SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 152/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoobchodnou spoločnosťou MAĎAR & Partners, s. r. o., Námestie Š. Moyzesa 26, BanskáBystrica, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Miloša Maďara, PhD.,LLM., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 5 To 5/2013 z 11. apríla 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola20. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 ačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 5/2013 z 11.apríla 2013 (ďalej len „uznesenie z 11. apríla 2013“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súduv Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. PK – 1 T 49/2010 z 8. novembra2010 (ďalej len „rozsudok z 8. novembra 2010“) bol sťažovateľ uznaný vinným z trestnéhočinu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v zneníúčinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), odsúdený na trest odňatiaslobody na päť rokov, na výkon ktorého bol podľa § 39a ods. 3 Trestného zákona zaradenýdo prvej nápravnovýchovnej skupiny, a súčasne mu bolo podľa § 228 ods. 1 Trestnéhoporiadku účinného do 31. decembra 2005 uložené uhradiť poškodenej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, škodu v sume 185 885,946 € (5 600 000 Sk).
Odvolanie sťažovateľa z 24. marca 2011 najvyšší súd na verejnom zasadnutíuznesením sp. zn. 5 To 11/2011 z 19. januára 2012 (ďalej len „uznesenie z 19. januára2012“) podľa § 256 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 zamietol. Sťažovateľpodal proti uzneseniu z 19. januára 2012 dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodolrozsudkom sp. zn. 1 Tdo V 8/2012 z 20. februára 2013, ktorým vyslovil, že uvedenýmuznesením, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1písm. d) Trestného poriadku bol v neprospech sťažovateľa porušený zákon v ustanoveniach§ 233 ods. 1 a § 256 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, čím došlo ajk porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru, uvedené uznesenie zrušil aj spolu s ďalšími rozhodnutiami naň obsahovonadväzujúcimi, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej jeho zrušením došlo, stratili svoj podklad,a najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu prikázal, aby predmetnú vec v potrebnomrozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Podaním označeným ako „Doplnenie písomných dôvodov odvolania“ zo 7. apríla2013 doručeným najvyššiemu súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 5/2013 sťažovateľprostredníctvom svojho obhajcu doplnil dôvody podaného odvolania z 24. marca 2011.
Najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn. 5 To 5/2013 na verejnom zasadnutíkonanom 11. apríla 2013 uznesením podľa § 256 Trestného poriadku účinnéhodo 31. decembra 2005 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.
Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 sťažovateľ prostredníctvom svojhoobhajcu podal 28. mája 2013 dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1Tdo V 11/2013 z 10. decembra 2014 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté(sťažovateľovi bolo uvedené uznesenie doručené 13. januára 2015).
Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 3 PP 3/2014 z 21. februára 2014(právoplatným a vykonateľným 21. februára 2014) bol sťažovateľ podmienečne prepustený zvýkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom špecializovaného trestnéhosúdu z 8. novembra 2010 s určením skúšobnej doby v trvaní 4 (štyroch) rokov.
Rozsudkom špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2010 v spojenís uznesením najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchaniatrestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5 Trestného zákona, avšak podľa sťažovateľazo skutkových zistení v odôvodnení uvedeného uznesenia nevyplýva záver, že z jeho stranydošlo k prisvojeniu si cudzej veci, ani záver o jeho povinnosti disponovať s vecou určitýmspôsobom, a taktiež v ňom nie je čitateľný účel, s ktorým mal so zverenou vecou, resp.majetkovými hodnotami disponovať, napriek tomu, že vyriešenie tejto otázky je z hľadiskaprávnej kvalifikácie jeho skutku podľa jeho názoru zásadné.
Sťažovateľ poukázal na to, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svojzáver, podľa ktorého „z titulu zmluvného zastúpenia poškodenej organizácie mal možnosť nakladať so všetkým majetkom“, ďalej nerozvádzajú z hľadiska naplnenia zákonného znakuskutkovej podstaty trestného činu sprenevery, čo sa prenáša do nesprávneho právnehoposúdenia jeho konania. V tejto súvislosti mali súdy zúčastnené na rozhodovanípredovšetkým podľa sťažovateľa uviesť skutkové okolnosti, z ktorých by bolo zrejmé, o akézmluvné zastúpenie má ísť, čo je jeho obsahom v rovine právnej a vecnej i z akého právnehotitulu pochádza, pričom odkaz na plnú moc od ⬛⬛⬛⬛ z 25. januára 2002 (akona jednostranný právny úkon) podľa neho rozhodne nepostačuje.
