znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 152/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti a., s. r. o., T., zastúpenej JUDr. D. A., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 34/2011 a jeho rozsudkom z 8. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti a., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 2. marca 2012 doručená sťažnosť spoločnosti a., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v odvolacom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 Co 34/2011 a jeho rozsudkom z 8. decembra 2011.

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   (v   citáciách   označená   aj „sťažovateľ“,   resp.   „navrhovateľ“,   pozn.)   bola   v   procesnom   postavení   navrhovateľa účastníkom konania „o zaplatenie 76 882,65 € s príslušenstvom“ (citované z rozhodnutia krajského súdu, pozn.) vedeného na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C 129/2010 proti odporcom 1. MUDr. E. Š. a 2. J. L. Okresný súd rozsudkom č. k.   15   C   129/2010-106   zo   4.   novembra   2010   návrh   sťažovateľky   v časti   zamietol a vo zvyšku   konanie   zastavil.   Krajský   súd   v odvolacom   konaní   rozsudkom   sp.   zn. 19 Co 34/2011 z 8. decembra 2011 „rozsudok okresného súdu v napadnutej časti“ potvrdil.

3. Sťažovateľka dôvody podania sťažnosti konkretizovala takto:„...   týmto   podávame   sťažnosť   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   −   rozsudku Krajského súdu SR spis. zn. 19 Co 34/2011-131 zo dňa 8. 12. 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 15 C 129/2010-106 zo dňa 4. 11. 2010.

Dôvodom   podania   tejto   sťažnosti   je   skutočnosť,   že   týmito   rozhodnutiami   boli porušené tieto základné práva sťažovateľa:

- právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR,

- právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR,

- právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

- právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

4.   Sťažovateľka   po   doslovnom   citovaní   podstatnej   časti   odôvodnenia druhostupňového rozsudku v sťažnosti uviedla: „Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí len formálne vysporiadal s námietkami sťažovateľa bez toho, aby jeho dôvody uvedené v rozhodnutí mali oporu v konkrétnom právnom ustanovení. Preto je napadnutý rozsudok svojvoľný   a   arbitrárny.   Podľa   nášho   názoru   sa   uvedenými   ustanoveniami (uvedenými v odôvodnení rozsudku, pozn.) odvolací súd vo veci dostatočne neriadil, v dôsledku čoho napadnutým rozhodnutím porušil naše základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy, právo na rovnosť podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru... V súlade s uvedenými ustanoveniami OSP je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia... aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a zaoberalo sa príčinami sporu... Pokiaľ odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, (hoci aj poukázaním na konkrétnu časť odôvodnenia preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa), o aké právne úvahy svoj záver oprel, postupoval nedôsledne a porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces,   súčasťou   ktorého   je   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany...“ Ako   dôkazový   materiál sťažovateľka k sťažnosti pripojila rozsudok krajského súdu sp. zn. 19 Co 34/2011.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Krajský   súd...   rozsudkom   sp.   zn.   19   Co   34/2011-131   z   8.   12.   2011   porušil základné právo sťažovateľa...,   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy..., právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 19 Co 34/2011-131 z 8. 12. 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

6.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o   takých   sťažnostiach,   o   ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

11. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich   základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 19 Co 34/2011 z 8. decembra 2011.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. (Podľa odseku 2 každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.) Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom.

13.   Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil prvostupňové   rozhodnutie),   a   to   najmä   tým,   že   sa   stotožnil   s   faktickými   zisteniami, právnymi   názormi   a   závermi   okresného   súdu,   ktoré   však   podľa   názoru   sťažovateľky vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci (súd nevykonal ňou navrhované dôkazy)   a jeho nesprávneho právneho   posúdenia,   a tiež   tým,   že   svoje   faktické   a právne závery krajský súd nedostatočne odôvodnil (pozri bod 4).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr.   II.   ÚS   88/01,   I.   ÚS   290/2010),   ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

15.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 19 Co 34/2011 z 8. decembra 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

16.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne   správny,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V úvode   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   oboznámil   podstatné   časti   prvostupňového rozsudku   a odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľky: „Proti   tomuto   rozsudku   v   zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, a to vo výroku, ktorým bol jeho návrh voči odporcom 1/, 2/ zamietnutý. Dôvody svojho odvolania videl v ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O. s. p., keď mal za to, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam, rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci. Domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie   okresnému   súdu.   Uviedol,   že   navrhoval   v   konaní   vypočuť...   Trval   na   svojom názore, že nájomná zmluva nie je dostatočne určitá a zrozumiteľná vo vzťahu k predmetu nájmu, nie je v nej dostatočne určite a zrozumiteľne určený predmet nájmu,..., trval na svojom názore, že zmluvu o nájme museli popri odporcoch uzavrieť aj ostatní podieloví spoluvlastníci alebo tí, ktorých podiely predstavujú väčšinu, čo splnené nebolo. Zdôraznil, že predložený súhlas spoluvlastníkov zo dňa 15. 09. 2007 je bezpredmetný z toho dôvodu, že bol udelený až dodatočne po uzatvorení zmluvy o nájme medzi účastníkmi... K otázke svojho nároku na náhradu škody dôvodil, že odporcovia mu škodu spôsobili tým, že s ním uzavreli zmluvu o nájme, ktorú neboli oprávnení a spôsobilí uzavrieť a tak spôsobili jej neplatnosť a uviedli navrhovateľa do omylu... Tvrdil, že by nebol odkúpil majetkové práva a zariadenie kaviarne A. a neuzavrel nájomnú zmluvu s odporcami, pokiaľ by nebol konal v presvedčení, že na základe uzavretej zmluvy o nájme a predkupnom práve a po ubezpečeniach odporcov, že tieto priestory kaviarne bude môcť odkúpiť v budúcnosti od odporcov.“

