znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 152/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj práv podľa   čl.   5 ods.   4 a čl. 6 ods.   3 písm.   b) Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava IV sp. zn. 0 Tp 130/2008 z 5. decembra 2008, ako aj namietaného porušenia základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tpo 92/08 z 23. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2009   doručená   sťažnosť   P.   P.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom Mgr. M. K., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 130/2008 z 5. decembra 2008 (ďalej aj „uznesenie z 5. decembra 2008“), ako aj porušenie základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 92/08 z 23. decembra 2008 (ďalej aj „uznesenie z 23. decembra 2008“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 130/2008 z 8.   júla 2008 podľa   §   72 ods.   2   Trestného poriadku   z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že väzba u neho začala plynúť 5. júla 2008 o 2.00 h.

Väzba   sťažovateľa   bola   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   0 Tp 130/2008 z 5. decembra 2008 predĺžená o ďalšie tri mesiace, t. j. do 5. apríla 2009. Proti tomuto uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   bližšie   odôvodnil   podaním   z 22.   decembra 2008.

Krajský súd na verejnom zasadnutí konanom 23. decembra 2008 uznesením sp. zn. 4 Tpo   92/2008   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku zamietol, pričom „obhajca sťažovateľa nebol na verejnom zasadnutí prítomný z dôvodu, že súdom nebol o presnom termíne konania verejného zasadnutia riadne a včas upovedomený, resp. ani do dnešného dňa mu žiadne upovedomenie zaslané nebolo, aj keď podľa § 292 ods. 1 Tr. por. má túto povinnosť predseda senátu.

Absencia upovedomenia vyplýva aj zo samotného spisu. Súd túto skutočnosť vôbec nebral na zreteľ a dokonca ustanovil sťažovateľovi dňa 18. 12. 2008 náhradného obhajcu JUDr.   I.   S.   a zdôvodnil   to   tým,   aby   nedošlo   k zmareniu   verejného   zasadnutia,   ktoré z dôvodu neprítomnosti ustanoveného obhajcu Mgr. M. K., by muselo byť odročené.“.

Podľa sťažovateľa táto skutočnosť „hovorí buď o tom, že naštudovanie samotného spisu súdom bolo nedostatočné, resp. že súd nemal za potreby, aby riadne splnomocnený obhajca na verejnom zasadnutí riadne zastupoval záujmy sťažovateľa!!!“.

Na   verejnom   zasadnutí   konanom   23. decembra 2008   sťažovateľ   požiadal o prítomnosť   splnomocneného   advokáta,   krajský   súd   však   jeho   požiadavke   nevyhovel a do odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   uviedol,   že „Krajský   súd   pre   ospravedlnenie obhajcu   JUDr.   K...   určil   obvineným   náhradných   obhajcov,   aby   nedošlo   k zmareniu verejného zasadnutia.“.

Táto veta v odôvodnení napadnutého uznesenia podľa sťažovateľa „vyznieva priam absurdne“,   pretože   advokát   sťažovateľa   o konaní   verejného   zasadnutia   krajského   súdu 23. decembra 2008 nemal vedomosť.

O existencii uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 92/2008 z 23. decembra 2008 sa advokát sťažovateľa prvýkrát dozvedel až pri nahliadnutí do spisu na okresnom súde 26. januára 2009,   v ktorom   sa „nenachádzal   ani   len   rovnopis   uznesenia   pre splnomocneného obhajcu sťažovateľa, ktorý by si krátkou cestou mohol prevziať, ale až dňa 03. 02. 2009 mu bola doručená fotokópia spomenutého uznesenia poštou!!!“.

Uvedený postup krajského súdu je podľa sťažovateľa neakceptovateľný a v dôsledku neho došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru.

Podľa sťažovateľa možno urobiť záver, že „každé porušenie zákona pri rozhodovaní o väzbe je súčasne porušením čl. 17 Ústavy i čl. 5 Dohovoru“.

Uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   0 Tp 130/2008   z   5. decembra 2008   je   podľa sťažovateľa nezákonné, pretože „vychádza z nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a nesprávneho   posúdenia.   Svoje   tvrdenie   odôvodňujem   tým,   že   súd   sťažovateľa   pri rozhodovaní   o predĺžení   lehoty   trvania   nevypočul   k dôvodom   a okolnostiam   ďalšieho väzobného stíhania.“.

