborné posudky vzťahujúce sa na vec   neboli   rovnaké,   čo   v konečnom   dôsledku   bude   vecou   dokazovania   zameraného   na zistenie   objektívneho   skutkového   stavu.   Na   základe   odvolania   ministerstva   rozsudkom odvolacieho senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 134/2004 z 22. marca 2005 (ďalej len „odvolací rozsudok“) bol prvostupňový rozsudok zmenený tak, že žaloba sťažovateľa bola   zamietnutá.   Podľa   názoru   uvedeného   v odvolacom   rozsudku   účastníkom   konania o udelenie súhlasu podľa § 7 ods. 1 písm. a), c) až e), k), m) a n) je vždy aj obec, na ktorej území   sa   nachádza   zariadenie   na   zneškodnenie   odpadov.   Správne   konanie   na   úseku životného   prostredia   sa   uskutočňuje   podľa   osobitných   správnych   predpisov   majúcich vlastné,   podstatne   užšie   vymedzenie   okruhu   účastníkov   konania.   Občan   sa   účastníkom týchto konaní stáva spravidla len vtedy, ak je sám navrhovateľom tohto správneho konania. V danom   prípade   treba   za   hmotnoprávny   predpis   považovať   zákon   o odpadoch,   ktorý v ustanovení § 74 ods. 4 jednoznačne vymedzuje, kto je účastníkom konania. Zakotvuje, že týmto účastníkom je obec. Postavenie účastníka správneho konania v tej-ktorej veci má iba ten subjekt, ktorému zákon výslovne v príslušnom ustanovení takéto postavenie priznáva. Eventuálne možným jednostranným výkladom zákona (podľa   ducha zákona) postavenie účastníka je možné priznať aj vtedy, ak sa konanie a rozhodovanie bezprostredne dotýka práv   a oprávnených   záujmov   príslušného   subjektu.   Takúto   skutočnosť   však   v prípade sťažovateľa súd nezistil. Ďalej sa poukazuje na iné možnosti, ktorými sťažovateľ môže ovplyvňovať   rozhodovaciu   činnosť   štátnych   alebo   samosprávnych   orgánov   na   úseku starostlivosti   o životné   prostredie,   pričom   sa   konkrétne   uvádza   miestne   referendum a petícia. V danej veci nemožno použiť ani inštitút tzv. zúčastnenej osoby, lebo zúčastnená osoba môže vystupovať iba v konaní, ktoré ustanoví osobitný zákon. Odvolací rozsudok bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený 10. mája 2005.

Podľa názoru sťažovateľa odvolací rozsudok je založený na niekoľkých tvrdeniach, ktoré   nesprávne   interpretujú   príslušné   zákonné   ustanovenia.   Prvým   je   tvrdenie,   podľa ktorého   účastníkom   správneho   konania   je   iba   ten   subjekt,   ktorému   zákon   výslovne v príslušnom   ustanovení   takéto   postavenie   priznáva,   pričom   v konaniach   podľa   zákona o odpadoch   je účastníkom   konania obec,   pretože   to   vyplýva   z ustanovenia   § 74 ods.   4 zákona   o odpadoch.   Druhým   je tvrdenie   o tom,   že   pri   presadzovaní   práva   na priaznivé životné prostredie môžu občania použiť inštitúty miestneho referenda a petície.

S týmito tvrdeniami odvolacieho rozsudku podľa sťažovateľa nemožno súhlasiť.

V   ustanovení   §   14   Správneho   poriadku   sú   obsiahnuté   štyri   definície   účastníka správneho konania: účastníkom je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach   sa   má   konať,   ďalej   ten,   koho   práva   a právom   chránené   záujmy   alebo povinnosti   môžu   byť   rozhodnutím   priamo   dotknuté,   tiež   ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak, a napokon aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva. Z uvedeného je zrejmé, že premisa, na ktorej je založený odvolací rozsudok, sa vzťahuje len na poslednú definíciu účastníka, teda na toho, komu postavenie účastníka   priznáva   osobitný   predpis,   hoci   okruh   účastníkov   v zmysle   §   14   Správneho poriadku je zrejme podstatne širší.   Sťažovateľ sa nedomáhal účasti v konaní na základe tejto poslednej definície, ale v zmysle § 14 ods. 1 tretej aliney, podľa ktorej účastníkom konania   je   aj   ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť   rozhodnutím   vo   svojich   právach,   právom chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   priamo   dotknutý,   a to   až   do   času,   kým   sa preukáže opak. Rozhodujúca pritom je možnosť, že práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti   môžu byť dotknuté, a to bez ohľadu na to, či napokon v zmysle konečného rozhodnutia   naozaj   sa   tak   stane.   Sťažovateľ   v celom   konaní namietal,   že   sa   neskúmali všetky   skutočnosti   vyplývajúce   z tretej   definície   účastníka   správneho   konania. Prvostupňový   rozsudok   dal   v tomto   smere   sťažovateľovi   za   pravdu.   Naproti   tomu odvolacím rozsudkom bol prvostupňový rozsudok nepochopiteľným spôsobom zmenený a vymedzenie účastníka sa zúžilo len na jednu spomedzi štyroch definícií. Takýto postup nemá   žiadnu   oporu   v právnych   predpisoch.   Názor,   podľa   ktorého   sťažovateľ   nie   je účastníkom   konania,   lebo   podľa   zákona   o odpadoch   je   účastníkom   obec,   je   absurdný a taktiež nemá oporu v právnych predpisoch. Skutočnosť je taká, že v konaní podľa § 81 ods. 3 a 4 zákona o odpadoch nie je otázka okruhu účastníkov výslovne riešená, a preto v zmysle § 74 ods. 1 zákona o odpadoch je potrebné použiť všeobecné predpisy o správnom konaní. Ustanovenie § 74 ods. 4 zákona o odpadoch, na ktoré odvolací rozsudok poukazuje, určuje   výslovne   iba   jedného   účastníka   konania   o udelenie   súhlasu   podľa   §   7   zákona o odpadoch, a to obec, na ktorej území sa zariadenie na zneškodňovanie odpadov nachádza. Z toho vyplýva, že prípadný ďalší účastníci takéhoto konania musia byť ustálení s použitím § 74 ods. 1 zákona o odpadoch, teda na základe definícií účastníka konania obsiahnutých v ustanovení § 14 Správneho poriadku. Odvolacím rozsudkom bezprecedentne a v rozpore so   zákonom   došlo   k   zúženiu   okruhu   účastníkov   konania.   Obec   je   síce   samostatným územným   samosprávnym   a správnym   celkom   združujúcim   osoby   majúce   na   jej   území trvalý pobyt, to však neznamená a ani z nijakého právneho predpisu nevyplýva, že zanikajú samostatne existujúce a z ústavy a zo zákonov vyplývajúce subjektívne práva jednotlivých obyvateľov   obce.   Inak   povedané,   účastníctvo   obce   v akomkoľvek   správnom   konaní nespôsobuje   a   priori   konzumpciu   subjektívnych   práv   jej   obyvateľov,   ktoré   by   mohli odôvodňovať účastníctvo týchto obyvateľov v rôznych druhoch správneho konania. Miestne referendum a tiež petície sú síce prostriedkami presadzovania realizácie práv obyvateľov obce, ale rozhodne to nie sú jediné prostriedky, ktoré právny poriadok pripúšťa. Vzhľadom na   uvedené   skutočnosti   je   odvolací   rozsudok   zjavne   arbitrárny   a neodôvodnený.   Zo žiadneho právneho predpisu totiž nevyplýva, že účastníkom správneho konania je len ten, o kom to právny predpis expressis verbis ustanovuje. Rovnako nie je pravdou, že okruh účastníkov   konania   podľa   §   81   ods.   3   a 4   zákona   o odpadoch   je   zúžený   výlučne   na navrhovateľa a obec. Odôvodnenie odvolacieho rozsudku, rovnako ako ani správne orgány v predchádzajúcom konaní sa vôbec nezaoberali tvrdením sťažovateľa o tom, že ho treba považovať   za   účastníka   konania   na   základe   tretej   definície   účastníctva   v zmysle   §   14 Správneho   poriadku.   Nezaoberali   sa   tvrdením,   že   sťažovateľ   môže   byť   rozhodnutím správneho orgánu   priamo dotknutý   na svojich   právach   a právom   chránených záujmoch. Preto ani nemohli preukázať opak, teda to, že sťažovateľ rozhodnutím nemôže byť priamo dotknutý.

Z písomného vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 9. novembra 2005, ktoré bolo ústavnému   súdu   doručené   13.   novembra   2005,   vyplýva,   že   nepovažuje   sťažnosť   za dôvodnú, a žiada, aby jej ústavný súd nevyhovel. Jeho argumenty sú nasledovné:

«Kľúčovým predpokladom na uplatňovanie práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré sa však - podľa čl. 51 ods. 1 - možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, je i ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

V predmetnej veci odvolací súd vychádzal z ustanovenia § 14 zákona č. 71/ 1967 Zb. a dospel k záveru:

Správny   poriadok   ako   lex   generalis   nemôže   vypočítať   všetky   osoby,   ktoré   pri rozhodovaní   vo   verejnej   správe   prichádzajú   do   úvahy   ako   účastník   konania   v   rámci jednotlivých   druhov   konania,   a   preto   ustanovuje   spoločné   podmienky,   ktoré   umožňujú takúto   osobu   ako   účastníka   konania   spoľahlivo   identifikovať.   Ak   konkrétna   osoba v konkrétnom   prípade   tieto   znaky   spĺňa,   správny   orgán   s   ňou   musí   zaobchádzať   ako s účastníkom konania.

Správne orgány v správnom konaní v zmysle § 1 ods.   1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach osôb. Treba poznamenať, že v praxi správne orgány v správnom konaní de iure vždy rozhodujú len   o   právach   a   povinnostiach.   Je   tomu   tak   preto,   lebo   právom   chránené   záujmy   sú v správnom konaní vždy tesne zviazané s právami a povinnosťami, o ktorých sa rozhoduje a nemôžu byť samostatným predmetom konania. Ich nositeľ ich vždy presadzuje v konaní spolu so svojimi právami.

