znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 152/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť A. D., B., E. K., B., M. D., B., a D. L., B., zastúpených advokátkou   JUDr. A.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 11   C   220/98   a postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 320/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. D., E. K., M. D. a D. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2006 doručená sťažnosť A. D., B., E. K., B., M. D., B., a D. L., B. (ďalej len „sťažovateľky“ alebo „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11   C   220/98   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 320/04.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: „(...) Dňa 28. 09. 1998, doručil F. Z. a spol., bytom B. na Okresný súd Bratislava IV. žalobu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v k. ú. D. parc.   č.   3491/2   voči   odporcom   -   sťažovateľom.   Konanie   bolo   vedené   pod sp. zn. 11C 220/98. Sťažovatelia boli vyzvaní na vyjadrenie sa k žalobe až v júni 2001, teda po takmer 3 rokoch od podania žaloby. Navrhovateľ sa k vyjadreniu sťažovateľov vyjadril až dňa 15. 01. 2002.

Právny zástupca sťažovateľov vo veci o určenie vlastníckeho práva č. k. 11 C 220/98 vedenej na Okresnom súde Bratislava IV, podal dňa 04. 12. 2001 sťažnosť. K sťažnosti sa vyjadrila   podpredsedníčka   súdu   JUDr.   M.   Č.,   s tým,   že   v konaní   č. 11 C 220/98   zistila prieťahy   v konaní,   preto   sťažnosť   kvalifikovala   ako   dôvodnú,   s tým,   že   rovno   oznámila sťažovateľom termín pojednávania na deň 06. 03. 2002. (...)

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 06. 05. 2002 bola žaloba F. Z. a spol. o určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti zamietnutá. Z uvedeného je zrejmé, že Okresný súd Bratislava IV meritórne rozhodol vo veci takmer po 4 rokoch po podaní žaloby. Následne podali žalobcovia odvolanie voči tomuto rozsudku, kde navrhovali napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec prvostupňovému súdu na nové konanie. K tomuto odvolaniu   sa   vyjadrili   sťažovatelia   podaním   zo   dňa   11. 11. 2002   a žiadali   potvrdiť prvostupňové rozhodnutie. (...)

Od podania vyjadrenia k odvolaniu, t. j. od 11. 11. 2002 vo veci nebol urobený žiaden úkon. Dňa 21. 04. 2004 podal sťažovateľ na Krajský súd v Bratislave urgenciu, následne mu bolo zo strany krajského súdu v Bratislave oznámené, že spis č. k. 11 C 220/98 ešte   koncom   apríla   2003   vrátili   Okresnému   súdu   Bratislava   IV.   Na   Okresný   súd Bratislava IV. bola zo strany sťažovateľov prostredníctvom ich zástupcu zaslaná urgencia na prieťahy v konaní dňa 09. 02. 2005. Nakoľko sa však vo veci nič nezmenilo, podali sťažovatelia na Okresný súd Bratislava IV. dňa 09. 05. 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej   žiadali,   aby   sa   vo   veci   začalo   urýchlene   konať.   Zo   strany   Okresného   súdu Bratislava   IV.   im   bolo   oznámené,   že   spis   č.   k.   11   C   220/98   bol   v októbri   2004   opäť postúpený na Krajský súd v Bratislave za účelom konania a rozhodnutia o odvolaní. Krajský súd v Bratislave začal vo veci konať až dňa 25. 10. 2005, kedy rozsudkom č. k. 8 Co 320/04-50 rozsudok prvého stupňa vo vzťahu k F. Z. a Ľ. Z. zrušil, a konanie v tejto časti zastavil. V ostatnej časti rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. potvrdil. (...) Máme za to, že od 11. 11. 2002 do 25. 10. 2005 nastali evidentné prieťahy v konaní. V dôsledku   takýchto   prieťahov   v konaní   utrpeli   sťažovatelia   nemajetkovú   ujmu,   akou   je utrpenie a hlboká frustrácia z neistoty, vyvolanej neúmerne dlhou dobou riešenia sporu. Treba   podotknúť,   že   od   právoplatného   skončenia   sporu   vedeného   na   Okresnom   súde Bratislava   IV   pod   sp.   zn.   11   C   220/98   a následne   na   Krajskom   súde   v Bratislave sp. zn. 8 Co 320/04 bolo závislé aj ďalšie konanie o výkon rozhodnutia formou vypratanie nehnuteľnosti vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. Er 517/99, ktorého výkon bol odložený až do právoplatného skončenia konania pod sp. zn. 11 C 220/98. V tomto prípade úplne zlyhalo zabezpečenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní. Sme presvedčení, že prioritným záujmom súdov by malo byť aj rýchle riešenie vlastníckych sporov. Tohto svojho práva sa prakticky sťažovateľky dovolávali na súde už od roku 1996, kedy bola na Okresnom súde Bratislava IV podaná prvá žaloba vedená pod sp. zn. 6 C 97/96, napriek tomu, že sťažovatelia boli v konaní o vypratanie nehnuteľnosti úspešní do dnešného dňa však nemôžu aj v dôsledku prieťahov v súdnom konaní svoje vlastnícke práva riadne uplatňovať.

