znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 152/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoobchodnou spoločnosťou MAĎAR & Partners, s. r. o., Námestie Š. Moyzesa 26, BanskáBystrica, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Miloša Maďara, PhD.,LLM., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 5 To 5/2013 z 11. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. februára 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 ačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 5/2013 z 11.apríla 2013 (ďalej len „uznesenie z 11. apríla 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súduv Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. PK – 1 T 49/2010 z 8. novembra2010 (ďalej len „rozsudok z 8. novembra 2010“) bol sťažovateľ uznaný vinným z trestnéhočinu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v zneníúčinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), odsúdený na trest odňatiaslobody na päť rokov, na výkon ktorého bol podľa § 39a ods. 3 Trestného zákona zaradenýdo prvej nápravnovýchovnej skupiny, a súčasne mu bolo podľa § 228 ods. 1 Trestnéhoporiadku účinného do 31. decembra 2005 uložené uhradiť poškodenej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, škodu v sume 185 885,946 € (5 600 000 Sk).

Odvolanie   sťažovateľa   z   24.   marca   2011   najvyšší   súd   na   verejnom   zasadnutíuznesením sp. zn. 5 To 11/2011 z 19. januára 2012 (ďalej len „uznesenie z 19. januára2012“) podľa § 256 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 zamietol. Sťažovateľpodal   proti   uzneseniu   z   19.   januára   2012   dovolanie,   o   ktorom   najvyšší   súd   rozhodolrozsudkom sp. zn. 1 Tdo V 8/2012 z 20. februára 2013, ktorým vyslovil, že uvedenýmuznesením, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1písm. d) Trestného poriadku bol v neprospech sťažovateľa porušený zákon v ustanoveniach§ 233 ods. 1 a § 256 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, čím došlo ajk porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru, uvedené uznesenie zrušil aj spolu s ďalšími rozhodnutiami naň obsahovonadväzujúcimi, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej jeho zrušením došlo, stratili svoj podklad,a   najvyššiemu   súdu   ako   súdu   odvolaciemu   prikázal,   aby   predmetnú   vec   v   potrebnomrozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Podaním označeným ako „Doplnenie písomných dôvodov odvolania“ zo 7. apríla2013 doručeným najvyššiemu súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 5/2013 sťažovateľprostredníctvom svojho obhajcu doplnil dôvody podaného odvolania z 24. marca 2011.

Najvyšší   súd   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   5   To   5/2013   na   verejnom   zasadnutíkonanom   11.   apríla   2013   uznesením   podľa   §   256   Trestného   poriadku   účinnéhodo 31. decembra 2005 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 sťažovateľ prostredníctvom svojhoobhajcu podal 28. mája 2013 dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1Tdo V 11/2013 z 10. decembra 2014 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté(sťažovateľovi bolo uvedené uznesenie doručené 13. januára 2015).

Uznesením   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   3   PP   3/2014   z   21.   februára   2014(právoplatným a vykonateľným 21. februára 2014) bol sťažovateľ podmienečne prepustený zvýkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom špecializovaného trestnéhosúdu z 8. novembra 2010 s určením skúšobnej doby v trvaní 4 (štyroch) rokov.

Rozsudkom   špecializovaného   trestného   súdu   z   8.   novembra   2010   v   spojenís uznesením najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchaniatrestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5 Trestného zákona, avšak podľa sťažovateľazo skutkových zistení v odôvodnení uvedeného uznesenia nevyplýva záver, že z jeho stranydošlo k prisvojeniu si cudzej veci, ani záver o jeho povinnosti disponovať s vecou určitýmspôsobom, a taktiež v ňom nie je čitateľný účel, s ktorým mal so zverenou vecou, resp.majetkovými hodnotami disponovať, napriek tomu, že vyriešenie tejto otázky je z hľadiskaprávnej kvalifikácie jeho skutku podľa jeho názoru zásadné.

Sťažovateľ poukázal na to, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svojzáver, podľa ktorého „z titulu zmluvného zastúpenia poškodenej organizácie mal možnosť nakladať so všetkým majetkom“, ďalej nerozvádzajú z hľadiska naplnenia zákonného znakuskutkovej   podstaty   trestného   činu   sprenevery,   čo   sa   prenáša   do nesprávneho   právnehoposúdenia   jeho   konania.   V   tejto   súvislosti   mali   súdy   zúčastnené   na   rozhodovanípredovšetkým podľa sťažovateľa uviesť skutkové okolnosti, z ktorých by bolo zrejmé, o akézmluvné zastúpenie má ísť, čo je jeho obsahom v rovine právnej a vecnej i z akého právnehotitulu pochádza, pričom odkaz na plnú moc od ⬛⬛⬛⬛ z 25. januára 2002 (akona jednostranný právny úkon) podľa neho rozhodne nepostačuje.

