znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 153/05-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   októbra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. T., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 29 C 34/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice   II v konaní vedenom   pod sp.   zn. 29 C 34/97 p o r u š i l základné právo J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   34/97 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. J. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktorú mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. T. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3 977 Sk (slovom tritisícdeväťstosedemdesiatsedem   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice II p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. Č., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 23. augusta 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   okresného   súdu č. k. 29 C 34/97-77   z 8.   februára   1999   pripustený   do   konania na strane   žalovaných   ako žalovaný v 16. rade. Žalobcom v predmetnom spore je mesto K., ktoré sa žalobou podanou na   okresnom   súde   11.   februára   1997   domáha   určenia   vlastníckeho   práva   (proti 53 žalovaným subjektom). Okresný súd rozsudkom č. k. 29 C 34/97-124 z 8. marca 1999 žalobu   („návrh“)   zamietol.   Na   odvolanie   žalobcu   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len „krajský   súd“)   uznesením   č. k. 13 Co   364/99-197   z 19.   februára   2001   zrušil   napadnutý rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Podľa tvrdenia sťažovateľa po vrátení súdneho spisu z krajského súdu (4. mája 2001) okresný súd ďalej vo veci riadne nekonal a v obdobiach ním označených (spolu viac ako 55 mesiacov) bol nečinný. Vec nebola dosiaľ právoplatne skončená.

Proti postupu okresného súdu podal sťažovateľ 24. mája 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu. Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľ za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk.

Svoju žiadosť odôvodnil nasledovne: „Domnievam sa, že obdobie cca 55 mesiacov, po   ktorú   prebieha   na   okresnom   súde   konanie   za   mojej   účasti   v konaní   v procesnom postavení odporcu (žalovaného) a ktorá doba nepostačovala okresnému súdu na to, aby konanie ukončil právoplatným rozhodnutím, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa od mesiaca február 1999 nachádzam, je ničím neospravedlniteľná a sama osebe je veľmi významným zásahom do môjho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov. Účastník konania má ústavou zaručené právo na konanie bez zbytočných prieťahov a toto právo okresný súd ani s ohľadom na svoje subjektívne pomery nemôže porušovať. (...) Preto vyše štvorročná doba čakania na právoplatné rozhodnutie súdu vo veci (v celej sťažnosti uvádzam časové obdobie okrem obdobia, keď sa spis nachádzal na Krajskom súde v Košiciach) a najmä vyše 42 mesačné čakanie na ďalšie súdne pojednávanie na okresnom súde veľmi nepriaznivo vplýva na moje psychické rozpoloženie. (...) Od mesiaca február 1999 dodnes trpím pocitmi márnosti a nespravodlivosti sprevádzajúcimi porušovanie môjho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov uvedomujúc si, že toto porušovanie môjho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov nie je možné dostatočne vykompenzovať   len   konštatovaním   porušenia   môjho   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne prikázaním okresnému súdu, aby v napádanej veci konal bez zbytočných prieťahov, preto z vyššie uvedených dôvodov sa domáham aj primeraného finančného zadosťučinenia.“

Sťažovateľ zároveň žiadal priznať aj náhradu trov konania.

4. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd listom sp. zn. Spr. 947/05, Spr. 972/05, Spr. 973/05 zo 6. septembra 2005 a k jeho vyjadreniu zaujal stanovisko 29. septembra 2005 právny zástupca sťažovateľa.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k   nej   pripojených   písomností,   z   písomných   vyjadrení účastníkov   konania   a zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   29   C   34/97   ústavný   súd   zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Návrhom   doručeným   okresnému   súdu   11.   februára   1997   (spolu   s návrhom   na vydanie   predbežného   opatrenia)   sa   mesto   K.,   zastúpené   primátorom   mesta,   domáhalo určenia vlastníctva ku v návrhu označeným nehnuteľnostiam.

Na   pojednávaní   konanom   27.   februára   1997   bol   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia zamietnutý (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. apríla 1997).

Navrhovateľ 30. júna 1997 navrhol pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane odporcov. Pojednávanie konané 9. júna 1997 bolo odročené na neurčito.

Dňa 10. júla 1998 bolo vydané uznesenie o pripustení odporcov v 3. až 5. rade do konania.

Uznesením z 8. februára 1999 okresný súd pripustil do konania odporcov v 6. až 53. rade (popri iných aj sťažovateľa, a to pod poradovým číslom 16).

Na pojednávaní konanom 8. marca 1999 bol vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 34/97-124, ktorým bol návrh mesta K. zamietnutý.

Proti rozsudku z 28. apríla 1999 podal navrhovateľ odvolanie.Dňa 14. júna 1999 podal navrhovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý okresný súd 13. júla 1999 zamietol. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu podal navrhovateľ 3. augusta 1999 odvolanie.

