znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 154/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2003   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   M.,   bytom   R.   B.,   zastúpeného   komerčnou právničkou   JUDr.   M.   S.,   Komerčná   právnická   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   36   Cb   24   K 68/96,   sp.   zn. 36 Cb 24 K 206/97 a sp. zn. 36 Cb 40/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2003 doručená sťažnosť Ing. I. M., bytom R. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. M. S., Komerčná právnická kancelária, K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 36 Cb 24 K 68/96, sp. zn. 36 Cb 24   K 206/97   (ďalej   len   „konkurzné   konanie“)   a sp.   zn.   36   Cb   40/99   (ďalej   len „incidenčné konanie“). Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označeného práva žiadal prikázať konať v uvedených konaniach bez zbytočných prieťahov a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 560 000 Sk.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v uvedenom konkurznom konaní sťažovateľ 25. júna 1998 prihlásil svoju pohľadávku vo výške 554 440 Sk, ktorá však bola podľa sťažovateľa „bezdôvodne popretá správcom KP úpadcu PD Drienčany JUDr. M. D., čoho dôkazom je rozsudok súdu vyhlásený dňa 30. 4. 2002 sp. zn. 36 Cb 40/99-19, ktorý dodnes nebol   sťažovateľovi   doručený,   čo   sťažovateľ   nepovažuje   za   zákonný   postup   súdu“. V súvislosti s týmto incidenčným konaním sťažovateľ uviedol, že „Nesprávnym postupom súdu boli preto zavinené zbytočné prieťahy v konaní pred súdom vedenom pod sp. zn. 36 Cb 40/99“.

Pokiaľ ide o konkurzné konanie, sťažovateľ uviedol, že jeho veci „trvajú, čo do ich prejednania   neprimerane   dlho   a sú   sprevádzané   zbytočnými   prieťahmi   a nesprávnym postupom súdu odporujúcim čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd.   Sťažovateľ   nebol   predvolaný   na   prieskumné pojednávanie, ktoré bolo dňa 18. 5. 1999, kde by bol býval mohol preukázať opodstatnenosť uplatnenej pohľadávky 558.440,- Sk. (...) Preto namieta, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (...)“ v uvedenom konkurznom konaní.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V rámci   predbežného   prerokovania   veci   sa   k prijatiu   a opodstatnenosti   sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že „Dňa 3. 3. 1998 bol pod č. k.   36-24   K 68/96   (návrh   č.   k.   36-24   K 206/97   bol   priradený)   vyhlásený   podľa   zák. č. 328/1991   Zb.   na   majetok   úpadcu   Poľnohospodárske   družstvo   Driečany   konkurz.   Na základe   uznesenia   o jeho   vyhlásení   si   sťažovateľ   uplatnil   dňa   25.   6.   1998   konkurznú prihlášku, ktorá bola správcom konkurznej podstaty popretá čo do základu s odôvodnením, že   sťažovateľ   uplatnil   nárok   na   neexistujúci   subjekt,   t.   j.   zomrelého   otca,   pričom nepreukázal prechod práva na svoju osobu. O tejto skutočnosti, napriek neprítomnosti na prieskumnom pojednávaní, bol upovedomený v súlade s ust. § 23 ods. 6 Zákona o konkurze a vyrovnaní s poučením o možnosti podania incidenčnej žaloby. K námietke sťažovateľa, že nebol   predvolaný   na   prieskumné   pojednávanie   je   potrebné   uviesť,   že   na   prieskumné pojednávanie sa účastníci nepredvolávajú osobne formou predvolaní v zmysle príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ale doručovanie   sa   vykonáva   a zabezpečuje v súlade s ust. § 66c Zákona o konkurze a vyrovnaní, t. j. prostredníctvom Obchodného vestníka.   Práva   sťažovateľa   boli   zabezpečené   doručením   upovedomenia   o výsledku pojednávania, ktoré prevzal 31. 5. 1999. Oznámenie o zvolaní prieskumného pojednávania bolo do Obchodného vestníka zaslané 14. 4. 1999, zverejnené bolo 5. 5. 1999 a prieskumné pojednávanie sa konalo 18. 5. 1999. Dňa 24. 6. 1999 bola súdu doručená incidenčná žaloba (č. k. 36 Cb 40/99) bez zaplatenia súdneho poplatku. Súdny poplatok sťažovateľ uhradil 28. 9. 2000 pri doplnení pôvodného žalobného návrhu. Pojednávanie sa konalo 12. 2. 2000“ (správne 2002) „a bolo odročené pre nekompletnosť dokladov, týkajúcich sa dedičského konania, nakoľko súd nemal preukázané, že sťažovateľ sa stal účastníkom po zomrelom otcovi. Ďalšie pojednávanie sa konalo bezprostredne dňa 30. 4. 2002. Na tomto pojednávaní bola pohľadávka zistená čo do pravosti, výšky aj poradia. Rozsudok bol doručený podľa návratky   doručenky   dcére   sťažovateľa.   Je   nepochybné,   že   sťažovateľ   rozsudok   obdržal a oboznámil   sa   s jeho   obsahom.   Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   3.   7.   2002.   (...) Pohľadávka   sťažovateľa   nie   je   prednostnou   pohľadávkou   v zmysle   ust.   §   31   Zákona o konkurze a vyrovnaní, preto môže byť podľa ust. § 32 cit. zákona vyplatená len v rámci rozvrhového uznesenia. Keďže v predmetnom konkurze doposiaľ prebieha speňažovanie majetku správcom konkurznej podstaty, nie je možné určiť ani predbežný termín ukončenia konkurzu. Z dôvodov uvedených vyššie sťažnosť Ing. I. M. považujem za neopodstatnenú“.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   resp.   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa označených článkov ústavy a Dohovoru, ku ktorému malo dôjsť v označenom konkurznom a incidenčnom konaní.

1. Pokiaľ ide o incidenčné konanie, z vyjadrenia predsedu krajského súdu vyplýva, že toto bolo právoplatne skončené 3. júla 2002.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (napr. II. ÚS 61/98). Tento účel už spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého súdneho konania. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie namietaného práva ešte trvalo (mutatis mutandis I. ÚS 34/99, I. ÚS 22/01-52).

Pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci domáhal ochrany jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v čase, keď už označené súdne konanie bolo právoplatne skončené a z tohto dôvodu v čase podania sťažnosti namietané porušenie práva už netrvalo, bolo potrebné jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z týchto dôvodov odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. K tomu ústavný súd dodáva, že v rámci   predmetu   tohto   konania   vymedzeného   návrhom   na   začatie   konania,   ktorým   je ústavný   súd   viazaný   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde),   sa   ústavný   súd   nemohol zaoberať tvrdením sťažovateľa o nedoručení rozsudku zákonným spôsobom, a teda len na základe tohto jeho tvrdenia spochybniť krajským súdom potvrdenú právoplatnosť rozsudku z 30. apríla 2002 vyneseného v tomto incidenčnom konaní.

2.   Pokiaľ   ide   o konkurzné   konanie,   ústavný   súd   konštatuje,   že   nebolo   doteraz skončené a pohľadávka sťažovateľa nemohla byť uspokojená z dôvodu, že podľa vyjadrenia krajského   súdu   „v predmetnom   konkurze   doposiaľ   prebieha   speňažovanie   majetku správcom konkurznej podstaty“.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03).

Podľa názoru ústavného súdu postup krajského súdu v konkurznom konaní nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp   čl.   6   ods.   1 Dohovoru. S ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza teda do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie tohto základného práva sťažovateľa. Sťažnosť sťažovateľa bola v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2003