znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 153/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. D., H., zastúpeného advokátkou JUDr. E. P., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 7 Cob 67/09 z 2. decembra 2009 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. D.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 5. marca 2010 doručená sťažnosť Ing. V. D. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 7 Cob 67/09 z 2. decembra 2009.

2.   Sťažovateľ   v sťažnosti   okem   iného   uviedol,   že   11.   februára   2010   podal prostredníctvom   Okresného   súdu   Humenné   dovolanie   proti   označenému   rozsudku odvolacieho súdu z dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. a) až c) Občianskeho súdneho poriadku a 17. februára 2010 podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

3. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v danej veci nie je prípustná.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

6. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré sa na ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

7.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a   následného rozhodnutia krajského súdu   najmä z hľadiska   rešpektovania jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu (na spravodlivé súdne konanie), v dôsledku porušenia ktorého sa domáhal ako   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj   podaním   dovolania   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky a dokonca aj podaním podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom.

8. Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09 či I. ÚS 84/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej   sťažnosti   je   ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   negatívnom rozhodnutí   o dovolaní   sťažovateľa.   Pritom   lehota   na prípadné   podanie   takejto   sťažnosti bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu napadnutého dovolaním sťažovateľa (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54). Nie je ani dôvod na to, aby ústavný súd prerušil konanie a vyčkával so svojím rozhodnutím až do vydania rozhodnutia dovolacím súdom, lebo sťažovateľ môže podať ústavnú sťažnosť až po doručení rozhodnutia o danom mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní).

9.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010