Dňa 18. októbra 1999 bol súdny spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o vyššie uvedených odvolaniach.

Dňa   4.   mája   2001   bol   súdny   spis   vrátený   okresnému   súdu   spolu   s uznesením krajského   súdu   č.   k.   13   Co   364/99-197   z 19.   februára   2001,   ktorým   bol   prvostupňový rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Dňa   4.   marca   2002   bol   daný   pokyn   na   doručenie   rozhodnutia   krajského   súdu účastníkom konania a bola vypracovaná výzva navrhovateľovi na doplnenie jeho návrhu v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu.

Doplňujúce   podanie navrhovateľa   bolo doručené   10.   mája 2002   okresnému súdu a 30. júla 2002 bolo zaslané na vyjadrenie odporcom.

Dňa 10. marca 2003 bol určený termín pojednávania na 9. apríl 2003. Pojednávanie bolo pre chorobu konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

Z dôvodu nástupu vo veci konajúcej sudkyne na materskú dovolenku (3. november 2003)   boli   jej   nevybavené   veci   prevedené   do   súdneho   oddelenia   inej   sudkyne,   ktorá 21. októbra   2004   dala   pokyn   na   zisťovanie   adries   trvalých   pobytov   tých   účastníkov, u ktorých predchádzajúce doručovania boli bez pozitívneho výsledku.

Od 26.   januára 2005   okresný   súd   začal zisťovanie okruhu   dedičov   po nebohých účastníkoch konania M. F., M. F., J. S. a Š. S.

V čase   od   októbra   2004   bol   súdny   spis   viackrát   predložený   ústavnému   súdu na nahliadnutie   v súvislosti   s konaním   o ústavných   sťažnostiach,   o ktorých   ústavný   súd rozhodol   napríklad   nálezmi   z 15.   decembra   2004,   20.   januára   2005,   9. februára   2005, 16. februára 2005, 6. apríla 2005, 13. apríla 2005, 14. apríla 2005, 29. apríla 2005 a 22. júna 2005.

K návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   sťažovateľ   okrem   iných písomností   pripojil „Sťažnosť   na   postup   súdu   pre   prieťahy   v konaní“   z   20.   mája   2005 adresovanú predsedovi okresného súdu a jeho odpoveď sp. zn. Spr. 23104/04 z 25. mája 2005 na túto sťažnosť (adresovanú právnemu zástupcovi sťažovateľa), v ktorej uviedol: „Podaním zo dňa 24. 5. 2005 sa v zastúpení (...) J. T. (...) opakovane sťažujete na prieťahy v konaní, evidovanom na tunajšom súde pod sp. zn. 29 C 34/97.

Totožné sťažnosti ste podali aj za ďalších účastníkov uvedeného konania a na tieto som Vám odpovedal listami zo dňa 14. 9. 2004, 26. 10. 2004, 17. 12. 2004, 12. 1. 2005, 1. 2. 2005   a 24.   3.   2005.   V celom   rozsahu   poukazujem   na   vyššie   uvedené   odpovede o výsledkoch prešetrenia Vašich predchádzajúcich sťažností.

V dôsledku   Vami   podávaných   opakovaných   ústavných   sťažností   sa   spis   od 28. 1. 2005 do 22. 3. 2005 nachádzal na Ústavnom súde SR v Košiciach a dnešného dňa bol tomu súdu znova odoslaný.

Vami podávané opakované sťažnosti za jednotlivých účastníkov konania spôsobujú, že zákonná sudkyňa nemôže v danom konaní postupovať sústredene.“

V odpovedi   na   sťažnosť   sp.   zn.   Spr.   23104/04   zo   14.   septembra   2004   predseda okresného súdu uviedol:

„(...) Po prešetrení som zistil, že Vaša sťažnosť je dôvodná. Po oboznámení sa s predmetným spisom som zistil, že po jeho vrátení Krajským súdom v Košiciach v konaní skutočne vznikli prieťahy.

Uvedená situácia bola spôsobená predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to zmenou zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K. na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch zákonných sudkýň.

Konajúca   sudkyňa   JUDr.   J.   M.   bola   s Vašimi   sťažnosťami   oboznámená a priebežnosť predmetného konania budem sledovať do jeho právoplatného skončenia.“

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva ne prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (m. m. II. ÚS 21/01).

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   34/97   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru.

