znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 153/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MAC TV s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Ďurčekom, Advokátska kancelária Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní sp. zn. 3 Sž/2/2013 a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   MAC   TV   s.   r.   o.,   Bratislava, o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára 2014 doručená a podaním z 29. januára 2014 potvrdená sťažnosť spoločnosti MAC TV s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v   citáciách   aj   „navrhovateľka“)   vo   veci   namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní o opravnom prostriedku sťažovateľky vedenom pod sp. zn. 3 Sž/2/2013 a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení navrhovateľky „v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne (Rada pre vysielanie a retransmisiu Bratislava, pozn.) č. RP/085/2012 zo dňa 18. decembra 2012“. Rada pre vysielanie a retransmisiu Bratislava (ďalej len „rada“, príp. „odporkyňa“)   predmetným   rozhodnutím   vyslovila,   že   sťažovateľka   (účastník   správneho konania) „porušil povinnosť ustanovenú v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ Plus dňa 15. 07. 2012 v čase od 17:00 hod. do 18:00 hod. odvysielal reklamné šoty - reklamný blok v čase od cca 17:32:18 hod. do cca 17:37:03 hod. v trvaní 4 minúty 45 sekúnd a reklamný blok v čase od cca 17:53:14 hod. do cca 17:57:58 hod. v trvaní 4 minúty 44 sekúnd - a telenákupné šoty v čase od cca 17:00:00 hod. do cca 17:05:30 hod. v trvaní 5 minút 30 sekúnd, v celkovom časovom rozsahu 14 minút a 59 sekúnd, za čo mu ukladá sankciu podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. - pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške   5   000   €,   slovom   päťtisíc   eur...“.   O   odvolaní   sťažovateľky   z 5.   februára   2013 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sž/2/2013 zo 6. novembra 2013, ktorým potvrdil „rozhodnutie odporkyne č. RP/085/2012 zo dňa 18. decembra2012“ a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 500 €. Sťažovateľka uviedla, že «najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zasiahol do základného právo sťažovateľky na spravodlivý súdne konanie,   súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   práva   na   slobodu   prejavu   a práva   podnikať garantované Ústavou SR a Dohovorom, a to konkrétne ustanoveniami článku 46 ods. 1, 2 v spojení s článkom 12 ods. 1, článku 26, ods. 1, 2 a 4 a článku 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a 2 Dohovoru a subsidiárne ustanovenia článku 1 Dohovoru».

3. Sťažovateľka tvrdí, že „že k zásahu a porušeniu práv sťažovateľky došlo postupom najvyššieho súdu v súvislosti s napadnutým rozhodnutím, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady, a v ktorom došlo k takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je   zlučiteľná   s   ústavou,   t.   j.   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľná,   neudržateľná a v konečnom dôsledku by viedla k odmietnutiu spravodlivosti.“. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „vysielanie ako celok, a to bez ohľadu na obsah (či ide o program alebo reklamné prerušenie),   je   slobodným   prejavom   sťažovateľky,   na   ktorý   sa   vzťahuje   ochrana   podľa ustanovení článku 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a článku 10 Dohovoru.

Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že   vysielanie   reklamných   prerušení   počas   vysielania televíznej   programovej   služby   je   realizáciou   práva   sťažovateľky   podnikať,   na   ktoré   sa vzťahuje ochrana podľa ustanovení článku 35 ods. 1 ústavy.

Obe   vyššie   uvedené   práva   boli   podľa   názoru   sťažovateľky   porušené,   nakoľko najvyšší súd potvrdením rozhodnutia Rady aplikoval taký výklad právnych predpisov, ktorý nezodpovedal požiadavke proporcionality zásahu do slobody prejavu a v jeho dôsledku došlo k obmedzeniu práva na slobodu prejavu a práva sťažovateľky podnikať.“.

4. Podľa názoru sťažovateľky „aplikácia ustanovení právnych predpisov zo strany najvyššieho   súdu   bola   arbitrárna,   v právnom   štáte   neželaná   a neudržateľná,   pričom neoprávnene   zasiahla   do   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie,   práva na slobodu prejavu a práva na podnikanie“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo spoločnosti MAC TV, s. r. o.... na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1) a ods. 2), práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4, a práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 a čl. 10 Európskeho dohovoru... rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   o   odvolaní   pod   sp.   zn.: 3 Sž/2/2013 zo dňa 06. 11. 2013, porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 3 Sž/2/2013 zo dňa 06.   11.   2013   sa   zrušuje   vo   všetkých   výrokoch   a   vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o... trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa   čl.   26   ods.   2 ústavy každý   má právo vyjadrovať svoje názory   slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice... Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo   vyhľadávať   a   šíriť   informácie   možno   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o   opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu... Tento článok nebráni   štátom,   aby   vyžadovali   udeľovanie   povolení   rozhlasovým,   televíznym   alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd (sloboda prejavu), pretože zahŕňa aj   povinnosť   aj   zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam, obmedzeniam   alebo   sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv   iných,   zabráneniu   úniku   dôverných   informácií   alebo   zachovania   autority a nestrannosti súdnej moci.