Správne orgány môžu v správnom konaní rozhodovať len o právach a povinnostiach konkrétnych   osôb,   ktoré   sú   účastníkmi   konania.   V   zásade,   to   budú   osoby,   ktoré   majú hmotnoprávny vzťah k veci, výnimočne - ak tak ustanovuje osobitný zákon - to tak však nemusí byť.

Definícia účastníka správneho konania podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku: aby osoba bola účastníkom konania v zmysle § 14 ods. 1 správneho poriadku („účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať“),   musí   byť   nositeľom   zákonného   práva,   právom   chráneného   záujmu   alebo povinnosti   (ktoré   vyplýva   z   hmotnoprávneho   predpisu)   a   o   takomto   práve,   právom chránenom záujme alebo povinnosti musí byť oprávnený rozhodovať správny orgán (nie napríklad súd).

Účastníkom konania podľa odseku 1 je ex lége aj tá osoba, ktorej práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté („účastníkom konania   je   ten,   koho   práva,   právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   môžu   byť rozhodnutím   priamo   dotknuté“).   Táto   časť   definície   sa   vzťahuje   na   prípady,   keď rozhodovanie o právnych pomeroch určitej osoby sa môže priamo dotknúť právnej pozície inej   osoby   (napr.   suseda   v   stavebnom   konaní).   Vždy   teda   pôjde   o   situáciu,   keď rozhodovanie   správneho   orgánu   môže   ovplyvniť   právnu   pozíciu   tejto   osoby,   t.   j.   jej hmotnoprávne   postavenie   bude   po   vydaní   rozhodnutia   iné   ako   pred   jeho   vydaním. V právnej praxi teda nebude stačiť, ak sa vydané rozhodnutie dotkne konkrétnej osoby len nepriamo, napr. ekonomicky, nie však právne. Nepostačí ani sprostredkovaný vplyv alebo vplyv zasahujúci faktický záujem osoby.

Text ustanovenia § 14 ods. 1 za bodkočiarkou („účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak“) je doplnkom uvedených dvoch definícií. Zákon tak priznáva postavenie účastníka konania každému, kto spĺňa   procesné   predpoklady,   bez   ohľadu   na   to,   či   v   skutočnosti   spĺňa   aj   materiálne predpoklady. Je to preto, lebo až v samom správnom konaní je správny orgán oprávnený rozhodnúť   o zákonnom práve alebo o povinnosti   konkrétnej   osoby.   Preto ak sa   osoba svojím podaním (§ 19) domáha vydania rozhodnutia, je táto osoba účastníkom konania z procesného dôvodu (nakoľko má procesné právo na prejednanie svojho podania) bez ohľadu   na   to,   či   je   na   vydanie   rozhodnutia   legitimovaná   z   hmotnoprávneho   hľadiska. Správny orgán má povinnosť, aby každému, kto sa naň obráti s tvrdením, že rozhodnutie sa môže priamo dotýkať jeho práv, právom chránených záujmov alebo povinností, priznal postavenie účastníka konania, a takto s ním zaobchádzal až dovtedy, kým sa preukáže opak (ak sa napr. zistí, že jeho právna pozícia sa rozhodnutím vo veci nezmení, a preto nespĺňa podmienku vyplývajúcu z odseku 1).

Správny   orgán   si   musí   v konaní vždy   všímať,   či   osobitný   zákon,   ktorý upravuje procesný   postup   správneho   orgánu   v   konkrétnom   druhu   správneho   konania   (napr. v daňovom, stavebnom, vodohospodárskom konaní, v konaní podľa zákona o odpadoch a pod.) priznáva postavenie účastníka konania i ďalšej osobe (§14 ods. 2).

V predmetnej veci odvolací súd vychádzal z ustanovenia § 14 správneho poriadku, ako aj zo zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch v znení neskorších predpisov.

Podľa § 74 ods. 4 zákona o odpadoch účastníkom konania o udelenie súhlasu podľa § 7 ods. 1 písm. a), c) až e), k), m) a n) je vždy aj obec, na ktorej území sa zariadenie na zneškodnenie odpadov alebo zariadenie na zneškodňovanie odpadov alebo zariadenie na znehodnocovanie odpadov nachádza alebo sa zamýšľa umiestniť alebo na ktorej území sa   dekontaminácia   alebo   zneškodňovanie   použitých   polychróvaných   bifenylov   alebo kontaminovaných zariadení vykonáva alebo sa zamýšľa vykonávať.

Slovenská republika je zvrchovaný demokratický a právny štát (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy   Slovenskej   republiky).   Štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   Ústavy,   v   jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

V právnom štáte štátne orgány môžu konať zákonom ustanoveným spôsobom. Každý orgán   štátu   má   buď   ústavou   alebo   zákonom   určený   rozsah   právomoci,   ktorý   nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje.

V   dôsledku   uvedeného   preto   štátnym   orgánom   Slovenskej   republiky   zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali v konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Ten orgán štátu, ktorého   postavenie   a   právomoci   zákon   upravuje,   nie   je   preto   oprávnený   z   vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje.

Podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na priaznivé životné prostredie.

V čl. 44 ods. 3 Ústavy je zakotvené, že nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky. Právo   na   životné   prostredie   je   samostatným   základným   právom   fyzickej   osoby, je subjektívnym právom verejnoprávnej povahy.

Podľa čl. 51 Ústavy domáhať sa ústavného práva na priaznivé životné prostredie (ako aj práva na informácie o životnom prostredí) možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Keďže sa toto ústavné právo zaručuje Ústavou len v rozsahu, ktorý vymedzí zákon, predpokladom   reálneho   presadenia   ústavného   práva   na   priaznivé   životné   prostredie v právnej   praxi   je   nielen   existencia   adekvátnej   hmotnoprávnej   úpravy,   ale aj procesnoprávnej úpravy v konkrétnom právnom predpise.

Súčasný   stav našich zákonov na úseku životného prostredia   je   taký,   že ochrana životného   prostredia   je   daná   do   pôsobnosti   orgánov   štátnej   správy   a   samosprávy. V konaniach pred nimi vystupuje občan len vtedy, ak je účastníkom konania.

Odvolací súd dospel k záveru, že platný správny poriadok v ustanovení § 14 ods. 1 má síce pomerne široké vymedzenie účastníkov správneho konania (účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo   koho   práva,   právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   môžu   byť   rozhodnutím priamo   dotknuté).   Účastníkom   konania   je   aj   ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť   rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a až do času, kým sa preukáže opak.

V odseku 2 § 14 správneho poriadku je stanovené, že účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Z horeuvedeného vyplýva, že správny poriadok síce vymedzuje, kto je účastníkom konania, ale odpoveď na to, na koho sa táto definícia vzťahuje, dávajú predpisy hmotného práva.   Až   z   týchto   predpisov   vyplýva   okruh   osôb,   ktoré   sú   alebo   ktoré   sa   môžu   stať nositeľmi práv a povinností, o ktorých správny orgán rozhoduje. To znamená, že správny poriadok priznáva postavenie účastníka každému, kto spĺňa procesné predpoklady a to bez ohľadu na to, či spĺňa v skutočnosti aj materiálne predpoklady.

Správne konanie na úseku životného prostredia sa uskutočňuje podľa osobitných správnych predpisov, ktoré majú vlastné podstatne užšie vymedzenie účastníkov konania. Občan sa účastníkom týchto konaní stáva spravidla len vtedy, ak je sám navrhovateľom tohto správneho konania.

V   prejednávanej   veci   je   hmotnoprávnym   predpisom   zákon   o   odpadoch,   ktorý vo vyššie citovanom   ustanovení   § 74   ods.   4   jednoznačne   vymedzuje,   kto je   účastníkom konania. Zakotvuje, že účastníkom konania je obec.

Vzhľadom   na   platnú   právnu   úpravu   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   osobitné predpisy (a týmto predpisom je v danej veci zákon o odpadoch) majú v aplikačnom procese prednosť   pred   všeobecnou   úpravou   obsiahnutou   v   správnom   poriadku.   Vychádzajúc z interpretácie § 14 správneho poriadku, ako aj § 74 ods. 4 zákona o odpadoch rozhodol, že žalobca nemal postavenie účastníka konania.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   postavenie   účastníka   správneho   konania   v tej

-ktorej veci má iba ten subjekt, ktorému zákon výslovne v príslušnom ustanovení takéto postavenie priznáva. Eventuálne možným jednostranným výkladom zákona (podľa duchu zákona) postavenie účastníka správneho konania je možné priznať aj vtedy, ak sa konanie a rozhodovanie bezprostredne dotýka práv a oprávnených záujmov príslušného subjektu. Posledne spomenutú skutočnosť v prípade žalobcu odvolací súd však nezistil.

Samotná skutočnosť, že žalobca má záujem na úprave právnych pomerov v súlade s posudkami,   ktoré   i   v   konaní   predložil,   ešte   podľa   platného   právneho   poriadku v Slovenskej republike nezakladá žalobcovi právo byť účastníkom správneho konania a jeho legitimáciu uplatňovať práva účastníka správneho konania.

Čl.   30   ods.   1   veta   prvá   Ústavy   upravuje   jedno   zo   základných   politických   práv občanov.   V   intenciách   tohto   článku   občania   majú   právo   zúčastňovať   sa   na   správe verejných vecí, priamo alebo slobodnou voľbou zástupcov. Pod správou vecí verejných treba rozumieť účasť občana na politickom živote štátu, správe štátu a na správe verejných záležitostí v obciach.

Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov zakotvuje formu realizácie základného práva priamej účasti občanov na správe verejných vecí. Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona obyvateľ obce sa zúčastňuje na samospráve obce. Má právo hlasovať o dôležitých otázkach života a rozvoja obce (miestne referendum). Obyvateľ   obce   sa   podieľa   na   rozvoji   a   zveľaďovaní   obce   a   poskytuje   pomoc orgánom   obce.   V   súvislosti   s   tým   je   povinný   podielať   sa   na   ochrane   a   zveľaďovaní životného prostredia (§ 3 ods. 3 písm. b) cit. zákona).

Obecné   zastupiteľstvo   vyhlási   hlasovanie   obyvateľov   obce   (miestne   referendum) okrem ďalších úkonov o obecnom zriadení stanovených dôvodov aj vtedy, keď o to požiada petíciou skupina obyvateľov obce v počte najmenej 30 % oprávnených voličov.