V argumentácii sťažovateľ poukázal na to, že výrok odsudzujúceho rozsudku, ktorýmbol   obvinený   uznaným   vinným   trestným   činom,   ktorého   skutková   podstata   mátzv. blanketnú   alebo   odkazovaciu   dispozíciu,   musí   obsahovať   odkaz   na   konkrétneustanovenie   právneho   predpisu,   ktorý   obvinený   porušil   spôsobom   zakladajúcim   trestnúzodpovednosť.   V   jeho   prípade   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   neučinili„konkrétny odkaz na výpočet povinností“, ktoré pre neho mali vyplývať a z ktorého by bolomožné definovať právne významným spôsobom účel zverejnenia veci a následne zhodnotiťnaplnenie skutkovej podstaty trestného činu sprenevery.

Skutkové   zistenia   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   podľasťažovateľa neumožňujú urobiť jednoznačný záver o jeho úmysle spáchať skutok, pre ktorýbol odsúdený. Sťažovateľ ďalej v tejto súvislosti uviedol: «Zo skutkových zistení vyplýva, že dispozičné oprávnenie k účtu pre ⬛⬛⬛⬛ som zriadil dňa 05. 03. 2002, pričom príkaz na úhradu na ťarchu účtu obchodnej spoločnosti bol realizovaný dňa 06. 03. 2002 ⬛⬛⬛⬛, pričom tento vo svojej výpovedi (dňa 10. 12. 2004) podpis aj písmo prehlásil za svoje a vysvetlil to tak, že mu ho mohol dať podpísať medzi inými dokladmi, ktoré podpisoval. V konfrontácii medzi mojou osobou a

(konanej dňa 12. 05. 2005) svedok Vicel uviedol, že údaje na vyplnenie prevodného príkazu mu poskytol p. a pokyn na prevod peňazí dal. Moju osobu žiadny svedok pri prevode a ani pri výbere predmetnej sumy neuvádza (naopak preukázateľná je spojitosť osôb ⬛⬛⬛⬛ – prevod a výber peňazí a – vystavoval faktúru), takže skutkové   zistenia,   v zmysle ktorých   som   ja mal   konať prostredníctvom týchto   osôb, sú v príkrom rozpore s právnymi závermi, ktoré napádam.

Pokiaľ má byť obvinený uznaný vinným zo spáchania trestného činu, môže sa tak stať, pokiaľ ide o subjektívnu stránku trestného činu, iba na podklade konkrétne zistených a v skutkovej   časti   výroku   o   vine   uvedených   skutočností,   ktoré   napĺňajú   aspoň   niektorú alternatívu zo zákonných znakov vyjadrených v dikcii zákona.

Súd   vo   svojom   rozhodnutí   uvádza,   že   z   „hľadiska   konkrétnej   formy   zavinenia, obžalovaný konal v úmysle priamom“, avšak zo skutkových zistení takýto záver nie je podľa môjho názoru možné urobiť. Ak súd prijal ako vierohodné výpovede svedkov a ⬛⬛⬛⬛, s čím naďalej nesúhlasím, ani zo skutkových zistení, ktoré boli vyformované výpoveďami týchto osôb nie je možné urobiť právny záver o tom, že som mal vedieť   o   tom,   že   faktúra   č.   2002   vystavená   obchodnou   spoločnosťou pre odberateľa ⬛⬛⬛⬛, má byť vystavená za fiktívne služby, že tie služby nemajú byť nikdy a žiadnou osobou obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ poskytnuté a že uvedomujúc si   túto   skutočnosť   som   prostredníctvom   sprostredkovateľa   konal   takým   spôsobom,   že jediným a nevyhnutným dôsledkom môjho konania, s ktorým som počítal, bolo konanie v rozpore so záujmami spoločnosti v prospech seba alebo tretej osoby.»

Zo skutkových zistení súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci podľasťažovateľa ďalej «nevyplývajú také skutkové zistenia, z ktorých by bolo možné urobiť záver o personifikácii skutočného vlastníka obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛. Jedine cez detailné rozpracovanie tejto okolnosti je možné ďalej rozvinúť úvahy na tému, aký bol podnikateľský   zámer   spoločnosti   v   čase   skutku,   za   ktorý   som   bol   odsúdený   a   z   akých konkrétnych rozhodnutí spoločníka tento zámer vyplýva. Je v rozpore s právom, ak sa táto okolnosť zisťuje cez štatutárneho zástupcu (majúc na zreteli ), ktorý v zmysle zákona   nie   je   oprávnený   záväzným   spôsobom   určovať   hospodársky   záujem   obchodnej spoločnosti   a   definovať   spôsoby   jeho   formovania   či   napĺňania,   ale   je   oprávnený   iba spoločnosť zastupovať navonok vo vzťahu k tretím osobám.