9.   Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   navrhovaného   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž/2/2013 zo 6. novembra 2013, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi rady, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho následných nesprávnych právnych záverov. Najvyššiemu súdu v podstatnom vytýkala arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia (pozri tiež body 3 a 4).

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sž/2/2013   zo   6.   novembra   2013   sú   zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

12. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Najvyšší súd v odôvodnení okrem iného uviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   vecne   príslušný   na   preskúmame zákonnosti rozhodnutia odporkyne na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 2301 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) a § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z. na pojednávaní   súdu   dňa   06.   11.   2013   po   preskúmaní   dôvodov   uvedených   v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s ústnymi vyjadreniami zástupcov účastníkov konania, ako aj s obsahom pripojeného administratívneho spisu č. 367-PLO/O-4820/2012, s obsahom rozhodnutia   Rady   č.   RP/085/2012   zo   dňa   18.   12.   2012,   ako   aj   s   obsahom   obrazovo- zvukového   záznamu   a   dospel   k   záveru,   že   opravný   prostriedok   navrhovateľky   nie   je dôvodný.

Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci bolo začaté správne konanie oznámením o začatí správneho konania č. 367-PLO/O-4820/20I2 zo dňa 25.   09.   2012,   ktoré bolo doručené advokátovi navrhovateľky dňa 11.   10.   2012. V spise   je   pripojený   obrazovo-zvukový   záznam   predmetného   programu,   opätovná   výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, zápisnica o hlasovaní Rady zo dňa 18. 12. 2012 a rozhodnutie Rady č. RP/085/2012 zo dňa 18. 12. 2012.

Úlohou   najvyššieho   súdu   v   zmysle   námietok   navrhovateľky   bolo   posúdiť,   či navrhovateľka odvysielaním týchto programov porušila zákonné ustanovenie špecifikované odporkyňou v rozhodnutí a či teda sankcia bola uložená v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. V   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   (§   244   ods.   1 O. s. p.).

V   prípadoch,   v   ktorých   zákon   zveruje   súdom   rozhodovanie   o   opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej   hlavy   piatej   časti   O.   s.   p.   (§   2501   ods.   1   O.   s.   p.).   Súd   môže   vykonať   dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 veta druhá O. s. p.). Podľa § 2501 ods. 2 O. s. p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Senát najvyššieho súdu v posudzovanej veci postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   preskúmal   zákonnosť   postupu   a   zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla, že:

1. navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ Plus dňa 15. 07. 2012 o cca 17:05 hod. v trvaní cca 116 minút a 41 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) odvysielala program Bravados, ktorý bol prerušený zaradením reklamy štyrikrát. Toto konanie navrhovateľky je podľa odporkyne v rozpore s ustanovením § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., keďže predmetný program bolo možné prerušiť zaradením reklamy len trikrát.

2. Druhým výrokom bolo vyslovené porušenie § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ Plus dňa 15. 07. 2012 v čase od 17:00 hod. do 18:00 hod. odvysielala reklamné šoty - reklamný blok v čase od cca 17:32:18 hod. do cca 17:37:03 hod. v trvaní 4 minúty 45 sekúnd a reklamný blok v čase od cca 17:53:14 hod.   do   cca   17:57:58   hod.   v   trvaní   4   minúty   44   sekúnd   a   telenákupné   šoty   v   čase od 17:00:00 hod. do cca 17:05:30 hod. v trvaní 5 minút 30 sekúnd, v celkovom časovom rozsahu 14 minút a 59 sekúnd.

Za uvedené porušenie povinností odporkyňa uložila navrhovateľke úhrnnú sankciu - pokutu vo výške 5.000 €, uplatňujúc absorpčnú zásadu.

Podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. pri vysielaní spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre maloletých   a   bohoslužieb,   sa   povoľuje   jedno   prerušenie   zaradením   reklamy   alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.