Po   uvedení   stanoviska   odporcu   1/   k odvolaniu   krajský   súd   svoje   rozhodnutie odôvodnil takto:

„Krajský   súd   preskúmal   vec   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   v   rozsahu   a   dôvodov podaného odvolania bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru,   že   rozsudok   okresného   súdu   je   potrebné   podľa   §   219   ods.   1,   2   O.   s.   p. v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.

Rozsudok okresného súdu nebol účastníkmi napadnutý odvolaním v časti, v ktorej bolo   konanie   o   časti   návrhu   navrhovateľa   o   zaplatenie   691,68   eur   od   odporcu   1/ a o zaplatenie 773,05 eur od odporcu 2/ zastavené. V tejto časti preto krajský súd rozsudok okresného súdu nepreskúmaval, nakoľko nadobudol právoplatnosť (§ 206 O. s. p.). Odvolací   súd   podrobne   preskúmal   všetky   rozhodujúce   námietky,   ktoré   boli v odvolaní   navrhovateľom   vznesené   a   v   plnom   rozsahu   sa   stotožňuje   so   skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky navrhovateľa vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvého stupňa a tieto nemohli privodiť zmenu   napadnutého   rozsudku.   Ani   v   odvolacom   konaní   totiž   neboli   navrhovateľom preukázané   a   ani   tvrdené   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   mať   za   následok   odlišné rozhodnutie vo veci. Z daného titulu odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. odkazuje. Na doplnenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné:

Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O. s. p.   odôvodniť   len   okolnosťami   uvedenými   v   citovanom   zákonnom   ustanovení   pod písm. a/ až f/. V prejednávanej veci navrhovateľ v podanom odvolaní vytýka súdu prvého stupňa neúplné zistenie skutkového stavu, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. spočíva v takej skutočnosti,   že   ak   účastník   alebo   jeho   zástupca   navrhol   vykonanie   dôkazov,   ktoré   boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ich nevykonal, vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť.

V danej veci navrhovateľ navrhoval doplniť dokazovanie výsluchom svedkyne E. M. ako   predchádzajúcej   nájomníčky   predmetných   priestorov,   od   ktorej   odkúpil   majetkové práva a zariadenia kaviarne A. z toho dôvodu, že táto sa mohla vyjadriť k okolnostiam uzatvárania   a   trvania   nájomného   vzťahu   vrátane   dohody   o   predkupnom   práve,   otázky poberania   nájomného   od   nej   odporcami   bez   vedomia   a   súhlasu   ostatných   podielových spoluvlastníkov, keďže aj ďalší podieloví spoluvlastníci v bytovom dome požadovali od nej platenie nájomného a ona ho platila aj niektorým ďalším podielovým spoluvlastníkom v bytovom dome.

Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci boli poučení na pojednávaní dňa 04. 11. 2010 podľa § 120 ods. 4 O. s. p., nemali návrhy na doplnenie dokazovania. Pokiaľ navrhovateľ navrhol v priebehu konania vypočuť svedkyňu E. M. a súd prvého stupňa uviedol, že jeho návrh zváži a následne nenariadil výsluch uvedenej svedkyne, je zrejmé, že jej výsluch nepovažoval   za   potrebný   vykonať   pre   zistenie   skutkového   stavu   veci.   Po   preskúmaní námietky navrhovateľa odvolací súd dospel k záveru, že výsluch navrhovanej svedkyne ku skutočnostiam   uvádzaným   navrhovateľom   (okolnosti   a   trvanie   nájomného   vzťahu a predkupné právo vyplývajú z písomne uzavretej zmluvy o nájme a výsluchu účastníkov, platenie nájomného bývalou nájomníčkou je v danej veci právne bezvýznamné) nemohol žiadnym   spôsobom   ovplyvniť   zistený   skutkový   stav   vyplývajúci   z   listinných   dôkazov, nachádzajúcich   sa   v   spise   ako   i   výsluchu   účastníkov,   a   preto   vykonanie   tohto   dôkazu považoval za nadbytočný a nesúvisiaci s daným predmetom konania. Nevykonaním tohto dôkazu nedošlo k neúplnému zisteniu skutkového stavu v danej veci, nakoľko tento dôkaz nebol potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. uplatnený navrhovateľom nie je daný.