V argumentácii sťažovateľ poukázal na to, že výrok odsudzujúceho rozsudku, ktorýmbol obvinený uznaným vinným trestným činom, ktorého skutková podstata mátzv. blanketnú alebo odkazovaciu dispozíciu, musí obsahovať odkaz na konkrétneustanovenie právneho predpisu, ktorý obvinený porušil spôsobom zakladajúcim trestnúzodpovednosť. V jeho prípade súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci neučinili„konkrétny odkaz na výpočet povinností“, ktoré pre neho mali vyplývať a z ktorého by bolomožné definovať právne významným spôsobom účel zverejnenia veci a následne zhodnotiťnaplnenie skutkovej podstaty trestného činu sprenevery.
Skutkové zistenia súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci podľasťažovateľa neumožňujú urobiť jednoznačný záver o jeho úmysle spáchať skutok, pre ktorýbol odsúdený. Sťažovateľ ďalej v tejto súvislosti uviedol: «Zo skutkových zistení vyplýva, že dispozičné oprávnenie k účtu pre ⬛⬛⬛⬛ som zriadil dňa 05. 03. 2002, pričom príkaz na úhradu na ťarchu účtu obchodnej spoločnosti bol realizovaný dňa 06. 03. 2002 ⬛⬛⬛⬛, pričom tento vo svojej výpovedi (dňa 10. 12. 2004) podpis aj písmo prehlásil za svoje a vysvetlil to tak, že mu ho mohol dať podpísať medzi inými dokladmi, ktoré podpisoval. V konfrontácii medzi mojou osobou a
(konanej dňa 12. 05. 2005) svedok Vicel uviedol, že údaje na vyplnenie prevodného príkazu mu poskytol p. a pokyn na prevod peňazí dal. Moju osobu žiadny svedok pri prevode a ani pri výbere predmetnej sumy neuvádza (naopak preukázateľná je spojitosť osôb ⬛⬛⬛⬛ – prevod a výber peňazí a – vystavoval faktúru), takže skutkové zistenia, v zmysle ktorých som ja mal konať prostredníctvom týchto osôb, sú v príkrom rozpore s právnymi závermi, ktoré napádam.
Pokiaľ má byť obvinený uznaný vinným zo spáchania trestného činu, môže sa tak stať, pokiaľ ide o subjektívnu stránku trestného činu, iba na podklade konkrétne zistených a v skutkovej časti výroku o vine uvedených skutočností, ktoré napĺňajú aspoň niektorú alternatívu zo zákonných znakov vyjadrených v dikcii zákona.
Súd vo svojom rozhodnutí uvádza, že z „hľadiska konkrétnej formy zavinenia, obžalovaný konal v úmysle priamom“, avšak zo skutkových zistení takýto záver nie je podľa môjho názoru možné urobiť. Ak súd prijal ako vierohodné výpovede svedkov a ⬛⬛⬛⬛, s čím naďalej nesúhlasím, ani zo skutkových zistení, ktoré boli vyformované výpoveďami týchto osôb nie je možné urobiť právny záver o tom, že som mal vedieť o tom, že faktúra č. 2002 vystavená obchodnou spoločnosťou pre odberateľa ⬛⬛⬛⬛, má byť vystavená za fiktívne služby, že tie služby nemajú byť nikdy a žiadnou osobou obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ poskytnuté a že uvedomujúc si túto skutočnosť som prostredníctvom sprostredkovateľa konal takým spôsobom, že jediným a nevyhnutným dôsledkom môjho konania, s ktorým som počítal, bolo konanie v rozpore so záujmami spoločnosti v prospech seba alebo tretej osoby.»
Zo skutkových zistení súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci podľasťažovateľa ďalej «nevyplývajú také skutkové zistenia, z ktorých by bolo možné urobiť záver o personifikácii skutočného vlastníka obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛. Jedine cez detailné rozpracovanie tejto okolnosti je možné ďalej rozvinúť úvahy na tému, aký bol podnikateľský zámer spoločnosti v čase skutku, za ktorý som bol odsúdený a z akých konkrétnych rozhodnutí spoločníka tento zámer vyplýva. Je v rozpore s právom, ak sa táto okolnosť zisťuje cez štatutárneho zástupcu (majúc na zreteli ), ktorý v zmysle zákona nie je oprávnený záväzným spôsobom určovať hospodársky záujem obchodnej spoločnosti a definovať spôsoby jeho formovania či napĺňania, ale je oprávnený iba spoločnosť zastupovať navonok vo vzťahu k tretím osobám.