Podľa čl. 20 ods. 1 Smernice č. 2010/13/EÚ o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom,   iným právnym predpisom alebo   správnym opatrením   v členských štátoch   týkajúcich   sa   poskytovania   audiovizuálnych   mediálnych   služieb   (smernica o audiovizuálnych   mediálnych   službách)   členské   štáty   zabezpečia,   aby   pri   zaraďovaní televíznej reklamy   alebo   telenákupu   do   programov   nebola pri   zohľadnení   prirodzených prestávok,   dĺžky   a   povahy   daného   programu   narušená   integrita   programov   a   neboli dotknuté práva držiteľov práv.

Podľa   čl.   20   ods.   2   Smernice   č.   2010/13/EÚ   vysielanie   filmov   vyrobených   pre televíziu   (okrem   viacdielnych   sérií,   seriálov   a   dokumentárnych   programov), kinematografických   diel   a   spravodajských   programov   možno   prerušovať   televíznou reklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút. Vysielanie detských programov možno prerušovať televíznou reklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút v prípade, že plánovaná dĺžka trvania tohto programu je viac ako 30 minút. Počas bohoslužieb nie je možné zaraďovať do vysielania televíznu reklamu ani telenákup.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. vysielací čas vyhradený reklamným šotom a   telenákupným   šotom   počas   jednej   celej   hodiny   nesmie   presiahnuť   20   %   (12   min). Vysielací   čas   vyhradený   reklame   v   čase   od   19.00   h   do   22.00   h   nesmie   presiahnuť u vysielateľa na základe zákona osem minút počas jednej celej hodiny.

Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu   štátnej   správy   patrí   dohliadať   na   dodržiavanie   povinností   podľa   tohto   zákona a podľa osobitných predpisov.

Podľa § 71 ods.   1 zákona č.   308/2000 Z.   z.   na konanie podľa   tohto zákona sa vzťahuje   všeobecný   predpis   o   správnom   konaní   okrem   ustanovení   §   23   v   časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní. Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:

a) upozornenie na porušenie zákona,

b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,

c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,

d) pokutu,

e) odňatie licencie za závažné porušenie povinností. Podľa   §   67   ods.   5   písm.   a/   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   Rada   uloží   vysielateľovi televíznej   programovej   služby   okrem   vysielateľa   prostredníctvom   internetu   od   3   319   € do 165.969 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 € do 49.790 €, ak porušil   podmienky   na   vysielanie   mediálnej   komerčnej   komunikácie   vrátane   reklamy a telenákupu.

Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. výslovne určuje, že zaradením reklamy   alebo   telenákupu   je   možné   prerušiť   každý   30   minútový   časový   úsek.   Ak   by zákonodarca mienil povoliť prerušenie programu reklamou alebo telenákupom aj kratší časový   úsek,   vyjadril   by   to   jednoznačným   spôsobom,   napr.   pri   vysielaní   programu   sa povoľuje   jedno   prerušenie   zaradením   reklamy   alebo   telenákupu   na   každý   začatý   30- minútový časový úsek. Poukazujúc na znenie čl. 20 ods. 2 Smernice č. 2010/13/EÚ dospel senát na základe eurokonformného výkladu k záveru, že vysielanie programu trvajúceho dlhšie ako 30 minút možno prerušovať televíznou reklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút Aj v ustanovení § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je uvedené, že reklamou je možné prerušiť každý 30-minútový časový úsek. Podľa názoru súdu ani výkladom tohto ustanovenia nie je možné dospieť k záveru, že je povolené prerušiť aj kratší časový úsek, keďže takýto by už v zákone stanovených 30 minút nedosahoval. Programy, ktoré trvajú kratšie ako 30 minút zákonodarca umožnil prerušiť reklamou alebo telenákupom, avšak takúto výnimku nestanovil pri programoch, ktoré trvajú dlhšie ako 30 minút a pri prerušení reklamou alebo telenákupom sa delia na ucelené 30- minútové úseky. Výklad zákona, ktorý použil správny orgán v napadnutom rozhodnutí je aj v súlade s úniovým právom, konkrétne s citovanou smernicou č. 2010/13/EÚ. Vnútroštátne orgány   aplikácie   práva   (tak   súdne,   ako   aj   správne   orgány)   sa   majú   vždy   usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva.

V tejto súvislosti poukazuje súd i na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C- 6/98   vo   veci   Arbeitsgemeinschaft   Deutscher   Rundfunkanstalten   (ARD)   vs.   PRO   Sieben Media AG, za účasti SAT 1 SatellitenFernsehen Gmbh a Kábel 1, K1 Fernsehen GmbH, v ktorom   okrem   iného   Súdny   dvor   uviedol,   že   členské   štáty   sú   oprávnené   stanoviť   pre televízne   vysielanie,   ktoré   spadá   do   ich   právomoci,   úpravu   vysielania   reklamy   buď na základe tzv. čistého princípu (do trvania programu sa započítava len čas vysielania diela) alebo tzv. hrubého princípu (do času trvania programu sa započíta čas vysielania diela + čas trvania reklamných prerušení).