Významným ústavným a právnym inštitútom, prostredníctvom ktorého môžu občania ovplyvňovať   rozhodovaciu   činnosť   štátnych   alebo   samosprávnych   orgánov   na úseku starostlivosti o životné prostredie, sú petície.

Ústava   v   čl.   27   ods.   1   petičné   právo   garantuje.   Petičné   právo   je   upravené   aj v zákone č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení zákona č. 242/1998 Z. z.

Z horeuvedeného vyplýva, že podľa platných právnych predpisov občania Slovenskej republiky   pri   presadzovaní   garantovaného   práva   na   priaznivé   životné   prostredie   majú k dispozícii vyššie opísané právne prostriedky a to miestne referendum a petíciu.

Okrem   toho   ostatná   novela   správneho   poriadku   -   zákon   č.   527/2003   Z.   z. v ustanovení § 15a zakotvila inštitút zúčastnenej osoby. Treba však povedať, že ani tieto zúčastnené osoby, hoci môžu byť označené v osobitných zákonoch ako účastníci, nemajú v konkrétnom správnom konaní postavenie procesnej strany. Okrem toho tzv. zúčastnená osoba nemôže vystupovať v akomkoľvek konaní, ale iba v konaní, ktoré ustanoví osobitný zákon. Zúčastnená osoba, ak jej účasť v konaní pripúšťa osobitný zákon, obhajuje verejný záujem.

V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, ale dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Preto postupujúc podľa § 220 ods. 1 OSP zmenil prvostupňový rozsudok tak, že žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v intenciách ustanovenia § 224 ods. 1, 2 a § 250k ods. 1 OSP. Účastníkom nepriznal právo na náhradu trov prvostupňového ani odvolacieho konania. Tak ako uviedol právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 22. marca 2005 (čl. 13) v P. žije 21 890 obyvateľov, pričom v produktívnom veku je asi 13 855 obyvateľov. Dá sa preto očakávať, že 21 890 občanov by mohlo byť v danej veci účastníkom konania. Najvyšší súd zastáva názor,   že pri vymedzení inštitútu účastníka správneho konania je rozhodujúci konkrétny hmotnoprávny vzťah k veci. Zákon o odpadoch v ustanovení § 74 ods. 4 zakotvil, že účastníkom konania je obec. Tento názor zastáva aj najvyšší súd. Podľa názoru najvyššieho súdu v sťažnosti namietaný rozsudok je vecne správny a bol vydaný v súlade so zákonom. Najvyšší súd zastáva názor, že namietaným rozsudkom nedošlo k porušeniu základných práv RNDr. M. K., a to čl. 1 a čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.»

Z repliky sťažovateľa z 18. januára 2006 doručenej ústavnému súdu 20. januára 2006 vyplývajú nasledovné argumenty:

«K   vyjadreniu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   KP   8/05-42   zo   dňa 09. novembra 2005 zasielam nasledovné stanovisko:

Vyjadrenie Najvyššieho súdu SR vychádza z nesprávnej a nezákonnej interpretácie ustanovení   príslušných   právnych   predpisov,   predovšetkým   zákona   č.   71/1967   Zb. o správnom konaní (ďalej aj „správny poriadok“) a zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch. (...) Z vyjadrenia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že „správny poriadok síce vymedzuje, kto je účastníkom konania,   ale odpoveď na to,   na koho sa táto definícia vzťahuje,   dávajú predpisy hmotného práva. Až z týchto predpisov vyplýva okruh osôb, ktoré sú alebo ktoré sa môžu   stať   nositeľmi   práv   a   povinností,   o   ktorých   správny   orgán   rozhoduje.   Správne konanie   na   úseku   životného   prostredia   sa   uskutočňuje   podľa   osobitných   správnych predpisov, ktoré majú vlastné podstatne užšie vymedzenie účastníkov konania. Občan sa účastníkom   týchto   konaní   stáva   spravidla   len   vtedy,   ak   je   sám   navrhovateľom   tohto správneho konania.“ (s. 9) A ďalej pokračuje: „Podľa názoru odvolacieho súdu postavenie účastníka správneho konania v tej-ktorej veci má iba ten subjekt, ktorému zákon výslovne v príslušnom   ustanovení   takéto   postavenie   priznáva.   Eventuálne   možným   jednostranným výkladom zákona postavenie účastníka správneho konania je možné priznať aj vtedy, ak sa konanie a rozhodovanie bezprostredne dotýka práv a oprávnených záujmov príslušného subjektu“ (s. 10)

Tvrdenie Najvyššieho súdu SR, že osobitné predpisy na úseku životného prostredia majú vlastné, podstatne užšie vymedzenie účastníkov konania a že účastníkom je iba ten subjekt, ktorému zákon takéto postavenie výslovne priznáva, je nezákonné. Odporuje nielen praxi v oblasti administratívneho konania, ale aj logike jeho legislatívnej úpravy. Okruh   účastníkov   správnych   konaní   je   vymedzený   buď   všeobecným   predpisom, osobitnými zákonmi, alebo ich kombináciou. Je nepochybné, že úprava okruhu účastníkov správneho   konania   obsiahnutá   v   osobitných   zákonoch   má   prednosť   pred   všeobecnou úpravou   §   14   správneho   poriadku.   Ak   však   takáto   osobitná   úprava   neexistuje,   je nevyhnutné použiť ustanovenia správneho poriadku.

Osobitné   zákony   pritom   môžu   úpravu   účastníctva   koncipovať   vzhľadom   k   §   14 správneho poriadku trojakým spôsobom:

(i)   plne   akceptujú   vymedzenie   okruhu   účastníkov   v   §   14   správneho   poriadku (t. j. neobsahujú osobitné vymedzenie účastníkov) a nestanovujú žiadne ďalšie osoby ako účastníkov,

(ii) vychádzajú z úpravy § 14 ods. 1 správneho poriadku (t. j. neustanovujú nič odlišné), pričom však súčasne využívajú aj ustanovenie § 14 ods. 2 a priznávajú postavenie účastníkov konania aj ďalším osobám, alebo

(iii)   majú   vlastné   vymedzenie   účastníkov konania pričom vylučujú   použitie § 14 správneho poriadku. V takom prípade osobitné zákony spravidla poskytujú úplný a presný výpočet účastníkov príslušného konania. 1

Zákon   o   odpadoch   v   súvislosti   s   niektorými   konaniami   priznáva   postavenia účastníka konania aj ďalším osobám, pre ostatné konania (v zmysle zákona o odpadoch) však   nestanovuje   žiadne   ďalšie   osoby   ako   účastníkov   konania,   a   teda   plne   akceptuje vymedzenie okruhu účastníkov v zmysle § 14 správneho poriadku.

Podľa vyjadrenia Najvyššieho súdu SR „v prejednávanej veci je hmotnoprávnym predpisom   zákon   o   odpadoch,   ktorý   vo   vyššie   citovanom   ustanovení   §   74   ods.   4 jednoznačne vymedzuje, kto je účastníkom konania. Zakotvuje, že účastníkom konania je obec.“ (s. 10) Táto interpretácia je v priamom rozpore so znením § 74 zákona o odpadoch. V zmysle § 74 ods. 4 zákona o odpadoch (v znení platnom v čase konania o účasti sťažovateľa   pred   administratívnymi   orgánmi):   „Účastníkom   konania   o   udelení   súhlasu podľa § 7 ods. 1 písm. a), c) až k) je vždy aj obec, na ktorej území sa zariadenie na zneškodňovanie odpadov alebo zariadenie na zhodnocovanie odpadov nachádza alebo sa zamýšľa umiestniť“.2

Len   pre   upresnenie   uvádzam   znenie   citovaných   ustanovení   §   7   ods.   1   zákona o odpadoch (v znení platnom v čase konania o účasti sťažovateľa pred administratívnymi orgánmi):

„Orgány štátnej správy odpadového hospodárstva udeľujú súhlas na

a) prevádzkovanie zariadenia na zneškodňovanie odpadov okrem spaľovní odpadov a zariadení na spoluspaľovanie odpadov,

c) prevádzkovanie zariadenia na zhodnocovanie odpadov okrem spaľovní odpadov a zariadení na spoluspaľovanie odpadov,

d) prevádzkovanie   zariadenia   na   zber   odpadov,   ak   ide   o   zariadenia,   na   ktorých prevádzku nebol daný súhlas podľa písmen a) a c),

e) na zmenu a rekonštrukcie zariadení na zhodnocovanie odpadov, zneškodňovanie odpadov a zber odpadov alebo ich častí, na ktorých prevádzkovanie sa vydáva súhlas podľa tohto zákona, ak majú vplyv na nakladanie s odpadmi v zariadení,

f) vydanie   prevádzkového   poriadku   zariadenia   na   zneškodňovanie   odpadov a zariadenia na zhodnocovanie nebezpečných odpadov,

g) nakladanie s nebezpečnými odpadmi vrátane ich prepravy, ak nie je súčasťou súhlasu podľa predchádzajúcich ustanovení, a to v prípade, ak pôvodca odpadu ročne nakladá v súhrne s väčším množstvom ako 100 kg alebo ak prepravca prepravuje ročne väčšie množstvo ako 100 kg nebezpečných odpadov,

h) použitie   technológie   na   nakladanie   s   nebezpečnými   odpadmi   na   mobilných zariadeniach vrátane všeobecných podmienok prevádzkovania mobilného zariadenia,

i) prvé   uvedenie   technológie   na   nakladanie   s   nebezpečnými   odpadmi   na   trh v Slovenskej republike,

j) zhromažďovanie odpadov držiteľom odpadu bez predchádzajúceho triedenia, ak vzhľadom na následný spôsob ich zhodnocovania alebo zneškodňovania nie je triedenie a oddelené zhromažďovanie možné alebo účelné,

k) uzavretie skládky odpadov alebo jej časti, vykonanie jej rekultivácie a jej následné monitorovanie“...

Konanie, v rámci ktorého sa sťažovateľ domáhal postavenia účastníka, však nebolo žiadnym z vyššie uvedených konaní podľa § 7 zákona o odpadoch.

