znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 153/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. H. M., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   13   Co   283/04   zo   16.   decembra   2004   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 157/2005 z 26. januára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. H. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2006 doručená sťažnosť Mgr. H. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   a podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 283/04 zo 16. decembra 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 157/2005 z 26. januára 2006.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «(...) Dňa 9. marca 1991 podala sťažovateľka okresnému súdu žalobný návrh na ochranu osobnosti proti Ing. J. G., svoj návrh však 21. júla 1992 rozšírila o ďalšie osoby na strane odporcov.

Na pojednávaní 18. júla 1994 okresný súd rozsudkom č. k. 22 C 52/91-52 zamieto1 žalobný   návrh   sťažovateľky.   Proti   uvedenému   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala sťažovateľka 10. augusta 1994 odvolanie.

Krajský   súd   vo   veci   rozhodol   tak,   že   napadnutý   rozsudok   zrušil   a   vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Konanie vo veci pokračovalo na okresnom súde pojednávaním 9. mája 2002, na ktorom   sťažovateľka   vzniesla   námietku   zaujatosti   voči   zákonnej   sudkyni,   ktorej   bolo vyhovené.

Dňa 9. januára 2003 bola náhodným výberom pridelená vec sudcovi JUDr. P. T. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 5. mája 2004, č. k. 22 C 52/91 (v poradí druhým) zamietol žalobu.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   v   konaní   pred   Okresným   súdom   v   Banskej   Bystrici   bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces. Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 22 C 52/91 nedostatočne vykonal dokazovanie, nerešpektoval uznesenie Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   11   Co   1309/01   ktorý   v   odôvodnení   uznesenia   z 19. septembra   2001   uviedol,   že   okresný   súd   v   ďalšom   konaní   zadováži   úplné   skutkové zistenia   pre   posúdenie   dôvodnosti   návrhu   v   zmysle   vyššie   naznačených   zákonných zásad.  ...Zameria   dokazovanie   na   preskúmanie   pravdivosti   údajov   o   skutočnostiach tvrdených v predmetných listinách, pričom vykoná tzv. dôkaz pravdy. Je vecou odporkyne preukázať pravdivosť tvrdení v stanoviskách, ktoré podpísala. Dôkaz pravdy treba vykonať k   všetkým   tvrdeniam   obsiahnutým   v   jednotlivých   vetách   oboch   stanovísk,   ktoré navrhovateľka považuje za znevažujúce.

Podľa   sťažovateľky   neboli   v   konaní   pred   okresným   súdom   vypočutí   svedkovia, ktorých výsluch navrhla, neboli predložené žiadne záznamy, zápisy, pohovory, upozornenia ktoré by potvrdzovali tvrdenia uvedené v stanovisku členov ROH SOUo a stanovisku VPN. Ďalej sťažovateľka uvádza, že v konaní pred okresným súdom nebolo dostatočne vykonané dokazovanie,   ktoré   by preukázalo,   kedy vznikol zásah   do   osobnostných práv. Sťažovateľka tvrdí, že tento zásah trval aj po účinnosti novely č. 87/90 Zb. Občianskeho zákonníka,   ktorá   nadobudla   účinnosť   29.   marca   1990.   Uvádza,   že   tento   zásah   trval minimálne do augusta 1990, kedy danú vec prerokovala školská rada.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   na   odvolanie   sťažovateľky   rozsudkom   zo 16. decembra 2004, sp. zn. 13 Co 283/04 rozsudok okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa s jeho skutkovými zisteniami i právnym záverom, že sťažovateľke nemožno priznať peňažnú náhradu z titulu nemajetkovej ujmy zavedenú zákonom č. 87/1990 Zb., keďže k zásahu, z ktorého   sťažovateľka   vyvodzuje   svoje   právo   na   ochranu   osobnosti   došlo   pred nadobudnutím   účinnosti   z.   č.   87/1990   Zb.   O   trovách   konania   rozhodol   tak,   že   žiaden z účastníkov   nemá   právo   na   ich   náhradu.   Proti   tomuto   rozsudku   podala   sťažovateľka dovolanie.