Pre doplnenie ďalej uvádzam, že aj Najvyšší súd v odvolacom konaní 2 Toš 6/2007, v rozhodnutí zo dňa 11. 10. 2007 (v tomto konaní bolo pôvodne rozhodnuté aj ohľadom tohto skutku, ktorý bol následne vylúčený na samostatné konanie) vyzval v zrušujúcom uznesení   Špeciálny   súd   v   Pezinku.   aby   právne   relevantným   spôsobom   vyriešil   otázku vlastníctva   spoločností a (bod   3;   str.   25).   Na   str.   25   predmetného rozhodnutia sa uvádza: „Pokiaľ by si špeciálny súd zodpovedne vyriešil otázku vlastníctva, mal dospieť k záveru, že spoločnosti a vlastní a prostredníctvom nich a ⬛⬛⬛⬛, pričom títo nemôžu sami sebe spôsobiť škodu ani sa uviesť do omylu.“ Predmetná povinnosť pritom platí aj pre toto konanie. Špecializovaný trestný súd v Pezinku sa však v rozsudku súdu prvého stupňa s touto otázkou vôbec nevysporiadal, právne záväzný názor odvolacieho súdu nezohľadnil, pričom tento stav nekorigoval ani senát   v   konaní   5   To   11/2011   v   rozhodnutí   zo   dňa   19.   01.   2012,   resp.   ten   istý   senát v uznesení Najvyššieho súdu. Takýmto postupom bol podľa môjho názoru porušený zákon v môj neprospech.».

Vo vzťahu k nesprávnosti výroku týkajúceho sa náhrady škody sťažovateľ v rámcisvojej argumentácie uviedol: „V napadnutom rozhodnutí súd v súvislosti s osobami, ktoré mali participovať na trestnej činnosti uvádza, že na spáchaní trestného činu sa mali priamo či nepriamo podieľať tri osoby, okrem mňa ⬛⬛⬛⬛ (už nebohý) a ⬛⬛⬛⬛. Výrok o náhrade škody, v ktorom som bol zaviazaný na náhradu škody údajne poškodenej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ sám, tak okrem iného aj z tohto dôvodu neobstojí. Prioritne ale zdôrazňujem, že v súvislosti s rozhodovaním o náhrade škody nie je zo skutkových zistení preukázaný jeden zo základných hmotnoprávnych predpokladov zodpovednosti za škodu, a to akú povinnosť som mal svojim konaním porušiť a z čoho (zákona či zmluvy) mi táto povinnosť a v akom rozsahu vyplývala.“

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   sa   na   verejnom   zasadnutí   v   tejto   veci   podľasťažovateľa   zameral   len   na   objasňovanie   okolností   jeho   neprítomnosti   na   verejnomzasadnutí o odvolaní 19. januára 2012, čo „z hľadiska merita veci postráda akúkoľvek vecnú súvislosť   a   hodnotenie   tejto   otázky   po   zrušujúcom   rozhodnutí   dovolacieho   súdu   bolo formálne aj vecne redundantné“.

Z   písomného   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   11.   apríla   2014   podľasťažovateľa   vyplýva «ostentatívna   iniciatíva   odvolacieho   senátu   „zápasiť“   s   názorom dovolacieho súdu», ktorým bolo z dôvodu porušenia zákona zrušené jeho predchádzajúcerozhodnutie v tejto veci. Len touto logickou interpretáciou si je podľa sťažovateľa možnévysvetliť   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   v   uznesení   z   11.   apríla   2013,   ktoré   má   celkovo34 strán, venoval 21 strán presadzovaniu názoru, z ktorého malo vyplynúť, že dovolací senátrozhodol o podanom dovolaní nesprávne, keď tomuto vyhovel a z dôvodu nezákonnostizrušil uznesenie najvyššieho súdu z 19. januára 2012.

Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   skutočnosť,   že   porovnaním   zvukového   záznamuz hlavného pojednávania konaného 8. novembra 2010 na špecializovanom trestnom súdes jeho   písomným   prepisom   zistil,   že   v   písomnom   prepise   chýba   vyjadrenie   svedka ⬛⬛⬛⬛, ktoré učinil na záver svojho výsluchu, v ktorom sa priznal k tomu, žeskutok,   ktorý   je   predmetom   obžaloby,   spáchal,   vyjadril   ľútosť   nad   svojím   konaníma za svoje   konanie   sa   ospravedlnil,   zároveň   vyhlásil,   že   za   skutok   nebol   nikdy   stíhanýa ani odsúdený. Bez ohľadu na skutočnosť, či sa táto okolnosť prihodila úmyselne alebonedbanlivostným   konaním,   podľa   sťažovateľa   jej   nezohľadnenie   je   vážnym   defektomv rámci dokazovania, pretože podľa neho ide o otázku, bez ktorej vyriešenia nie je možnévo veci spravodlivo a v súlade so zákonom rozhodnúť.

Vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa nedodržania princípu subsidiarity trestnejrepresie v predmetnej veci sťažovateľ uviedol: «Nie je známe, že by si poškodený uplatňoval akýmikoľvek prostriedkami civilného práva (občianskeho či obchodného) nárok na vrátenie finančných   prostriedkov,   ktoré   mali   byť   podľa   vyjadrenia ⬛⬛⬛⬛ odčerpané v neprospech   a   na   škodu   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ Ak   malo   byť   platené za služby, ktoré sa neuskutočnili, poškodený mohol využiť inštitút vydania bezdôvodného obohatenia či náhrady škody, ktoré by boli vo vzťahu k tvrdeným spôsobeným následkom spôsobilé korigovať podľa jeho názoru nezákonný stav. Aktivita ako konateľa právnickej osoby, ktorý tvrdil, že došlo ku spôsobeniu škody, bola nahradená vlastnou iniciatívou   OČTK   a   súdov,   čím   došlo   k   nastúpeniu   štátnej/verejnej   moci   na   miesto poškodeného   v   súkromnoprávnom   vzťahu,   pričom   takýto   stav   vykazuje   znaky neproporcionálneho použitia trestnoprávnej represie. Svedok sa podľa môjho názoru ujal príležitosti a využil situáciu okolo a ⬛⬛⬛⬛ a svojimi výpoveďami odklonil pozornosť OČTK od svojej osoby. Z vyjadrenie banky, a. s. zo dňa 31. 08. 2004; č. ⬛⬛⬛⬛ (č. 1. 128) pritom vyplýva, že to bol práve, u   ktorého   bol   telefonicky   preverovaný   predmetný   príkaz   na   úhradu   a   „ ho akceptoval“.»

Podľa   názoru   sťažovateľa   v   predmetnom   konaní   došlo   k   prehliadnutiu   vážnychskutkových zistení, ktoré privodili nesprávne rozhodnutie vo výroku vo veci samej a ajv ďalších výrokoch na tento výrok nadväzujúcich.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktoromvysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 boli porušené jeho základné právapodľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,zruší uvedené uznesenie a vec vráti tomuto súdu na ďalšie konanie, prizná sťažovateľoviprimerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume316,54 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súduv občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoréoznačil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutýmpostupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ   namietal,   že   k   porušeniu   ním   označených   práv   došlo   uznesenímz 11. apríla 2013, ktorým najvyšší súd jeho odvolanie zamietol. Zo sťažnosti v predmetnejveci vyplýva, že uznesením sp. zn. 1 Tdo V 11/2013 z 10. decembra 2014 doručenýmsťažovateľovi   9.   januára   2015   najvyšší   súd   vo   veci   sťažovateľa   ním   podané   dovolanieodmietol.

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanúv súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor,   že v prípade podania opravnéhoprostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovanáza prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti budepovažovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu vtomto prípade vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 (napr. I. ÚS169/09, I. ÚS 69/2010, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12.

11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51,53 a 54).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľačl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu z 11. apríla 2013. K namietanému porušeniu uvedených práv malo dôjsťv dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci rozhodli arbitrárne,pretože:

- zo skutkových zistení nevyplýva záver, že zo strany sťažovateľa došlo k prisvojeniusi cudzej veci, ani záver o jeho povinnosti disponovať s vecou určitým spôsobom a nie jez nich čitateľný ani účel, s ktorým sa malo so zverenou vecou disponovať,

- v   odôvodnení   nie   je   obsiahnutý   konkrétny   odkaz   na   výpočet   povinností,   ktorépre neho mali vyplývať, a z ktorého by bolo možné zhodnotiť účel zverenia veci a následnezhodnotiť aj naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery,

- zo skutkových zistení nevyplýva jednoznačný záver o jeho úmysle spáchať skutok,pre ktorý bol odsúdený,

- zo   skutkových   zistení   nevyplýva   záver   o   personifikácii   skutočného   vlastníctvaobchodnej spoločnosti,

- záver   o   náhrade   škody,   ktorú   bol   zaviazaný   uhradiť   sťažovateľ,   je   s   ohľadomna skutočnosť, že na trestnej činnosti sa mali podieľať aj ďalšie dve osoby, nespravodlivýa taktiež   nebolo   v   súvislosti   so   škodou   preukázané   porušenie   povinnosti   ako   jednéhozo základných predpokladov zodpovednosti za škodu.

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 11. apríla2013, v ktorom najvyšší súd v podstatnom uviedol:

«2) K hmotnoprávnej stránke veci Treba hneď úvodom uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného   trestného   činu,   je   napadnutý   rozsudok   výsledkom   konania,   v   ktorom   sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný   skutok   stal   spôsobom   popísaným   vo   výroku   napadnutého   rozsudku,   že   ho spáchal obžalovaný a že z jeho konania nastal tam uvedený následok. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu dospel k záveru, že výrok o vine obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ bol založený na   presvedčivých   dôkazoch,   ktoré   bez   akejkoľvek   pochybnosti   vylučujú   akúkoľvek   inú alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený.