Ako   uvádzam   vyššie,   zákon   o   odpadoch   osobitne   nerieši   otázku   účastníctva v ostatných   konaniach   podľa   tohto   zákona   a   vzhľadom   na   to   je   potrebné   aplikovať všeobecné   predpisy   o   správnom   konaní   tak,   ako   to   predpokladá   §   74   ods.   1   zákona o odpadoch: „Ak nie je v tomto zákone výslovne ustanovené inak, na konanie sa podľa tohto zákona vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.“

Sťažovateľ sa domáhal postavenia účastníka konania podľa ustanovení § 81 ods. 3 a 4 zákona o odpadoch, v zmysle ktorých:

„(3)   Kto   nakladá   s   odpadmi   na   základe   rozhodnutia   orgánu   štátnej   správy odpadového   hospodárstva   vydaného   podľa   doterajších   všeobecne   záväzných   právnych predpisov,   je   povinný   predložiť   toto   rozhodnutie   príslušnému   orgánu   štátnej   správy odpadového hospodárstva v lehote troch mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona na preskúmanie; spolu s týmto rozhodnutím predloží aj návrh na zaradenie odpadu podľa Katalógu odpadov.“

(4)   Prevádzkovateľ   skládky   odpadov   uvedenej   do   prevádzky   pred   nadobudnutím účinnosti tohto zákona je povinný

a) do   troch   mesiacov   od   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona   splniť   povinnosť podľa   odseku   3;   zároveň   predloží   pôvodnú   dokumentáciu,   ktorá   slúžila   ako   podklad na vydanie   stavebného   povolenia   na   výstavbu   skládky   odpadov   a   odborný   posudok oprávnenej osoby ako podklad na zaradenie skládky odpadov do príslušnej triedy skládok odpadov,

b) do šiestich mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona

1. spracovať   a   predložiť   na   schválenie   projektovú   dokumentáciu   na   uzavretie, rekultiváciu a monitorovanie skládky odpadov po jej uzavretí,

2. v prípadoch, ak skládka odpadov nespĺňa všetky požiadavky na skládku odpadov podľa tohto   zákona   a   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   vydaných   na   jeho vykonanie, spracovať   a   predložiť   na schválenie   plán úprav skládky odpadov vrátane časového harmonogramu   na   dosiahnutie   splnenia   všetkých   požiadaviek   na   skládku odpadov najneskôr do 31. decembra 2008.“

Z uvedeného je zrejmé, že ustanovenie § 74 ods. 4 zákona o odpadoch pojednáva len o   konaniach   o   udelenie   súhlasu   podľa   citovaných   ustanovení,   pričom   je   však   na   prvý pohľad zrejmé, že tieto konania sú odlišné od konania podľa § 81 ods. 3 a 4 zákona o odpadoch. Je nepochybné, že § 74 ods. 4 zákona o odpadoch sa nevzťahuje na konanie podľa § 81 ods. 3 a 4 zákona o odpadoch.

Zákon   o   odpadoch   č.   223/2001   Z.   z.   neobsahuje   ani   neobsahoval   žiadne   iné ustanovenie, v ktorom by zákonodarca priamo alebo nepriamo osobitne vymedzoval okruh účastníkov ďalších konaní podľa tohto zákona. Okruh účastníkov ostatných konaní podľa zákona   o   odpadoch   (vrátane   konaní   podľa   §   81   ods.   3   a   4)   je   preto   vymedzený ustanoveniami všeobecných predpisov - t. j. správneho poriadku.

Najvyšší súd SR navyše nepochopiteľne vypustil pri svojej intepretácii § 74 ods. 4 zákona o odpadoch významnú spojku „aj“ umiestnenú pred pojmom „obec“. Gramatickým aj logickým výkladom možno dospieť k jedinej intepretácii cit. ustanovenia § 74 ods. 4: v citovanom   ustanovení   zákonodarca   uviedol   jedného   z   povinných   účastníkov   konaní označených v § 74 ods. 4, čo však nevylučuje iné subjekty z okruhu účastníkov týchto konaní.(...)

Ako   sa   uvádza   vyššie,   „podľa   názoru   odvolacieho   súdu   postavenie   účastníka správneho   konania   v   tej-ktorej   veci   má   iba   ten   subjekt,   ktorému   zákon   výslovne v príslušnom ustanovení takéto postavenie priznáva.“ Tento názor Najvyššieho súdu SR je aj v priamom rozpore s ustanoveniami § 14 správneho poriadku.

Správny poriadok ako základný a všeobecný predpis upravujúci správne konanie vymedzuje v § 14 ods. 1 okruh účastníkov správneho konania, pričom obsahuje tri definície účastníka konania. Za účastníka konania sa považuje:

- ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať,

- ten, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté,

- ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Okrem   vyššie   uvedených   definícií   môže   byť   účastníkom   konania   aj   ten,   komu osobitný zákon také postavenie priznáva (§ 14 ods. 2 správneho poriadku).

Najvyšší súd SR nepochopiteľne prevzal z troch rovnocenných definícií uvedených v § 14 ods. 1 len prvé dve, pričom tretej definícii nepriznal rovnaké účinky ako prvým dvom, keď ju marginalizoval a označil len za ich doplnok.

Navyše,   v   ďalšom   texte   úplne   opomenul   všetky   tri   definície   účastníka   konania a v rozpore   s   citovaným   ustanovením   dospel   k   záveru,   že   v   skutočnosti   sú   účastníkmi správneho   konania   len   tie   osoby,   ktorým   toto   postavenie   priznáva   osobitný   zákon, akceptujúc tak zrejme len znenie § 14 ods. 2 správneho poriadku.

Sťažovateľ   sa   však   domáhal   účasti   v   konaní   práve   na   základe   tretej   definície uvedenej v § 14 ods. 1 správneho poriadku. Prepokladom účasti konania na základe tretej definície sú dve skutočnosti:

- osoba,   ktorá   sa   domáha   postavenia   účastníka   v   konaní,   tvrdí,   že   môže   byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutá,

- takáto osoba je účastníkom konania, až do času, kým sa preukáže opak. Sťažovateľ   v   intenciách   citovaného   ustanovenia   tvrdil,   že   môže   byť   rozhodnutím priamo dotknutý predovšetkým na svojom práve na priaznivé životné prostredie a príslušný prvostupňový aj druhostupňový orgán rozhodol,   že nie je účastníkom konania,   hoci sa nepreukázal opak. Rovnako postupoval aj odvolací súd v konaní o preskúmaní zákonnosti týchto   rozhodnutí   -   hoci   opak   nebol   preukázaný,   rozhodol,   že   prvostupňový   súd   vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie zmenil. Odvolací súd však v konaní neskúmal, či   sťažovateľ   skutočne   nemôže   byť   rozhodnutím   priamo   dotknutý   na   svojich   právach, právom   chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach.   Nezaoberal   sa   tým   ani   vo   svojom vyjadrení   k   ústavnej   sťažnosti.   Skúmaniu   a   preukazovaniu   opaku   tvrdenia   sťažovateľa venoval len jednu vetu - „Posledne spomenutú skutočnosť v prípade žalobcu odvolací súd však nezistil.“ (s. 10) Rovnako tiež odvolací senát sa v odôvodnení rozhodnutia tomuto zisťovaniu   skutočností   vôbec   nevenuje   a   jedinou   zmienkou   o   ňom   je   citovaná   veta. V odôvodnení rozhodnutia teda neuviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ako vec právne posúdil. Tento postup nemá žiadnu oporu v zákone ani v inom právnom predpise. Odvolací senát Najvyššieho súdu SR týmto konaním porušil ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie,   z ktorých   dôkazov   vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“ Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

Odvolací súd v konaní ani vo vyjadrení teda v skutočnosti nepreukázal, že sťažovateľ nemôže   byť   rozhodnutím   priamo   dotknutý.   Len   ak   by   bolo   v   konaní   preukázané,   že sťažovateľ skutočne nemôže byť dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach, mohol by príslušný orgán rozhodnúť, že nie je účastníkom konania. (...)

Z vyjadrenia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že odvolací súd považuje za účastníka správneho konania len ten subjekt, v prípade ktorého „rozhodovanie správneho orgánu môže ovplyvniť právnu pozíciu tejto osoby, t. j. jej hmotnoprávne postavenie bude po vydaní rozhodnutia iné ako pred jeho vydaním“ (s. 6).

Názor o tom, že znakom účastníka správneho konania je jeho hmotnoprávny pomer k prejednávanej veci, je však už prekonaný. „Tento hmotněprávní vztah k prědmětu řízení jako kritérium určující okruh účastníků řízení však není ve všech případech dostačující.“ Normy   hmotného   práva   sa   určitými   špecifickými   prostriedkami   aplikujú   v   procese správneho   konania,   pričom   zistenie   hmotnoprávneho   vzťahu   býva   až   predmetom rozhodnutia.

Vo   vzťahu k prvej časti tretej definície účastníka konania v zmysle § 14 ods.   1 správneho   poriadku   si   dovoľujem   poukázať   na   ustálený   názor   na   interpretáciu   §   14 správneho poriadku: „Okruh účastníků je zřejmě širší: v řízení vystupují i ti, jejichž práv, právem chráněných zájmů nebo povinností se nakonec výsledné rozhodnutí nemusí vůbec dotýkat. Rozhodující je možnost, že tomu tak bude - již v takovém okamžiku jim zákon přiznává postavení účastníků. Jde nejen o ochranu práv a právem chráněných zájmů osôb, ale i o ochranu správy samotné před nedostatečně projednanými a tudíž často nekvalitními rozhodnutími.“

Podobný trend je v mnohých krajinách (nielen ekonomicky vyspelých), keď okruh účastníkov konania vo veciach týkajúcich sa širšieho okruhu ľudí býva často extenzívne vymedzovaný. Napr. Najvyšší súd Filipín v roku 1993 konštatoval, že pokiaľ ide o právo na zdravé a vyvážené životné prostredie, na základe medzigeneračnej zodpovednosti je možné priznať žalobcovm právo žalovať aj v prospech budúcich generácií. Žaloba, ktorú podal v mene   svojich   a   ďalších   detí   právnik   A.   O. 5,   smerovala   proti   ministerstvu   životného prostredia a prírodných zdrojov a požadovala zrušenie licencií na rozsiahlu ťažbu dreva v tropických pralesoch. Návrh bol odôvodnený tým, že ústava zaručuje právo každého na zdravé a vyvážené životné prostredie, pričom činnosť odporcu - udeľovanie licencií na ťažbu dažďových pralesov na F. - predstavuje skutočne závažný zásah do ústavných práv generácie   navrhovateľov,   a   tiež   do   ústavných   práv   generácií   nasledujúcich,   ešte nenarodených.

