znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 153/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 3 CoE 130/2012 z 20. septembra 2012, sp. zn. 21 CoE 98/2012 z 31. augusta 2012, sp. zn. 6 CoE 85/2012 zo 14. augusta 2012 a sp. zn. 6 CoE 53/2012 zo 14. augusta 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Skalica a jeho uzneseniami sp. zn. 3 Er 1124/2008 z 27. septembra 2011, sp. zn. 3 Er 181/2009 z 12. októbra 2011, sp. zn. 1 Er 4687/2008 z 28. septembra 2011 a sp. zn. 1 Er 4687/2008 z 28. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14484/2012 až sp. zn. Rvp 14487/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14484/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. decembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 3 CoE 130/2012 z 20. septembra 2012, sp. zn. 21 CoE 98/2012 z 31. augusta 2012, sp. zn. 6 CoE 85/2012 zo 14. augusta 2012 a sp. zn. 6 CoE 53/2012 zo 14. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom a uzneseniami Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Er 1124/2008 z 27. septembra 2011, sp. zn. 3 Er 181/2009 z 12. októbra 2011, sp. zn. 1 Er 4687/2008 z 28. septembra   2011   a sp.   zn.   1   Er   4687/2008   z 28.   septembra   2011   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2.   Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   V prípade   veci vedenej pod sp. zn. Rvp 14484/2012 bolo na zabezpečenie úveru účastníkmi zmluvného vzťahu   priamo   v zmluve dohodnuté,   že v prípade,   ak dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   je možné   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu   o uznaní   dlhu,   ktorá   má povahu exekučného   titulu.   Táto   zápisnica   bola   exekučným   titulom   na   vykonanie   exekúcie. V prípade   vecí   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   1485/2012   až   sp.   zn.   Rvp   14487/2012   bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného   obchodnou   spoločnosťou   S.,   a.   s.,   B.   Súdny   exekútor   na   základe   poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného   konania   okresný   súd   napadnutými   rozhodnutiami   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú   a zastavil   ju.   Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   napadnutými rozhodnutiami potvrdil prvostupňové rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných ústavných sťažnostiach možno zhrnúť do niekoľkých rovín.

3.1.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol v prípade sťažností   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   14485/2012   až   sp.   zn.   Rvp   14487/2012   rozsudok rozhodcovského súdu, keď tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého   uznesenia   uviedol   všeobecný   súd,   nemalo   by   to   vplyv   na   vyššie   uvedené tvrdenie a to preto,   že v čase,   keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť   možnosť   podať   žalobu   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   príslušnému všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. §159 ods. 2 OSP).“.

3.1.2 V prípade veci vedenej pod sp. zn. Rvp 14484/2012, v ktorých bola exekučným titulom notárska zápisnica, sťažovateľka dôvodila,   že „Základnou vlastnosťou notárskej zápisnice je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne   meniť.   Všeobecný   súd   nedisponuje   právomocou   (takúto   právomoc   nemožno vyvodiť   zo   žiadneho   právneho   predpisu)   umožňujúcou   mu   zasahovať   do   tejto   garancie ovplyvňovaním   výkonu   práva   vyplývajúceho   z obsahu   notárskej   listiny.   Exekučný   súd porušil legitímne očakávanie sťažovateľa, že nastanú účinky, ktoré právo s predmetným právnym úkon a postupom spája.“.

Poukázala aj na dôsledky tohto postupu okresného súdu a uviedla: „Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o veci   s tým,   že   výsledkom   takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.“

3.2 V druhej rovine poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu, ktoré podľa nej postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších (ďalej aj „Exekučný   poriadok“),   k   čomu   argumentovala,   že „Prvostupňový   súd...   nedodržal... procesný postup upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento   nedostatok   nekorigoval   ani   súd   druhého   stupňa!   Ak   by   aj   bolo   pravdou,   že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

3.3.1 V neposlednom rade sťažovateľka napádala postup všeobecných súdov, ktoré nepredložili   vec   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   konanie o prejudiciálnej   otázke.   V sťažnostiach   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 14485/2012   až   sp.   zn.   Rvp   14487/2012,   v ktorej   bol   exekučným   titulom   rozsudok rozhodcovského súdu, poukazuje na to, že «Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej   interpretácie   úniového   práva   je   potrebné   text   úniového   predpisu   skúmať vo všetkých   jeho   úradných   jazykových   verziách   a vziať   do   úvahy   skutočný   úmysel zákonodarcu   a   cieľ   samotného   predpisu.   Pokiaľ   je   výklad   ustanovenia   práva   Únie v jednotlivých   jazykových   verziách   odlišný,   musí   byť   toto   ustanovenie   vykladané   podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.   Máme   za   to,   že   v   danom   prípade   je   nutné   požiadať   o   výklad   pojmu   „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor európskej únie.».

