SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 152/2016-29
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikynaneverejnomzasadnutísenátu9. marca 2016 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,obaja ⬛⬛⬛⬛,zastúpenýchadvokátskoukanceláriou
, konajúca prostredníctvom advokátaa konateľa ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia ich základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods.1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rovnosť účastníkov v konanípodľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžr 66/2014 z 1. apríla 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola23. júna 2015 elektronicky a 25. júna 2015 aj poštou doručená sťažnosťa ⬛⬛⬛⬛, obaja ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), vo vecinamietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 a 2ústavy, práva na rovnosť účastníkov konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na verejnéprerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžr 66/2014 z 1. apríla 2015 (ďalej len „napadnutýrozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení žalobcovo preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu Okresného úradu Trnava (ďalej len„správny orgán“) ⬛⬛⬛⬛, obe z 13. júna2012 (ďalej spolu len „rozhodnutia správneho orgánu“), ktorým povolil vklady vlastníckehopráva k nehnuteľnostiam evidovaným na liste vlastníctvav katastrálnom území ⬛⬛⬛⬛, a to na základe kúpnej zmluvy zo 14. mája 2012a na základe darovacích zmlúv k tým istým nehnuteľnostiam označeným v žalobe. O žalobesťažovateľov rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.14 S 67/2012 z 10. apríla 2014 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“) tak, že žalobusťažovateľov ako nedôvodnú zamietol. Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku podalisťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, žerozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
3. Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdua jeho predchádzajúcim postupom boli porušené ich označené práva. Argumentovali tým, žev konaní pred najvyšším súdom ako súdom odvolacím došlo k odňatiu možnosti konať predsúdom z dôvodu, že„odvolací súd prevzal výlučne argumentáciu žalovaného a pribratých účastníkov“, ďalej poukázali na to, že bola porušená rovnosť strán účastníkov konania,„keďže odvolací súd v konaní de facto prihliadal len na vyjadrenia žalovaného a pribratých účastníkov a vôbec nezobral do úvahy relevantné vyjadrenia a podania sťažovateľov v predmetnom súdnom konaní“. K odňatiu možnosti konať pred súdom a k porušeniuzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podľa názoru sťažovateľov malo dôjsť napokonaj tým, že odvolací súd„nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie“. Zároveňsťažovatelia tvrdili, že došlo aj k porušeniu princípu rovnosti zbraní, pretože najvyšší súdnezaslal sťažovateľom pred vyhlásením svojho rozsudku vyjadrenie žalovanéhoa pribratých účastníkov k ich odvolaniu. Ďalšou námietkou sťažovateľov bolo, že napadnutýrozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny,„absolútne nepresvedčivý“, pretože sa„nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými v odvolaní sťažovateľov“. V tejto súvislostipoukazovali aj na nimi tvrdenú arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu týkajúcich saneúčinnostia neplatnostiprávnehoúkonuprevoduspoluvlastníckychpodielovna sťažovateľov, ako aj arbitrárnosti záveru týkajúceho sa taxatívne vymedzeného okruhuúčastníkov v katastrálnom konaní. Vychádzajúc z uvedených námietok boli sťažovateliatoho názoru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnený,nepreskúmateľný, prekvapivý, založený na nesprávnom právnom posúdení veci, keďnajvyšší súd nesprávne interpretoval následky neúčinnosti právnych úkonov v zmyslezákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o konkurze a vyrovnaní“) a v nesprávnej interpretácii okruhu účastníkov vkladovéhokonania v zmysle príslušných právnych predpisov.
4. Podľa názoru sťažovateľov postup najvyššieho súdu a skutkové a právne záveryuvedené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska neudržateľnéa majú za následok porušenie ich označených práv, preto sťažovatelia navrhli, aby ústavnýsúd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.04.2015, sp. zn. 4Sžr/66/2014, a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.04.2015, sp. zn. 4Sžr/66/2014, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH, v sume 355,72 eur (2 úkony právnej služby: prevzatia a príprava právneho zastúpenia: 139,83 € + RP 8,39 € + 20 % DPH 29,64 € a písomného podania na súd týkajúce sa veci samej: 139,83 € + RP 8,39 € + 20 % DPH 29,64 €, v súlade s § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a/ a b/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z.) na účet ich právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
5. V závere svojej sťažnosti sťažovatelia tiež navrhli, aby ústavný súd v zmysle § 52ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložilvykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežnéhoprerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práva slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a tedavylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtozákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbecdôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a tobuď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
11. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou,či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavnéhosúdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecnýchsúdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že jenezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecnýmsúdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavnýsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániťprincípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasnea zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práva slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecnýmsúdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
12. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úlohapri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutímsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikáciezákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočneodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práva slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platíaj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
13. Podstatná námietka sťažovateľov spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdudo práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mal dopustiť tým, žena jeho právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavnekonformným spôsobom, keď potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu. Sťažovateliazároveň namietajú aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu založenú na jehonázore, že interpretácia a aplikácia relevantných noriem týkajúcich sa neúčinnosti právnychúkonov podľa zákona o konkurze a vyrovnaní, ako aj noriem týkajúcich sa účastníctvavkladového konania pred správnym orgánom v ich veci je protiústavná.
14. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovaniav rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čohorezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietkyúčastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súdpripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdnerozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú(García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každýargument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tentoargument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z právana spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význampre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
15. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenianamietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnostipodstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:
„Z konania pred správnym orgánom, ale aj pred súdom má odvolací súd preukázané, že uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2K/135/04 zo dňa 25.2.2005 bol na majetok ⬛⬛⬛⬛ vyhlásený konkurz a ⬛⬛⬛⬛ bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty. Opatrením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.5.2005 súhlasil krajský súd s predajom majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu mimo dražby za podmienok určených v pláne speňažovania schváleného schôdzou veriteľov dňa 11.5.2005. Napriek prebiehajúcemu konkurzu úpadkyňa previedla bez súhlasu správcu spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú. ⬛⬛⬛⬛, zapísaných na ⬛⬛⬛⬛ na tretie osoby a to na ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. Takýto úkon je neúčinný i neplatný v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Z toho vyplýva, že majetok zapísaný na ⬛⬛⬛⬛ patril do konkurznej podstaty a teda môže byť napriek jeho prevodu úpadcom speňažený v súlade s plánom speňaženia za účelom uspokojenia konkurzných veriteľov. Osoba, ktorá uzavrela s úpadkyňou zmluvu, t.j. právni predchodcovia žalobcov, môžu od takejto zmluvy odstúpiť, ibaže v čase jej uzavretia vedeli o vyhlásení konkurzu.
Oznámenie o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu bol bývalej Správe katastra Trnava doručený dňa 15.08.2011 a zapísaný pod č. Z 4072/11. Do tohto zápisu kataster nemal o vyhlásení konkurzu vedomosť a nemohol vzťahovať účinky vyhláseného konkurzu na právne úkony, pred doručením tohto oznámenia, resp. pred tým ako kataster vedomosť o konkurze získal. Z tohto dôvodu kataster v roku 2008 povolil vklad vlastníckych práv vlastníčky - úpadkyne ⬛⬛⬛⬛ v prospech právnych predchodcov žalobcov a následne v roku 2009 aj v prospech žalobcov.
Krajský súd správne vyhodnotil, že úkon úpadcu - kúpna zmluvu zo dňa 17.12.2008, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti vo vlastníctve úpadkyne zahrnuté do konkurznej podstaty, mohli byť predané len správcom v súlade so zákonom o konkurze a vyrovnaní a v súlade so schváleným plánom speňaženia v rámci prebiehajúceho konkurzu. Je preto nevyhnutné kúpnu zmluvu zo dňa 17.12.2008 (nadobudnutie nehnuteľností od úpadcu) a kúpnu zmluvu zo dňa 07.04.2009 (právni predchodcovia žalobcov previedli nehnuteľnosti na žalobcov), považovať za právne neúčinné, lebo svojím obsahom aj účelom odporujú zákonu o konkurze a vyrovnaní, konkrétne ustanoveniu § 14 ods. 1 písm. a/ tohto zákona. Odvolací súd uvádza, že žalovaný rozhodol o povolení vkladu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.05.2012 v prospech účastníka - ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a v dôsledku toho, že považoval zmluvy uzatvorené úpadkyňou za neúčinné. Žalovaný len rešpektoval neúčinnosť týchto právnych úkonov vykonaných úpadcom vo vzťahu ku konkurzným veriteľom v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. Účastníci ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ riadne kúpili od správcu konkurznej podstaty na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.05.2012 spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach, pretože tento bol zahrnutý do konkurznej podstaty.
