znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 153/08-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   januára   2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Petra   Brňáka,   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti Ing. I. K., Z., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. B. P., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 259/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 259/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. I. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom jedentisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Zvolen p o v i n n ý   mu   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Zvolen j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. I. K. trovy právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. B. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 153/08-10   z   29.   apríla   2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. I. K. (ďalej len „sťažovateľ“) doručenú ústavnému súdu 31. decembra 2007, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 259/98.

Sťažovateľ   uviedol,   že   namietanou   nečinnosťou   okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn. 10 C 259/98,   v ktorej   si   na   základe   žaloby   podanej   13.   augusta   1998   v postavení navrhovateľa   uplatnil   nárok   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov a vydanie   spoločných   vecí   proti   odporkyni   Mgr.   D.   B.,   bolo   porušené   jeho   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v priebehu   nasledujúceho   obdobia   (od   podania   návrhu na začatie konania do   podania sťažnosti   ústavnému súdu, t.   j. spolu viac ako 9 rokov) sa opakovane   domáhal   odstránenia   prieťahov   v konaní   na   okresnom   súde,   ako aj na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že počas celého dlhoročného trvania súdneho sporu nijakým   svojim   konaním   nespôsobil   prieťahy   v súdnom   konaní,   a taktiež   poukázal na skutočnosť, že vyčerpal všetky opravné prostriedky a iné právne prostriedky, ktoré mu právny poriadok na ochranu jeho práv a slobôd poskytuje.

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočívala   v jeho   názore,   že   nekonaním   okresného súdu   vo   veci   v dlhšom   časovom   úseku,   došlo   k prieťahom   takej   intenzity,   závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak, ako zbytočné prieťahy, v dôsledku čoho došlo postupom zo strany okresného súdu k porušeniu jeho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd napriek tomu, že priznal svoju nečinnosť, v právnej   veci   neurobil   zásadné   kroky   smerujúce   k ukončeniu   súdneho   sporu, resp. k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty.   Sťažovateľ   ďalej   podrobne   opísal   priebeh doterajšieho   konania   a presne   uviedol   úkony   okresného   súdu   a doby,   keď   podľa   jeho mienky došlo v konaní k zbytočným prieťahom (o. i. aj obdobie v konaní od 6. decembra 1999, keď podal sťažnosť na prieťahy okresnému súdu, do 28. júla 2003, keď v dôsledku pretrvávajúcej nečinnosti okresného súdu opätovne podal sťažnosť na prieťahy krajskému súdu).

Sťažovateľ poukázal na to, že konanie vedené pod sp. zn. 10 C 259/98 na okresnom súde až do právoplatnosti súdneho zmieru prebiehalo neprimerane dlho, t. j. už takmer 10 rokov. Sťažovateľ žiadal aj o poskytnutie finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk a náhradu trov konania.

Sťažovateľ sa domáhal, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal tento nález:

„Konaním Okresného súdu vo Zvolene sp. zn.: 10 C 259/98 bolo porušené základné právo Ing. I. K., bytom Z., zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   sp.   zn.: 15 Co /177/2007 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná.

Ing. I. K., bytom Z., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk (slovom päťstotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd vo Zvolene povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd vo Zvolene je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Ing. I. K., bytom   Z.,   za   zastupovanie   v konaní   pred   Ústavným   súdom   SR,   na   účet   advokáta JUDr. Ing. B. P. vedený v T., a.s., pobočka B., č. účtu:...“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval,   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   153/08-10 z 29. apríla   2008   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   a   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu č. Spr. 923/08 z 8. septembra 2008, ktoré bolo   ústavnému   súdu   doručené   16.   septembra   2008,   obsahuje   chronologický   priebeh konania počnúc od doručenia návrhu na začatie konania okresnému súdu 13. augusta 1998 a okrem iného a je v ňom uvedené:

Vec napadla 13. 8. 1998 a vybavovala ju do 28. 5. 1999 sudkyňa M. K., ktorá bola uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici vylúčená z pojednávania a rozhodovania veci na základe námietky navrhovateľa. Prieťahy v tomto období v konaní nevznikli.