Pre doplnenie ďalej uvádzam, že aj Najvyšší súd v odvolacom konaní 2 Toš 6/2007, v rozhodnutí zo dňa 11. 10. 2007 (v tomto konaní bolo pôvodne rozhodnuté aj ohľadom tohto skutku, ktorý bol následne vylúčený na samostatné konanie) vyzval v zrušujúcom uznesení Špeciálny súd v Pezinku. aby právne relevantným spôsobom vyriešil otázku vlastníctva spoločností a (bod 3; str. 25). Na str. 25 predmetného rozhodnutia sa uvádza: „Pokiaľ by si špeciálny súd zodpovedne vyriešil otázku vlastníctva, mal dospieť k záveru, že spoločnosti a vlastní a prostredníctvom nich a ⬛⬛⬛⬛, pričom títo nemôžu sami sebe spôsobiť škodu ani sa uviesť do omylu.“ Predmetná povinnosť pritom platí aj pre toto konanie. Špecializovaný trestný súd v Pezinku sa však v rozsudku súdu prvého stupňa s touto otázkou vôbec nevysporiadal, právne záväzný názor odvolacieho súdu nezohľadnil, pričom tento stav nekorigoval ani senát v konaní 5 To 11/2011 v rozhodnutí zo dňa 19. 01. 2012, resp. ten istý senát v uznesení Najvyššieho súdu. Takýmto postupom bol podľa môjho názoru porušený zákon v môj neprospech.».
Vo vzťahu k nesprávnosti výroku týkajúceho sa náhrady škody sťažovateľ v rámcisvojej argumentácie uviedol: „V napadnutom rozhodnutí súd v súvislosti s osobami, ktoré mali participovať na trestnej činnosti uvádza, že na spáchaní trestného činu sa mali priamo či nepriamo podieľať tri osoby, okrem mňa ⬛⬛⬛⬛ (už nebohý) a ⬛⬛⬛⬛. Výrok o náhrade škody, v ktorom som bol zaviazaný na náhradu škody údajne poškodenej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ sám, tak okrem iného aj z tohto dôvodu neobstojí. Prioritne ale zdôrazňujem, že v súvislosti s rozhodovaním o náhrade škody nie je zo skutkových zistení preukázaný jeden zo základných hmotnoprávnych predpokladov zodpovednosti za škodu, a to akú povinnosť som mal svojim konaním porušiť a z čoho (zákona či zmluvy) mi táto povinnosť a v akom rozsahu vyplývala.“
Najvyšší súd ako súd odvolací sa na verejnom zasadnutí v tejto veci podľasťažovateľa zameral len na objasňovanie okolností jeho neprítomnosti na verejnomzasadnutí o odvolaní 19. januára 2012, čo „z hľadiska merita veci postráda akúkoľvek vecnú súvislosť a hodnotenie tejto otázky po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu bolo formálne aj vecne redundantné“.
Z písomného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 11. apríla 2014 podľasťažovateľa vyplýva «ostentatívna iniciatíva odvolacieho senátu „zápasiť“ s názorom dovolacieho súdu», ktorým bolo z dôvodu porušenia zákona zrušené jeho predchádzajúcerozhodnutie v tejto veci. Len touto logickou interpretáciou si je podľa sťažovateľa možnévysvetliť skutočnosť, že najvyšší súd v uznesení z 11. apríla 2013, ktoré má celkovo34 strán, venoval 21 strán presadzovaniu názoru, z ktorého malo vyplynúť, že dovolací senátrozhodol o podanom dovolaní nesprávne, keď tomuto vyhovel a z dôvodu nezákonnostizrušil uznesenie najvyššieho súdu z 19. januára 2012.
Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že porovnaním zvukového záznamuz hlavného pojednávania konaného 8. novembra 2010 na špecializovanom trestnom súdes jeho písomným prepisom zistil, že v písomnom prepise chýba vyjadrenie svedka ⬛⬛⬛⬛, ktoré učinil na záver svojho výsluchu, v ktorom sa priznal k tomu, žeskutok, ktorý je predmetom obžaloby, spáchal, vyjadril ľútosť nad svojím konaníma za svoje konanie sa ospravedlnil, zároveň vyhlásil, že za skutok nebol nikdy stíhanýa ani odsúdený. Bez ohľadu na skutočnosť, či sa táto okolnosť prihodila úmyselne alebonedbanlivostným konaním, podľa sťažovateľa jej nezohľadnenie je vážnym defektomv rámci dokazovania, pretože podľa neho ide o otázku, bez ktorej vyriešenia nie je možnévo veci spravodlivo a v súlade so zákonom rozhodnúť.
Vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa nedodržania princípu subsidiarity trestnejrepresie v predmetnej veci sťažovateľ uviedol: «Nie je známe, že by si poškodený uplatňoval akýmikoľvek prostriedkami civilného práva (občianskeho či obchodného) nárok na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré mali byť podľa vyjadrenia ⬛⬛⬛⬛ odčerpané v neprospech a na škodu obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ Ak malo byť platené za služby, ktoré sa neuskutočnili, poškodený mohol využiť inštitút vydania bezdôvodného obohatenia či náhrady škody, ktoré by boli vo vzťahu k tvrdeným spôsobeným následkom spôsobilé korigovať podľa jeho názoru nezákonný stav. Aktivita ako konateľa právnickej osoby, ktorý tvrdil, že došlo ku spôsobeniu škody, bola nahradená vlastnou iniciatívou OČTK a súdov, čím došlo k nastúpeniu štátnej/verejnej moci na miesto poškodeného v súkromnoprávnom vzťahu, pričom takýto stav vykazuje znaky neproporcionálneho použitia trestnoprávnej represie. Svedok sa podľa môjho názoru ujal príležitosti a využil situáciu okolo a ⬛⬛⬛⬛ a svojimi výpoveďami odklonil pozornosť OČTK od svojej osoby. Z vyjadrenie banky, a. s. zo dňa 31. 08. 2004; č. ⬛⬛⬛⬛ (č. 1. 128) pritom vyplýva, že to bol práve, u ktorého bol telefonicky preverovaný predmetný príkaz na úhradu a „ ho akceptoval“.»
Podľa názoru sťažovateľa v predmetnom konaní došlo k prehliadnutiu vážnychskutkových zistení, ktoré privodili nesprávne rozhodnutie vo výroku vo veci samej a ajv ďalších výrokoch na tento výrok nadväzujúcich.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktoromvysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 boli porušené jeho základné právapodľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,zruší uvedené uznesenie a vec vráti tomuto súdu na ďalšie konanie, prizná sťažovateľoviprimerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume316,54 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecného súduv občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoréoznačil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutýmpostupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo uznesenímz 11. apríla 2013, ktorým najvyšší súd jeho odvolanie zamietol. Zo sťažnosti v predmetnejveci vyplýva, že uznesením sp. zn. 1 Tdo V 11/2013 z 10. decembra 2014 doručenýmsťažovateľovi 9. januára 2015 najvyšší súd vo veci sťažovateľa ním podané dovolanieodmietol.
Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanúv súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania opravnéhoprostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovanáza prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti budepovažovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu vtomto prípade vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 (napr. I. ÚS169/09, I. ÚS 69/2010, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12.
11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51,53 a 54).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľačl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu z 11. apríla 2013. K namietanému porušeniu uvedených práv malo dôjsťv dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci rozhodli arbitrárne,pretože:
- zo skutkových zistení nevyplýva záver, že zo strany sťažovateľa došlo k prisvojeniusi cudzej veci, ani záver o jeho povinnosti disponovať s vecou určitým spôsobom a nie jez nich čitateľný ani účel, s ktorým sa malo so zverenou vecou disponovať,
- v odôvodnení nie je obsiahnutý konkrétny odkaz na výpočet povinností, ktorépre neho mali vyplývať, a z ktorého by bolo možné zhodnotiť účel zverenia veci a následnezhodnotiť aj naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery,
- zo skutkových zistení nevyplýva jednoznačný záver o jeho úmysle spáchať skutok,pre ktorý bol odsúdený,
- zo skutkových zistení nevyplýva záver o personifikácii skutočného vlastníctvaobchodnej spoločnosti,
- záver o náhrade škody, ktorú bol zaviazaný uhradiť sťažovateľ, je s ohľadomna skutočnosť, že na trestnej činnosti sa mali podieľať aj ďalšie dve osoby, nespravodlivýa taktiež nebolo v súvislosti so škodou preukázané porušenie povinnosti ako jednéhozo základných predpokladov zodpovednosti za škodu.
Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 11. apríla2013, v ktorom najvyšší súd v podstatnom uviedol:
«2) K hmotnoprávnej stránke veci Treba hneď úvodom uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výroku napadnutého rozsudku, že ho spáchal obžalovaný a že z jeho konania nastal tam uvedený následok. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu dospel k záveru, že výrok o vine obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ bol založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený.