Dovolanie Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3 Cdo 157/2005 zo dňa 26. januára 2006 zamietol z dôvodu, že v danom prípade dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci, ale potvrdzujúci   rozsudok,   v   ktorom   nebolo   vyslovené,   že   sa   dovolanie   k   nemu   pripúšťa, nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 OSP a § 238 ods. 3 písm. a) OSP. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že odvolací súd nerozhodol o celom uplatnenom návrhu, ktorým sa okrem náhrady nemajetkovej ujmy domáhala aj zdržania zásahov   do   práv   na   ochranu   osobnosti   a   odstránenia   tohto   závadného   stavu,   k   tomu dovolací súd uvádza, že aj v prípade, ak by odvolací súd prípadne nesprávne vyhodnotil odvolanie   z hľadiska   v   ňom   uvedených   odvolacích   dôvodov,   mohlo   ísť   o   tzv.   inú   vadu konania, ktorá má za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci. Na vadu tejto povahy by mohol dovolací súd však prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie prípustné. Pokiaľ   ide   o   právne   posúdenie   veci   súdom,   ktorú   nesprávnosť   st'ažovateľka v dovolaní namieta, dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že právne posúdenie veci   súdom   predstavuje   realizáciu   jeho   rozhodovacej   činnosti   a   teda   nie   je   dôvodom prípustnosti dovolania. (…)

Nezákonným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu Banská Bystrica bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces a právo na účinný opravný prostriedok   garantované   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   na   ochranu   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (ďalej len   „ústava“),   a   preto   má   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   právomoc   konať   o   tejto ústavnej sťažnosti, keďže o ochrane uvedených práv nie je príslušný rozhodovať žiadny iný súd Slovenskej republiky. (…)

Najvyšší súd SR tým, že nepripustil prejednanie dovolania sťažovateľky čo do merita veci, ale zamietol dovolanie len z čisto formálnych procesných dôvodov, najmä nezaoberal sa tým, či Krajský súd Banská Bystrica rozhodol o všetkých zložkách návrhu sťažovateľky, ktorý sa týkal ochrany osobnostných práv sťažovateľky, porušil tým právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces a právo na účinný opravný prostriedok, ktoré sú garantované čl. 6 a čl. 13 Dohovoru a v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. (…)

Sťažovateľka využila všetky účinné prostriedky nápravy v konaní vrátane dovolania v rámci občianskeho súdneho konania. (...)

Sťažovateľke bolo doručené uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 157/2005 dňa   14.   februára   2006,   a preto   ústavná   sťažnosť   je   podaná   včas,   ak   je   podaná   dňa 18. apríla 2006, keďže dni od 14. apríla 2006 do 17. apríla 2006 boli dni pracovného pokoja. (...)

Namietaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu a účinný opravný prostriedok sťažovateľky tým, že dovolanie sťažovateľky bolo zamietnuté len z čisto procesných formálnych dôvodov.

Namietaným rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica došlo k porušeniu práva na   súdnu   ochranu   a   účinný   opravný   prostriedok   sťažovateľky   tým,   že   Krajský   súd nerozhodol   o   celom   návrhu   sťažovateľky   a   nedal   jej   tak   možnosť   domáhať   sa   riadnej ochrany svojich osobnostných práv, pričom došlo tiež k neprimeranému výkladu zákona č. 87/1990 Zb., ktorým bolo zmenené a doplnené ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka vzhľadom na okolnosti prípadu a skutočnosť, že neboli vykonané sťažovateľkou navrhované kľúčové dôkazy. (...)

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby senát Ústavného súdu Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní túto ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

1.   Rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3   Cdo   157/2005   a   rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13 Co 283/2004 bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu a účinný opravný prostriedok podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. l a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 157/2005 a rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13 Co 283/2004 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie.»

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   označené   porušenie   základných   práv   sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 a v čl. 13 dohovoru   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   13   Co   283/04   zo 16. decembra   2004   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 157/2005 z 26. januára 2006.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí aj pokiaľ ide o skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   dovolacieho   konania,   jeho   opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry   Európskeho súdu pre ľudské   práva,   ktorú   si osvojil   aj   ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis IV. ÚS   35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že: «(...)   v prejednávanej   veci   (...)   skúmal   dovolací   súd,   či   sú   splnené   zákonné podmienky, stanovené Občianskym súdnym poriadkom osobitne pre prípad, že dovolanie smeruje proti rozsudku.

Pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 OSP) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd buď v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie   prípustné,   pretože   po   právnej   stránke   ide   o rozhodnutie   zásadného   významu [§ 238 ods. 3 písm. a) OSP], alebo ak potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak, než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil [§ 238 ods. 3 písm. b) OSP].