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 947/05, Spr. 972/05, Spr. 973/05 zo 6. júna 2005 oznámil: „Keďže vyjadrenie k sťažnosti na prieťahy v danej veci som už Ústavnému súdu SR zasielal 26. 10. 2004, v prílohe Vám zasielam rovnopis uvedeného   stanoviska,   v ktorom   je   obsiahnutá   aj   chronológia   vo   veci   vykonaných procesných úkonov.“

V predmetnom   vyjadrení   (sp.   zn.   Spr.   1507/04   z 26.   októbra   2004)   predseda okresného   súdu   podal   chronologický   prehľad   úkonov   súdu   v posudzovanej   veci a konštatoval, že:„- predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný už s ohľadom na jeho predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania. (...)

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

- vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom   súde   boli   vytvorené   také   podmienky,   ktoré   by   sudcom   umožňovali   aspoň   pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo.“

3. Právny zástupca sťažovateľa v reakcii na toto vyjadrenie okresného súdu okrem iného   uviedol: „(...)   Predseda   okresného   súdu   hodnotí   spor   ako   skutkovo   náročný s ohľadom   na   jeho   predmet   a nutnosť   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe zabezpečenia   procesných   podmienok   pre   konanie   vo   veci   vzhľadom   na   vysoký   počet účastníkov daného konania. S týmto hodnotením sporu ako skutkovo náročným s odvolaním sa na jeho predmet a počet účastníkov sa nestotožňujem, nesúhlasím s ním, nakoľko ho považujem   za   účelové.   Mám   za   to,   že   objektívne   neexistuje   taká   okolnosť,   ktorá   by odôvodňovala záver takej skutkovej (faktickej) zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh, no najmä dĺžku konania.

(...) Súhlasím len s tvrdením predsedu okresného súdu, že na strane žalovaných je vysoký počet účastníkov daného konania,   z ktorých niektorí v priebehu konania   zomreli alebo   zmenili   trvalé   bydlisko,   čo   sčasti   mohlo   objektívne   nepriaznivo   ovplyvniť   dĺžku posudzovaného konania. Ale ani to, ani skutková náročnosť danej veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu a ak ju takto posúdi aj ústavný súd, však nemôže podľa môjho názoru ospravedlniť doterajšiu dĺžku napádaného konania.

Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, mám za to, že ani po právnej stránke nejde o vec komplikovanú a zložitú, a to i s prihliadnutím na to, že vo veci už vyslovil názor nadriadený súd. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní, ako je to aj v tomto prípade, zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním   obsahu   samotnej   podstaty   veci,   odbornou   nepripravenosťou   na   pojednávanie (poznamenávam, že odvolací Krajský súd v Košiciach v uznesení vytkol súdu prvého stupňa, že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania), neodborným využitím času určeného na pojednávanie, neodborným vedením jednotlivých pojednávaní a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie.

Pokiaľ   ide   o chronológiu   vo   veci   vykonaných   procesných   úkonov,   uvedených   vo vyjadreniach   predsedu   okresného   súdu,   v podstate   sa   s ňou   stotožňujem.   Aj   táto chronológia však len dokazuje, že od 4. mája 2001 okresný súd vo veci nekonal riadne a rýchlo,   ale   pomaly   a zdĺhavo   so   zbytočnými   prieťahmi,   keď   v obdobiach   označených v sťažnosti nekonal vôbec, bol nečinný alebo jednotlivé procesné úkony vykonal vo veľkých časových odstupoch. (...)

Tak   ako   predseda   okresného   súdu,   aj   ja   sa   domnievam,   že   sťažovateľ   svojím správaním   neprispel   k prieťahom   v konaní.   Sťažovateľ   podal   prostredníctvom   právneho zástupcu ešte 24. mája 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu, čím dal najavo svoju   nespokojnosť   s rýchlosťou   priebehu   predmetného   konania.   Jeho   sťažnosť   však neviedla k náprave. Naopak, okresný súd od apríla 2003 dodnes ani len nevytýčil ďalší termín pojednávania o veci samej.

Okresný súd vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov síce priznal určité prieťahy v danom konaní, som ale toho názoru, že došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Nesúhlasím a nemôžem akceptovať podľa môjho názoru ďalšie účelové vyjadrenie predsedu okresného súdu, že z jeho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali   aspoň   pri   vynaložení   maximálneho   úsilia,   ktoré   možno   od   nich   požadovať, konať   a rozhodovať   vo   všetkých   pridelených   veciach   plynulo.   V tejto   súvislosti   chcem podotknúť aj to, že predseda okresného súdu vo svojich odpovediach na sťažnosti iných sťažovateľov na prieťahy v konaní v tej istej veci uvádzal, že vzniknuté prieťahy v konaní boli   spôsobené   predovšetkým   objektívnymi   dôvodmi,   a to   zmenou   zákonnej   sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudkýň.

Ani   týmito   argumentmi   okresného   súdu   nie   je   možné   odôvodniť   a ospravedlniť zbytočné prieťahy v konaní.