Vzhľadom k tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke skutkových zistení v prevažnej miere odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku špecializovaného trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnym záverom špecializovaného trestného súdu, až na námietku týkajúcu sa porušenia povinnosti mlčanlivosti u svedka
, považoval preto za neopodstatnené.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ bol už v minulosti uznaný za vinného z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. na rovnakom skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku z 27. apríla 2007, sp. zn. PK 1 Tš 8/2005. Tento rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 11. októbra 2007, sp. zn. 2 Toš 6/2007, v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto časti vrátil bývalému špeciálnemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Odôvodnenie tohto zrušujúceho uznesenia však neobsahuje absolútne žiadnu zmienku o procesných a hmotnoprávnych chybách rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa vyššie uvedeného trestného činu sprenevery a ani jedno slovo o tom, či v tejto časti je potrebné dokazovanie doplniť a prípadne v akom smere. Inak povedané, zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu je minimálne v tejto časti arbitrárne, a teda absolútne nepreskúmateľné, čo napokon na hlavnom pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2010 vo svojej záverečnej reči potvrdil aj obhajca obžalovaného
, keď povedal: „najvyšší súd tento bod nevytýkal, je to môj dojem, ale skutočne sa nezmienil ani jediným slovkom, i keď sme podali v tejto časti pomerne rozsiahle odvolanie, vyvoláva to dojem, akoby na to najvyšší súd zabudol, no ale to je len môj dojem“. Odvolací senát 5T najvyššieho súdu vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti preto ani nemohol zistiť dôvody, ktoré viedli vo veci konajúci predchádzajúci odvolací senát k zrušeniu rozsudku v celom rozsahu, teda aj v časti týkajúcej sa len obžalovaného a trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktorého spáchanie mu obžaloba kládla za vinu.
Rovnako podľa názoru senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z vykonaných dôkazov (bez ohľadu na výpoveď ⬛⬛⬛⬛, keďže tento svedok nebol zákonným spôsobom zbavený mlčanlivosti) bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, že obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ z titulu zmluvného zastúpenia obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ s možnosťou nakladať so všetkým jej právami a majetkom na podklade plnej moci svedka ⬛⬛⬛⬛ z 25. januára 2002 za pomoci osoby ⬛⬛⬛⬛ využil svedka ⬛⬛⬛⬛ tým spôsobom, že tomuto svedkovi 5. marca 2002 rozšíril podpisový vzor na účet obchodnej spoločnosti
vedený v banke, ktorá osoba následne 6. marca 2002 prevodným príkazom previedla sumu 5.600.000,- Sk z účtu vyššie uvedenej obchodnej spoločnosti, pričom táto suma nebola použitá v prospech a ani v záujme obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o čom napokon jednoznačne svedčí aj dodatočne predložená fiktívna faktúra obchodnej spoločnosti – ⬛⬛⬛⬛ Napokon suma 5.600.000,- Sk prevedená na účet obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ vedený vo bola svedkom ⬛⬛⬛⬛ dňa 12. marca 2002 v hotovosti vybraná a odovzdaná osobe ⬛⬛⬛⬛.
Uvedený skutkový stav potvrdzujú predovšetkým svedecké výpovede, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ a predovšetkým zabezpečené a vykonané listinné dôkazy, a to plná moc ⬛⬛⬛⬛ pre obžalovaného z 25. januára 2002, žiadosť obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ o rozšírenie podpisového vzoru k účtu obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ vedený v pre svedka ⬛⬛⬛⬛ z 5. marca 2002, prevodný príkaz na sumu 5.600.000,- Sk zo 6. marca 2002, príkaz na výber v hotovosti na sumu 5.600.000,- Sk zo 12. marca 2002, faktúra číslo 2002 obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ ako dodávateľa na sumu 5.600.000,- Sk pre odberateľa obchodnú spoločnosť z 2. marca 2002 a písomná žiadosť výkonného riaditeľa obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ svedka z 30. januára 2003, ktorou obchodnú spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ vyzýva na preukázanie plnenia v zmysle vystavenej faktúry.
