znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 153/04-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Š. S., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. O. P., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 853/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 853/00   p o r u š i l základné právo Š. S., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   30   C   853/00 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Š.   S.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000   Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Š. S.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice II   povinný vyplatiť advokátke JUDr. O. P., K., na jej účet do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. septembra 2004 č. k. I. ÚS 153/04-11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   Š.   S.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. O. P., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 853/00.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 14. decembra 2000 podal okresnému súdu návrh   na   začatie   konania   proti   Domovu   sociálnych   služieb   pre   telesne   postihnuté   deti Košice (ďalej len „odporca“) vo veci vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Toto súdne konanie nebolo doteraz skončené.

Sťažovateľ podal 23. júna 2004 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Postup okresného súdu považuje sťažovateľ za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov žiadal priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   200   000   Sk,   pretože „...   Súdne rozhodnutie   má   pre   sťažovateľa   mimoriadne   dôležitý   význam   nakoľko...   začína   ďalší školský rok a opäť... bez sťažovateľa“. Zároveň žiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom zo 4. októbra 2004 písomne vyjadril   okresný   súd   (Spr.   1381/04).   K uvedenému   vyjadreniu   zaujala   stanovisko 20. októbra 2004 právna zástupkyňa sťažovateľa.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   spisu   okresného   súdu sp. zn. 30 C   853/00   a písomných   vyjadrení   účastníkov   konania   ústavný   súd   zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

1. Návrhom zo 14. decembra 2000 sa sťažovateľ domáhal vyslovenia neplatnosti výpovede danej mu odporcom 4. augusta 2000.

Návrh bol 4. apríla 2001 doručený odporcovi,   ktorý sa k nemu písomne vyjadril 24. mája 2001.

Okresný súd 30. augusta 2001 nariadil vo veci pojednávanie na 2. október 2001. Na tomto pojednávaní konanom za prítomnosti sťažovateľa, jeho právneho zástupcu a právneho zástupcu odporcu bol vypočutý sťažovateľ a právni zástupcovia účastníkov predniesli svoje vyjadrenia   k predmetu   sporu.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom predvolania svedkov a zadováženia spisu z konania o trestnom oznámení na sťažovateľa.Sťažovateľ,   ako aj   odporca   28.   decembra   2001   oznámili   mená   svedkov,   ktorých navrhli vypočuť.

Sťažovateľ 29. apríla 2002 urgoval vytýčenie termínu pojednávania. Okresný súd 5. júna 2002 predvolal účastníkov na pojednávanie, ktorého termín stanovil na 26. jún 2002. Na tomto pojednávaní bol vykonaný výsluch   sťažovateľa   a dvoch   prítomných   svedkýň. Pojednávanie bolo odročené za účelom predvolania ďalších dvoch svedkýň.

Okresný súd 30. septembra 2002 vyžiadal z Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice – Nad jazerom (ďalej len „obvodné oddelenie“) správu vo veci trestného oznámenia na   štatutárneho   zástupcu   odporcu   (spisový   materiál   o odložení   podania   bol   predložený 11. februára 2003) a od právnej zástupkyne odporcu oznámenie spisovej značky trestnej veci vedenej proti štatutárnemu zástupcovi (požadovaná sp. zn. bola oznámená 27. januára 2003).Sťažovateľ   9.   decembra   2002   urgoval   vytýčenie   termínu   pojednávania a zabezpečenie predloženia trestného spisu.

Sťažovateľ   21.   marca   2003   rozšíril   návrh   o náhradu   mzdy   z dôvodu   neplatného skončenia pracovného pomeru.

Nový predseda senátu (JUDr. A. P.) 7. októbra 2003 vyzval sťažovateľa, aby upravil návrh v súlade s Občiansko súdnym poriadkom.

Okresný   súd   19.   decembra   2003   predvolal   účastníkov,   ich   právne   zástupkyne a štatutárneho zástupcu odporcu na pojednávanie stanovené na 5. marec 2004.

Na   pojednávaní   konanom   5.   marca   2004   bol   oboznámený   rozšírený   návrh sťažovateľa, bol vykonaný výsluch sťažovateľa a štatutárneho zástupcu odporcu. Účastníci navrhli predvolať a vypočuť ďalších svedkov. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.Okresný súd 15. marca 2004 požiadal obvodné oddelenie o predloženie trestného spisu sp. zn. ČTS: ORP–188/jaz. 01 (spis bol doručený 1. apríla 2004). Zabezpečoval tiež predloženie dokladov potrebných na rozhodnutie veci.

