znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 154/04-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť G. S., Rakúska republika, zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., ktorou namietal porušenie čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Bratislave   pod sp. zn. 5 K 179/99 a jeho uznesením z 29. januára 2002 v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Obo 109/02 a jeho uznesením z 13. augusta 2002 a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Obdo V 64/02 a jeho uznesením z 24. marca 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 29. júla 2004 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný   súd“)   2.   augusta   2004,   označeným   ako   „Návrh   (sťažnosť)“   G.   S.,   Rakúska republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. J. K., B., namieta porušenie čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   pod   sp. zn.   5   K 179/99   a jeho   uznesením   z 29.   januára   2002,   v konaní vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod sp. zn. 1 Obo   109/02   a jeho   uznesením   z 13. augusta   2002   a v konaní   vedenom   na najvyššom súde pod sp. zn. Obdo V 64/02 uznesením z 24. marca 2004.

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie vyššie uvedených základných práv citovanými rozhodnutiami všeobecných súdov. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške najmenej 28,5 miliardy Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal krajskému súdu v roku 2001 návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok Slovenských telekomunikácií, a. s. (ďalej len „úpadca“). Uznesením krajského súdu č. k. 5 K 179/99-620 z 29. januára 2002 bol návrh sťažovateľa a ďalších   troch   navrhovateľov   zamietnutý.   Uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Obo 109/02   z 13.   augusta   2002   bolo   uznesenie   krajského   súdu   potvrdené. Uznesením najvyššieho súdu č. k. Obdo V 64/2002-901 z 24. marca 2004 bolo dovolanie sťažovateľa   a ďalších   troch   navrhovateľov   odmietnuté,   pričom   toto   uznesenie   bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 9. júna 2004.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   k porušeniu   označených   základných   práv,   keďže postupom všeobecných súdov všetkých troch inštancií bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať   pred   súdom,   lebo   všeobecné   súdy   rozhodli   bez   nariadenia   čo   i len   jediného pojednávania. Ďalším porušením základných práv bola okolnosť, že súdy neboli nestranné, lebo boli konfrontované s hrubým a nezákonným nátlakom orgánov štátnej moci a správy, ako aj veľvyslanca Spolkovej republiky Nemecko. Uznesenia nie sú náležite odôvodnené a treba ich považovať za nepreskúmateľné a zmätočné. V odvolacom konaní neoprávnene rozhodovala sudkyňa JUDr. F., voči ktorej bola vznesená námietka zaujatosti.

Sťažovateľ sa v tejto veci už obrátil v minulosti na ústavný súd, ktorý uznesením sp. zn.   IV.   31/03   z 26.   februára   2003   jeho   sťažnosť   odmietol   z dôvodu   nevyčerpania účinných   právnych   prostriedkov   ochrany   na   všeobecných   súdoch,   za   ktoré   treba   podľa názoru ústavného súdu považovať jednak podanie nového návrhu na vyhlásenie konkurzu, ako aj podanie dovolania.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. Obdo V 64/2002-901 z 24. marca 2004 vyplýva, že   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   a ďalších   troch   účastníkov   konania   odmietol. Dovolanie sa opieralo o dovolacie dôvody podľa § 237 písm. f) a písm. g) Občianskeho súdneho   poriadku.   V dovolaní   sa   poukazovalo   na   to,   že   v prvostupňovom   a odvolacom konaní bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, pričom v odvolacom konaní navyše rozhodovala aj zaujatá sudkyňa JUDr. F. Podľa názoru najvyššieho súdu namietané dôvody neobstoja.   Súdy   rozhodli   bez   nariadenia   pojednávania   v súlade   so   zákonom   a námietka zaujatosti   sudkyne   JUDr.   F.   bola   doručená   až   po   tom,   ako   odvolací   senát   už   vo   veci rozhodol.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 31/03-10 z 26. februára 2003 vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa a ďalších subjektov pre porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru, ktorá smerovala okrem iného   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   5   K   179/99   a najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Obo 109/02,   bola   odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu s poukazom   na   to,   že   vzhľadom   na subsidiaritu   právomoci   ústavného   súdu   nie   je jeho právomoc daná, keďže jednak jestvuje možnosť podať proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 109/02 dovolanie a okrem toho je možné podať ďalší návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za neprípustnú vo vzťahu k uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   5   K 179/99   z 29.   januára   2002,   ako   aj   vo   vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 109/02 z 13. augusta 2002, keďže o totožnej sťažnosti   rozhodol   ústavný   súd   už   predtým   a dospel   k záveru   o nedostatku   svojej právomoci.   Na   tejto   skutočnosti   sa   medzičasom   nič nezmenilo,   lebo   i naďalej   platí,   že sťažovateľ   má   možnosť   podať   nový   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu,   a preto   ochranu označeným právam môžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu č. k. Obdo V 64/02-901 z 24. marca 2004 nie je daná právomoc ústavného súdu z rovnakých dôvodov, teda, že prednosť má ochrana, ktorú   poskytujú   všeobecné   súdy   v rámci   možnosti   podať   nový   návrh   na   vyhlásenie konkurzu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2004