Ešte ďalej sa vo svojom rozhodovaní dostal Najvyšší súd v T., ktorý v roku 1993 konštatoval, že v prípade žaloby podanej vo verejnom záujme neodmietne návrh poctivého a dobromyseľného žalobcu, hoci aj bez jeho osobného záujmu na veci. 6 Takýto žalobca musí mať prístup k súdu v prípade, že žaloba je podaná vo verejnom záujme, evidentne v prospech verejného blaha, a súd môže priniesť účinnú nápravu. Podľa názoru súdu majú ľudia svoje práva využívať aj na to, aby prispeli k celkovému zlepšeniu kvality spoločnosti, v ktorej žijú. Každý, kto sa usiluje akokoľvek obnoviť či napraviť nefungujúci systém, tak koná   vlastne   vo   verejnom   záujme   pre   dobro   celej   spoločnosti.   Súd   zobral   do   úvahy sociálno-ekonomické podmienky krajiny, chudobu, mieru negramotnosti, ako aj „kultúru apatie a mlčania“, ktorá je výsledkom dlhodobej inštitucionalizovanej vlády jednej strany, a ktorá vo svojej represívnej dimenzii umlčala iniciatívu a odvahu. „Berúc do úvahy všetky tieto   okolnosti,   ak   jednotlivec   oduševnený   za   verejné   veci   žiada   súd   o   zákrok   proti legislatíve alebo proti konaniu, ktoré pošliapavajú ústavu, súd ako strážca ústavy je viazaný povinnosťou umožniť mu vystupovať v spore ako strane.“

Uvedené   príklady   sú   len   ukážkou   tendencií   rozhodovania   príslušných   orgánov v podobných konaniach v iných krajinách, pričom môžu predstavovať inšpiráciu aj pre orgány pôsobiace v slovenskom právnom systéme.

Navyše,   v   prípade   sťažovateľa   nešlo   o   abstraktné   uplatňovanie   si   svojich   práv a o všeobecné domáhanie sa postavenia účastníka v akýchkoľvek konaniach. Sťažovateľ sa domáhal postavenia účastníka v presne vymedzenom a konkrétnom konaní, týkajúcom sa konkrétnej   skládky   s   jej   konkrétnymi   závažnými   nedostatkami   a   v   dôsledku   toho s konkrétnymi hrozbami a negatívnymi vplyvmi z toho vyplývajúcimi. Túto skutočnosť však rozhodujúce   orgány   vrátane   odvolacieho   senátu   Najvyššieho   súdu   SR   (s   výnimkou prvostupňového senátu Najvyššieho súdu SR) počas celého konania ignorovali.

Sťažovateľ   počas   celého   konania   poukazoval   na   to,   že   rozhodnutím   vydaným v konaní o nakladaní s odpadmi môže byť priamo dotknutý vo svojom práve na priaznivé životné prostredie v zmysle čl. 44 ods. l Ústavy SR a tiež vo svojom práve na súkromie v zmysle   čl.   8   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, vyhláseného   v   Zbierke   zákonov   pod   č.   209/1992   Zb.   Poukazoval   ďalej   na   to,   že rozhodnutím vo veci preskúmania rozhodnutí podľa § 81 ods. 3 a 4 zákona o odpadoch, môže   dôjsť   k zastaveniu   alebo   naopak   pokračovaniu   prevádzkovania   zariadenia   na zneškodňovanie   odpadov.   Počas   celého   konania   sťažovateľ   tiež   poukazoval   na   dôkazy, z ktorých   vyplývalo,   že   prevádzkovanie   zariadenia   na   zneškodňovanie   odpadov   v P.   sa realizuje v rozpore s právnymi predpismi a skládka nespĺňa viaceré technické požiadavky. V zmysle uvedených skutočností sťažovateľ konštatoval existenciu príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím vo veci preskúmania súhlasov (konanie podľa § 81 ods. 3 a 4), spojeným s možnosťou   ďalšieho   prevádzkovania   skládky,   a   poškodzovaním   životného   prostredia,   v ktorom sťažovateľ žije. Následne konštatoval, že rozhodovanie o ďalšom prevádzkovaní takéhoto   zariadenia   sa   jednoznačne   môže   dotýkať   jeho   ústavného   práva   na   priaznivé životné prostredie a práva na súkromie.

V tejto súvislosti nie je bez významu skutočnosť, že predmetná skládka sa nachádza necelých 150 metrov od prvých obytných domov mesta P. a približne tristo metrov od samotného   centra   mesta,   v   ktorom   sťažovateľ   žije.   Slovenská   technická   norma   pritom odporúča, aby vzdialenosť skládky od najbližších ľudských sídiel bola minimálne 500 m. Z rôznych odborných posudkov a stanovísk je navyše zrejmé, že skládka odpadov v P. je prevádzkovaná   v   rozpore   s   právnymi   predpismi   a   má   jednoznačne   negatívny   vplyv na životné prostredie. Napríklad z uznesenia Okresného úradu vyšetrovania PZ P. (vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu ohovárania, ČVS: OUV-243/00 z 12. 01. 2000) vyplýva,   že   „ide   o   skládku   bez   umelého   tesniaceho   systému,   ktorá   nemá   vybudovaný vnútorný drenážny systém so zbernými šachtami na zachytenie a odvádzanie priesakových vôd. Skládka nemá vybudovaný systém na likvidáciu plynov vznikajúcich v telese skládky, preto je možný únik plynu a prašných látok do ovzdušia.“

V stanovisku   Slovenskej   agentúry   životného   prostredia   -   Centrum   odpadového hospodárstva   B.   zo   dňa   21. 5. 1999   sa   uvádza:   „Na   základe   vyhodnotenia   vykonaných prieskumov   a   analýz   súčasného   stavu   sa   dá   označiť   súčasná   situácia   napriek   určitým zisteným pozitívam za znepokojujúcu. Pri určitom nie nepravdepodobnom vývoji situácie a pri synergickom efekte niektorých podmienok a účinkov môže dôjsť k vážnej ekologickej havárii v smere prieniku silne znečistených vôd zo skládky až do zdrojov podzemných vôd v S. g.“

V stanovisku Odboru geologických faktorov a racionálneho využívania horninového prostredia   MŽP   SR   z   roku   1999   sa   uvádza:   „Je   úplne   nepochopiteľný   súhlas   na skládkovanie   nebezpečných   odpadov   veľkých   objemov,   do   neutesnenej,   nezabezpečenej skládky, do jamy zaplavenej vodou s priepustnými polohami pieskov v rôznych hĺbkach a mocnostiach. Je vyslovené odporúčanie dôkladne prehodnotiť a zvážiť druhy a množstvo odpadov   ukladaných   do   úplne   nevyhovujúcich   priestorov   v   starej   jame   P.   tehelní   a. s. a uvažovať o okamžitej likvidácii starej skládky so zabezpečením utesnenia skládky proti únikom znečistenia do podzemných vôd a zemín.

Ďalší dokument, ktorý sa zaoberá touto problematikou, je napr. aj Čierna kniha MŽP SR. Na strane č. 9 je v tejto súvislosti uvedené, že „V roku 1996 ObÚŽP v P. a OÚŽP B. vydali rozhodnutia o zaradení skládky odpadov vlastnené P. tehelňami a.s. do kategórie 3. stavebnej triedy, napriek tomu, že táto skládka nespĺňa kritériá tejto kategórie. Týmto rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   zákona   238/1991   Z. z.   o   odpadoch   a   nariadenia   vlády 606/1992 Z. z. o nakladaní s odpadmi. Nezákonné rozhodnutie úradov ohrozuje životné prostredie, pretože umožňuje ukladanie nebezpečných odpadov na skládke, ktorá na takéto odpady nie je vhodná.“

Sťažovateľ v konaní poukazoval aj na ďalšie nedostatky v prevádzkovaní predmetnej skládky a v tejto súvislosti môže predložiť ďalšie dôkazné prostriedky (znalecké posudky, odborné stanoviská,   analýzy),   ktoré preukazujú,   že skládka je prevádzkovaná v rozpore s právnymi predpismi (napr. skládke chýba drenážny systém na zachytávanie a odvádzanie priesakovej vody, má nedostatočný tesniaci systém, chýba jej drenážny systém skládkových plynov, skládka nebola nikdy posudzovaná vplyvov skládky na životné prostredie). Z   obsahu   citovaných   stanovísk   je   zrejmé,   že   existujú   prinajmenšom   pochybnosti o tom, či prevádzkovanie zariadenia sa realizuje v súlade s právnymi predpismi. Za týchto okolností   je   teda   pomerne   vysoká   pravdepodobnosť   jej   negatívneho   vplyvu   na   životné prostredie, v ktorom sťažovateľ žije. V správnom konaní podľa § 81 ods. 3 a 4, v rámci ktorého sa sťažovateľ domáhal postavenia účastníka, sa v konečnom dôsledku rozhoduje o zastavení resp. pokračovaní prevádzkovania tohto zariadenia.

Sťažovateľ   počas   celého   konania   tiež   namietal,   že   príslušné   správne   úrady neskúmali žiadne skutočnosti vyplývajúce z tretej definície účastníka správneho konania. Nezaoberali   sa   tvrdeniami   sťažovateľa,   že   rozhodnutím   môže   byť   priamo   dotknutý vo svojom ústavnom práve na priaznivé životné prostredie a vo svojom práve na súkromie. Neskúmali   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   vo   veci   a   rizikom poškodzovania životného prostredia v lokalite, v ktorej žalobca žije. (...)

Vzhľadom na vyššie uvedené a tiež vzhľadom na tvrdenia uvedené v sťažnosti zo dňa 28. júna 2005 a   žiadame,   aby Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyhovel tejto   sťažnosti a žiadosti v nej uvedenej».