Podstata druhého odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. spočíva predovšetkým   v   nesprávnom   postupe   súdu   prvého   stupňa   pri   hodnotení   výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,   zákonnosť   a   pravdivosť   získaných   poznatkov.   Za   skutkové   zistenia,   ktoré nemajú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní   je   treba   považovať   taký   výsledok   hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 132 O. s. p. Podľa citovaného zákonného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko čo vyšlo za konania najavo, včítane toho čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému   súdu   v prípade,   ak   by   zobral   do   úvahy   skutočnosti,   ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až § 135 O. s. p.

Preskúmaním   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   zistil,   že   okresný   súd   vo   veci vykonal všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy (s výnimkou tých dôkazov, ktoré považoval za nadbytočné), ako aj tie, ktoré sám považoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a tieto dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 132 O. s. p. Odvolací súd je podľa § 213 ods. 1 O. s. p. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, neboli dôvody na opakovanie už vykonaného dokazovania (§ 213 ods. 3 O. s. p.), ale ani na jeho doplnenie (§ 213 ods. 4 O. s. p.).

Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.   d/   O.   s.   p.   uplatnený   navrhovateľom   nie   je   daný.   Skutkové   závery   uvedené v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd považuje za správne a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje a v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. a na ne poukazuje.

Odvolací   dôvod   uplatnený   navrhovateľom   podľa   §   205   ods.   2   písm.   f/   O.   s.   p. spočíva v mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných   otázok,   otázok   žalovateľnosti   nároku   a dodržiavanie   procesných   predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej.

V súvislosti s výkladom ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka poukazuje odvolací súd na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej pre prijímanie rozhodnutia spoluvlastníkov   o hospodárení   so   spoločnou   vecou   nepredpisuje   zákon   žiadnu   osobitnú procedúru,   ani   uskutočnenie   formálneho   hlasovacieho   aktu   a pre   rozhodnutie   samé nepredpisuje   žiadnu   obligatórnu   (napr.   písomnú)   formu,   ani   výslovne   nedefinuje   jeho náležitosti. Uvedené zákonné ustanovenie predpokladá, že proces vytvárania kolektívnej vôle   spoluvlastníkov   nebude   len   záležitosťou   niektorého   spoluvlastníka   a že   na   procese prijímania rozhodnutia sa zúčastnia všetci spoluvlastníci. Odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 139   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   má   konštitutívny   charakter   a jeho   zmyslom   je vyriešenie konkrétnej nezhody spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou. Dohoda spoluvlastníkov   o hospodárení   so   spoločnou   vecou   je   bezformálnym   právnym   úkonom, nemusí byť písomná, a teda ak sa týka nehnuteľnej veci môže byť uzavretá i ústne, alebo konkludentnou formou. Z hľadiska doby trvania ju môžu spoluvlastníci uzavrieť na dobu určitú, či na dobu neurčitú, pričom sú svojimi zmluvnými prejavmi viazaní do doby kým nedôjde   k zmene   pomerov,   alebo   pokiaľ   nie   je   táto   dohoda   nahradená   novou   dohodou spoluvlastníkov.   Nesporné   je   tiež,   že   súčasťou   rozhodovania   o hospodárení   spoločnou vecou v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka je i prenájom časti nehnuteľnosti, ktorá je v spoluvlastníctve viacerých osôb, pri ktorom nedochádza k zmene a účelu jeho využitia. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. nebol daný, nakoľko súd prvého stupňa správne vec posúdil podľa ust. § 35 ods. 2, § 37 ods. 1, § 38 ods. 1, § 39, § 49a, § 139 ods. 2, § 420 ods. 1, § 663 Občianskeho zákonníka, tieto nielen správne aplikoval, ale i uplatnil ich správny výklad.

Záverom   odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   i prípadné   nedodržanie   30-dňovej   lehoty na vyhotovenie rozhodnutia súdu, nemôže mať nikdy za následok zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti vrátane rozhodnutia   o trovách   prvostupňového   konania   ako   vecne   správny   potvrdil,   pričom v podrobnostiach odkazuje na správne odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu.“

17.   Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   (nadväzujúce   na   faktické   zistenia a právny   názor   okresného   súdu)   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a nevyplýva   z nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu, a tým aj okresného   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 19   C   34/2011   z 8.   decembra   2011   sú   zrozumiteľné   a dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k čomu   krajský   súd   dospel   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím   krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy

21. Sťažovateľka namietala tiež porušenie základného práva „na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy“ a základného práva „na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ predmetným rozhodnutím krajského súdu (pozri body 3 a 5). K tejto časti sťažnosti ústavný súd predovšetkým konštatuje, že okrem dôvodov majúcich preukázať porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru (uvedených v bode 4) sťažovateľka neuviedla žiadne iné dôvody samostatne preukazujúce porušenie týchto práv. Z obsahu jej argumentácie možno však vyvodiť, že porušenie týchto práv subsumovala spoločne pod porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru („... odvolací súd... napadnutým rozhodnutím porušil naše základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy, právo   na   rovnosť   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.“). Z týchto dôvodov namietanie porušenia označených práv považoval ústavný súd za súčasť argumentácie   sťažovateľky   súvisiacej   s namietaným   porušením   komplexu   práv   ňou označených ako „právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie“.

22.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v tejto   jej   časti (s prihliadnutím na závery v bode 20) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (body 5.2 a 5.3) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012