znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 153/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., S., zastúpenej advokátom Mgr. I. L., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   2 Co/335/2009 zo 4. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 193/2010 z 24. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   2 Co/335/2009 zo 4. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3 Cdo   193/2010   z 24.   novembra   2011, ktorým   zamietol   jej dovolanie vo veci obnovy konania.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   Okresný   súd   Trebišov   (ďalej   len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 10 C/239/2006 z 12. marca 2007 zaviazal sťažovateľku (v spore   žalovaná,   pozn.)   zaplatiť   žalobcovi   sumu   8 912,57   €   (268 500   Sk) s príslušenstvom. Sťažovateľka sa návrhom z 13. novembra 2007 podaným okresnému súdu domáhala obnovy už uvedeného konania, v ktorom bola z dôvodu jej neznámeho pobytu zastúpená opatrovníkom. Okresný súd uznesením z 29. mája 2009 povolil obnovu konania [z dôvodu podľa „228 ods. 1 písm. a) a b) O. s. p.“]. Krajský súd na odvolanie žalobcu uznesením zo 4. marca 2010 sp. zn. 2 Co 335/2009 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh na obnovu konania zamietol (čo odôvodnil „nesplnením podmienok obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 O. s. p.“). Sťažovateľka podala proti uzneseniu odvolacieho súdu   dovolanie, domáhala sa   jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 193/2010 z 24. novembra 2011 dovolanie sťažovateľky zamietol.

3. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„...   je   nepochybné,   že   právne   závery   dovolaním   napadnutého   uznesenia   sú nesprávne, pretože zo spisového materiálu je nepochybné, že prvostupňový súd vykonal všetky úkony, ktoré smerovali k zisteniu pobytu žalovanej a že to bol práve policajný orgán, ktorý porušil zákonnú povinnosť v zmysle Z. č. 171/1993 Z. z. neuskutočnil riadne pokyn súdu,   nezistil   dostatočne   pobyt   žalovanej,   čím   táto   nemohla   vykonať   dôkaz   výsluchom, všetko   bez   svojej   viny.   Z   uvedeného   plynie,   že   sa   v   posudzovanom   prípade   jedná o jednoznačnú subsumpciu posudzovanej veci pod ust. OSP o prípustnosti obnovy konania. Z uvedeného plynie, že jednoznačné dôvody na podanie návrhu na obnovu konania krajský súd nesprávne subsumoval pod odvolacie dôvody, čím jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci...

Obidva napadnuté uznesenia Krajského súdu v Košiciach i Najvyššieho súdu SR ignorujú   jednoznačnú   skutočnosť   prezentovanú   v   tomto   podaní   na   predchádzajúcich stranách i v samotnom uznesení Okresného súdu v Trebišove o povolení obnovy konania. Touto skutočnosťou je preukázané porušenie zákonnej povinnosti štátneho orgánu, ktorým je PZ SR tak, ako je to prezentované vyššie a skutočnosť existencie právneho zastúpenia sťažovateľky advokátom v čase pred začatím prvostupňového konania.

Tým,   že   sťažovateľka   bola   zastúpená   advokátom   generálnym   splnomocnením, nemôže mať žiadnu vinu na procesné defekty v konaním pred všeobecným súdom.

Tým, že štátny orgán /PZ SR/ má ústavnú a zákonnú povinnosť konať v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, je táto ústavná povinnosť významovo nad povinnosťou občana podľa ústavy i podľa zákona, ktorý uvádza NS SR - o hlásení pobytu občanov, pretože pre každého / i občana / platí čl. 2 ods. 3 Ústavy.

Tým,   že   Krajský   súd   v   Košiciach   a   Najvyšší   súd   SR   ignorujú   vyššie   uvedené ustanovenia   Ústavy   SR   a   uvedených   zákonov   o   policajnom   zbore,   OSP,   advokácii   etc, spôsobujú vydanie napadnutých rozhodnutí,   ktorými sa sťažovateľke bráni k výkone jej ústavného práva v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR...“

4. Podľa názoru sťažovateľky„ - Rozhodnutím oboch súdov došlo k porušeniu mojich práv chránených Ústavou...

- Porušenie mojich práv bolo osobitne svojvoľné a hrubé, keď odporcovia v I. a II. rade (t. j. krajský súd a najvyšší súd, pozn.) účelovo vynechávali časti zákonných ustanovení a ignorovali jestvujúcu zákonnú úpravu.