Keďže sťažovateľ nedal súhlas na upustenie od ústneho pojednávania, ústavný súd prerokoval vec na ústnom pojednávaní konanom 28. februára 2006.

Pojednávania sa   osobne zúčastnil   sťažovateľ a jeho právna   zástupkyňa. Predseda najvyššieho súdu prípisom z 20. februára 2006 doručeným ústavnému súdu 24. februára 2006   ospravedlnil   neúčasť   na   pojednávaní   s tým,   že   súhlasí   s prejednaním   veci v jeho neprítomnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   na   ústnom   pojednávaní   zotrvala   na   podanej sťažnosti. V súvislosti s argumentáciou predsedu najvyššieho súdu zopakovala podstatné časti argumentov uvedených v písomnom vyjadrení z 18. januára 2006, pričom k nim nič nedodala. Sťažovateľ sa stotožnil s prednesom právnej zástupkyne.

II.

Z rozhodnutia krajského úradu sp. zn. č.W/2003/211/21-WNR z 15. februára 2003 vyplýva, že sťažovateľovi nebolo priznané postavenie účastníka odvolacieho konania podľa § 14 Správneho poriadku, ktorého predmetom je preskúmanie rozhodnutia okresného úradu sp. zn. č. ŽP/ODP/2339/2002-Sch z 24. októbra 2002. Z odôvodnenia vyplýva, že v konaní išlo   o právo   firmy   P.   tehelne,   a.   s.,   prevádzkovať   skládku,   a nie   o právo   sťažovateľa, prípadne o jeho právom chránené záujmy, pričom tieto neboli priamo dotknuté. Sťažovateľ zaujal stanovisko, podľa ktorého môže byť rozhodnutím vo veci preskúmania súhlasu na prevádzkovanie zariadenia na zneškodňovanie odpadov skládkovaním a súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku priamo dotknutý vo svojom ústavnom práve na priaznivé životné prostredie   podľa   čl.   44   ods.   1   ústavy.   Taktiež   uviedol,   že   prevádzkovanie   skládky   sa realizuje v rozpore s právnymi predpismi a bez splnenia viacerých technických požiadaviek, v dôsledku   čoho   skládka   nepriaznivo   vplýva   na   životné   prostredie,   v ktorom   žije a rozhodovanie o jej   ďalšom   prevádzkovaní sa   jednoznačne môže   týkať jeho ústavného práva na priaznivé životné prostredie. Na dôkaz svojich tvrdení poukázal na zahraničné odborné   analýzy,   na   štúdiu   s názvom „Skládka   a zdravie   v P.“ a   na   vlastnú   odbornú analýzu. Naproti tomu považuje za zaujaté a neobjektívne argumenty uvedené v stanovisku RNDr. K. a v posudku RNDr. Š. Za nesporný dôkaz vplyvu skládky na životné prostredie, v ktorom žije, považuje charakteristický zápach, ktorý je veľmi nepríjemný. Zamedzením účasti   sťažovateľa   v správnom   konaní   by   došlo   k   zamedzeniu   realizácie   jeho   ústavnej povinnosti chrániť a zveľaďovať životné prostredie podľa čl. 44 ods. 2 ústavy. Podľa názoru krajského   úradu   sťažovateľ   však   nemôže   byť   vo   svojom   práve   na   priaznivé   životné prostredie   priamo   dotknutý   a o jeho   právach,   právom   dotknutých   záujmoch   alebo povinnostiach sa nekoná. Je tomu tak preto, že sťažovateľom namietané ovplyvňovanie zdravia obyvateľov mesta P. a znečisťovanie podzemnej vody a ovzdušia patrí do oblasti, ktorá   nie   je   v pôsobnosti   štátnej   správy   odpadového   hospodárstva,   prípadne   je   v jeho pôsobnosti   iba   v obmedzenom   rozsahu.   Predmetom   konania   je   preskúmanie,   či   sú   pri prevádzkovaní skládky zabezpečené opatrenia na minimalizáciu vplyvu skládky na životné prostredie   spôsobovaného emisiami zápachu a prachu, a nie riešenie skládky   ako zdroja znečisťovania ovdzušia. Ďalej ide o dodržanie požiadaviek na zriadenie a prevádzkovanie monitorovania systému podzemných vôd, a nie o rozhodovanie o postupe pri znečisťovaní podzemných   vôd.   Ďalším   dôvodom,   pre   ktorý   argumenty   sťažovateľa   neobstoja,   je skutočnosť,   že   aj   keby   išlo   o otázky   patriace   do   pôsobnosti   orgánu   štátnej   správy odpadového   hospodárstva,   samotné   znečistenie   alebo   poškodenie   niektorej   zo   zložiek životného   prostredia   doterajšou   prevádzkou   skládky   nie   je   možné   interpretovať   ako možnosť priameho dotknutia sa práva sťažovateľa na priaznivé životné prostredie v prípade súhlasu na ďalšie prevádzkovanie skládky. Súhlas na ďalšie prevádzkovanie skládky možno vydať   iba   vtedy,   ak   skládka   a jej   prevádzkovanie   budú   v súlade   s ustanovenými technickými požiadavkami a ďalšími zákonným požiadavkami. Preto nie je možné tvrdiť, že rozhodnutím   vydaným   v konaní   môže   byť   priamo   dotknuté   niečie   právo   na   priaznivé životné   prostredie.   Napokon   možno   poukázať   na   ustanovenie   §   74   ods.   4   zákona o odpadoch,   podľa   ktorého   sa   postavenie   účastníka   konania   priznáva   obci.   Tým   sa zohľadňuje   skutočnosť,   že   obec   má   vo   svojej   pôsobnosti   aj   starostlivosť   o ochranu životného prostredia a v konaní zastupuje aj záujmy občanov. Správny poriadok tým, že pojem účastníka konania vymedzuje iba všeobecne, dáva prednosť osobitným predpisom, aby tieto bližšie určili, kto je účastníkom konania. Keďže zákon o odpadoch nikoho iného ako obec za účastníka konania výslovne neurčuje, treba dospieť k názoru, že zákonodarca nechápal otázku okruhu účastníkov konania tak, ako sťažovateľ.

Z rozhodnutia   ministerstva   č.   615/2/2003-6.3   z 13.   mája   2003   vyplýva,   že ministerstvo potvrdilo rozhodnutie krajského úradu a odvolanie sťažovateľa zamietlo. Podľa názoru ministerstva nemožno dať za pravdu sťažovateľovi, lebo pojem účastníka konania je v ustanovení § 14 Správneho poriadku vymedzený veľmi všeobecne, čím sa dáva prednosť osobitným právnym predpisom, aby tieto pre svoju potrebu bližšie určili, kto je účastníkom konania. V danom prípade zákon o odpadoch priznáva postavenie účastníka konania aj obci, na ktorej území sa zariadenie na zneškodňovanie odpadov nachádza, pričom obec zastupuje aj záujmy svojich občanov. Rozhodnutie okresného úradu o zrušení už udelených súhlasov na prevádzkovanie skládky je priamym zásahom do práv P. tehelní, a. s. Vo veci ide o práva tohto   subjektu   a mesta   P.   Občania   žijúci   v meste   P.   nemajú „vlastný   súhlas“ na prevádzkovanie   skládky,   ako   ani   samostatné   právo.   Možnosť   prevádzkovať   skládku odvodzujú   od   práva   prevádzkovateľa   skládky.   Zrušením   vydaných   súhlasov   a udelením nových súhlasov môžu byť občania dotknutí vo svojich právom chránených záujmoch iba sprostredkovane.

Z prvostupňového rozsudku vyplýva, že najvyšší súd zrušil rozhodnutie ministerstva, aj krajského úradu a vec vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu základným sporom bolo, či sťažovateľ môže a má mať postavenie účastníka správneho konania vo veci, v ktorej   okresný   úrad   rozhodoval   o súhlase   na   prevádzkovanie   zariadenia   na zneškodňovanie   odpadov   a o súhlase   na   uzavretie   skládky   odpadov,   na   vykonanie rekultivácie a jej následné monitorovanie. Podľa § 74 ods. 4 zákona o odpadoch postavenie účastníka   konania   sa   priznáva   obci.   Toto   však   podlieha   z procesného   hľadiska   režimu Správneho poriadku, pričom § 14 Správneho poriadku rieši okruh účastníkov správneho konania. Podľa tohto ustanovenia účastníkom správneho konania je ten, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti boli alebo môžu byť dotknuté alebo kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý. Vzhľadom na toto ustanovenie okruh účastníkov správneho konania musí správny orgán vždy dostatočne zvážiť a posúdiť, nakoľko boli alebo môžu byť práva alebo právom   chránené   záujmy   subjektov   dotknuté.   V danom   prípade   bolo   treba   vychádzať predovšetkým zo zákona o odpadoch, ktorý však priamo okruh účastníkov konania podľa § 81 ods. 3 a 4, ako aj podľa § 7 ods. 1 neupravuje. Z toho vyplýva, že nemožno absolútne vylúčiť   možnosť   iného   subjektu   byť   účastníkom   konania   za   splnenia   zákonných podmienok. V prípade sporného výkladu okruhu účastníkov konania je úlohou správneho orgánu   vychádzať   z obsahu   zákona,   podľa   ktorého   koná,   z obsahu   jeho   filozofie a posúdenia možného dosahu na subjekty, ktoré o sebe tvrdia, že jeho rozhodnutím môžu byť dotknuté ich práva alebo právom chránené záujmy. V danom prípade bolo nepochybné, že konanie podľa zákona o odpadoch je vždy citlivým konaním, ktoré v končenom dôsledku môže mať pozitívny   či   negatívny dosah   na subjekty   v širšom   slova   zmysle a nielen   na konkrétne subjekty, ktoré podľa rozhodnutia správneho orgánu by niečo mali vykonať alebo niečo   strpieť.   Za   takýchto   okolností   je potrebné vec   posúdiť   aj v súvislosti   s právnymi predpismi, ktoré sú základom pre tvorbu právnych noriem nižšej právnej sily. Základným zákonom, od ktorého sa odvíjajú konkrétne právne predpisy, je ústava. Táto dáva základnú filozofiu   právnych   predpisov   a pri   ich   výklade   je   vždy   potrebné   veci   posudzovať   aj z hľadiska tejto filozofie. V danom prípade je potrebné poukázať na čl. 44 ods. 1 ústavy, ako aj na zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 272/1994 Z. z. o ochrane zdravia ľudí v znení neskorších predpisov. Z pohľadu tohto zákona, ústavy, ako aj čl. 8 dohovoru sa postavenie účastníkov, resp. ich okruh javí v inej polohe. Preto správne orgány by mali skúmať, či bola daná príčinná súvislosť medzi rozhodnutím vo veci preskúmania súhlasov s možnosťou   ďalšieho   prevádzkovania   skládky   a rizikom   poškodzovania   životného prostredia v lokalite týkajúcej sa sťažovateľa. Je tomu tak o to viac, že odborné posudky vzťahujúce sa na vec neboli rovnaké, čo v konečnom dôsledku bude vecou dokazovania v súvislosti so zistením objektívneho skutkového stavu. Správny orgán už v čase začatia konania mohol posúdiť, či konanie mohlo a môže mať negatívny vplyv na život v lokalite, v ktorej žije sťažovateľ, a či takýto negatívny vplyv sa ho môže priamo dotknúť. Bolo teda potrebné posúdiť   v konkrétnom   prípade,   či   môže   byť dotknuté   ústavou   zaručené   právo sťažovateľa na priaznivé životné prostredie.