Pretože v danom prípade dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok,   v ktorom   nebolo   vyslovené,   že   sa   dovolanie   proti   nemu   pripúšťa,   nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 OSP a § 238 ods. 3 písm. a) OSP. Pri riešení otázky, či prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nevyplýva z § 238 ods.   3   písm.   b)   OSP,   vychádzal   dovolací   súd   z toho,   že   uvedené   ustanovenie   za   jednu z podmienok   prípustnosti   dovolania   stanovuje,   aby   súd   prvého   stupňa   v neskoršom rozsudku   rozhodol   „inak“   než   vo   svojom   prvšom   rozsudku.   Predpokladom   prípustnosti dovolania je tu taká odlišnosť oboch rozsudkov súdu prvého stupňa, pri ktorej z porovnania obsahu oboch rozhodnutí je zrejmé, že o právach a povinnostiach účastníkov konania bolo rozhodnuté odlišne. V prejednávanej veci okresný súd rozsudkom (v poradí druhým), ktorý bol   potvrdený   rozsudkom   odvolacieho   súdu,   proti   ktorému   smeruje   dovolanie,   bolo rozhodnuté rovnako, ako v prvšom rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 18. júla 1994 č. k. 22 C 52/91-52, ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra 2001 sp. zn. 11 Co 1309/01 pre nedostatočne zistený skutkový stav a pre nepreskúmateľnosť bez toho, aby súd vyslovil záväzný právny názor vo veci. Chýba tu teda vyššie spomenutá zákonná podmienka prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 3 písm. b) OSP,   totiž   aby   v neskoršom   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   bolo   rozhodnuté   „inak“   než v jeho prvšom rozsudku.

Pokiaľ ide o námietku dovolateľky, že odvolací súd nerozhodol o celom uplatnenom návrhu, ktorým sa okrem náhrady nemajetkovej ujmy domáhala aj zdržania sa zásahov do práv   na   ochranu   osobnosti   a odstránenie   tohto   závadného   stavu,   k tomu   dovolací   súd uvádza,   že   aj   v prípade,   ak   by   odvolací   súd   prípadne   nesprávne   vyhodnotil   odvolanie z hľadiska v ňom uvedených odvolacích dôvodov, mohlo by ísť o tzv. inú vadu konania, ktorá má za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP (za predpokladu, že by k nej vôbec došlo)]. Na vadu tejto povahy by mohol dovolací súd však   prihliadnuť   len   vtedy,   ak   by   dovolanie   bolo   prípustné.   Uvedená   iná   vada   je   síce dovolacím dôvodom, avšak prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nezakladá. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci súdom, ktorú nesprávnosť dovolateľka v dovolaní namieta, dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že právne posúdenie veci súdom predstavuje   realizáciu   jeho   rozhodovacej   činnosti   a teda   nie   je   dôvodom   prípustnosti dovolania [§ 237 písm. f) OSP], pretože ním súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona, ani procesné právo účastníka. Správnosť skutkových zistení a nadväzujúceho   právneho   posúdenia   veci   súdom   by   v dovolacom   konaní   bolo   možné posudzovať až v prípade, ak by z určitého zákonného dôvodu bolo dovolanie prípustné; tak tomu však v prejednávanej veci nie je.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd ku všetkým zásadným námietkam sťažovateľky zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci,   ale   aj   ústavne   relevantný.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľky za neprípustné.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedených základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľka, neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení jej práva na súdnu ochranu a na účinný prostriedok nápravy. Sťažovateľke súdy neodopreli spravodlivosť ani účinný prostriedok nápravy, ibaže jej dovolanie posúdili ako neprípustné. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96). Preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.  

3. Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 13   Co   283/04   zo 16. decembra   2004,   treba   konštatovať,   že   uvedený   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť už v roku 2005, pričom ústavná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu bola ústavnému súdu doručená 13. apríla 2006.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené   namietané porušenie základného práva.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje. Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu telefaxom doručená 13. apríla 2006, teda jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Dovolanie sťažovateľky bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 157/05 z 26. januára 2006 ako neprípustné a keďže ústavný súd nezistil žiadne dôvody na vyslovenie porušenia označených základných práv a slobôd uvedeným uznesením najvyššieho súdu (pozri bod 1. časti II tohto rozhodnutia), v tejto súvislosti konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky v danej veci nemohlo založiť   plynutie   predmetnej   lehoty,   pretože   podanie   neprípustného   dovolania   nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno preto považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné dovolanie považovať za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť ešte pred tým, ako sa sťažovateľ obrátil neprípustným dovolaním na najvyšší súd, predmetná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou v sťažnosti uvedených námietok voči tomuto rozhodnutiu všeobecných súdov. Neprípustné dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok   nápravy, ktorý   je predpokladom   (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť smerujúcu proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Co 283/04 zo 16. decembra 2004 odmietnuť ako návrh podaný oneskorene.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2006