V súvislosti   s rozhodovaním   okresného súdu   v predmetnej   veci   sťažovateľ   taktiež poukázal   na   skutočnosť,   že   uznesenie   o predĺžení   lehoty   väzby   sp.   zn.   0   Tp   130/2008 z 5. decembra 2008 mu bolo doručené 8. decembra 2008 a návrh na predĺženie lehoty väzby až 10. decembra 2008, t. j. okresným súdom mu nebol ponechaný žiadny časový priestor vyjadriť sa k dôvodom a k okolnostiam ďalšieho trvania väzby. Rovnako upovedomenie o verejnom   zasadnutí   krajského   súdu   konanom   23.   decembra   2008   bolo   sťažovateľovi doručené „len pár minút pred jeho začiatkom“, ako aj „opatrenie na základe ktorého bol sťažovateľovi úplne neodôvodnene ustanovený náhradný obhajca!“.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nielenže nemal možnosť sa nechať na verejnom zasadnutí   23. decembra 2008   zastupovať   splnomocneným   advokátom,   ale nebolo   mu umožnené ani sa na toto zasadnutie riadne pripraviť v súlade s § 292 ods. 3 Trestného poriadku. V uvedenom prípade „nebola zachovaná ani jedna z lehôt, t. j. ani päť dňová ani trojdňová   a sťažovateľ   nedal   ani   súhlas   so   skrátením   lehoty   na   prípravu   na   verejné zasadnutie“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2, 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru boli uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 130/2008 z 5. decembra 2008 porušené, a že jeho základné právo podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru boli uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 92/2008 z 23. decembra 2008 porušené, a zároveň napadnuté uznesenia zruší.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.A   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a   5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru uznesením okresného súdu z 5. decembra 2008

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   porušenie   označených   práv   uznesením okresného   súdu   z   5.   decembra   2008,   ktoré   je   podľa   neho   nezákonné,   vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho nesprávneho právneho posúdenia. Tento   záver   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   ho   okresný   súd   v rámci   svojho   postupu pred vydaním   tohto   uznesenia nevypočul.   V rámci svojej   argumentácie smerujúcej   proti uzneseniu okresného súdu z 5. decembra 2008 sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že   uvedené   uznesenie   mu   bolo   doručené   8.   decembra   2008,   kým   samotný   návrh na predĺženie lehoty väzby až 10. decembra 2008.

Podľa § 72 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku sa rozhodnutím o väzbe rozumie rozhodnutie o návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného.

Podľa   §   83   ods.   1   prvej   vety   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je prípustná sťažnosť.

Podľa   §   185   ods.   1   Trestného   poriadku   opravným   prostriedkom   proti   uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou   napadnúť   len   v   tých   prípadoch,   v   ktorých   to   zákon   výslovne   pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a) správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Z uvedených   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   proti uzneseniu   okresného   súdu   z   5. decembra 2008   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok ochrany označených práv, a to sťažnosť podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku. Dôsledkom využitia   uvedeného   opravného   prostriedku   je   preskúmanie   správnosti   napadnutého uznesenia   okresného   súdu   z   5.   decembra   2008,   ale   aj   jeho   vydaniu   predchádzajúceho postupu krajským súdom.

Rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 5. decembra 2008 patrilo do právomoci krajského súdu. Na základe už uvedených skutočností ústavný súd   po   predbežnom   prerokovaní podľa §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   uvedeného   zákona   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.B K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy, ako aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   b)   a c)   dohovoru   uznesením   krajského   súdu z 23. decembra 2008

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že k porušeniu ním označených práv (práva na obhajobu) došlo uznesením krajského súdu z 23. decembra 2008, pretože krajský súd na verejné zasadnutie konané v tento deň riadne nepredvolal jeho splnomocneného obhajcu,   opatrením   mu   pred   verejným   zasadnutím   ustanovil   neodôvodnene   náhradného obhajcu   a na   samotnom   verejnom   zasadnutí   konal   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   žiadal, aby sa konalo len v prítomnosti jeho splnomocneného zástupcu.

Zo spisu v predmetnej veci vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu z 8. júla 2008 vzatý do väzby z dôvodov   uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.   Uznesením   okresného   súdu   z 5.   decembra   2008   bola   sťažovateľovi   väzba predĺžená   o tri   mesiace,   t.   j.   do   5.   apríla   2009.   Sťažovateľ   podal   11.   decembra   2008 prostredníctvom   svojho   zvoleného   obhajcu   proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť,   ktorú odôvodnil   podaním   z 22.   decembra   2008.   Krajský   súd opatrením   z 18.   decembra 2008 sťažovateľovi   ustanovil   náhradného   obhajcu,   ktorého   účelom   bolo   zabezpečiť   konanie nariadeného   verejného   zasadnutia   aj   v prípade   neprítomnosti   zvoleného   obhajcu. Sťažovateľovi bolo predvolanie na verejné zasadnutie doručené 18. decembra 2008. Krajský súd na verejnom zasadnutí konanom 23. decembra 2008 po zistení, že prítomní náhradní obhajcovia   obvinených,   ako   aj   zástupca   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   súhlasia   so skrátením   lehoty   na prípravu   verejného   zasadnutia,   vykonal   v predmetnej   veci   verejné zasadnutie,   na ktorom   vypočul   sťažovateľa,   jeho   spoluobvineného,   ich   náhradných obhajcov   i zástupcu   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   a následne   uznesením   rozhodol o sťažnosti sťažovateľa a jeho spoluobvineného tak, že ju podľa § 193 ods. 1 Trestného poriadku zamietol.