Sťažovateľ 23. júna 2004 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Okresný súd 23. augusta 2004 predvolal účastníkov na pojednávanie stanovené na 24. september 2004.

Súdny spis sp. zn. 30 C 893/00 bol 26. augusta 2004 ústavnému súdu na nahliadnutie.

2.   K sťažnosti   bola   pripojená   odpoveď   predsedu   okresného   súdu sp. zn. Spr. 23142/04   z 28.   júna   2004   na   sťažovateľovu   sťažnosť   (pozri   vyššie),   podľa ktorej:

„(...)   Po   oboznámení   sa   s predmetným   spisom   som   zistil,   že   v danom   konaní   sú vykonávané úkony v súlade s objektívnymi možnosťami,   ktoré sú vytvorené na tunajšom súde i s prihliadnutím na skutočnosť zmeny zákonného sudcu v danom konaní po nástupe konajúcej sudkyne JUDr. G. na materskú dovolenku, a predovšetkým vzhľadom na enormnú zaťaženosť   sudcov   nášho   súdu,   teda   aj   oboch   v danej   veci   konajúcich   sudcov,   ktorá neumožňuje   vykonávať   úkony,   vytyčovať   pojednávania   a rozhodovať   veci   v účastníkmi predpokladaných lehotách. (...)“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   30   C   853/97   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   zo   4.   októbra   2004   vykonal chronologický prehľad úkonov súdu a uviedol «... Vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že súd v danej veci nie je nečinný, vykonáva úkony a vytyčuje pojednávania v rámci objektívnych možností,   ktoré sú vytvorené aj v súdnom oddelení zákonného sudcu. Vôbec nemožno súhlasiť s konštatovaním právnej zástupkyne sťažovateľa, ktorá v sťažnosti uvádza, že „aj po podaní sťažnosti je súd naďalej nečinný“. Sťažnosť bola štátnej   správe súdu doručená 26.   6.   2004 a termín pojednávania určený 23. 8. 2004.   Časové   obdobie   dvoch   mesiacov,   ktoré   medzi   uvedenými   úkonmi   uplynulo, pritom   zahŕňa   dovolenkové   obdobie,   čo   je   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   nepochybne známe, čo znamená, že interval od podania sťažnosti do vytýčenia termínu pojednávania nemožno považovať za neprimerane dlhý; práve naopak, tento bol za daných okolností úplne   primeraný,   keď   navyše   konajúci   sudca   rieši   okrem   uvedenej   veci   739   ďalších nevybavených vecí, ktoré sú pridelené do jeho súdneho oddelenia.

Ak   ústavný   súd   dospeje   k názoru,   že   v konaní   k prieťahom   došlo,   nesúhlasím s konštatovaním   právnej   zástupkyne   sťažovateľa,   že   tieto   boli   spôsobené   nedostatkami v organizácii   práce   súdu.   Naopak,   poukazujem   na   skutočnosť,   že   v samotnej   žalobe neoznačil žalobca, ktorý bol od začiatku sporu zastúpený právnou zástupkyňou, ani jediný dôkaz   na   preukázanie   opodstatnenosti   podanej   žaloby,   neoznačil   ani   jediného   svedka, ktorého by žiadal v konaní vypočuť, hoci vzhľadom na predmet sporu sa označenie takéhoto dôkazu   javilo   ako   nevyhnutné.   Prvých   dvoch   navrhnutých   svedkov   označila   právna zástupkyňa   sťažovateľa   až   rok   po   podaní   žaloby   (28.   12.   2001,   žaloba   bola   podaná 14. 12. 2000); podotýkam, že v ten istý deň (28. 12. 2001) predložil zoznam navrhovaných desiatich svedkov aj sám sťažovateľ.

Skutočnosť,   že   v konaní   boli   navrhovaní   ďalší   svedkovia,   spor   činí   skutkovo obtiažnejším a predlžuje jeho trvanie. Na dĺžku predmetného konania má teda vplyv len postupné   označovanie   dôkazov   zo   strany   sťažovateľa,   ktoré,   ak   by   boli   predložené s podanou žalobou, mohli výrazne skrátiť obdobie trvania predmetného súdneho sporu.