-   Porušenie   práva   vyjadriť   sa   k   všetkým   vykonaným   dôkazom   znamená   pre sťažovateľku byť neúspešnou v sporovom konaní...

- K porušeniu práv sťažovateľa došlo v rozhodnutiach súdov, ktorých úlohou je práve naopak, a to ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb...

- Rozhodnutím odporcov sa negoval u sťažovateľa princíp právnej istoty...“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Krajský súd... svojim uznesením sp. zn. 2 Co 335/2009 zo dňa 4. marca 2010, ktorým zmenil uznesenie Okresného súdu... sp. zn. 2 C 126/2007 o povolení obnovy konania a zamietol obnovu konania, porušil základné právo sťažovateľa na vyjadrenie sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. l Dohovoru...

Najvyšší súd... svojim uznesením sp. zn. 3 Cdo 193/2010 zo dňa 24. 11. 2011 ktorým zamietol dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu... sp. zn. 2 Co 335/2009 zo dňa 4. 3. 2010,   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   vyjadrenie   sa   k   všetkým   vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. l Dohovoru...

Rozhodnutie Krajského súdu... sp. zn. 2 Co 335/2009 zo dňa 4. marca 2010, sa zrušuje.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Cdo 193/2010 zo dňa 24. novembra 2011 sa zrušuje.

Ústavný súd... vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5.000,-...

Krajský   súd...   a   Najvyšší súd...   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   trovy konania... spolu vo výške 261,82 eur...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je návrh zjavne neopodstatnený, ak sa ním namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

9.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľky uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 335/2009 zo 4. marca 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 193/2010 z 24. novembra 2011, ktorým zamietol jej dovolanie vo veci obnovy konania.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 335/2009 zo 4. marca 2010

10. V čl. 127 ods. 1 ústavy ja zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný   súd   môže   konať   o namietanom   porušení   práv   sťažovateľa   a vecne   sa   zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

11. Pokiaľ ide o predmetné rozhodnutie krajského súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka dovolanie, ktoré vecne preskúmal najvyšší súd. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 193/2010 z 24. novembra 2011

12.   Sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   v petite   označených   práv   napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý ako dovolací súd zamietol dovolanie sťažovateľky vo veci obnovy konania, lebo „po preskúmaní dovolania dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné“.

13.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   nie   je   alternatívou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné alebo   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi   základnými   právami   a   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   napádaným rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.

14.   Ústavný   súd   v   tejto   spojitosti   uvádza,   že   podľa   svojej   stabilnej   judikatúry (II. ÚS 54/02) je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto dospeli   na   základe   výkladu   a   uplatňovania   zákonov,   v   tomto   prípade   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   ktoré   upravujú   prípustnosť   obnovy konania, tak ako sa toho domáha sťažovateľka. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne garantovanie   a   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   práva na spravodlivé súdne konanie v konaní o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Sťažovateľka videla porušenie označených práv v tom, že najvyšší súd sa riadne nevysporiadal   s   jej   námietkami   vznesenými   v   dovolacom   konaní   proti   rozhodnutiu krajského   súdu,   ktorý   zamietol   jej   návrh   na   obnovu   konania   vedeného   pred   okresným súdom   o zaplatenie vymáhanej sumy   s príslušenstvom,   ktoré   skončilo   v   jej   neprospech. Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   nenapravil   pochybenia   krajského   súdu, ktorého zmeňujúce uznesenie vychádzalo „z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.]“, a namietala tiež, že „vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní...“.

17. Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu a zistil, že s v dovolaní uvedenými   námietkami   sťažovateľky   sa   vysporiadal   jasne   a   zrozumiteľne   v   rámci posudzovania   dôvodov   dovolania   (zisťovanie   podmienok   prípustnosti   obnovy   konania) a zisťovaní prípadných vád konania (§ 241 ods. 2 a § 237 OSP).

18. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení okresným súdom zisteného   skutkového   stavu   a právnych   záverov   z neho   vyplývajúcich   uviedol   vecné a právne dôvody zmeny uznesenia prvostupňového súdu a zamietnutia návrhu na obnovu konania odvolacím súdom:

„Zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania odôvodnil nesplnením podmienok obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 O. s. p. a vyjadril sa aj k jednotlivým dôkazom, na podklade ktorých žalovaná navrhovala obnovu konania. Pokiaľ ide o výsluch žalovanej uviedol, že tento dôkaz nie je spôsobilý privodiť priaznivejšie rozhodnutie, pretože účastník nemusí vypovedať pravdu, čo je jeho právom v konaní. Tiež výsluch matky žalovanej nie je dôkazom, ktorý by nebolo možné vykonať v pôvodnom konaní, pretože v prípade vedomosti žalovanej   o   prebiehajúcom   konaní,   by   jej   nič   nebránilo   navrhnúť   aj   vykonanie   tohto dôkazu.“

Sťažovateľka po uvedení dovolacej argumentácie a vyjadrení žalobcu k dovolaniu „...   Prípustnosť   dovolania   odôvodnila   §   239   ods.   1   písm.   a/   O.   s.   p.,   pretože dovolaním   je   napadnuté   zmeňujúce   uznesenie   odvolacieho   súdu.   Dovolanie   odôvodnila nesprávnym   právnym posúdením   veci   (§ 241   ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.)   a namietala,   že vychádza   zo   skutkového   zistenia,   ktoré   nemá   v   podstatnej   časti   oporu   vo   vykonanom dokazovaní (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. v znení účinnom do 31. augusta 2003). Tvrdila, že svoje   postavenie v sporovom konám   nezapríčinila   neoznámením zmeny   trvalého pobytu pošte, pretože takú povinnosť jej právne predpisy neukladajú. Opätovne poukázala na to, že pred odchodom do zahraničia udelila plnú moc právnemu zástupcovi, ktorý ju mal v danej právnej veci zastupovať a opätovne poukázala na nedostatočné preverovanie jej pobytu v základnom   konaní   príslušníkmi   policajného   zboru   v   rámci   šetrenia   miesta   jej   pobytu súdom.   V   súvislosti   s   argumentáciou   odvolacieho   súdu,   že   jej   výpoveď   ako   účastníčky konania nemôže privodiť priaznivejšie rozhodnutie, poukázala na R 6/1968, podľa ktorého stačí, ak sa javí pravdepodobným, že dôkazy môžu privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie, teda nie je treba, aby v tomto smere dospel súd celkom k bezpečnému záveru. Žalobca   vo   vyjadrení   k   dovolaniu   uviedol,   že   s   právnym   zástupcom,   ktorému žalovaná udelila plnomocenstvo na zastupovanie v pôvodnom konaní, nikdy nekomunikoval a   ani   nemal   vedomosť   o   tom,   že žalovaná   mu   udelila   plnomocenstvo na zastupovanie. Stotožnil sa správnym názorom odvolacieho súdu, že žalovaná sa sama zbavila možnosti navrhovať dôkazy v základnom konaní tým, že nezanechala adresu na pošte a neoznámila ju ani jej matka policajným orgánom...“.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.   s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) po preskúmaní dovolania dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. môže byt' dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   c/   rozhodnutie   spočíva   na nesprávnom právnom posúdení veci. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. dovolací súd skúmal, či v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O. s. p. a k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Vady zmätočnosti konania podľa § 237 O. s. p. a existenciu tzv. inej vady konania podľa § 242 ods. 2 písm. b/ O. s. p. dovolateľka nenamietala a existenciu týchto vád nezistil ani dovolací súd.

Žalovaná v dovolaní namietala naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., t. j. že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Právnym posúdením je činnosť súdu,   pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce   aplikoval   správny   právny   predpis,   nesprávne   ho   ale   interpretoval   alebo   ak   zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V   danom   prípade   je   teda   predmetom   dovolacieho   prieskumu   právny   záver odvolacieho súdu, že v danom prípade neboli naplnené podmienky obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O. s. p.

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietanej   nesprávnosti   iné   opravné   prostriedky.   Vecná   nesprávnosť   rozsudku napadnutého   návrhom   na   obnovu   konania   nie   je   dôvodom   zakladajúcim   procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O. s. p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000).

Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď   vyhovie   alebo   ho   zamietne.   Druhá   fáza   (iudicium   rescissorium)   predstavuje   nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu na obnovu konania,   na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní (§ 221 ods. I písm. a/ O. s. p.), a ďalej možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).

