znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 153/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R..P., K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. G., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 164/2010 z 30. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R..P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2011 doručená sťažnosť R..P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. G., ktorou   namieta porušenie svojho práva zaručeného v čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 164/2010 z 30. novembra 2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   13.   novembra   2007   podal   sťažovateľ Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) proti obchodnej spoločnosti P., a. s., B., organizačná zložka P., a. s., divízia V. – odštepný závod, K. (ďalej len „žalovaná“) žalobu, ktorou   sa   domáhal zaplatenia   sumy   6 638,78   €   z   titulu   náhrady   nemajetkovej   ujmy za porušenie   svojich   osobnostných   práv   v   zmysle   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka v dôsledku uverejnenia ilustračnej fotografie jeho nahej postavy na titulnej strane denníka Korzár 12. decembra 2006 v spojení s nadpisom článku „Exhibicionista sa v sobotu ukájal v električke, v nedeľu na internáte.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 C 235/2007 z 5. marca 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   pretože   podľa   jeho názoru prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam   a   jeho   rozhodnutie   vychádzalo   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci. V odvolaní   sťažovateľ   poukázal   okrem   iného   na   to,   že   uverejnenie   jeho «nahej rozpoznateľnej fotografie bolo ilustrované pri dehonestujúcom článku s veľkým nadpisom („Exhibicionista sa v sobotu ukájal v električke, v nedeľu na internáte“), ktorý sa týkal sexuálnej   deviácie   iného   občana.   Aj   keď   sa   textový   obsah   článku   nijako   netýkal sťažovateľa, budil na prvý pohľad dojem, že sa priamo dotýka osoby sťažovateľa.». Súčasne vyjadril svoj nesúhlas s konštatovaním okresného súdu, že v konaní nepreukázal, že „zásah zo strany žalovanej, vzhľadom na jeho intenzitu, trvanie, ohlas v rodine alebo na pracovisku bol objektívne spôsobilý privodiť mu ujmu v značnej miere a preto v konaní neboli splnené zákonné   podmienky   pre   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   tak,   ako   to   predpokladá ustanovenie § 13 ods. 2 OZ“. Sťažovateľ tiež v odvolaní vysvetlil dôvody, pre ktoré sa v žalobe nedomáhal satisfakcie vo forme ospravedlnenia, ktorá podľa úvahy okresného súdu v tomto prípade prichádzala do úvahy.

O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Co 189/2009 z 29. októbra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského súdu za neúplné a nesprávne, pretože krajský súd len v celom rozsahu prevzal odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa a vôbec sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní.

Podľa sťažovateľa okresný súd aj krajský súd „nesprávne posúdili podmienky vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote   dovolanie,   s   návrhom   zrušiť   rozsudok   v   celom   rozsahu   a   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania odvodzoval ustanovením § 237 písm. f) O. s. p., pretože mal za to, že postupom súdu mu jednak bola odňatá možnosť konať pred súdom a taktiež mal za to,   že   postupom   súdu   došlo   zároveň   k   porušeniu   jeho   ústavného   práva   na   spravodlivý proces v zmysle čl. 45 ústavy SR ako aj k porušeniu základného práva na ochranu súkromia v zmysle čl. 16 ods. 1 a ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena v zmysle čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, ktorému v tomto konaní vôbec nebola poskytnutá ochrana.“.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol uznesením sp.   zn. 6 Cdo 164/2010 z 30. novembra 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), čím podľa jeho názoru porušil jeho základné právo na súdnu ochranu, pretože odmietol tento opravný prostriedok bez toho, aby ho meritórne preskúmal. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že na jednej strane krajskému súdu „nie je možné nič vytknúť, no na druhej strane sa však nezaoberal vecnou správnosťou rozhodnutia a nezaoberal sa správnosťou právneho hodnotenia odvolacieho súdu, pretože dospel k záveru, že dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je procesne prípustné“. Podľa sťažovateľa sú právne závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom uznesení „v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami (aj skutkové zistenia z vykonaných dôkazov nevyplývali)“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe dôvodov   uvedených v sťažnosti rozhodol takto:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn.: 6Cdo/164/2010 odmietnutím dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 2Co 189/2009 z 29. októbra 2009 porušil právo sťažovateľa R. P. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6Cdo/164/2010 z 30. novembra 2010 sa v plnom rozsahu zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi R. P. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivý   proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   pod   písm.   a)   až   g)   tohto   zákonného   ustanovenia. Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   v prípadoch   uvedených v § 238 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil žiadnu skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   najvyššieho   súdu   nemajúci   oporu v zákone.