Vzhľadom   k   tomu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   otázke   skutkových   zistení v prevažnej   miere   odkazuje   na   podrobne   rozvedené   dôvody   rozsudku   špecializovaného trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnym záverom špecializovaného trestného súdu, až na   námietku   týkajúcu   sa   porušenia   povinnosti   mlčanlivosti   u   svedka

, považoval preto za neopodstatnené.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ bol už v minulosti uznaný   za   vinného   z   trestného   činu   sprenevery   podľa   §   248   ods.   1,   ods.   5   Tr.   zák. na rovnakom skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku z 27. apríla 2007, sp. zn. PK 1 Tš 8/2005. Tento rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 11. októbra 2007, sp. zn. 2 Toš 6/2007, v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto časti   vrátil   bývalému   špeciálnemu   súdu,   aby   ju   v   potrebnom   rozsahu   znovu   prejednal a rozhodol.

Odôvodnenie   tohto   zrušujúceho   uznesenia   však   neobsahuje   absolútne   žiadnu zmienku o procesných a hmotnoprávnych chybách rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa vyššie uvedeného trestného činu sprenevery a ani jedno slovo o tom, či v tejto časti je potrebné dokazovanie doplniť a prípadne v akom smere. Inak povedané, zrušujúce uznesenie   odvolacieho   súdu   je   minimálne   v   tejto   časti   arbitrárne,   a   teda   absolútne nepreskúmateľné, čo napokon na hlavnom pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2010 vo svojej záverečnej reči potvrdil aj obhajca obžalovaného

, keď povedal: „najvyšší súd tento bod nevytýkal, je to môj dojem, ale skutočne sa   nezmienil   ani   jediným   slovkom,   i   keď   sme   podali   v   tejto   časti   pomerne   rozsiahle odvolanie, vyvoláva to dojem, akoby na to najvyšší súd zabudol, no ale to je len môj dojem“. Odvolací senát 5T najvyššieho súdu vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti preto ani nemohol zistiť dôvody, ktoré viedli vo veci konajúci predchádzajúci odvolací senát k zrušeniu rozsudku v celom rozsahu, teda aj v časti týkajúcej sa len obžalovaného a trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktorého spáchanie mu obžaloba kládla za vinu.

Rovnako   podľa   názoru   senátu   5T   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z vykonaných dôkazov (bez ohľadu na výpoveď ⬛⬛⬛⬛, keďže tento svedok nebol zákonným spôsobom zbavený mlčanlivosti) bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, že obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ z titulu zmluvného zastúpenia obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ s možnosťou nakladať so všetkým jej právami a majetkom na podklade plnej moci svedka ⬛⬛⬛⬛ z 25. januára 2002 za pomoci osoby ⬛⬛⬛⬛ využil svedka ⬛⬛⬛⬛ tým spôsobom, že tomuto svedkovi 5. marca 2002   rozšíril   podpisový   vzor   na   účet   obchodnej   spoločnosti

vedený v banke, ktorá osoba následne 6. marca 2002 prevodným príkazom previedla sumu 5.600.000,- Sk z účtu vyššie uvedenej obchodnej spoločnosti, pričom táto suma nebola použitá v prospech a ani v záujme obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   o   čom   napokon   jednoznačne   svedčí   aj   dodatočne predložená   fiktívna   faktúra   obchodnej   spoločnosti   – ⬛⬛⬛⬛ Napokon   suma 5.600.000,- Sk prevedená na účet obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ vedený vo bola svedkom ⬛⬛⬛⬛ dňa 12. marca 2002 v hotovosti vybraná a odovzdaná osobe ⬛⬛⬛⬛.

Uvedený   skutkový   stav   potvrdzujú   predovšetkým   svedecké   výpovede, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ a predovšetkým   zabezpečené a   vykonané listinné   dôkazy,   a   to   plná   moc ⬛⬛⬛⬛ pre   obžalovaného z 25. januára 2002, žiadosť obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ o rozšírenie podpisového vzoru k účtu obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ vedený v pre svedka ⬛⬛⬛⬛ z 5. marca 2002, prevodný príkaz na sumu 5.600.000,- Sk zo 6. marca 2002, príkaz na výber v hotovosti na sumu 5.600.000,- Sk zo 12. marca   2002,   faktúra   číslo   2002   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ ako dodávateľa   na   sumu   5.600.000,-   Sk   pre   odberateľa   obchodnú   spoločnosť z 2. marca 2002 a písomná žiadosť výkonného riaditeľa obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ svedka z   30.   januára   2003,   ktorou   obchodnú   spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ vyzýva   na preukázanie plnenia v zmysle vystavenej faktúry.