3.3.2 V prípade veci vedenej pod sp. zn. Rvp 14484/2012, v ktorej bola exekučným titulom notárska zápisnica, sťažovateľka vo vzťahu k potrebe začatia konania o predbežnej otázke   dôvodila: „Tvrdíme,   že...   udelenie   plnomocenstva   tretej   osobe   na   zastupovanie spotrebiteľa   nie   je   možné   považovať   za   neprijateľnú   podmienku,   ktorá   by   z pohľadu spotrebiteľa   spôsobovala   značnú   nerovnováhu   v právach   a povinnostiach   v jeho neprospech. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici   Rady   93/13/EHS   a   nijako   nezdôvodnil   prečo   považuje   za   neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník   dobrovoľne   splnomocnil   fyzickú   osobu   na   spísanie   notárskej   zápisnice   ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výške vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.“

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv   postupom a napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   zruší   napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 14484/2012 až sp. zn. Rvp 14487/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky,   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v podstate   totožná   s   jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v   stovkách   predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne   závery   všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k   právnemu   posudzovaniu   tak rozhodcovských   doložiek   ako   nekalých   podmienok   v   spotrebiteľských   zmluvách,   alebo posudzovanie   notárskych   zápisníc   ako   nespôsobilých   exekučných   titulov   z dôvodu nesplnenia   podmienok   formálnej   a materiálnej   platnosti   notárskej   zápisnice   vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v   nadväznosti   na   podmienky   v   nich   uvedené.   Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľke   sú   známe   dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr. sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22.   augusta 2012,   sp.   zn. I. ÚS   381/2012 z 22.   augusta   2012, sp. zn. I. ÚS   220/2011   z   9.   júna   2011,   sp.   zn.   I.   ÚS   410/2012   z 22.   augusta   2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené   právne   názory,   a   preto   v   podrobnostiach   odkazuje   na   svoje   už   citované rozhodnutia.

13. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (pozri bod 3.2) ústavný súd uvádza, že novelizácia Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 230/2012 Z. z.,   ktorým   sa   dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „novelizácia   Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej   správy   k   novelizácii   Exekučného   poriadku   má   vzťahovať   na   konanie prvostupňového,   nie   druhostupňového   súdu   (uvedené   napadnuté   rozhodnutia   okresného súdu   boli   vydané   do   účinnosti   novelizácie   Exekučného   poriadku)   a   táto   povinnosť prvostupňového   súdu   neplatí   v   prípadoch,   v   ktorých   prvostupňový   súd   rozhodol   len o zastavení exekučného konania.

14. Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní v zákonom uvedených prípadoch nariadiť pojednávanie vyplýva z § 214 ods. 1 OSP. Z ďalšieho znenia § 214 OSP, a to § 214 ods. 2 OSP, vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho   súdu   nariadiť   na   prejednanie   odvolania   pojednávanie.   Ak   za   tejto   situácie krajský   súd   nepristúpil   v rámci   odvolacieho   konania   k prejednaniu   veci   na   ústnom pojednávaní, nekonal tak v rozpore so zákonom, a teda jeho postup hodnotí ústavný súd ako súladný s ústavou a dohovorom. Vzhľadom na uvedené hodnotí ústavný súd túto námietku sťažovateľky ako nedôvodnú.

15. Na doplnenie a podporu svojej argumentácie ústavný súd poukazuje aj na právny názor   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vyjadrený   napr.   v   uznesení sp. zn. 6 Cdo 1/2012   z   21.   marca   2012,   podľa   ktorého   v   štádiu   exekučného   konania, pri ktorom všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti   dostatočne osvedčené   okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu   vrátane do   neho založených   listín.   Ústavný   súd   uvedený   právny   názor   považuje   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľný,   a   preto   sťažovateľkou   podané   sťažnosti   v   tejto   ich   časti   odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16.   K   sťažovateľkou   namietanému   konaniu   o   prejudiciálnej   otázke   ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa stabilizovanej   judikatúry   Súdneho   dvora   spolupráca   vnútroštátneho   súdu   so   Súdnym dvorom pri výklade práva Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne   okolnosti   veci   nevyhnutnosť   rozsudku   o   prejudiciálnej   otázke   pre   vydanie rozsudku   vo   veci   samej,   ako   aj   relevantnosť   otázok,   ktoré   položí   Súdnemu   dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

17. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

18.   Ak   taký   súd,   ktorý   je   súdom,   proti   ktorého   rozhodnutiu   už   niet   žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c)   OSP   zabezpečiť   spravodlivú   ochranu   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 206/08).

