znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 152/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   K.   Z.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   J.   P.,   B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 20/02 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 185/08, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) bola 18. novembra 2009 doručená sťažnosť Ing. K. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 20/02 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 185/08.

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal žalobu o zaplatenie mzdových nárokov z neplatne skončeného pracovného pomeru a iné na okresnom súde 3. apríla 2002. Okresný súd rozhodol rozsudkom zo 4. októbra 2007, jeho písomné vyhotovenie však bolo z okresného súdu expedované až 20. mája 2008 potom, ako sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu 9. mája 2008 (podpredsedníčka okresného súdu   konštatovala   dôvodnosť   sťažnosti).   V   dôsledku   podaného   odvolania   bol   spis predložený 11. augusta 2008 na rozhodnutie krajskému súdu. Podľa sťažovateľa to bol posledný   úkon   konajúceho   súdu.   Podľa   sťažovateľa ,,Okresný   súd   v   tejto   právnej   veci rozhodol po 6 rokoch od podania žalobného návrhu, pričom vec nie je stále právoplatne skončená. …Sťažovateľ svoju sťažnosť smeruje proti okresnému súdu aj krajskému súdu, ktoré   svojim   konaním   navodili   stav,   že   vo   veci   nerozhodli   bez   zbytočných   prieťahov, neposkytli riadnu súdnu ochranu tým, že vo veci meritórne nerozhodli, nečinnosť spôsobuje stav právnej neistoty, nerešpektovali medzinárodné záväzky – právo na spravodlivý proces ako je stanovené v dohovore.“.

3. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho ,,ústavné práva na riadny, spravodlivý súdny proces bez prieťahov boli porušené“. Ďalej žiadal, aby ústavný súd uložil krajskému súdu, ,,aby vo veci rozhodol vyhlásením rozsudku“, priznal mu ,,náhradu za prieťahy v konaní vo výške 10 000 €“, ako aj náhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri jej predbežnom prerokovaní zistil, že v časti je zjavne neopodstatnená a v časti neprípustná, rozhodol o jej odmietnutí.

6. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť je z hľadiska formulácie jej odôvodnenia,   ako   aj   formulácie   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   na   hranici minimálnych kritérií. V petite sťažnosti sa sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátkou, domáha len vyslovenia porušenia svojich práv bez toho, aby uviedol, postupom ktorého súdu   došlo   k   zásahu   do   jeho   práv.   Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia nie je v rozpore s § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde odôvodnený vôbec a z petitu sťažnosti nevyplýva, od ktorého súdu (okresný súd, resp. krajský súd) a v akom rozsahu požaduje primerané finančné zadosťučinenie. Z tohto pohľadu teda sťažnosť nemá náležitosti   predpísané   zákonom   o   ústavnom   súde,   čo   je   síce   odstrániteľný   nedostatok sťažnosti, avšak ústavný súd v záujme procesnej hospodárnosti z ďalej uvedených dôvodov sťažovateľa na odstránenie nedostatkov nevyzýval.

7. Odhliadnuc od uvedených nedostatkov sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu.

K odmietnutiu sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu

8. Podľa stabilizovanej a konštantnej judikatúry ústavného súdu ochrana základnému právu   vrátane základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo.   Podstatou,   účelom   a   cieľom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané   porušenie   označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS   77/02, I. ÚS 116/02, I. ÚS 423/08).   Ak   v   čase,   keď došla sťažnosť ústavnému súdu, nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02, I. ÚS 226/08, I. ÚS 423/08). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudok okresného súdu bol vyhlásený 4. októbra 2007 a podľa tvrdení sťažovateľa účastníkom expedovaný   20.   mája 2008.   Podľa   sťažovateľa   sa   spis   v   dôsledku   podaného   odvolania od 11.   augusta   2008   nachádza   na   krajskom   súde.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola ústavnému súdu doručená 18. novembra 2009. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd už v čase   uplatnenia   ochrany   označených   práv   sťažovateľom   prostredníctvom   sťažnosti podanej ústavnému súdu nemohol porušovať jeho označené práva, pretože už viac ako jeden rok vo veci nekonal a vec sa nachádzala na krajskom súde ako odvolacom súde. Ak už teda v čase podania sťažnosti okresný súd vo veci sťažovateľa nekonal, nemohol ani porušovať   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp. v primeranej lehote.