Z odvolacieho   rozsudku   vyplýva,   že   najvyšší   súd   zmenil   prvostupňový   rozsudok a žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Z administratívneho   spisu   najvyšší   súd   zistil,   že rozhodnutím okresného úradu č. ŽP/ODP/2/97-Sch z 18. apríla 1997 v znení rozhodnutia č. ŽP/ODP/16961/97-DK   z 19.   februára   1998   bol   P.   tehelniam, a. s.,   udelený   súhlas na prevádzkovanie zariadenia na zneškodňovanie odpadov skládkovaním. Ďalším rozhodnutím okresného   úradu   č.   ŽP/ODP/847/96-DK   z 25. septembra   1996   v znení   rozhodnutia č. ŽP/ODP/2207/98-DK   z 9.   septembra   1998   bol   P.   tehelniam,   a. s.,   udelený   súhlas   na vydanie   prevádzkového   poriadku   zariadenia   na   zneškodňovanie   odpadov   –   skládky   III. stavebnej triedy v P. Na základe žiadosti P. tehelní, a. s., okresný úrad podľa § 81 ods. 6 zákona o odpadoch   prehodnotil   uvedené   rozhodnutia,   pričom   rozhodnutím č. ŽP/ODP/2339/2002-Sch   z 24.   októbra   2002   všetky   vyššie   uvedené   rozhodnutia   zrušil a podľa   § 7 ods.   1 písm.   a) zákona   o odpadoch   neudelil   P.   tehelniam, a. s.,   súhlas na prevádzkovanie zariadenia na zneškodňovanie odpadov. Zároveň podľa § 7 ods. 1 písm. k) zákona   o odpadoch   udelil   P.   tehelniam,   a.   s.,   súhlas   na   uzavretie   skládky   odpadov, vykonanie jej rekultivácie a jej následné monitorovanie. Na základe odvolania podaného proti   rozhodnutiu   okresného   úradu   P.   tehelňami,   a.   s.,   a občanmi   mesta   P.   Ing.   J.   P. a sťažovateľom   bol   administratívny   spis   predložený   krajskému   úradu,   ktorý   svojím rozhodnutím č. W/2003/211/21-WNR z 15. februára 2003 rozhodol, že sťažovateľ nemá postavenie účastníka konania. Keďže sťažovateľ sa proti rozhodnutiu odvolal, rozhodnutím ministerstva č. 615/2-2003-6.3 z 13. mája 2003 bolo rozhodnutie krajského úradu potvrdené a odvolanie sťažovateľa zamietnuté. Preto predmetom súdneho preskúmania na najvyššom súde   bola otázka účastníctva   sťažovateľa vo   vyššie uvedenom správnom konaní. Podľa právneho názoru vysloveného v prvostupňovom rozsudku správny orgán už v čase začatia konania mohol posúdiť, či konanie vo veci mohlo a môže mať negatívny vplyv na životné prostredie v lokalite, v ktorej sťažovateľ žije, a či takýto negatívny vplyv sa ho môže priamo dotknúť.   Preto   správne   orgány   mali   vychádzať   z čl.   44   ústavy   a v konkrétnom   prípade posúdiť, či môže byť dotknuté ústavou zaručené právo sťažovateľa na priaznivé životné prostredie. Naproti tomu podľa právneho názoru odvolacieho rozsudku vzhľadom na čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy štátnym orgánom nie je umožnené, aby samostatne rozhodovali v konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto   konanie   príslušný   právny   predpis   neupravuje.   Domáhať   sa   ochrany   základného ústavného   práva   na   priaznivé   životné   prostredie   možno   len   v medziach   zákonov,   ktoré vykonávajú toto základné právo. Predpokladom reálneho presadenia tohto základného práva v právnej   praxi   je   jednak   existencia   adekvátnej   hmotnoprávnej   úpravy,   ale   jednak   aj procesnoprávnej úpravy tohto mechanizmu v konkrétnom právnom predpise. Súčasný stav zákonov   na   úseku   životného   prostredia   je   taký,   že   ochrana   životného   prostredia   je v pôsobnosti orgánov štátnej správy a samosprávy. V konaniach pred nimi vystupuje občan len vtedy, ak je účastníkom konania. Ustanovenie § 14 ods. 1 a 2 Správneho poriadku má pomerne   široké   vymedzenie   účastníkov   správneho   konania.   Správny   poriadok   síce vymedzuje,   kto   je   účastníkom   konania,   ale   odpoveď   na   to,   na   koho   sa   táto   definícia vzťahuje, dávajú predpisy hmotného práva. Až z týchto predpisov totiž vyplýva okruh osôb, ktoré sú alebo ktoré sa môžu stať nositeľmi práv a povinností, o ktorých správny orgán rozhoduje.   Správny   poriadok   teda   priznáva   postavenie   účastníka   každému,   kto   spĺňa procesné   predpoklady,   a to   bez   ohľadu   na   to,   či   spĺňa   v skutočnosti   aj   materiálne predpoklady.   Správne   konanie   na   úseku   životného   prostredia   sa   uskutočňuje   podľa osobitných právnych predpisov, ktoré majú vlastné, podstatne užšie vymedzenie účastníkov konania.   Občan   sa   účastníkom   týchto   konaní   stáva   spravidla   len   vtedy,   ak   je   sám navrhovateľom tohto správneho konania. V danej veci je hmotnoprávnym predpisom zákon o odpadoch,   ktorý   ustanovením   §   74   ods. 4   jednoznačne vymedzuje,   kto   je   účastníkom konania. Zakotvuje, že účastníkom konania je obec. Vzhľadom na platnú právnu úpravu bolo   preto   potrebné   dospieť   k záveru,   že   osobitné   predpisy   (zákon   o odpadoch)   majú v aplikačnom   procese   prednosť   pred   všeobecnou   úpravou   obsiahnutou   v Správnom poriadku. Vychádzajúc z interpretácie § 14 Správneho poriadku, ako aj § 74 ods. 4 zákona o odpadoch   bolo treba dospieť   k záveru, že sťažovateľovi   postavenie účastníka   konania neprislúcha. Postavenie účastníka správneho konania v tej-ktorej veci má iba ten subjekt, ktorému zákon výslovne v príslušnom ustanovení takéto postavenie priznáva. Eventuálne možným   jednostranným   výkladom   zákona   (podľa   ducha   zákona)   postavenie   účastníka správneho konania je možné priznať aj vtedy, ak sa konanie a rozhodovanie bezprostredne dotýka   práv   a oprávnených   záujmov   príslušného   subjektu.   Takáto   skutočnosť   však v prípade   sťažovateľa   nebola   zistená.   Samotná   okolnosť,   že   sťažovateľ   má   záujem   na úprave právnych pomerov v súlade s posudkami, ktoré v správnom konaní predložil, ešte podľa   platného   právneho   poriadku   nezakladá   sťažovateľovi   právo   byť   účastníkom správneho   konania   a jeho   legitimáciu   uplatňovať   práva   účastníka   správneho   konania. S poukazom na iné zákony treba dôjsť k záveru, že občan obce sa môže priamo zúčastňovať správy verejných vecí, a to jednak hlasovaním o dôležitých otázkach života a rozvoja obce v rámci miestneho referenda a jednak aj výkonom petičného práva. To znamená, že podľa platných právnych predpisov majú občania pri presadzovaní základného práva na priaznivé životné prostredie k dispozícii tieto právne prostriedky. Hoci ustanovenie § 15a Správneho poriadku pozná inštitút zúčastnenej osoby, v prípade sťažovateľa neprichádza do úvahy ani táto zvláštna forma účastníctva v správnom konaní.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva (...) v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch (...).Podľa § 7 ods. 1 písm. a) zákona o odpadoch orgány štátnej správy odpadového hospodárstva   udeľujú   súhlas na   prevádzkovanie   zariadenia   na   zneškodňovanie   odpadov okrem   spaľovní   odpadov   a zariadení   na   spoluspaľovanie   odpadov   a vodných   stavieb, v ktorých sa zneškodňujú osobitné druhy kvapalných odpadov.

Podľa § 7 ods. 1 písm. k) zákona o odpadoch orgány štátnej správy odpadového hospodárstva udeľujú súhlas na uzavretie skládky odpadov alebo jej časti, vykonanie jej rekultivácie a jej následné monitorovanie.

Podľa § 74 ods. 4 zákona o odpadoch účastníkom konania po udelení súhlasu podľa § 7 ods. 1 písm. a), c) až e), k), m) a n) je vždy aj obec, na ktorej území sa zariadenie na zneškodňovanie   odpadov   alebo   zariadenie   na   zhodnotenie   odpadov   nachádza   alebo   sa zamýšľa   umiestniť   alebo   na   ktorej   území   sa   dekontaminácia   alebo   zneškodňovanie použitých polychlorovaných bifenylov alebo kontaminovaných zariadení vykonáva alebo sa zamýšľa vykonávať.