Dôvod prípustnosti obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. sa uplatňuje v tých prípadoch, keď účastník konania nemohol bez svojej viny tvrdiť určitú skutočnosť alebo navrhnúť vykonanie určitého dôkazu, ktoré by pre neho mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní, sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní alebo   nemožnosť   označiť   či   predložiť   tieto   skutočnosti,   dôkazy   alebo   rozhodnutia účastníkom konania voči súdu (R 19/1975). Tak isto platí, že pokiaľ účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený z ďalšieho jej uplatňovania aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať (porovnaj napr. R 72/1954). Ustanovenie § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. má ako dôvod obnovy konania na zreteli také skutočnosti a dôkazy, ktoré sú v porovnaní s pôvodným konaní nové, teda v dobe pôvodného konania objektívne existujúce, ale z pohľadu účastníka konania vtedy nepoužiteľné bez toho, aby niesol   vinu   na   tom,   že   o   nich   nevedel,   prípadne   nesplnil   si   povinnosť   tvrdenia   alebo povinnosť dôkaznú.

O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 228 ods. 1 písm. b/ O. s. p.) ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu prekážok objektívneho charakteru. Ustanovenie § 228 ods. 1 písm. b/ O. s. p. sa vzťahuje na prípady,   v ktorých   účastník konania   tieto   dôkazy   voči   súdu   v pôvodnom   konaní   použil (dôkazy   označil   a   navrhol   ich   vykonanie),   nemohli   byť   ale   súdom   (ktorý   vykonáva dokazovanie   -   viď   §   122   ods.   1   O.   s.   p.)   vykonané   preto,   lebo   tomu   bránila   nejaká objektívna prekážka.

V   danom   prípade   žalovaná   ani   netvrdila,   že   ňou   navrhovaný   jej   výsluch   ako účastníčky konania a výsluch jej matky ako svedkyne sú novými dôkazmi a skutočnosťami, o ktorých nevedela počas pôvodného konania a ktoré vyšli najavo (stali sa jej známymi) až po skončení pôvodného konania. Žalovanou navrhovaný jej výsluch ako účastníčky konania a aj dôkaz v podobe svedeckej výpovede jej matky, nie sú nielen „novými“ skutočnosťami a dôkazmi   v   zmysle   §   228   ods.   1   písm.   a/   O.   s.   p.   a   zároveň   nie   sú   ani   dôkazmi a skutočnosťami, ktoré nemohla v pôvodnom konaní bez svojej viny použiť (§ 228 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Žalovaná tvrdila, že tieto skutočnosti a dôkazy nemohla použiť preto, že o pôvodnom konaní nevedela z dôvodu pobytu v cudzine. K tejto argumentácii dovolací dodáva, že vina žalovanej na ich nepoužití spočíva v tom, že vycestovala do zahraničia na dlhšiu dobu ako 3 mesiace bez toho,   aby túto skutočnosť (pobyt v zahraničí dlhší ako 3 mesiace vrátane uvedenia štátu, miesta pobytu a predpokladanej doby pobytu) podľa § 9 zákona   č.   253/1998   Z.   z.   o   hlásení   pobytu   občanov   SR   oznámila   príslušnej   ohlasovni pobytu, v dôsledku čoho sa stal jej pobyt pre štátne orgány neznámy a v pôvodnom konaní jej bol ustanovený opatrovník v zmysle § 29 ods. 2 O. s. p. Pokiaľ vedel účastník konania zastúpený   opatrovníkom,   ktorého   mu   ustanovil   súd,   o   skutočnostiach   alebo   dôkazoch v dobe, kedy prebiehalo pôvodné konanie, nemôže sa ani v návrhu na obnovu konania dovolávať ich novosti, aj keď jeho opatrovník o nich nevedel. Námietka účastníka konania, že mu nemal byť ustanovený opatrovník, ktorý ju v konaní zastupoval, lebo predpoklady pre takéto   opatrenie   neboli   splnené,   je   uplatniteľná   riadnym   opravným   prostriedkom   proti rozhodnutiu súdu vydanom v konaní vedenom s opatrovníkom, t. j. v konaní pôvodnom. Dôvodom obnovy, ako už bolo uvedené, nemôže byť nesprávny procesný postup súdu (či ustanovenie opatrovníka bez náležitého prešetrenia rozhodujúcich okolností) v konaní, obnovy ktorého sa účastník domáha. Nedostatok riadneho zastúpenia účastníka v pôvodnom konaní môže predstavovať iba procesnú vadu pôvodného konania, ktoré nielenže nie je relevantne   prenositeľné   do   konania   o   jeho   obnovu,   predovšetkým   však   o   nej   platí,   že skutočnosť v zmysle skutkovom (podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) nezakladá.