Podľa   §   42   ods.   1   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodná   obava,   že   by   mohlo   byť zmarené hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť zvoleného obhajcu alebo   ustanoveného   obhajcu,   môže   byť   obvinenému   popri   zvolenom   obhajcovi   alebo ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca.

Podľa   §   42   ods.   2   Trestného   poriadku   náhradný   obhajca   má   rovnaké   práva a povinnosti   ako   zvolený   obhajca   alebo   ustanovený   obhajca;   na   hlavnom   pojednávaní a verejnom zasadnutí ich však môže vykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného obhajcu alebo ustanoveného obhajcu.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, že zvolenému obhajcovi nebolo predvolanie na verejné zasadnutie 23. decembra 2008 doručené, čím došlo k porušeniu jeho práva mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, ako aj práva obhajovať sa s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, ktoré sú súčasťou práva na obhajobu.

Cieľom   realizácie   jednotlivých   práv   obhajoby   (aj   práva   mať   primeraný   čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby a práva obhajovať sa s pomocou obhajcu podľa vlastného   výberu)   je   ovplyvniť   výsledok   konania   predložením   všetkých   relevantných prostriedkov obrany primeraným spôsobom a bez obmedzení. Krajský súd v predmetnej veci rozhodoval   o väzbe   sťažovateľa   a obmedzil   jeho   právo   na   obhajobu   ustanovením náhradného   obhajcu   v dôsledku   uprednostnenia   princípu   rýchlosti   (resp.   zásady urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby). Zo znenia uvedených ustanovení Trestného poriadku je zrejmé, že sťažovateľovi bol náhradný obhajca v uvedenom konaní ustanovený zo zákonom predpokladaného dôvodu – hrozba zmarenia verejného zasadnutia v dôsledku neprítomnosti zvoleného obhajcu, pričom potreba úspešnej realizácie tohto zasadnutia bola zvýšená aj pre hrozbu uplynutia základnej lehoty väzby sťažovateľa.

Pri   rozhodovaní   v tejto   veci   ústavný   súd   zobral   do   úvahy,   že   náhradný   obhajca prítomný na verejnom zasadnutí v plnom rozsahu garantoval zachovanie obhajobných práv sťažovateľa bez ohľadu na to, že sťažovateľ trval na osobnej prítomnosti zvoleného obhajcu na   verejnom   zasadnutí.   V súvislosti   s rozhodovaním   v tejto   veci   ústavný   súd   prihliadol taktiež na to, že konanie o návrhu na predĺženie lehoty väzby nemožno označiť za fázu trestného   konania,   ktorá   by   mala   významný   vplyv   na   hodnotiacu   fázu   dokazovania ovplyvňujúcu   samotný   výsledok   konania,   v ktorej   porušenie   práv   obhajoby   môže   viesť k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej, t. j. vo veci trestného obvinenia dotknutej osoby. Napokon ústavný súd zohľadnil aj skutočnosť, že predloženie svojich argumentov v rámci realizácie práva obhajoby sťažovateľ využil v predmetnom konaní už podaním sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 5. decembra 2008 prostredníctvom zvoleného obhajcu a následne aj vypočutím samotného sťažovateľa a jeho náhradného obhajcu na verejnom zasadnutí 23. decembra 2008.

S ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   prípadné procesné   pochybenie   krajského   súdu   spočívajúce   v nedoručení   predvolania   na   verejné zasadnutie zvolenému obhajcovi samo osebe neznamená porušenie práv na obhajobu podľa čl.   50   ods.   3   ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   b)   a c)   dohovoru,   pokiaľ   z   celkového posúdenia   relevantných   skutkových   okolností   uvedeného   prípadu   vyplýva,   že   realizácia práva   na   obhajobu   sťažovateľa   nebola   znemožnená   alebo   obmedzená   do   takej   miery, aby znamenala zásah aj do jeho práva na spravodlivý súdny proces, resp. práva na osobnú slobodu.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd po predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.C Záver

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   § 25   ods.   2 uvedeného zákona.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009