znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 153/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2002   predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   V.   a M.   V.,   obaja   bytom   P.,   zastúpených komerčnou právničkou Mgr. T. B., P., vo veci porušenia ľudských práv a základných slobôd podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu   v Partizánskom   z 12.   septembra 2001   č.   k.   3   C 7/00-108   a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 12. marca 2002 č. k. 17 Co 19/02-135 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. V. a M. V. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 25. júna 2002 doručená sťažnosť L. V. a M. V., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia, resp. sťažovateľ, sťažovateľka“),   zastúpených   komerčnou   právničkou   Mgr.   T.   B.,   P.,   ktorou   namietali porušenie   ľudských   práv   a   základných   slobôd   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   aj   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu v Partizánskom   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   z 12.   septembra   2001   č.   k.   3   C   7/00-108 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) z 12. marca 2002 č. k. 17 Co   19/02-135,   ktorými   bol   zamietnutý   ich   žalobný   návrh   o vrátenie   daru   a určenie neplatnosti darovacej zmluvy a nebola pripustená zmena návrhu na zaplatenie 91 500,-- Sk. Uvedená sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. júna 2002.

Podľa sťažovateľov citovanými rozsudkami súdov boli porušené ich ľudské práva a základné slobody   vyplývajúce z čl.   6   dohovoru,   a to z dôvodu,   že uvedená   právna vec nebola   prejednaná   pred   súdmi   spravodlivo.   Konajúce   súdy   podľa   sťažovateľov   pri rozhodovaní   nebrali   do   úvahy   predovšetkým   tie   skutočnosti,   že   sťažovateľ   žije   už minimálne desať rokov pod tlakom konfliktov, ktoré vyvolával jeho syn, odporca v 1. rade v uvedenom   konaní,   ktorý   sťažovateľa   aj   fyzicky   napadol,   čo   možno   kvalifikovať   ako konanie   rozporné   s dobrými   mravmi.   Sťažovatelia   sú   presvedčení   o tom,   že   z tej skutočnosti, že syn sťažovateľa približne desať dní po jeho fyzickom napadnutí uzavrel darovaciu   zmluvu, na základe ktorej   daroval   do   výlučného   vlastníctva   svojej   manželky predmet návrhu, je možné vyvodiť, že syn sťažovateľa si uvedomil neprimeranosť svojho správania voči sťažovateľovi a snažil sa tak vyhnúť sa povinnosti vrátiť dar. Skutočnosť, že by aj sťažovateľ napadol svojho syna, bola vykonštruovaná, súdy prvého a druhého stupňa však vyvodili z uskutočneného dokazovania nesprávne závery a z tohto dôvodu nerozhodli spravodlivo.   Napadnuté   rozhodnutia   považujú   sťažovatelia   za   nespravodlivé   aj   z   toho dôvodu, že krajský súd nepripustil zmenu návrhu, keď sťažovatelia v podanom odvolaní zmenili návrh na začatie konania a alternatívnym petitom žiadali, aby odporcovi v 1. rade bola uložená povinnosť poskytnúť im peňažné plnenie vo výške 91 500,-- Sk. Sťažovatelia v súvislosti s navrhnutou zmenou svojho návrhu poukázali na to, že ani odporca v 1. rade a ani   jeho   právny   zástupca   výšku   uplatnenej   finančnej   náhrady   nespochybnili   a ani nenamietali jej   nesprávny   výpočet,   napriek   tomu krajský   súd   zmenu návrhu   nepripustil s odôvodnením, že na protihodnotu naturálneho plnenia neboli v konaní pred súdom prvého stupňa vykonané žiadne dôkazy z dôvodu absencie takéhoto návrhu. Nepripustenie zmeny svojho   návrhu   považujú   sťažovatelia   za   nespravodlivé   aj   preto,   lebo   odvolací   súd   na pojednávaní a ani v písomnom vyhotovení svojho rozhodnutia neuviedol, že má o žalovanej výške nároku pochybnosti. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli: „aby Ústavný súd SR sťažnosti vyhovel, vyslovil, že rozsudkom Okresného súdu v Partizánskom č. k. 3 C 7/00-108 zo dňa 12. 9. 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 19/02-135 zo dňa 12. 3. 2002 (právoplatnosť nadobudli dňa 25. 4. 2002) boli porušené ľudské práva a základné slobody sťažovateľov vyplývajúce z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (...),   keďže   táto   vec   nebola   pred   súdmi   prejednaná spravodlivo   a preto   tieto   rozhodnutia   ruší   a vec   vracia   odvolaciemu   súdu   na   ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch (...).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietali   porušenie ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu v Partizánskom z 12.   septembra   2001   č.   k.   3   C   7/00-108   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne z 12. marca 2002 č. k. 17 Co 19/02-135, ktorými bol zamietnutý ich návrh o vrátenie daru a určenie neplatnosti darovacej zmluvy a nebola pripustená zmena žalobného návrhu na zaplatenie   91   500,--   Sk   namiesto   vydania   pozemku.   Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti v podstate žiadali, aby ústavný súd preskúmal vecnú správnosť a najmä právne posúdenie rozhodnutí všeobecných súdov.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   však   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nepreskúmava námietky porušenia tých práv, ktoré sa fyzickým osobám ustanovujú napr. predpismi pracovného práva. Ochranu týmto právam primárne   poskytujú   všeobecné   súdy   (I.   ÚS   9/00,   I.   ÚS   45/00).   Inými   slovami,   úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti neuviedli žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že rozhodnutia všeobecných súdov sú postihnuté takými vadami, ktoré   by   odôvodňovali   záver   o ich   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti a v konečnom   dôsledku   o   porušení ich   práva   na   spravodlivý   proces,   tak   ako   to   tvrdili sťažovatelia.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   právnym   názorom   uvedených   súdov nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti vysloveného názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd,   tak   ako   sú   uvedené   v druhej   hlave   ústavy,   totiž   nezakladá   automaticky   aj príslušnosť ústavného súdu na konanie o nich (I. ÚS 9/00).

Vzhľadom na to, že v konaní na ochranu práva, ktorého porušenie navrhovateľ na ústavnom súde namietal, nebola vo veci daná právomoc ústavného súdu, bolo potrebné jeho návrh podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2002