Z vyššie uvedených svedeckých výpovedí vyplývajú tieto závery:

- svedok ⬛⬛⬛⬛ na   podnet   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ odmietol zrealizovať prevod finančnej hotovosti z účtu,

- svedok ⬛⬛⬛⬛ sa stretol s obžalovaným ⬛⬛⬛⬛ len raz, a to v pri rozširovaní podpisového vzoru na účet 5. marca 2002,

- obžalovaný pred rozšírením podpisového vzoru svedkovi

osamote hovoril s nebohým ⬛⬛⬛⬛,

- svedok ⬛⬛⬛⬛ potvrdil, že pred uskutočnením prevodu z účtu na účet ⬛⬛⬛⬛ ho kontaktoval pracovník banky, ktorému potvrdil, že tento prevod realizuje obžalovaný, ktorý je oprávnený konať v mene,

- svedok ⬛⬛⬛⬛ 12. marca 2002 uskutočnil z účtu ⬛⬛⬛⬛ : výber v hotovosti v sume 5.600.000,- Sk, ktoré odovzdal nebohému ⬛⬛⬛⬛,

- svedkovia ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ sa videli prvýkrát až pri konfrontácii na polícii,

- faktúra   č.   2002   bola   zaslaná ⬛⬛⬛⬛ až   v   priebehu   mesiacov   október   - november 2002, pričom bol na nej dátum odoslania 2. marca 2002 a dátum splatnosti 6. marca   2002   s   tým,   že   vyfakturované   služby   neboli   nikdy   zrealizované,   čo   svedok ⬛⬛⬛⬛ konštatoval aj v urgencii zaslanej ⬛⬛⬛⬛ z 30. januára 2003, ktorou sa domáhal predloženia dokumentácie,

- svedok ⬛⬛⬛⬛ so základným vzdelaním ako konateľ spoločnosti má poskytnúť okrem iného prieskum trhu v oblasti výroby a predaja autobusov   pre   mestskú   a   prímestskú   dopravu   v   SR   a   ČR,   poradenstvo   pri   založení spoločnosti   so   zmiešanou   zahraničnou   a   slovenskou   majetkovou   účasťou,   prípravu podnikateľského plánu na dobu 5-10 rokov a zaškolenie pracovníkov,

- svedkovi ⬛⬛⬛⬛ bol rozšírený podpisový vzor pre spoločnosť, ktorá prevodným príkazom podpísaným svedkom ⬛⬛⬛⬛ 6. marca 2002 previedla sumu 5.600.000,- Sk na obchodnú spoločnosť, ktorej konateľom bol práve svedok ⬛⬛⬛⬛, pričom podľa vlastného vyjadrenia bol už právoplatne odsúdený v inej trestnej veci, v ktorej na pokyn svedka ⬛⬛⬛⬛ tiež robil tzv. bieleho koňa. Dedukovať iné závery, než aké logicky vyplývajú z týchto svedeckých výpovedí aj v kontexte iných nepriamych dôkazov na seba nadväzujúcich a vzájomne sa dopĺňajúcich, môže len samotný obžalovaný majúci právo brániť sa spôsobom, ktorý uzná za vhodný a samozrejme jeho zvolení obhajcovia, ale nikto iný, pokiaľ by nechcel prísť do rozporu s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania.

V   tomto   smere   neobstojí   argumentácia   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ založená na svedeckej   výpovedi ⬛⬛⬛⬛ z   dôvodov,   ktoré   v   dostatočnom   rozsahu rozviedol špecializovaný trestný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v plnom rozsahu stotožnil. Rovnako podľa neho konanie obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, ktorý disponoval generálnou plnou mocou a napriek tomu pre vyššie   uvedené   odčerpanie   finančných   prostriedkov   z   účtu   obchodnej   spoločnosti

rozšíril   podpisový   vzor   pre   ďalšiu   osobu, postrádalo akúkoľvek logiku, pokiaľ sa neberie do úvahy zištná motivácia jeho konania, ktorým však naplnil znaky trestného činu sprenevery.

Pokiaľ ide o osobu ⬛⬛⬛⬛, je potrebné ešte doplniť, že táto 23. apríla 2003 zomrela, pričom ako svedok dovtedy vypočutá nebola, keďže trestné stíhanie v tejto časti sa začalo až 7. júna 2004 a rovnako tak zomrel svedok ⬛⬛⬛⬛, a to 12. apríla 2008, pričom jeho výpovede v tomto smere sú právne irelevantné, keďže dovtedy tento svedok správcom konkurznej podstaty nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti....

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   v   trestnej   veci   obžalovaného

a spol. rovnako dospel k záveru, že v prípade ⬛⬛⬛⬛ a išlo   o   obchodné   spoločnosti,   ktoré   boli   priamo   závislé   od   počtu   nových vkladateľov a sumy vložených finančných prostriedkov, pričom bolo len otázkou času, kedy prílev nových peňazí nebude stačiť na vyplácania „starých“ klientov a celý systém sa zrúti, keďže v prípade týchto obchodných spoločností od počiatku boli ignorované všeobecne platné zásady nepretržitého trvania.

Pokiaľ   ide   o   právne   posúdenie   teraz   prejednávanej   trestnej   veci,   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   sa   stotožnil   so   záverom,   že   konanie   obžalovaného po stránke subjektívnej i objektívnej naplnilo znaky trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.

