znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 153/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoAdvokátskou   kanceláriou   Illeš,   Šimčák,   Bröstl,   s. r. o.,   Štúrova   27,   Košice,   konajúcouprostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Alexandra   Bröstla,   vo   veci   namietanéhoporušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   č. k.27 CoE 23/2014-130 z 19. novembra 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Prešovč. k. 2 Er 783/2008-106 z 12. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.27 CoE 23/2014-130 z 19. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) v spojenís uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 Er 783/2008-106z 12. júna 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «V exekučnej veci oprávneného ⬛⬛⬛⬛ proti povinnému 1./ a 2./ ⬛⬛⬛⬛, o vymoženie 66.387,84 € vedenej pod sp. zn. 2Er/783/2008 vydal Okresný súd Prešov uznesenie zo dňa 12. júna 2013 č. k.: 2Er/783/2008-106, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Proti   vyššie   uvedenému   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   podal   sťažovateľ   ako oprávnený odvolanie, o ktorom Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa 19. novembra 2014, č. k.: 27CoE/23/2014-130 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Proti odvolaciemu rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove podal sťažovateľ dovolanie zo dňa 22. januára 2015, o ktorom doposiaľ nebolo rozhodnuté. K podaniu dovolania si dovoľujeme uviesť, že z hľadiska absencie prechodných ustanovení k novele Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 1. januára 2015 (bližšie viď ďalej) nie je jednoznačné, či ho možno   považovať   za   účinný   prostriedok   nápravy   –   predmetné   dovolanie   bolo   podané predovšetkým z dôvodu opatrnosti...

... nie je v danom prípade zrejmé, či je procesne prípustné dovolanie, nakoľko podľa dikcie   ustanovenia   §   237   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodu, že sa účastníkovi konania odňala možnosť   konať   pred   súdom   nie   je   prípustné   proti   rozhodnutiu   v   exekučnom   konaní. Predmetné ustanovenie bolo do OSP doplnené zákonom č. 353/2014 Z. z. súčinnosťou od 1. januára   2015   –   z   dôvodu   absencie   intertemporálnych   ustanovení   nie   je   zrejmé,   či rozhodujúcim pre aplikáciu tohto ustanovenia je časový moment (i) začatia exekučného konania, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie alebo časový moment (ii) podania dovolania proti rozhodnutiu vydanom v exekučnom konaní. Inými slovami nie je zrejmé, či sa citované ustanovenie aplikuje iba na rozhodnutia vydané v exekučnom konaní, ktoré sa začali po účinnosti zákona č. 353/2014 Z. z. alebo aj na exekučné konania začaté pred jeho účinnosťou alebo či je rozhodujúce kedy bolo podané dovolanie. Vzhľadom na uvedené bol sťažovateľ   z   dôvodu   opatrnosti   nútený   v   rámci   splnenia   podmienok   na   podanie   tejto sťažnosti podať predmetné dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky ako príslušný dovolací súd a zároveň podať túto sťažnosť....

Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutým rozhodnutím, resp. postupom Krajského súdu v Prešove v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Prešov k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru z nasledovných dôvodov:

1. Nečakaná zmena právneho posúdenia odvolacím súdom...

2. Arbitrárne právne posúdenie...

3. Porušenie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí...

4. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia...»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ podrobne rozviedol svoju argumentáciu vo vzťahuk namietanému porušeniu jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru anavrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. novembra   2014,   č. k.: 27CoE/23/2014-130   v spojení s uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 12. júna 2013, č. k. 2Er/783/2008-106, porušené boli.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   19.   novembra   2014,   č.   k.: 27CoE/23/2014-130 v spojení s uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 12. júna 2013, č. k. 2Er/783/2008-106 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 355,73 € na účet Advokátskej kancelárie Illeš, Šimčák, Bröstl, s. r. o... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   zároveň   žiadal,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   uzneseniakrajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu do právoplatného rozhodnutia vo vecisamej.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom okresným súdom podsp. zn. 2 Er 783/2008 o vymoženie pohľadávky v sume 66 387,84 € v prospech sťažovateľaako oprávneného okresný súd napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnúa exekučné konanie zastavil. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesenímpotvrdil uznesenie okresného súdu. Sťažovateľ súčasne s podaním sťažnosti ústavnému súdupodal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie protiuzneseniu krajského súdu.

Ústavný   súd   už   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   84/2010,I. ÚS 153/2010, III. ÚS 200/2010, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadnehoopravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosťpovažovaná   za   prípustnú   až   po   negatívnom   rozhodnutí   o   dovolaní   sťažovateľa.   Pritomlehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   napadnutému   dovolaním   sťažovateľky(porovnaj tiež rozsudok európskeho súdu z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolskáverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53 a 54). Nie je ani dôvodna to, aby ústavný súd prerušil konanie a vyčkával so svojím rozhodnutím až do vydaniarozhodnutia dovolacím súdom, lebo sťažovateľ môže podať ústavnú sťažnosť až po doručenírozhodnutia o danom mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   protiuzneseniu   krajského   súdu   podľa   zásady   ratio   temporis   odmietol   ako   neprípustnú   prepredčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   uznesením   krajského   súdu   v   spojenís uznesením okresného súdu, ústavný súd preto viazaný petitom sťažnosti odmietol sťažnosťsťažovateľa aj v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde, a to z dôvodu nedostatku svojej právomoci, keďže uznesenie okresnéhosúdu mohlo byť a aj bolo preskúmané v odvolacom konaní krajským súdom.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015