V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že: «V danom prípade dovolaním   žalobcu   nie   je   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu,   ale   taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,   vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,   že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesne prípustné.

Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný   napadnutý   rozsudok,   bolo   postihnuté   niektorou   zo   závažných   procesných   vád uvedených v § 237 O. s. p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva   pre   dovolací   súd   z   ustanovenia   §   242   ods.   1   O.   s.   p.   Dovolací   súd   sa   preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal   procesnú   spôsobilosť   a   nebol   riadne   zastúpený,   d/   v   tej   istej   veci   sa   už   prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p, ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide len v tom prípade,   ak   išlo   o   postup   nesprávny   (z   hľadiska   zachovania   postupu   súdu   určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa tento postup súdu   prejavil   v   priebehu   konania,   t.   j.   v   činnosti,   ktorá   vydaniu   konečného   súdneho rozhodnutia   predchádzala.   Postupom   súdu   „v   priebehu   konania“   preto   nie   je   vlastný rozhodovací akt, ktorý má za úlohu priebeh konania zhodnotiť.

Žalobca   v   dovolaní   namietal,   že   konanie   pred   odvolacím   súdom   trpí   závažnou procesnou vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p. z dôvodu, že odvolací súd mu   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že   neodôvodnil   (riadne)   svoje   potvrdzujúce meritórne rozhodnutie.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, toho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnenom   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   formou   oznámenia   FMZV   pod č. 209/1992 Zb.), vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, §   26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy   rozhodnutia   a   musí   sa posúdiť   vo   svetle   okolností   každej   veci.   Z   citovaných   článkov   ústavy   a   dohovoru   však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť spôsobom uvedeným v § 157 ods. 2 O. s. p. je   jedným   z   princípov   riadneho   a   spravodlivého   procesu   vyplývajúcich   z   článku   36 a nasledujúcich   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   ktorý   predstavuje   súčasť   práva   na spravodlivý   proces.   Z   odôvodnenia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Stav,   kedy   rozsudok   nespĺňa   náležitosti   uvedené   v   §   157   ods.   2   O.   s.   p.,   vo   svojich dôsledkoch   vedie   k   tomu,   že   sa   stáva   nepreskúmateľným.   Otázku   nemajetkovej   ujmy v peniazoch   pri   práve   na   ochranu   osobnosti   upravuje   Občiansky   zákonník v ustanoveniach § 13 ods. 2 a 3. Podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce   zadosťučinenie   podľa   ods.   1   najmä   preto,   že   bola v značnej   miere   znížená   dôstojnosť   fyzickej   osoby   alebo   jej   vážnosť   v   spoločnosti,   má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Úvaha súdu o tom, či bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.

Obsah   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   zodpovedá   týmto   zákonným   požiadavkám. Odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   o   zamietnutí   žaloby   na   ochranu osobnosti   v   zmysle   §   219   O.   s.   p.   V   uvedenom   prípade   sa   musel   preto   v   odôvodnení vysporiadať so všetkými otázkami a námietkami (uvedenými v odvolaní) majúcimi podstatný vplyv na rozhodnutie o veci, pokiaľ nevyužil možnosť poskytnutú mu Občianskym súdnym poriadkom v ustanovení § 219 ods. 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   ďalšie   dôvody.   Odvolací   súd   uviedol rozhodujúci   skutkový   stav,   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   oboch   procesných   strán k prejednávanej veci, vysvetlil čoho sa žalobca odvolaním domáhal a čím v odvolacom konaní argumentoval a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Stručne vysvetlil v akých skutkových zisteniach vidí dôvod   nesplnenia   podmienok   predpokladaných   ustanovením   §   13   ods.   2   Občianskeho zákonníka. Uviedol, že neprimeraný zásah v rozpore s oprávnenými záujmami žalobcu do jeho osobnostného práva vzhľadom ku svojej intenzite a trvaniu, nemal za následok zníženie dôstojnosti   a   vážnosti   v   spoločnosti   žalobcu   y   značnej   miere.   Prijaté   právne   závery (dovolací   súd   sa   ich   správnosťou   nezaoberal)   tiež   stručne   vysvetlil.   Z   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vzhľadom   k   vyššie uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   to,   že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.