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne   ospravedlniť   vzniknuté   prieťahy,   a to   len   v tom   prípade,   že   sa   za   tým   účelom Okresným súdom Košice II prijali včas a adekvátne opatrenia.

Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide práve o takýto prípad. (...)

Taktiež zmena v osobe konajúcej sudkyne, ktorú predseda okresného súdu označil za objektívny dôvod nečinnosti súdu a aj tým vzniknutých prieťahov v konaní   (tak ako iné organizačné či technické problémy súdnictva) nesmie ísť na ťarchu účastníka konania. Napokon poznamenávam, že napádané konanie pred okresným súdom trvá ako také od februára 1997, pričom sťažovateľ je jeho účastníkom od 8. februára 1999, čo možno už len   na   základe   tejto   skutočnosti   považovať   za   nezlučiteľné   s imperatívom   ustanoveným v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Takáto   zdĺhavosť   konania   totiž   v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate. (...)“

4. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1. Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom okresného súdu v konaní „o návrhu na určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam“ vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalovaný v 16. rade, došlo k porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

4.2. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o návrhu na určenie vlastníctva (vzhľadom na existujúcu právnu úpravu a skutočnosť, že ide o súčasť štandardnej rozhodovacej agendy okresných súdov) nepovažuje za právne náročné.

Pri hodnotení faktickej zložitosti veci ústavný súd čiastočne akceptoval stanovisko okresného súdu kvalifikujúce posudzovaný spor ako „skutkovo náročný“, a to najmä vo vzťahu   k zabezpečovaniu   identifikácie   predmetu   sporu   a určeniu   (upresneniu)   okruhu účastníkov konania, zisťovanie ktorých ovplyvnilo síce doterajšiu dĺžku konania, avšak nie je okolnosťou ospravedlňujúcou stav právnej neistoty (ako dôsledku uvedeného postupu okresného súdu v posudzovanom konaní), v ktorej sa sťažovateľ nachádza od svojho vstupu do konania (8. február 1999) dosiaľ.

Procesné aktivity navrhovateľa (návrhy na vydanie predbežného opatrenia, návrhy na rozšírenie   účastníkov   konania,   opravné   prostriedky   proti   rozhodnutiam   súdu,   rozšírenie a doplnenie návrhu, čiastočné späťvzatie návrhu) mali tiež vplyv na dĺžku konania, avšak rozhodovanie, resp. konanie o nich nemožno pripísať na vrub postupu okresného súdu, ktorého dôsledkom by mali byť zbytočné prieťahy v konaní.

4.3.   V správaní   sťažovateľa   nezistil   ústavný   súd   také   skutočnosti,   ktoré   by opodstatňovali konštatovanie o ich vplyve na vznik zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní.

4.4.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu   (činnosť   okresného   súdu   hodnotil   iba   od obdobia, keď sa sťažovateľ stal účastníkom konania).

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v období od 4. mája 2001 (vrátenie súdneho spisu okresnému súdu) do 4. marca 2002 (výzva pre navrhovateľa), t. j. v trvaní desiatich mesiacov, v období od 9. apríla 2003 (termín neuskutočneného pojednávania) do 21. októbra 2004 (pokyn na zisťovanie   adries   pobytu   účastníkov),   t.   j.   v trvaní   vyše   osemnástich   mesiacov,   spolu v trvaní   vyše   28   mesiacov,   t.   j.   vyše   dvoch   rokov   a 4   mesiacov,   keď   bol   okresný   súd nečinný.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch   a v   neúmernom pracovnom   zaťažení   sudcov   ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. I. ÚS 88/05).

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške a z dôvodov uvedených vyššie v bode 3 I. časti odôvodnenia nálezu.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti odôvodnenia) považuje za primerané v ním požadovanej sume, t. j. 30 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnému sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom. Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti 27. júna 2005 a podané stanovisko z 29. septembra 2005 k vyjadreniu okresného súdu.

Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté   služby   v konaní   pred   ústavným   súdom   (za   tri   úkony   právnych   služieb) predstavuje   spolu   sumu   7   953   Sk.   Vzhľadom   na   to,   že   právny   zástupca   zastupoval v napadnutom konaní vo viacerých samostatných sťažnostiach takmer všetkých žalovaných ako   sťažovateľov   (napr.   I.   ÚS   199/04,   IV.   ÚS   300/04,   I.   ÚS   80/05,   IV.   ÚS   110/05, I. ÚS 148/05), čo v podstatnej miere znížilo nároky tak na prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti, ako aj podanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu, ústavný súd znížil takto vypočítanú odmenu za poskytovanie právnych služieb o jednu polovicu, t. j. na 3 977 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2005