Zákon č. 308/2000 Z. z. nestanovuje na účely vysielania reklamy definíciu čistého alebo hrubého časového úseku (§ 35 ods. 3), ale stanovuje len, že zaradením reklamy alebo telenákupu je možné prerušiť každý 30 minútový časový úsek. Na základe uvedeného je preto možné dospieť k záveru, že uvedené ustanovenie je potrebné vykladať spôsobom, ktorý je   pre   vysielateľa   menej   obmedzujúci.   Odporkyňa   preto   v   tomto   prípade   postupovala správne, ak pri posudzovaní dodržiavania povinnosti vysielateľa na prerušenie programu a zaradenie   reklamy   vychádzala   z   celkovej   dĺžky   trvania   diela   vrátane   času   trvania reklamných   prerušení.   Takýto   postup   je   možné   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   možné akceptovať   len   za   predpokladu,   že   vysielateľ   dodrží   zákonom   stanovený   časový   rozsah vysielania reklamy a telenákupu.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa rozhodnutí č. RL/39/2011, č. RL/40/2011, č. RL/086/2011   senát   odvolacieho   súdu   uvádza,   že   konanie   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia Rady č. RL/40/2011 zo dňa 26. 04. 2011 bolo právoplatne skončené dňa 03. 05. 2013   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave,   ktorý   žalobu   zamietol.   Predmetným rozhodnutím   bola   navrhovateľke   uložená   sankcia   -   upozornenie   na   porušenie   zákona, konkrétne za porušenie povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž/101/01 zo dňa 26. 02. 2002, z ktorého vyplývajú už judikované pravidlá pre   ukladanie   sankcií   v   správnom   konaní:  ,,Uplatnenie   prísnejšej   sankcie   sa   viaže na opakované   porušenie   právnej   povinnosti   a   nie   na   identický   skutok.“   Keďže navrhovateľka   už   bola   sankcionovaná   za   porušenie   ustanovenia   §   35   ods.   3   zákona č. 308/2000   Z.   z.,   Rada   bola   oprávnená   uložiť   navrhovateľke   prísnejšiu   sankciu   -   teda pokutu za porušenie predmetnej povinnosti.

K   navrhovateľkinmu   porušeniu   povinnosti   upravenej   v   §   36   ods.   2   zákona č. 308/2000 Z. z. súd uvádza, že vysielateľka v posudzovanom skutku prekročila zákonom stanovený vysielací čas vyhradený reklamným a telenákupným šotom v trvaní 12 minút počas jednej hodiny. Uvedené skutočnosti neboli navrhovateľkou namietané. Sankcia preto i v tejto časti rozhodnutia bola uložená v medziach zákona.

Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených dôvodov nebolo zistené pochybenie pri   aplikovaní   relevantných   zákonných   ustanovení,   najvyšší   súd   s   poukazom   na   vyššie uvedené napadnuté rozhodnutie Rady č. RP/085/2012 zo dňa 18. 12. 2012 podľa § 250q ods. 2 O. s. p. potvrdil.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a § 5 ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému zákonu v znení účinnom od 01. októbra 2012, podľa ktorého je navrhovateľka povinná zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 500 €. Účet najvyššieho súdu je vedený v Štátnej pokladnici pod č...

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 2501 ods. 2 O. s. p. tak, že navrhovateľke právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemala úspech.»

13. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové rozhodnutie,   keďže   bolo   potvrdené   odvolacím   súdom,   pozn.)   obsahuje   podľa   názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane   ich   dôvodov   a   námietok.   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

14.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Sž/2/2013   zo   6.   novembra   2013   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   odvolacie   závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie vo veci, pozn.),   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

15. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

16. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy (ako aj práva podľa čl. 10 dohovoru) a čl. 35 ods. 1 ústavy tým, že najvyšší súd „aplikoval taký výklad právnych predpisov, ktorý nezodpovedal požiadavke proporcionality zásahu   do   slobôd   prejavu   a práva   sťažovateľky   podnikať“ (pozri   tiež   bod   3).   Pretože ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom   a   rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v rozsahu   sťažovateľkou   namietaných   skutočností   (totožných   s uvádzanými vo vzťahu k čl. 46 os. 1 a 2 ústavy, pozn.) nemožno uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru (pozri tiež body 13 až 15).

17. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru zjavne neopodstatnená.

18. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2014