Opatrením predsedníčky súdu JUDr. V. Š. z 3. 6. 1999 bola vec pridelená sudkyni prom. práv. A. V., ktorá vec vybavovala do 22. 3. 2001. Dňa 1. 5. 2001 sudkyňa nastúpila do dôchodku. Prieťahy v konaní v tomto období vznikli, ale boli spôsobené tým, že sudkyňa bola dlhšiu dobu PN a potom nastúpila na liečenie.

Dňa 5. 6. 2001 bola vec pridelená opatrením predsedu súdu sudkyni JUDr. M., ktorá sa   cítila   byť   zaujatá   a vec   bola   predložená   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici na rozhodnutie   o jej   vylúčení.   Spis   sa   vrátil   z Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   dňa 14. 9. 2001.

Vo veci bol vykonaný rad ďalších úkonov potrebných pre ustálenie, ktoré z 59 vecí podľa   návrhu   patriacich   do   BSM,   ako   aj   osobných   vecí   boli   nadobudnuté   za   trvania manželstva účastníkov, prípadne neboli v priebehu konania vydané.“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 259/98 zistil priebeh   a   stav   konania.   Prehľad   úkonov   okresného   súdu   ním   vykonaných   v konaní vyplývajúci zo spisu sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom hodnotení   prieťahov   konania   však   ústavný   súd   bral   do   úvahy   všetku   dokumentáciu obsiahnutú v predložených spisoch a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj „ESĽP“)   k čl.   6 ods.   1 dohovoru,   pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote.   Z uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   v rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom na nutnosť   opätovného   nariaďovania   pojednávaní,   ako   aj   so   zreteľom   na   nevyhnutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietala zložitosť napadnutej veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a ktorá nie je právne zložitá, ako to už skonštatoval ústavný súd aj vo svojom náleze č. k. II ÚS 200/05-19 z 15. marca 2006: „... pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov.“

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   jeho   postupu   došlo   k   porušeniu   uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní   (II.   ÚS   3/00,   III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore, v ktorom bol sťažovateľ v postavení navrhovateľa, dlhšiu dobu v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 10 C 259/98 ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické   úkony súdu   (prieťahy v období od 3. júna 1999, keď bola vec pridelená zákonnej sudkyni, do 22. marca 2001, t. j. pred jej odchodom do   dôchodku,   bez   vykonávania   úkonov   smerujúcich   k meritórnemu   skončeniu   veci, opätovné   nariaďovanie   a odročovanie   pojednávaní,   celková   dĺžka   konania   v trvaní   viac ako 9 rokov atď.).

Argumentáciu okresného súdu spočívajúcu v poukázaní na skutočnosť, že „prieťahy v konaní v tomto období vznikli, ale boli spôsobené tým, že sudkyňa bola dlhšiu dobu PN a potom nastúpila na liečenie“, resp. vzhľadom na opätovné nariaďovanie a odročovanie pojednávaní, ako aj nariaďovanie znaleckého dokazovania, ktoré mali prispieť k celkovej dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti   nemôžu   odôvodňovať   celkovú   neprimeranú   dĺžku   posudzovaného   súdneho konania,   ktoré   doteraz,   t. j.   od   podania   žaloby   13.   augusta   1998   až   do   momentu nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   15 Co/177/2007 predstavovalo viac ako desať rokov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 259/98 došlo k zbytočným prieťahom, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd neprikázal krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 259/98 konal bez zbytočných prieťahov,   keďže   vec   už   bola   právoplatne   ukončená   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 15 Co/177/2007 o schválení súdneho zmieru.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 500 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti, poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   základného práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní) ústavný súd   považoval   za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v sume 1 000 eur, ktoré mu je okresný súd povinný zaplatiť.

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyčíslil   trovy konania celkovou sumou 223,46 eur za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods.   2,   §   14   ods.   1   písm. a)   a c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanú zo základu priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2007   v sume 19 056 Sk), t. j. 2-krát 105,42 eur a 2-krát 6,31 eur za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 15. augusta 2008 (odpoveď   na   výzvu   ústavného   súdu   o nutnosti   nariaďovať   ústne   pojednávanie) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2009