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania   je   aj   ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť   rozhodnutím   vo   svojich   právach,   právom chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   priamo   dotknutý,   a to   až   do   času,   kým   sa preukáže opak.

Podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03, I. ÚS 59/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní   nie   je   možné   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04).

Podstatou sporu medzi sťažovateľom a najvyšším súdom je posúdenie otázky, či na ustálenie okruhu účastníkov konania podľa § 7 ods. 1 písm. a) a k) zákona o odpadoch treba aplikovať len ustanovenie § 74 ods. 4 zákona o odpadoch alebo aj všeobecné definície účastníka   konania   podľa   §   14   Správneho   poriadku.   Kým   podľa   právneho   názoru sťažovateľa okruh účastníkov takéhoto konania treba zisťovať z oboch právnych predpisov, zatiaľ najvyšší súd kladie dôraz najmä na ustanovenie § 74 ods. 4 zákona o odpadoch.

Treba súhlasiť s najvyšším súdom, že definície účastníka konania obsiahnuté v § 14 Správneho poriadku sú všeobecné. V ustanovení § 14 ods. 1 Správneho poriadku sú tri definície účastníka konania. Podľa tohto ustanovenia je účastníkom konania:

1. ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať. Ide väčšinou o navrhovateľa daného správneho konania, prípadne o subjekt, ktorý by mal na základe výsledku správneho konania niečo dať, urobiť, resp. sa niečoho zdržať či niečo strpieť;

2. ten, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo   dotknuté.   Spravidla   pôjde   o subjekt   odlišný   od   navrhovateľa,   ktorý   môže   byť rozhodnutím vydaným v správnom konaní priamo dotknutý;

3. ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Ide o subjekt,   ktorý   sám   z vlastnej   iniciatívy   chce   byť   účastníkom   správneho   konania s tvrdením,   že   môže   byť   rozhodnutím   priamo   dotknutý   vo   svojich   právach,   právom chránených záujmoch alebo povinnostiach.

V ustanovení § 14 ods. 2 Správneho poriadku je jedna definícia účastníka konania. Účastníkom konania je ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Z hľadiska   problematiky,   ktorá   je   predmetom   riešenia   v tejto   veci   v konaní   pred ústavným súdom, štyri vyššie uvedené definície účastníka správneho konania vyplývajúce z ustanovenia   § 14 Správneho poriadku   možno v zásade rozdeliť na dva   okruhy. Jeden okruh tvoria prvé dve definície uvedené v § 14 ods. 1 Správneho poriadku spolu s definíciou uvedenou v § 14 ods. 2 Správneho poriadku. Druhý okruh je tvorený poslednou definíciou uvedenou v § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Prvý okruh definícií účastníka správneho konania sa spravidla vyznačuje tým, že správny orgán definované subjekty sám považuje až do konca konania za účastníkov konania a spravidla z vlastnej iniciatívy s nimi aj procesne nakladá   od   počiatku   až   do   konca   konania   ako   s účastníkmi   konania.   Druhý   okruh účastníkov konania správnemu orgánu spravidla nie je zrejmý na prvý pohľad, a to až do momentu, keď subjekt sám prejaví vôľu stať sa účastníkom správneho konania. Tento stav trvá do chvíle, kým sa preukáže opak.

Z argumentácie najvyššieho súdu, ktorá je uvedená tak v odvolacom rozsudku, ako aj vo   vyjadrení   predsedu   najvyššieho   súdu,   vyplýva,   že   podľa   názoru   najvyššieho   súdu ustanovenie § 74 ods. 4 zákona o odpadoch jednoznačne vymedzuje, kto je účastníkom konania. Zakotvuje, že je ním obec. Vzhľadom na platnú právnu úpravu dospel najvyšší súd k záveru,   že   osobitný   predpis   (zákon   o odpadoch)   ako   hmotnoprávny   predpis   má v aplikačnom procese prednosť pred všeobecnou úpravou obsiahnutou v § 14 Správneho poriadku. Podľa názoru najvyššieho súdu je tomu tak preto, lebo Správny poriadok síce vymedzuje,   kto   je   účastníkom   konania,   ale   odpoveď   na   to,   na   koho   sa   táto definícia vzťahuje,   dávajú   predpisy   hmotného   práva.   Postavenie   účastníka   správneho konania   v   tej-ktorej   veci   má   iba   ten   subjekt,   ktorému   zákon   výslovne   v príslušnom ustanovení takéto postavenie priznáva. Popri obci je ďalším účastníkom správneho konania ešte aj navrhovateľ, teda v danom prípade P. tehelne, a. s.

Napriek   uvedenému   jednoznačnému   záveru   dospieva   najvyšší   súd   aj   k ďalšiemu stanovisku, podľa ktorého „eventuálne možným jednostranným výkladom zákona (podľa ducha zákona) postavenie účastníka správneho konania je možné priznať aj vtedy, ak sa konanie   a rozhodovanie   bezprostredne   dotýka   práv   a oprávnených   záujmov   príslušného subjektu“, s tým, že táto skutočnosť nebola v prípade sťažovateľa zistená.

V súvislosti s uvedenými závermi najvyššieho súdu treba predovšetkým konštatovať, že skutočnosti nezodpovedá tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého z odvolacieho rozsudku má vyplývať stanovisko o tom, že okruh účastníkov konania je určený len ustanovením § 74 ods. 4 zákona o odpadoch bez zreteľa na definície uvedené v § 14 Správneho poriadku. Názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého „eventuálne   možným   jednostranným   výkladom zákona (podľa ducha zákona) postavenie účastníka správneho konania je možné priznať aj vtedy, ak sa konanie a rozhodovanie bezprostredne dotýka práv a oprávnených záujmov príslušného   subjektu“,   jednoznačne   znamená,   že   podľa   najvyššieho   súdu   účastníkom správneho   konania   podľa   zákona   o odpadoch   eventuálne   môže   byť   aj   subjekt   uvedený v druhej definícii § 14 ods. 1 Správneho poriadku, teda ten, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedené   právne   závery   najvyššieho   súdu   treba považovať za arbitrárne, resp. nie dostatočne zdôvodnené, a to zo štyroch rôznych hľadísk.

Predovšetkým treba uviesť, že najvyšší súd na jednej strane zdôvodnil, prečo vyplýva okruh účastníkov konania popri navrhovateľovi z osobitného zákona, teda z ustanovenia § 74 ods. 4 zákona o odpadoch, na druhej strane však bez akéhokoľvek vysvetlenia, resp. zdôvodnenia dospel   aj k protichodnému   záveru,   že „eventuálne   možným jednostranným výkladom zákona (podľa ducha zákona) postavenie účastníka správneho konania je možné priznať aj vtedy, ak sa konanie a rozhodovanie bezprostredne dotýka práv a oprávnených záujmov   príslušného   subjektu“.   Takýto   postup   najvyššieho   súdu   je   neprípustný   a je porušením tak práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie.

Ďalej treba uviesť, že za situácie, keď najvyšší súd pripustil, aby bol za účastníka správneho   konania   popri   navrhovateľovi   a popri   subjekte   vyplývajúcom   z osobitného zákona eventuálne považovaný aj jeden zo subjektov definovaných v druhej a tretej definícii podľa   § 14 ods. 1 Správneho poriadku, bolo treba presvedčivým spôsobom zdôvodniť, prečo sa má táto možnosť vzťahovať iba na toho, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, a nie aj na toho, kto tvrdí, že môže   byť   rozhodnutím   vo   svojich   právach,   právom   chránených   záujmoch   alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Ak má byť v danom prípade   jedna z uvedených   definícií   účastníka   správneho konania prípustná a druhá   nie, musí sa takýto záver opierať o kvalifikované zdôvodnenie, ktoré však absentuje.

Ústavný súd tiež podotýka, že hoci najvyšší súd pripustil, aby účastníkom správneho konania bol aj subjekt, ktorého práv a oprávnených záujmov sa konanie a rozhodovanie bezprostredne   dotýka,   zároveň   uviedol,   že   sa   tak   môže   stať „eventuálne   možným jednostranným výkladom zákona (podľa ducha zákona)“. Treba uviesť, že slovné spojenie „eventuálne   možným jednostranným   výkladom   zákona   (podľa   ducha zákona)“ považuje ústavný   súd   za   ťažko   interpretovateľné.   Jednostranný   výklad   je   spravidla   výkladom neobjektívnym, ktorý berie zreteľ len na časť možných argumentov, resp. na časť možných pohľadov na danú vec. Spravidla ide preto o výklad, ktorý by nemal byť aplikovaný. Preto bolo potrebné presnejšie definovať, čo má najvyšší súd jednostranným výkladom podľa ducha zákona na mysli.

Napokon za celkom neodôvodnený treba považovať záver, podľa ktorého v prípade sťažovateľa nebolo zistené, že by sa konanie a rozhodovanie v danej veci bezprostredne dotýkalo jeho práv a oprávnených záujmov. Keďže sťažovateľ predložil v správnom konaní viaceré   odborné   stanoviská,   ktoré   podľa   neho   dokazujú   priamy   zásah   do   jeho   práv   či oprávnených záujmov, bolo potrebné sa s týmito stanoviskami vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadať, čo sa však nestalo.

Vzhľadom   na   uvedené   úvahy   došlo   zo   strany   najvyššieho   súdu   k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu v rámci súdneho preskúmania rozhodnutia vydaného v správnom konaní podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   všeobecným   súdom   súčasne   nebola poskytnutá dostatočná ochrana ani základnému právu sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky, teda v správnom konaní, a to podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na konštatované porušenia základných práv ústavný súd nepovažoval už za potrebné osobitne sa zaoberať aj namietaným porušením zásad právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   citovaných   základných   práv   sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 134/2004 z 22. marca 2005, podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zároveň tento rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   priznal   úspešnému   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v celkovej výške 11 090 Sk, a to za prevzatie a prípravu zastupovania a za spísanie sťažnosti (v roku 2005) po 2 501 Sk, za repliku k vyjadreniu najvyššieho súdu a za účasť advokátky na ústnom pojednávaní (v roku 2006) po 2 730 Sk, dva režijné paušály po 150 Sk a dva režijné paušály po 164 Sk bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 28. februára 2006