Chceme   zdôrazniť, že Okresný súd Bratislava IV. Ako aj Krajský súd v Bratislave neboli schopní za sedem rokov od podania žaloby vo veci meritórne rozhodnúť. Sme si vedomí veľkej preťaženosti súdov. Máme však za to, že je vecou štátu a organizácie súdov, aby   za   situácie,   ak   tomu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   nedochádzalo   k zbytočným prieťahom   v konaní.   Uplatnenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov nemôže   byť   zmarené   len   preto,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu. V dôsledku prieťahov v konaní bola   úplne   narušená   dôvera   sťažovateľa   v súdnictve   pôsobiace   na   území   Slovenskej republiky a v účinnú právnu ochranu. (...)

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti máme za to, že práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v konaní   boli   porušené,   keď   Okresný   súd Bratislava   IV.   ako   aj   krajský   súd   v Bratislave,   neboli   schopní   od   podania   žaloby   do meritórneho rozhodnutia vo veci rozhodnúť sedem rokov, z toho Krajský súd v Bratislave tri roky.   Fakticky   od   11.   11.   2002   do   25.   10.   2005   nebol   vo   veci   urobený   žiaden   úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu. Z tohto dôvodu navrhujeme, aby Ústavný súd SR po vykonanom dokazovaní nasledovným spôsobom rozhodol:

Právo sťažovateľa A. D., (...) E. K., (...), M. D., (...), D. L., (...), na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného   súdu   Bratislava   IV.,   sp. zn. 11 C 220/98,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 320/04, porušené bolo.

A.   D.,   (...),   E.   K.,   (...),   M.   D.,   (...),   D.   L.,   (...),   sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie   spolu   vo   výške   80.000,-   Sk   (slovom   osemdesiattisíc   korún   slovenských), ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Bratislave, do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume   17.800,-   Sk   (za   dva   úkony   právnej   pomoci   á   8.   736,-   Sk;   prevzatie   prípadu a spísanie sťažnosti + 2 x režijný poplatok 164,- Sk), na účet právneho zástupcu sťažovateľa (...) do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. (...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom a krajským súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažovatelia   v sťažnosti,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   doručená   18.   apríla   2006, namietali   porušenie   ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 11   C   220/98   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 Co 320/04. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už namietané porušovanie označeného základného práva sťažovateľky na okresnom súde, ale ani na krajskom súde, netrvalo. Sťažovatelia uviedli, že: „Krajský súd v Bratislave začal vo veci konať až dňa 25. 10. 2005, kedy rozsudkom č. k. 8 Co 320/04-50 rozsudok prvého stupňa vo vzťahu k F. Z. a Ľ. Z. zrušil, a konanie v tejto časti zastavil. V ostatnej   časti   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   IV.   potvrdil“. Podľa   zistenia ústavného   súdu   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   11   C   220/98   v spojení   s rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   8   Co   320/04-50   nadobudol   právoplatnosť   28. februára   2006,   teda napadnuté konania, v ktorých malo dochádzať k zbytočným prieťahom, boli uvedeného dňa právoplatne skončené.

Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať (kvalifikované právne zastúpenie sťažovateliek), bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateliek bola odmietnutá, ústavný súd už o ich žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady   trov   konania nerozhodol, lebo ich poskytnutie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy (resp. § 56 ods. 4 a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) viazané na vyhovenie sťažnosti.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2006