Podľa názoru najvyššieho súdu úpadkyňa zrejme zrealizovala vedome právne úkony na ujmu konkurznej podstaty po vyhlásení konkurzu, ku ktorým už nebola oprávnená v dôsledku straty svojich dispozičných oprávnení s majetkom konkurznej podstaty. Kúpna zmluva zo dňa 17.12.2008 bola uzatvorená tri roky potom, čo bol na majetok úpadkyne vyhlásený konkurz. Úpadkyňa si musela byť vedomá vyhláseného konkurzu a jeho účinkov. Navyše vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu bol dňa 04.03.2005 uverejnený v Obchodnom vestníku č. 44/2005 a jeho uverejnením sa táto skutočnosť stala v zmysle § 2 zákona č. 200/2011 Z. z. o obchodnom vestníku verejne prístupná a známa aj tretím osobám. Z toho vyplýva, že žalobcovia, ako aj právni predchodcovia žalobcov si mohli aj prostredníctvom Obchodného vestníka zistiť, či na nehnuteľnostiach, ktoré chceli odkúpiť, nepatria do konkurznej podstaty, ktorá sa má speňažovať.
V tomto prípade zostala sporná otázka okruhu účastníkov vrátane žalobcov v návrhovom konaní pred príslušným správnym orgánom.
Najvyšší súd sa zaoberal aj touto otázkou, pričom dospel k záveru, že okruh účastníkov vkladového konania je taxatívne vymedzený v katastrálnom zákone ako lex specialis a preto sa na okruh účastníkov pri vklade vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam neaplikuje všeobecný predpis o správnom konaní. Pre proces katastrálneho konania neexistuje žiaden iný právny predpis, ktorý by rozširoval okruh účastníkov konania na iné osoby ako účastníkov právneho úkonu, ktorý je predmetom povolenia vkladu do katastra nehnuteľností. Na strane druhej v čase, kedy kataster o návrhu na vklad vlastníckeho práva na návrh správcu konkurznej podstaty konal, boli na predmetných LV zapísaní žalobcovia. Na základe zákona o konkurze a vyrovnaní, boli úkony úpadkyne právne neúčinné, preto účinky prevodu vlastníckeho práva voči právnym predchodcom žalobcov nenastali. V zmysle zásady, že nikto nemôže previesť viac práv na iného než má sám, postupoval v tomto prípade žalovaný zákonne.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení odvolacích námietok žalobcov, Najvyšší súd Slovenskej republiky s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O. s. p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a teda rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/67/2012-159 zo dňa 10.04.2014, potvrdil ako vecne a právne správne. Žalobcovia majú aj naďalej možnosť domáhať sa svojich práv v občiansko-právnom konaní podaním civilnej žaloby.“
16. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názorkrajského súdu a správneho orgánu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatokskutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a záveryboli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdunestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo nasúdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavnéaj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo ajextrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS150/03, I. ÚS 301/06).
17. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovanýmprávnym názorom, podľa ktorého okruh účastníkov vkladového konania je taxatívnevymedzený v katastrálnom zákone akolex specialis, čím je vylúčená aplikácia všeobecnéhopredpisu o správnom konaní pri posudzovaní otázky účastníkov vkladového konania. Pokiaľide o oprávnenie nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami, toto oprávnenie nesporneprešlo na správcu konkurznej podstaty po právoplatnom vyhlásení konkurzu. Tútoskutočnosť mal správny orgán preukázanú na základe poznámky zapísanej pod č. Z 4072/11a zároveň bol viazaný súdom schváleným plánom speňaženia v rámci prebiehajúcehokonkurzu. Najvyšší súd v okolnostiach prípadu v odôvodnení svojho rozhodnutiaposudzoval aj účinnosť úkonu úpadcu – kúpnu zmluvu zo 17. decembra 2008 a následnekúpnej zmluvy zo 7. apríla 2009, ktorou úpadca disponoval v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a)zákona o konkurze a vyrovnaní, keď dospel k ústavne konformnému záveru o neúčinnostitýchto zmlúv, na ktoré sa hľadí ako keby neboli uskutočnené. V nadväznosti na uvedenéústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa relevantnými námietkami sťažovateľov zaoberalv rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostaliodpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu (pozri bod 14 odôvodnenia). Zústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali záverynapadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanomdokazovaní.
18. Pokiaľ sťažovatelia namietali, že najvyšší súd neprihliadal na ich odvolacienámietky a relevantné podania v napadnutom konaní, ústavný súd poukazuje na charaktersúdneho prieskumu postupov a rozhodnutí správnych orgánov, ktorý je v zmysle § 250jods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) daný rozsahom a z dôvodovuvedených v žalobe. Pokiaľ sťažovatelia v konaní po uplynutí lehoty podľa § 250b OSPvytýkali a tvrdili ďalšie vady, respektíve skutočnosti svedčiace v prospech nezákonnostipostupu a označených rozhodnutí správneho orgánu, vo veci konajúce súdy na tieto ichnámietky v súlade s citovaným ustanovením ani nemohli prihliadať. Z uvedeného dôvodutáto ich námietka vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku jenedôvodná.
19. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov o porušení rovnosti účastníkov konaniaz dôvodov uvádzaných v sťažnosti, že najvyšší súd v odvolacom konaní neprihliadal na ichnámietky vznesené v odvolaní a, naopak, prevzal argumentáciu protistrany a pribratýchúčastníkov konania, ústavný súd vychádzajúc z dôvodov napadnutého rozsudku konštatuje,že táto námietka sama osebe nie je spôsobilá vyvolať porušenie základného právana rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, pretože najvyšší súd sa v prvomrade stotožnil s argumentáciou uvedenou v rozsudku súdu prvého stupňa a tiež primeranýmspôsobom reagoval na námietky sťažovateľov.
20. Námietka sťažovateľov, že došlo k odňatiu možnosti konať pred súdomz dôvodu, že najvyšší súd v rámci odvolacieho konania nenariadil pojednávanie, ústavnýsúd v tejto súvislosti poukazuje na to, že najvyšší súd podľa § 250ja ods. 2 OSP akoodvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpores verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považujeza potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie. V tomto smere sťažovatelia namietali, žeexistoval dôležitý verejný záujem, ktorý bližšie aj špecifikovali. Ústavný súd sa s názoromsťažovateľov v tejto otázke nestotožňuje a konštatuje, že pod verejným záujmomvo všeobecnosti možno rozumieť to, že daná právna vec sa netýka iba účastníkov konania,ale vzťahuje sa na širší okruh osôb (rozhodnutie môže mať dopad aj na fyzické aleboprávnické osoby, ktoré nie sú účastníkmi súdneho konania). Ústavný súd vychádzajúcz argumentácie sťažovateľov konštatuje, že nezistil tvrdenú existenciu verejného záujmuz dôvodov uvádzaných v sťažnosti, a to najmä preto, že dotknutého súdneho konania sazúčastnili všetky relevantné osoby, na ktoré rozhodnutie vo veci mohlo mať a malo dopad.
21. Sťažovatelia zároveň najvyššiemu súdu vyčítali, že sa nemali možnosťoboznámiť s obsahom vyjadrenia protistrany, ako aj pribratých účastníkov k ich odvolaniupred rozhodnutím najvyššieho súdu o odvolaní, čím malo dôjsť k poručeniu rovnosti zbraní.Ústavný súd v tomto smere konštatuje, že vzhľadom na charakter konania, ktoré vykazujeodlišnosti oproti bežnému sporovému konaniu, najmä však vzhľadom na koncentračnúzásadu, ktorá je vyjadrená v už citovanom ustanovení § 250j ods. 1 OSP, nie je prípustnémeniť rozsah žaloby ani uvádzať iné dôvody než tie, ktoré boli uvedené v žalobe.Sťažovatelia mali možnosť svoju argumentáciu predostrieť v konaní a vychádzajúcz obsahu vyjadrenia protistrany a pribratých účastníkov v porovnaní s dôvodmi, na ktorýchstojí rozhodnutie, ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu materiálnenedošlo k porušeniu tohto princípu, a to aj s poukazom na nulovú možnosť iného výsledkuv konaní i v prípade opätovného prejednania žaloby.
22. Sťažovatelia ďalej namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súdv tejto súvislosti konštatuje, že vzhľadom na ústavne konformné závery uvedenév odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý konštatoval neúčinnosťnadobúdacích titulov sťažovateľov k predmetným nehnuteľnostiamex lege, je vylúčené, žedošlo k nedovolenému zásahu do tohto ich základného práva vlastniť majetok v zmyslečl. 20 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti dáva sťažovateľom do pozornosti znenie druhej vetydotknutého článku ústavy, podľa ktorej majetok nadobudnutý v rozpore s právnymporiadkom ochranu nepožíva. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistilrelevantnú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a označenýmzákladným právom sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
23. Ústavný súd v závere konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami,ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by moholspochybniť právne závery alebo postup najvyššieho súdu. Po preskúmaní spôsobu a rozsahuodôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktorésťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonnýchpredpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľnés čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to tvrdili sťažovatelia vo svojejsťažnosti. Ústavný súd taktiež nezistil, že v postupe najvyššieho súdu v napadnutom konanídošlo k porušeniu procesných garancii podľa označených čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy,respektíve identických garancií v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd zohľadnilvšetky dôležité aspekty prípadu a tieto pri tvorbe napadnutého rozsudku aj náležitezohľadnil.
24. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, jeho predchádzajúcim postupoma namietaným porušením označených práv sťažovateľov, preto ústavný súd sťažnosťv celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.
25. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmisťažovateľov (návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,návrh na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie,náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016