K odmietnutiu sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu

9. Podľa tvrdení sťažovateľa krajský súd od 11. augusta 2008, keď mu bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní, neurobil žiadny úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, ústavný súd vždy skúma, či sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde všetky právne prostriedky na ochranu týchto práv. Takto skúma, či boli využité právne prostriedky, ktoré sťažovateľovi na ochranu týchto práv poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v ustanoveniach § 62 až § 68 (napr. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05). Sťažnosť účastníka konania pred všeobecným súdom sa podľa uvedených ustanovení môže týkať aj porušovania práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

10. Z obsahu sťažnosti (ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde   viazaný)   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu postupoval   vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   tak,   ako   mu   to   umožňovali   tieto   zákonné ustanovenia. Absencia tvrdenia sťažovateľa o podaní sťažnosti predsedovi krajského súdu, ako aj absencia preukázania jej podania umožňujú ústavnému súdu urobiť záver o tom, že sťažovateľ   nevyužil   tento   právny   prostriedok   na   ochranu   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote). Ak sa sťažovateľ domnieval, že nečinnosťou krajského súdu v jeho právnej veci boli porušované jeho práva, mohol (a mal) ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využiť iný právny prostriedok ochrany svojich práv, a to sťažnosť predsedovi tohto súdu. Túto totiž podľa opakovane vyslovovaného právneho názoru ústavného súdu možno považovať za účinný prostriedok ochrany   tých   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako aj so základným   právom   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   II.   ÚS 93/04). Účelom tejto sťažnosti je totiž okrem iného aj odstránenie zistených nedostatkov (v prípade, ak boli zistené), pričom predseda súdu má zákonnú možnosť prijať a zabezpečiť vykonanie adekvátnych opatrení na ich odstránenie. Nevyčerpanie tejto zákonnej možnosti sťažovateľom   má   za   následok   odmietnutie   jeho   sťažnosti   v   časti   smerujúcej   proti namietanému postupu krajského súdu pre neprípustnosť. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že odmietnutie tejto sťažnosti neznamená, že ústavný súd sa už v budúcnosti nebude môcť zaoberať prípadným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   prebiehajúcom   konaní   na   krajskom   súde,   avšak   iba za predpokladu splnenia všetkých zákonných predpokladov a náležitostí návrhu na začatie konania   pred   ústavným   súdom,   vrátane   preukázania,   že   sťažovateľ   využil   iné   právne prostriedky na ochranu svojich práv.

11. Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu odmietol. Keďže došlo   k   odmietnutiu   sťažnosti,   ústavný   súd   sa   nezaoberal ďalšími   návrhmi sťažovateľa (príkaz krajskému súdu vo veci rozhodnúť rozsudkom, primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Nad   rámec   potreby   ústavný   súd   uvádza,   že   ani   v   prípade,   že   by   sťažnosti   vyhovel, by nemohol   zaviazať   krajský   súd,   aby ,,vo   veci   rozhodol   vyhlásením   rozsudku“,   ako to požadoval   sťažovateľ,   ale   len   aby   ďalej   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   mu to umožňuje čl. 127 ods. 2 ústavy. Nemožnosť zaviazať krajský súd rozhodnúť vo veci sťažovateľa   rozsudkom   vyplýva   z   toho,   že   krajský   súd   ako   odvolací   súd   nerozhoduje výlučne formou rozsudku, ale aj procesnou formou uznesenia (§ 223 Občianskeho súdneho poriadku) a ústavný súd by prekročil svoje ústavné a zákonné právomoci, ak by zaviazal krajský súd rozhodnúť rozsudkom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010