Z vyššie uvedených svedeckých výpovedí vyplývajú tieto závery:
- svedok ⬛⬛⬛⬛ na podnet obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ odmietol zrealizovať prevod finančnej hotovosti z účtu,
- svedok ⬛⬛⬛⬛ sa stretol s obžalovaným ⬛⬛⬛⬛ len raz, a to v pri rozširovaní podpisového vzoru na účet 5. marca 2002,
- obžalovaný pred rozšírením podpisového vzoru svedkovi
osamote hovoril s nebohým ⬛⬛⬛⬛,
- svedok ⬛⬛⬛⬛ potvrdil, že pred uskutočnením prevodu z účtu na účet ⬛⬛⬛⬛ ho kontaktoval pracovník banky, ktorému potvrdil, že tento prevod realizuje obžalovaný, ktorý je oprávnený konať v mene,
- svedok ⬛⬛⬛⬛ 12. marca 2002 uskutočnil z účtu ⬛⬛⬛⬛ : výber v hotovosti v sume 5.600.000,- Sk, ktoré odovzdal nebohému ⬛⬛⬛⬛,
- svedkovia ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ sa videli prvýkrát až pri konfrontácii na polícii,
- faktúra č. 2002 bola zaslaná ⬛⬛⬛⬛ až v priebehu mesiacov október - november 2002, pričom bol na nej dátum odoslania 2. marca 2002 a dátum splatnosti 6. marca 2002 s tým, že vyfakturované služby neboli nikdy zrealizované, čo svedok ⬛⬛⬛⬛ konštatoval aj v urgencii zaslanej ⬛⬛⬛⬛ z 30. januára 2003, ktorou sa domáhal predloženia dokumentácie,
- svedok ⬛⬛⬛⬛ so základným vzdelaním ako konateľ spoločnosti má poskytnúť okrem iného prieskum trhu v oblasti výroby a predaja autobusov pre mestskú a prímestskú dopravu v SR a ČR, poradenstvo pri založení spoločnosti so zmiešanou zahraničnou a slovenskou majetkovou účasťou, prípravu podnikateľského plánu na dobu 5-10 rokov a zaškolenie pracovníkov,
- svedkovi ⬛⬛⬛⬛ bol rozšírený podpisový vzor pre spoločnosť, ktorá prevodným príkazom podpísaným svedkom ⬛⬛⬛⬛ 6. marca 2002 previedla sumu 5.600.000,- Sk na obchodnú spoločnosť, ktorej konateľom bol práve svedok ⬛⬛⬛⬛, pričom podľa vlastného vyjadrenia bol už právoplatne odsúdený v inej trestnej veci, v ktorej na pokyn svedka ⬛⬛⬛⬛ tiež robil tzv. bieleho koňa. Dedukovať iné závery, než aké logicky vyplývajú z týchto svedeckých výpovedí aj v kontexte iných nepriamych dôkazov na seba nadväzujúcich a vzájomne sa dopĺňajúcich, môže len samotný obžalovaný majúci právo brániť sa spôsobom, ktorý uzná za vhodný a samozrejme jeho zvolení obhajcovia, ale nikto iný, pokiaľ by nechcel prísť do rozporu s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania.
V tomto smere neobstojí argumentácia obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ založená na svedeckej výpovedi ⬛⬛⬛⬛ z dôvodov, ktoré v dostatočnom rozsahu rozviedol špecializovaný trestný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v plnom rozsahu stotožnil. Rovnako podľa neho konanie obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, ktorý disponoval generálnou plnou mocou a napriek tomu pre vyššie uvedené odčerpanie finančných prostriedkov z účtu obchodnej spoločnosti
rozšíril podpisový vzor pre ďalšiu osobu, postrádalo akúkoľvek logiku, pokiaľ sa neberie do úvahy zištná motivácia jeho konania, ktorým však naplnil znaky trestného činu sprenevery.
Pokiaľ ide o osobu ⬛⬛⬛⬛, je potrebné ešte doplniť, že táto 23. apríla 2003 zomrela, pričom ako svedok dovtedy vypočutá nebola, keďže trestné stíhanie v tejto časti sa začalo až 7. júna 2004 a rovnako tak zomrel svedok ⬛⬛⬛⬛, a to 12. apríla 2008, pričom jeho výpovede v tomto smere sú právne irelevantné, keďže dovtedy tento svedok správcom konkurznej podstaty nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti....
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v trestnej veci obžalovaného
a spol. rovnako dospel k záveru, že v prípade ⬛⬛⬛⬛ a išlo o obchodné spoločnosti, ktoré boli priamo závislé od počtu nových vkladateľov a sumy vložených finančných prostriedkov, pričom bolo len otázkou času, kedy prílev nových peňazí nebude stačiť na vyplácania „starých“ klientov a celý systém sa zrúti, keďže v prípade týchto obchodných spoločností od počiatku boli ignorované všeobecne platné zásady nepretržitého trvania.
Pokiaľ ide o právne posúdenie teraz prejednávanej trestnej veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom, že konanie obžalovaného po stránke subjektívnej i objektívnej naplnilo znaky trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.
