znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 153/07-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody I., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 2 To /227/2006, a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť   Ing.   R.   D. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2007 doručená   sťažnosť   Ing.   R.   D.,   t.   č. vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   I.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní   v Ž.   v   trestnej   veci vedenej proti nemu pre trestné činy, ktoré spáchal podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a podľa § 9 ods. 2 k § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b)   Trestného zákona a v 2. bode podľa § 185 ods. 1 písm. b) Trestného zákona porušili čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) tým, že nebola jednoznačne a bez   akýchkoľvek   pochybností   preukázaná   a potvrdená   taká   skutočnosť,   ktorá   by odôvodňovala závery Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v tom, že sa jednoznačne dopustil trestného činu, z ktorého je obvinený.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podstatou   námietky   sťažovateľa   je   tvrdenie,   že v jeho   trestnej   veci   rozhodol v odvolacom   konaní   krajský   súd   na   základe   nedostatočne   vyhodnoteného   dôkazného materiálu, čím vytvoril pochybnosti, či sa skutok, z ktorého bol obvinený stal tak, ako ho opísal prokurátor v obžalobe.

V tomto postupe krajského súdu videl sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ústavy.

Ústavný súd skúmal, či sťažovateľ mal, resp. stále má k dispozícii účinný opravný prostriedok alebo iný právny prostriedok, ktorý mu zákon účinne poskytuje na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a na použitie ktorého je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd vyjadruje názor, že takýmto účinným opravným prostriedkom je v danom prípade dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 368 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona č. 650/2005 Z. z. účinného   od   1. januára 2006   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Ústavný   súd   dospel k uvedenému záveru na základe   príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich tento mimoriadny opravný prostriedok, a to najmä so zreteľom na okruh oprávnených osôb na   jeho   podanie,   dôvody, prípustnosť   a iné   atribúty   regulujúce   podanie   dovolania a rozhodovania o ňom (§ 368 a nasl. Trestného poriadku).

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa   ustanovenia   § 369   ods. 2   Trestného   poriadku   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho   súdu   môže   dovolaním   napadnúť   z   dôvodu   uvedeného   v   § 371   ods. 1 a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku, b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa ustanovenia § 369 ods. 5 Trestného poriadku v prospech obvineného, s jeho výslovným písomným súhlasom, môže dovolanie podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení,   jeho   súrodenec,   osvojiteľ,   osvojenec,   manžel   alebo   druh.   Ak   je   obvinený mladistvý, osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže i proti vôli obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca.

Podľa   ustanovenia   § 370   ods. 2   Trestného   poriadku   ak   sa   dovolanie   podáva v prospech   obvineného,   dovolanie   sa   podáva   najneskôr   do   troch   rokov   od   doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g), i), j) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak sú splnené uvádzané zákonom stanovené podmienky.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   uzavrel,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy trestného procesu pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy)   dôvodom   na   podanie   dovolania   podľa   § 368   a nasl. Trestného poriadku.

V danej veci je potrebné uviesť, že označený mimoriadny opravný prostriedok ešte stále umožňuje sťažovateľovi účinne namietať všetky závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ústavy. Z toho vyplýva, že je to v prvom rade všeobecný súd, ktorý je oprávnený aj povinný poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ktorého porušenie namieta, a nie ústavný súd v konaní o sťažnosti. Právomoc ústavného súdu je pri ochrane tohto základného práva každého účastníka konania pred všeobecným súdom iba subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (obdobne napr. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 64/02). Uplatnenie právomoci ústavného súdu pri ochrane základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zároveň predpokladá, že všeobecné súdy neposkytnú ochranu základnému právu sťažovateľa   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   v súlade   s   ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci ako opravných súdov.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie.

Sťažnosť   nespĺňa   ani   zákonom   predpísané   náležitosti.   Vzhľadom   na   odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci však už ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007