Cudzia vec alebo iná majetková hodnota je zverená páchateľovi v prípade, ak je mu odovzdaná do faktickej moci spravidla s tým, aby s vecou alebo inou majetkovou hodnotou nakladal určitým spôsobom. Páchateľ si prisvojí cudziu vec alebo inú majetkovú hodnotu, ktorá mu bola zverená, ak s vecou alebo inou majetkovou hodnotou naloží v rozpore s účelom,   ku   ktorému   mu   bola   cudzia   vec   alebo   iná   majetková   hodnota   daná   do opatrovania   alebo   do   dispozície,   a   to   spôsobom,   ktorý   marí   základný   účel   zverenia. Prisvojením je teda aj také nakladanie páchateľa s vecou alebo inou majetkovou hodnotou, ktorá   má   trvalo   vylúčiť   zverujúcu   osobu   z   dispozície   s   vecou   alebo   inou   majetkovou hodnotou.

V   tejto   súvislosti   treba   ešte   dodať,   že   na   rozdiel   od   podvodu   získa   páchateľ sprenevery faktickú moc nad vecou alebo inou majetkovou hodnotou bez vyvolania omylu alebo   zamlčania   podstatných   skutočností.   Pokiaľ   by   však   zverenie   veci   alebo   inej majetkovej   hodnoty   bolo   dosiahnuté   vyvolaním   alebo   využitím   omylu   alebo   zamlčaním podstatných skutočností, šlo by o trestný čin podvodu. V posudzovanom prípade došlo až následne   k   doručeniu   fiktívnej   faktúry   (čo   potvrdil   svedok ⬛⬛⬛⬛ -   konateľ obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ ), ktorá mala len legalizovať konanie obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ a   ďalších   vyššie   uvedených   osôb,   ktoré   neoprávnene   odčerpali   finančné prostriedky z účtu obchodnej spoločnosti

Trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. sa dopustí ten páchateľ, ktorý si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu.

V posudzovanom prípade konaním obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ ako osoby, ktorej bol na podklade plnej moci zverený okrem iného aj majetok obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   došlo   k   trvalej   strate   majetkovej   hodnoty   vo   výške 5.600.000,- Sk z dispozície tejto obchodnej spoločnosti v rozpore s účelom, ku ktorému bol tento majetok do dispozície obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ zverený. Okolnosť, že na tomto trestnom   skutku   participovali   ako   účastníci   vo   forme   pomoci   aj   ďalšie   osoby,   a   to minimálne už spomínaný nebohý ⬛⬛⬛⬛ a svedok ⬛⬛⬛⬛, nie je pre právne posúdenie konania obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ podstatné do tej miery, aby ho to ako priameho páchateľa zbavovalo trestnej zodpovednosti.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, že skutková veta neobsahuje konkrétne skutkové okolnosti týkajúce sa presného vymedzenia jeho zmluvného zastúpenia, na podklade ktorého disponoval s majetkom, odvolací   senát 5T poukazuje na znenie   tohto   plnomocenstva   z   25.   januára   2002,   z obsahu   ktorého   bez   akýchkoľvek pochybností vyplýva, že išlo o plnomocenstvo všeobecné (generálne - mandatum generale) v zmysle § 31 OZ, ktoré splnomocňovalo obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ na všetky právne úkony s výnimkou tých, na ktoré zákon vyžaduje osobitné plnomocenstvo a tiež s výnimkou tých, pri ktorých zastúpenie nie je možné.

Rovnako pokiaľ ide o námietku obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, že skutková veta je absolútne nečitateľná a nejasná, keďže sa v nej neuvádza žiadne jeho konanie, ktoré by smerovalo k zavineniu, odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naopak musí   konštatovať,   že   skutková   veta   v   dostatočnom   rozsahu   opisuje   všetky   zákonom stanovené znaky trestného činu sprenevery, a to tak po stránke objektívnej - sledujúc cieľ odčerpať majetok - pričom v ďalšej časti ho podrobne opisuje tak, že išlo o neoprávnenú a trvalú   stratu   majetkovej   hodnoty   vo   výške   5.600.000,-   Sk   z   dispozície   obchodnej spoločnosti v rozpore s účelom, ku ktorému bol tento majetok do dispozície obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ zverený na základe generálnej plnej moci, pričom po stránke subjektívnej obžalovaný konal v priamom úmysle, keďže chcel týmto spôsobom porušiť záujem spoločnosti chránený zákonom a svojim konaním ho aj porušil - rozšírenie podpisového vzoru na osobu, ktorá realizuje prevod z jednej spoločnosti ( ) a zároveň je konateľom v spoločnosti ( ⬛⬛⬛⬛ ), na ktorú bol prevod realizovaný, pričom išlo o prevod, ktorý bol následne krytý faktúrou s fingovanými službami. Pokiaľ by nešlo   o   úmysel   protiprávne   odčerpať   túto   sumu   z   účtu,   tak   predsa   mohol obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ na základe plnej moci sám zrealizovať túto finančnú operáciu a nemusel za tým účelom rozširovať podpisový vzor svedkovi ⬛⬛⬛⬛. Škoda veľkého rozsahu podľa § 89 ods. 13 Tr. zák. s poukazom na nariadenie vlády Slovenskej   republiky   č.   428/2005   účinného   od   1.   októbra   2005   predstavovala   sumu 3.450.000,- Sk. Neskoršia právna úprava (Trestný zákon č. 300/2005 účinný od 1. januára 2006) z hľadiska časovej pôsobnosti je pre obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ nepriaznivejšia. Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok špecializovaného trestného súdu o uloženom treste odňatia slobody obžalovanému ⬛⬛⬛⬛ a spôsobe jeho výkonu...

Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že stavu veci a zákonu zodpovedá aj   výrok   o   náhrade   škody.   V   tomto   smere   obžalovaným ⬛⬛⬛⬛ uplatnenú odvolaciu   námietku   týkajúcu   sa   totožnosti   poškodenej   strany   považoval   Najvyšší   súd Slovenskej republiky za bezpredmetnú, keďže bolo zistené a preukázané, že poškodenou stranou   je ⬛⬛⬛⬛ v   konkurze   zastúpená ⬛⬛⬛⬛, ktorý právny stav doposiaľ nebol spochybnený žiadnym právoplatným rozhodnutím príslušného súdu.»

Z uvedeného je zrejmé, že okrem vlastných záverov prijatých v predmetnej veci,v ktorých   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľa   uvedenou   v   jehoodvolaní, v odôvodnení svojho uznesenia z 11. apríla 2013 plne odkázal aj na odôvodnenierozsudku špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2010, ktorého obsah bol taktiežústavným súdom v tomto rozsahu preskúmaný.

Rozsudok špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2010 obsahuje podrobnýpopis   v predmetnej   veci   vykonaných   dôkazných   prostriedkov   a   z   nich   vyplývajúcichskutkových   záverov.   Sťažovateľ   v   rámci   svojej   argumentácie   v   predmetnom   konaníspochybňuje   predovšetkým   správnosť   zhodnotenia   vykonaného   dokazovania,resp. vykonaných   dôkazných   prostriedkov   a   z   neho   vyplývajúcich   záverov   vo   vzťahuk naplneniu jednotlivých znakov skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktoréhobol uznaný vinným.

Podľa zistenia ústavného súdu súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej vecisvoje závery týkajúce sa naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu(konanie, následok, príčinná súvislosť medzi konaním a následkom) sprenevery založilina viacerých svedeckých výpovediach, ako aj v konaní vykonaných listinných dôkazoch,na ktoré   sa   najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení   z   11.   apríla   2013   jednoznačne   odvoláva(s. 23   ̶ 24) a z ktorých následne vyvodzuje závery, ku ktorým z nich dospel. Uvedenézávery   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   sa   javia   ako   dostatočnéa logické. Sťažovateľ namietal, že uznesenie najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 neobsahuješpecifikáciu ním porušenej povinnosti, avšak z uvedených dôkazov jednoznačne vyplývalogický záver, podľa ktorého nemôže byť v záujme žiadnej obchodnej spoločnosti, abyktokoľvek   nakladal   s   jej   majetkom   takým   spôsobom,   ktorým   dôjde   ku   kráteniu   jejobchodného imania zaplatením za fiktívne služby inému subjektu, a konanie smerujúce,resp.   umožňujúce   uskutočniť   uvedený   zámer,   možno   potom   označiť   ako   prisvojenie   sicudzej veci, a to spôsobom, ktorým bol základný účel zverenia zmarený. Podľa ústavnéhosúdu práve opačný záver by bol v rozpore s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania.V súvislosti   s   námietkami   vzťahujúcimi   sa   na   nedostatočné   odôvodnenie   naplneniasubjektívnej stránky trestného činu v uznesení z 11. apríla 2013 najvyšší súd opäť správnea logicky podľa názoru ústavného súdu poukázal na konanie sťažovateľa, ktorým rozšírilpodpisový   vzor   na   nakladanie   s   účtom ⬛⬛⬛⬛,   zároveňkonštatujúc, že takéto konanie sťažovateľa by ináč bez jeho finančnej motivácie logickynemalo   žiaden   zmysel,   keďže   rovnako   mohol   zrealizovať   uvedenú   finančnú   operáciu(prevedenie   peňazí   na   účet   inej   spoločnosti)   aj   on   sám   na   základe   generálnehosplnomocnenia vystaveného v jeho prospech, ktorým v tom čase disponoval. V uvedenýchsúvislostiach sa následne aj námietky smerujúce proti výroku o náhrade škody javia akoirelevantné.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa v odôvodnenísvojho   uznesenia   z   11.   apríla   2013   dôsledne   zaoberal   argumentáciou   sťažovateľaa hodnoverne sa s ňou vysporiadal s poukázaním na výsledky vykonaného dokazovania.Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 je založené na dostatočnýcha relevantných dôvodoch, poskytuje odpoveď na všetky skutkovo i právne relevantné otázkyvýznamné pre rozhodnutie v tejto veci a samotná nespokojnosť sťažovateľa s uvedenýmizávermi najvyššieho súdu nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia a nemôžebyť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených práv.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovanípodľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015