19.   Povinnosť   predložiť   prejudiciálnu   otázku   nevzniká   v   každom   prípade.   Súdy, ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať prejudiciálne   otázky,   sa   môžu   tejto   povinnosti   vyhnúť   za   splnenia   niektorého   alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

20. V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaných prípadov ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať   právo   EÚ,   resp.   musí   mu   priznať   účinky   závislé   okrem   iného   aj   od   druhu prameňa,   v   ktorom   je   predmetné   pravidlo   vyjadrené,   bez   toho,   aby   sa   musel   obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

21.   Už   v   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   použitia   ustanovení smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách   (ďalej   len   „smernica   Rady“),   ktorá   podľa   jej   názoru „nemá   v   Slovenskej republike   povahu   prameňa   práva   a   preto   sa   ňou   exekučný   súd   nemohol   riadiť,   resp. nemohol   z   jej   aplikácie   vyvodzovať   určujúce   závery   formujúce   konečné   rozhodnutie“, ústavný súd poukázal na čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté   skôr   ako   smernica   alebo   neskôr,   je   vnútroštátny   súd,   ktorý   toto   právo   vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol   výsledok,   ktorý   smernica   sleduje,   a   tým   sa   dosiahol   súlad   s   čl.   288   Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8) a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911,   bod   20)].   Aj   napriek   nemožnosti   priamej   aplikácie   ustanovení   smernice   (za stanovených   podmienok)   majú   ustanovenia   smernice   význam   aj   pri   výklade   a aplikácii vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdnym orgánom.

22. Krajský súd napr. vo svojom uznesení sp. zn. 21 CoE 98/2012 z 31. augusta 2012 v podstatnom uviedol, že «Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania bola správne súdom prvého stupňa posúdená ako spotrebiteľská   zmluva,   na   ktorú   je   následne   potrebné   použiť   príslušné   ustanovenia Občianskeho   zákonníka   o   spotrebiteľských   zmluvách.   Súd   prvého   stupňa   teda   správne postupoval, keď preskúmal v zmysle smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   rozhodcovskú   doložku   aby   ustálil,   či   sa   nejedná   o   nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy (v zmysle rozhodnutia C 40/08 Asturcom exekučný súd má povinnosť preskúmať rozhodcovskú doložku).

Podľa rozhodcovskej doložky, ktorá je obsahom článku 17 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava. IČO: 35 922 761, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č, 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Z   predmetnej   rozhodcovskej   doložky   vyplýva,   že   právo   voľby   medzi   všeobecným a rozhodcovským súdom je na žalobcovi, nakoľko žalobcom je takmer pravidelne veriteľ

-dodávateľ (oprávnený), a teda aj právo voľby je na veriteľovi a možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa   je   len   iluzórna,   z   čoho   vyplýva,   že   predmetná   rozhodcovská   doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu   u   rozhodcu.   Takto   dojednaná   rozhodcovská   doložka   spôsobuje   však   za   takejto situácie   hrubú   jednostrannú   výhodnosť   pre   dodávateľa,   pretože   výber   rozhodcu,   resp. rozhodcovského súdu dodávateľom bol obsahom Všeobecných podmienok tvoriacich súčasť úverovej zmluvy,   ktorá   je dodávateľom vopred   pripravená   a spotrebiteľ   nemal   možnosť obsah zmluvy a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť.

V   danom prípade tak nemožno ani uvažovať   nad   tým,   že by   išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku a za týchto podmienok dojednaná rozhodcovská doložka môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ, nakoľko je spôsobilá   vytvoriť   značnú   nerovnováhu   v   právach   a   povinnostiach   zmluvných   strán v neprospech spotrebiteľa.

V   prípade,   že   rozhodcovská   doložka   je   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou,   je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná a následkom je skutočnosť, podľa ktorej rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc rozhodovať daný spor, predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale o nulitný právny akt.».