Pokiaľ dovolateľ zastáva názor o odňatí možnosti pred súdmi konať nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí, právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); zhodne je ale zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   samo   osebe   nezakladá   zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu   žiadneho   jeho   procesného   oprávnenia   a   neodníma   mu   možnosť   pred   súdom konať. I keby tvrdenia dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie   je   „ďalším“   odvolaním,   ale   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   na nápravu   len   výslovne   uvedených   procesných   (§   241   ods.   2   písm.   a/   a   b/   O.   s.   p.)   a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať   revízie   skutkových   zistení   urobených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého   stupňa   a   jeho   skutkové   závery   je   oprávnený   dopĺňať,   prípadne   korigovať   len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Dovolací súd   nie   je   všeobecnou   treťou   inštanciou,   v   ktorej   by   mohol   preskúmať   akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O. s. p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Nedostatočnosť   skutkových   zistení   a   nesprávne   hodnotenie   vykonaných   dôkazov môžu mať (v prípade ich opodstatnenosti) dopad na vecnú správnosť rozhodnutia, avšak ani skutočnosť,   že   by   súdy   z   takýchto   skutkových   zistení   (prípadne)   vychádzali,   nezakladá prípustnosť dovolania žalobcu podľa tohto ustanovenia.

Vzhľadom na uvedené možno preto dospieť k záveru, že v danom prípade prípustnosť dovolania   nemožno   vyvodiť   z   ustanovenia   §   238   O.   s.   p.   a   dovolací   súd   nezistil   ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte pod písmenami a/ až g/ § 237 O. s. p. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je...

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie),   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku   alebo   uzneseniu)   odvolacieho   súdu,   ak   konanie,   v   ktorom   bolo   vydané,   je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Dovolateľ nenamietal, že by v danom konaní došlo k niektorej z týchto vád   a   existencia   vady   tejto   povahy   nevyšla   v   dovolacom   konaní   najavo.   Prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, výroku o práve na náhradu trov konania, preto nemožno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia...

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.   Nesprávne právne   posúdenie   veci   (§   241   ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.)   je   síce   prípustným   dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nemôže založiť. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho   súdneho   poriadku   upravené   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý nemožno   podať   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu;   pokiaľ   nie   sú   splnené procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania,   nemožno   napadnuté   rozhodnutie   podrobiť vecnému   preskúmaniu   a preto   ani   zohľadniť   prípadné   vecné   nesprávnosti   rozhodnutia. I keby   tvrdenia   žalobcu   boli   opodstatnené   (dovolací   súd   sa   nimi   z   tohto   hľadiska nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia   (výroku),   nezakladajú   ale   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   O.   s.   p. V dôsledku toho by posúdenie,   či odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo, do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O takýto prípad ale v tejto veci nejde. Pokiaľ nie sú splnené procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania,   nemožno   napadnuté   rozhodnutie   podrobiť vecnému prieskumu.

Vzhľadom   na   uvedené   obmedzilo   sa   dovolacie   konanie   iba   na   fázu   zisťovania podmienok prípustnosti dovolania a nemohlo pokročiť do ďalšej fázy, t. j. preskúmania vecnej správnosti napadnutého rozsudku (výroku o trovách konania), ktorú nesprávnosť dovolaním žalobca namietal.

Keďže v danom prípade dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vo veci trov konania dovolanie z ustanovení § 239 O. s. p. nevyplýva, a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších stupňov bolo postihnuté vadami uvedenými v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p, v spojení s § 218 ods. I písm. c/ O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nieje tento opravný   prostriedok   prípustný,   odmietol.   S   poukazom   na   právnu   úpravu   dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti tak, ako to namietal žalobca v podanom dovolaní.»

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo. V odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   dovolanie   sťažovateľa   odmietnuť   ako   procesne neprípustné.

Otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Pokiaľ   sa   sťažovateľ   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v   otázke   akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ňou   podaného   dovolania   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti   na ďalšie konanie zistiť   a preskúmať spojitosť medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   označeného práva. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup   občianskoprávnych   súdov   v   opravných   konaniach   (podobne   aj   I.   ÚS   66/98, II. ÚS 811/00).

Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 27. apríla 2011