O pôvodnom konaní teda nevedela žalovaná vlastnou vinou v dôsledku nesplnenia hlasovacej povinnosti svojho dlhodobého pobyt v zahraničí a nesie aj vinu na tom, že ňou uvádzané skutočnosti a dôkazy jej známe v čase pôvodného konania, neboli použité v tomto pôvodnom konaní. So zreteľom na uvedené dovolací súd sa stotožňuje s právnym záverom odvolacieho súdu o nenaplnení podmienok pre obnovu konania podľa § 228 ods. 1 O. s. p., pretože; dôkazy a skutočnosti uvádzané žalovanou v návrhu na obnovu konania, nie sú skutočnosťami a dôkazmi, ktoré bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní. K   dovolateľkou   namietanému   ďalšiemu   dôvodu   jej   dovolania,   že   napadnuté rozhodnutie   vychádza   zo   skutkového   zistenia,   ktoré   nemá   v   podstatnej   časti   oporu   vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd dodáva, že tento dovolací dôvod bol s účinnosťou už od 1. septembra 2003 (zákon č. 353/2003 Z. z.) vypustený z procesnej úpravy dovolacieho konania,   preto   sa   ani   dovolací   súd   nezaoberal   otázkou,   či   tento   dovolací   dôvod v prejednávanej veci bol naplnený. Podľa § 241 ods. 2 O. s. p. totiž platí, že dovolanie možno   odôvodniť   len   dôvodmi   uvedenými   v   tomto   ustanovení   a   dovolateľkou   vyššie uvádzaný dôvod od 1. septembra 2003 už nepredstavuje relevantný dovolací dôvod. Vzhľadom na obsah dovolania, z ktorého možno vyvodiť, že žalovaná poukazuje aj na   to,   že   v   danom   prípade   neboli   splnené   zákonné   podmienky   pre   ustanovenie   jej opatrovníka podľa § 29 ods. 2 O. s. p. z dôvodu jej neznámeho pobytu, dodáva dovolací súd nasledovné.   Návrh   na   obnovu   konania   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom, prostredníctvom ktorého je možné dosiahnuť nápravu vo veci,   v ktorej skutkový stav v pôvodnom,   základnom   konaní   nebol   zistený   úplne   alebo   správne;   návrhom   na   obnovu konania ale nie je možné domáhať sa nápravy prípadných pochybení v právnom posúdení veci (pozri aj ZSP   č. 15/2002,   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn. 4 Cdo 83/99) alebo nápravy procesných pochybení, ku ktorým prípadne v pôvodnom konaní došlo.   Ak   aj   v danom   prípade   neboli   naplnené   zákonné   podmienky   pre   ustanovenie opatrovníka žalovanej z dôvodu jej neznámeho pobytu, nie je toto procesné pochybenie relevantné v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania, pretože prekračuje rámec účelu tohto mimoriadneho opravného prostriedku slúžiaceho na nápravu nedostatkov v zisteniach skutkového stavu.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolací súd sa stotožnil s právnym posúdením veci odvolacím súdom a jeho záverom, že nie sú naplnené podmienky povolenia obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/, b/ O. s. p., a preto dovolanie podľa § 243b O. s. p. zamietol.»

19. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia dovolacieho súdu dospel k záveru,   že   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   zrozumiteľne,   logickým   výkladom a vyčerpávajúcim   odôvodnením   dospel   k záveru   o nenaplnení   podmienok   dôvodnosti dovolania   podľa   §   241   ods.   2   OSP   a prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   OSP,   ako   aj o nenaplnení podmienok obnovy konania podľa § 228 ods. 1 OSP, a preto dovolanie podľa §   243b   OSP   zamietol.   Tomuto   záveru   predchádzal   ústavne   súladný   výklad   relevantnej právnej úpravy. Ústavný súd nezistil preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti žiadnu možnosť   porušenia   sťažovateľkou   označeného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 193/2010 z 24. novembra 2011.

20.   Z   uznesenia   najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil   myšlienkové   pochody,   ktoré   ho   viedli   k   zamietnutiu   dovolania,   a   preto   jeho závery   vyslovené   v   danej   veci   nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú v súlade s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy).

21. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 117/09).

22. Ústavný súd zároveň dodáva, že takisto nezistil ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným uznesením najvyššieho súdu (predchádzajúcim postupom všeobecných súdov) a namietaným porušením základného práva sťažovateľky, aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v dôsledku čoho aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 5 – zrušením predmetných súdnych rozhodnutí, priznaním primeraného finančného zadosťučinenia a úhradou trov konania) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012