Cudzia vec alebo iná majetková hodnota je zverená páchateľovi v prípade, ak je mu odovzdaná do faktickej moci spravidla s tým, aby s vecou alebo inou majetkovou hodnotou nakladal určitým spôsobom. Páchateľ si prisvojí cudziu vec alebo inú majetkovú hodnotu, ktorá mu bola zverená, ak s vecou alebo inou majetkovou hodnotou naloží v rozpore s účelom, ku ktorému mu bola cudzia vec alebo iná majetková hodnota daná do opatrovania alebo do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia. Prisvojením je teda aj také nakladanie páchateľa s vecou alebo inou majetkovou hodnotou, ktorá má trvalo vylúčiť zverujúcu osobu z dispozície s vecou alebo inou majetkovou hodnotou.
V tejto súvislosti treba ešte dodať, že na rozdiel od podvodu získa páchateľ sprenevery faktickú moc nad vecou alebo inou majetkovou hodnotou bez vyvolania omylu alebo zamlčania podstatných skutočností. Pokiaľ by však zverenie veci alebo inej majetkovej hodnoty bolo dosiahnuté vyvolaním alebo využitím omylu alebo zamlčaním podstatných skutočností, šlo by o trestný čin podvodu. V posudzovanom prípade došlo až následne k doručeniu fiktívnej faktúry (čo potvrdil svedok ⬛⬛⬛⬛ - konateľ obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ ), ktorá mala len legalizovať konanie obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ a ďalších vyššie uvedených osôb, ktoré neoprávnene odčerpali finančné prostriedky z účtu obchodnej spoločnosti
Trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. sa dopustí ten páchateľ, ktorý si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu.
V posudzovanom prípade konaním obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ ako osoby, ktorej bol na podklade plnej moci zverený okrem iného aj majetok obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, došlo k trvalej strate majetkovej hodnoty vo výške 5.600.000,- Sk z dispozície tejto obchodnej spoločnosti v rozpore s účelom, ku ktorému bol tento majetok do dispozície obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ zverený. Okolnosť, že na tomto trestnom skutku participovali ako účastníci vo forme pomoci aj ďalšie osoby, a to minimálne už spomínaný nebohý ⬛⬛⬛⬛ a svedok ⬛⬛⬛⬛, nie je pre právne posúdenie konania obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ podstatné do tej miery, aby ho to ako priameho páchateľa zbavovalo trestnej zodpovednosti.
Pokiaľ ide o námietku obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, že skutková veta neobsahuje konkrétne skutkové okolnosti týkajúce sa presného vymedzenia jeho zmluvného zastúpenia, na podklade ktorého disponoval s majetkom, odvolací senát 5T poukazuje na znenie tohto plnomocenstva z 25. januára 2002, z obsahu ktorého bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že išlo o plnomocenstvo všeobecné (generálne - mandatum generale) v zmysle § 31 OZ, ktoré splnomocňovalo obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ na všetky právne úkony s výnimkou tých, na ktoré zákon vyžaduje osobitné plnomocenstvo a tiež s výnimkou tých, pri ktorých zastúpenie nie je možné.
Rovnako pokiaľ ide o námietku obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, že skutková veta je absolútne nečitateľná a nejasná, keďže sa v nej neuvádza žiadne jeho konanie, ktoré by smerovalo k zavineniu, odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naopak musí konštatovať, že skutková veta v dostatočnom rozsahu opisuje všetky zákonom stanovené znaky trestného činu sprenevery, a to tak po stránke objektívnej - sledujúc cieľ odčerpať majetok - pričom v ďalšej časti ho podrobne opisuje tak, že išlo o neoprávnenú a trvalú stratu majetkovej hodnoty vo výške 5.600.000,- Sk z dispozície obchodnej spoločnosti v rozpore s účelom, ku ktorému bol tento majetok do dispozície obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ zverený na základe generálnej plnej moci, pričom po stránke subjektívnej obžalovaný konal v priamom úmysle, keďže chcel týmto spôsobom porušiť záujem spoločnosti chránený zákonom a svojim konaním ho aj porušil - rozšírenie podpisového vzoru na osobu, ktorá realizuje prevod z jednej spoločnosti ( ) a zároveň je konateľom v spoločnosti ( ⬛⬛⬛⬛ ), na ktorú bol prevod realizovaný, pričom išlo o prevod, ktorý bol následne krytý faktúrou s fingovanými službami. Pokiaľ by nešlo o úmysel protiprávne odčerpať túto sumu z účtu, tak predsa mohol obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ na základe plnej moci sám zrealizovať túto finančnú operáciu a nemusel za tým účelom rozširovať podpisový vzor svedkovi ⬛⬛⬛⬛. Škoda veľkého rozsahu podľa § 89 ods. 13 Tr. zák. s poukazom na nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 428/2005 účinného od 1. októbra 2005 predstavovala sumu 3.450.000,- Sk. Neskoršia právna úprava (Trestný zákon č. 300/2005 účinný od 1. januára 2006) z hľadiska časovej pôsobnosti je pre obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ nepriaznivejšia. Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok špecializovaného trestného súdu o uloženom treste odňatia slobody obžalovanému ⬛⬛⬛⬛ a spôsobe jeho výkonu...
Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok o náhrade škody. V tomto smere obžalovaným ⬛⬛⬛⬛ uplatnenú odvolaciu námietku týkajúcu sa totožnosti poškodenej strany považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za bezpredmetnú, keďže bolo zistené a preukázané, že poškodenou stranou je ⬛⬛⬛⬛ v konkurze zastúpená ⬛⬛⬛⬛, ktorý právny stav doposiaľ nebol spochybnený žiadnym právoplatným rozhodnutím príslušného súdu.»
Z uvedeného je zrejmé, že okrem vlastných záverov prijatých v predmetnej veci,v ktorých sa najvyšší súd vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jehoodvolaní, v odôvodnení svojho uznesenia z 11. apríla 2013 plne odkázal aj na odôvodnenierozsudku špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2010, ktorého obsah bol taktiežústavným súdom v tomto rozsahu preskúmaný.
Rozsudok špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2010 obsahuje podrobnýpopis v predmetnej veci vykonaných dôkazných prostriedkov a z nich vyplývajúcichskutkových záverov. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v predmetnom konaníspochybňuje predovšetkým správnosť zhodnotenia vykonaného dokazovania,resp. vykonaných dôkazných prostriedkov a z neho vyplývajúcich záverov vo vzťahuk naplneniu jednotlivých znakov skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktoréhobol uznaný vinným.
Podľa zistenia ústavného súdu súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej vecisvoje závery týkajúce sa naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu(konanie, následok, príčinná súvislosť medzi konaním a následkom) sprenevery založilina viacerých svedeckých výpovediach, ako aj v konaní vykonaných listinných dôkazoch,na ktoré sa najvyšší súd vo svojom uznesení z 11. apríla 2013 jednoznačne odvoláva(s. 23 ̶ 24) a z ktorých následne vyvodzuje závery, ku ktorým z nich dospel. Uvedenézávery súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci sa javia ako dostatočnéa logické. Sťažovateľ namietal, že uznesenie najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 neobsahuješpecifikáciu ním porušenej povinnosti, avšak z uvedených dôkazov jednoznačne vyplývalogický záver, podľa ktorého nemôže byť v záujme žiadnej obchodnej spoločnosti, abyktokoľvek nakladal s jej majetkom takým spôsobom, ktorým dôjde ku kráteniu jejobchodného imania zaplatením za fiktívne služby inému subjektu, a konanie smerujúce,resp. umožňujúce uskutočniť uvedený zámer, možno potom označiť ako prisvojenie sicudzej veci, a to spôsobom, ktorým bol základný účel zverenia zmarený. Podľa ústavnéhosúdu práve opačný záver by bol v rozpore s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania.V súvislosti s námietkami vzťahujúcimi sa na nedostatočné odôvodnenie naplneniasubjektívnej stránky trestného činu v uznesení z 11. apríla 2013 najvyšší súd opäť správnea logicky podľa názoru ústavného súdu poukázal na konanie sťažovateľa, ktorým rozšírilpodpisový vzor na nakladanie s účtom ⬛⬛⬛⬛, zároveňkonštatujúc, že takéto konanie sťažovateľa by ináč bez jeho finančnej motivácie logickynemalo žiaden zmysel, keďže rovnako mohol zrealizovať uvedenú finančnú operáciu(prevedenie peňazí na účet inej spoločnosti) aj on sám na základe generálnehosplnomocnenia vystaveného v jeho prospech, ktorým v tom čase disponoval. V uvedenýchsúvislostiach sa následne aj námietky smerujúce proti výroku o náhrade škody javia akoirelevantné.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa v odôvodnenísvojho uznesenia z 11. apríla 2013 dôsledne zaoberal argumentáciou sťažovateľaa hodnoverne sa s ňou vysporiadal s poukázaním na výsledky vykonaného dokazovania.Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 je založené na dostatočnýcha relevantných dôvodoch, poskytuje odpoveď na všetky skutkovo i právne relevantné otázkyvýznamné pre rozhodnutie v tejto veci a samotná nespokojnosť sťažovateľa s uvedenýmizávermi najvyššieho súdu nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia a nemôžebyť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených práv.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovanípodľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015