23. Krajský súd napr. vo svojom uznesení sp. zn. 6 CoE 85/2012 zo 14. augusta 2012, ako aj v uznesení sp. zn. 6 CoE 53/2012 zo 14. augusta 2012 v podstatnom uviedol, že «Súd   prvého   stupňa   správne   posúdil   vzťah   medzí   účastníkmi   konania   z   predmetnej zmluvy   ako   spotrebiteľský,   nakoľko   oprávnený   konal   v   rámci   predmetu   svojej podnikateľskej činnosti a uzatvoril zmluvu s povinným ako nepodnikateľom. Súd prvého stupňa mal povinnosť preskúmať, či plnenia, na ktoré povinného zaväzuje rozhodcovský rozsudok nevyplývajú z neprijateľných zmluvných podmienok. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a všetky zmluvné podmienky posúdené súdom prvého stupňa ako neprijateľné považuje aj odvolací súd za neprijateľné, pretože tieto zmluvné dojednania neboli individuálne dojednané, nakoľko sú súčasťou všeobecných zmluvných podmienok, povinný ich mohol len ako celok prijať alebo odmietnuť a spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pretože neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, súd prvého stupňa správne rozhodol keď vyhlásil exekúciu za neplatnú a zároveň rozhodol o zastavení exekúcie. Odvolací   súd   považuje   za   potrebné   dodať,   že   neprijateľnou   sa   javí   aj   samotná rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu, nejde o individuálne dojednanú zmluvnú   podmienku   a   táto   spôsobuje   značnú   nerovnováhu   v   právach   a   povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, ak je neprijateľnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka, je to dôvod na zastavenie exekúcie, nakoľko táto potom prebieha na základe nespôsobilého exekučného titulu. K tvrdeniu oprávneného, že smernica č.   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach   má   len   nepriamu   súvislosť a slovenské súdy ju nemôže používať ako prameň práva, nakoľko predmetná smernica bola do právneho systému platného na území Slovenskej republiky aplikovaná ešte v rámci tzv. „prístupového obdobia“, odvolací súd konštatuje nasledovné: článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 účinnej od 21. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách,   ktorá   predstavuje   interpretačné   pravidlo,   za   neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,   najmä   vyžadovať   od   spotrebiteľa,   aby   riešil   spory   neupravené   právnymi ustanoveniami   výhradne   arbitrážou,   nevhodne   obmedzovať   prístup   k   dôkazom,   alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom síce nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje,   aby   výklad   vnútroštátneho   práva   bol   eurokonformný,   teda   aby   súd   vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd tvrdenie   navrhovateľa   o   nemožnosti   aplikácie   predmetnej   smernice   považuje   za irelevantné.».

24. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

25. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

26.   V nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku vo veci samej a relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr.   IV.   ÚS   206/08,   II. ÚS   129/2010,   II.   ÚS   163/2010),   ako   aj   to,   či   sú   splnené predpoklady,   za ktorých   vnútroštátny   súd   konajúci   o   veci   nemá   povinnosť   predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).

27. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

28.   Ústavný   súd   sumarizujúc   dosiaľ   uvedené   dospel   k záveru,   že   krajský   súd postupoval   v predmetných   veciach   ústavne   konformným   spôsobom,   keď   v odvolacom konaní potvrdil prvostupňové rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne. Vo vzťahu k požiadavke sťažovateľky na začatie konania o prejudicálnej otázke ústavný súd uvádza, že krajský súd pri svojich úvahách pri výklade rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského   súdu   na   konanie,   ako   aj   pri   posudzovaní   formálnych   a materiálnych požiadaviek notárskej zápisnice vychádzal z relevantnej judikatúry Súdneho dvora (pozri bod 22) a výkladu smernice Rady (pozri bod 21 a 23), ktorú vyložil v medziach svojej právomoci, spôsobom konformným s normami tak európskej spotrebiteľskej legislatívy, ako aj   v kontexte   s   vnútroštátnou   spotrebiteľskou   legislatívou,   v súlade   s   ktorou   aj   posúdil viaceré zmluvné dojednania v zmluve o úvere za nekalé zmluvné podmienky, o ktorých rozhodol. Inými slovami, krajský súd disponujúc s právnym názorom Súdneho dvora (pozri bod 22) a opierajúc sa o interpretačné pravidlá výkladu smernice Rady smerom k ochrane spotrebiteľských práv (pozri bod 21) nepovažoval za potrebné otvárať konanie o otázkach, pri ktorých pochybnosti nemal (pozri bod 19).

29.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí   z materiálneho   hľadiska   v obdobných prípadoch ako neefektívny.

30.   V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

31.   Ústavný   súd   s poukazom   na   uvedené   skutočnosti   a   prihliadajúc   na zásadu procesnej   hospodárnosti   konania   sťažovateľku   upozorňuje,   že   pokiaľ   aj   naďalej   bude ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe z jeho   rozhodovacej   činnosti   týkajúcej   sa   jej   obdobných   vecí,   môže   využiť   možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností neodôvodniť.

32. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. marca 2013