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti považujem podanú ústavnú sťažnosť za nedôvodnú...»

3. Sťažovateľ prostredníctvom   svojej právnej zástupkyne v reakcii (z 20. októbra 2004) na toto vyjadrenie okresného súdu o. i. uviedol „... Vo vyjadrení Okresného súdu Košice II, je iba opísaný postup súdu. Tento chronologický výpočet úkonov OS Košice II je však neobjektívny. Nástup sudkyne na materskú dovolenku nie je predsa dôvodom na to, aby spor bol riešený 4 roky. Taktiež nie je dôvodom 739 ďalších nevybavených vecí, ktoré sú pridelené do príslušného súdneho oddelenia. Som toho názoru, že všetko je vec organizácie práce. Tvrdenia súdu, že prvých svedkov zástupkyňa sťažovateľa označila až po roku sa taktiež nezakladá na objektívnosti. V prvom roku súd svedkov nepotreboval vypočuť a ani žalobca nevidel dôvod na predvolanie svedkov. Zároveň konštatujem, že aj dobu jedného roka trvania súdneho sporu, možno považovať za prieťahy v konaní...“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je pracovnoprávna vec (pozri bod 2 I. časti tohto odôvodnenia), ktorá sa začala 14. decembra 2000, teda pred necelými štyrmi rokmi, a nie je k dnešnému dňu právoplatne skončená.

4.2. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu sp. zn. 30 C 853/00 a postupu okresného súdu v predmetnom konaní ústavný súd je toho názoru, že doterajšia dĺžka konania nebola v danom   prípade   výlučne   závislá   od zložitosti   právneho   sporu   vedeného   v konaní   pred okresným súdom a ani vyvolaná správaním sťažovateľa.

Ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť (skutkovú, právnu alebo procesnú prekážku), na základe ktorej – samostatne alebo v spojení s inými – by mohol predmetnú vec vrátane konania o nej posúdiť ako zložitú vec. O zložitosti veci nemôže svedčiť ani skutočnosť, že účastníci navrhovali postupné vypočutie svedkov a žiadali predložiť písomné dokumenty, ktoré považovali za právne významné.

4.3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej pracovnoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v období

- od 28. decembra 2001 (predložené návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania) do

5. júna 2002 (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní vyše 6 mesiacov, a

- od   11.   februára   2003   (predloženie   spisového   materiálu   o odložení   podania)   do

7. októbra   2003   (výzva   sťažovateľovi   na   úpravu   návrhu),   t.   j.   v trvaní   takmer 8 mesiacov.   Prieťahy v konaní trvajúce 14 mesiacov predstavujú vo vzťahu k dĺžke doterajšej doby konania (3 roky a 10 mesiacov, t. j. 46 mesiacov) podstatné predlžovanie právnej neistoty sťažovateľa očakávajúceho skoré rozhodnutie jeho pracovnoprávnej veci.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v poukazovaní na personálne problémy a vysokú („enormnú“) zaťaženosť   sudcov   (pozri   vyššie   bod   2   III.   časti   odôvodnenia   v spojení s bodom 2 jeho II. časti) ako na dôvod, ktorý mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

4.4.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000 Sk z dôvodov uvedených vyššie v bode 3 I. časti odôvodnenia tohto nálezu.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu (pozri body 4.1 až 4.3 tejto časti), ako aj význam prejednávanej veci pre sťažovateľa (neplatnosť skončenia pracovného pomeru a s ním spojená náhrada mzdy) považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnému sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou. Advokátka vykonala tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, napísanie sťažnosti 22. júla 2004 a stanoviska z 26. októbra 2004 k vyjadreniu okresného súdu. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“)   z výpočtového   základu   (§ 1 ods. 3 vyhlášky)   13 602   Sk   vo   výške   1/3 predstavuje 4 540 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony spolu s režijným paušálom ku   každému   úkonu   (136   Sk   v zmysle   § 19 ods.   3   vyhlášky   a uznesenia   Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory) predstavujú sumu 14 028 Sk. Keďže si právna zástupkyňa sťažovateľa uplatnila úhradu odmeny len za 2 úkony právnych služieb v sume 9 340 Sk, ústavný súd jej návrhu vyhovel a priznal jej odmenu v ňou požadovanej výške. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti   rozhodol   tak, ako to je uvedené pod bodom   4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2004