znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 152/04-13Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., bytom N. Z., zastúpenej advokátom JUDr. E. B., Advokátska kancelária, N. Z., vo veci porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp. zn. 3 do   120/02   z 27. mája   2004   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre sp. zn. 7 Co 359/01 z 13. marca 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2004 doručená sťažnosť M. H., bytom N. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. E. B., Advokátska kancelária, N. Z., vo veci porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp. zn. 3 Cdo   120/02 z 27. mája   2004   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 7 Co 359/01 z 13. marca 2002.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 20 ods. 1   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   120/02   z 27.   mája   2004 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 359/01 z 13. marca 2002. Ďalej požaduje, aby ústavný súd zrušil rozsudky najvyššieho súdu a krajského súdu. Domáha sa aj náhrady trov právneho zastúpenia. Napokon požaduje odloženie vykonateľnosti   rozsudku   najvyššieho súdu a krajského súdu.

Z podania vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 197/95 z 28. júla 1997 v spojení so zmeňujúcim rozsudkom krajského súdu   sp.   zn.   7   Co   558/97   zo   16.   februára   1998   došlo   k právoplatnému   zrušeniu   práva spoločného nájmu bytu medzi sťažovateľkou a jej bývalým manželom, a to tak, že výlučnou nájomníčkou bytu sa stala sťažovateľka. Po právoplatnosti rozsudku Pozemné stavby Nitra, š. p. v likvidácii (ďalej len „vlastník bytu“), uzavreli 4. augusta 1998 so sťažovateľkou zmluvu   o prevode   vlastníckeho   práva   k bytu   a táto   kúpna   zmluva   nadobudla   účinnosť vkladom vlastníckeho práva v prospech sťažovateľky do katastra nehnuteľností.

Na   základe   dovolania   podaného   bývalým   manželom   sťažovateľky   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 111/98 z 29. septembra 1999 boli rozsudky okresného súdu sp. zn. 9 C 197/95 z 28. júla 1997 a krajského súdu sp. zn. 7 Co 558/97 zo 16. februára 1998 zrušené a právna vec zrušenia práva spoločného nájmu bytu bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom vec dosiaľ nie je ukončená.

Následne bývalý manžel sťažovateľky podal na okresnom súde žalobu o vyslovenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo 4. augusta 1998, ktorú uzavrel vlastník bytu so sťažovateľkou.

Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   405/99   z 12.   júna   2001   v spojení so zmeňujúcim   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   359/01   z 13.   marca   2002   bola vyslovená neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo 4. augusta 1998.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   359/01   z 13.   marca   2002   podala sťažovateľka   dovolanie,   ktoré   bolo   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   120/02 z 27. mája 2004 zamietnuté, pričom tento rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 7. júna 2004.

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozsudkami   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Oba súdy rozhodli v rozpore so zákonom, a tým neoprávnene zasiahli do práva vlastniť majetok. Ani   jeden   z   uvedených   súdov   nerešpektoval   tú   základnú   právnu   zásadu,   podľa   ktorej platnosť, resp. neplatnosť právneho úkonu sa posudzuje so zreteľom na okolnosti daného prípadu k tomu okamihu, keď k právnemu úkonu došlo. Keďže v čase uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu (4. augusta 1998) jestvoval právoplatný rozsudok, podľa ktorého sťažovateľka bola výlučnou   nájomníčkou   bytu, mali súdy   vychádzať z tejto skutočnosti s tým záverom, že iba ona bola legitimovaná ako výlučná nájomníčka byt odkúpiť. Z tohto pohľadu na vec nie je zaujímavé, že neskôr bol v dovolacom konaní právoplatný rozsudok určujúci sťažovateľku za výlučnú nájomníčku bytu zrušený. Dôležité je len to, že v čase uzavretia zmluvy bola sťažovateľka výlučnou nájomníčkou. Keď potom došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku, sťažovateľka už nemohla stratiť štatút výlučnej nájomníčky bytu, lebo medzičasom sa už stala jeho vlastníčkou.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 359/01-112 z 13. marca 2002 vyplýva, že krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 405/99-90 z 12. júna 2002 tak, že určil neplatnosť zmluvy uzavretej medzi vlastníkom bytu a sťažovateľkou 4. augusta 1998. Podľa názoru krajského súdu tým, že pôvodný právoplatný rozsudok, ktorým sa výlučnou nájomníčkou bytu stala sťažovateľka, bol v dovolacom konaní najvyšším súdom zrušený, obnovil sa pôvodný stav, podľa ktorého sťažovateľka a jej bývalý manžel sú spoločnými nájomníkmi   bytu   a   obaja   majú   právo   na   odkúpenie   tohto   bytu.   Keďže   však   spornou zmluvou odkúpila byt iba sťažovateľka, je zmluva pre rozpor so zákonom neplatná.

Z rozsudku   najvyššieho súdu   sp.   zn.   3 Cdo   120/02 z 27.   mája 2004   vyplýva,   že najvyšší   súd   zamietol   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 7 Co 359/01 z 13. marca 2002. Z odôvodnenia vyplýva, že najvyšší súd sa v podstate stotožnil s právnym názorom krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04, I. ÚS 125/04).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp.   zn.   7   Co   359/01   z 13.   marca   2002   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodnúť   o podanej   sťažnosti.   Z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   totiž   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu chrániť základné práva a slobody je iba subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V danom prípade   proti   rozsudku   krajského   súdu   bolo   prípustné   dovolanie,   preto   právomoc   na poskytnutie   ochrany   označenému   základnému   právu   sťažovateľky   mal   najvyšší   súd v dovolacom konaní. To zároveň znamená vylúčenie právomoci ústavného súdu.

Vo   vzťahu   k označenému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   najvyšším súdom treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou námietok sťažovateľky je, že najvyšší súd zaujal odlišný právny názor vo veci ako sťažovateľka. Kým totiž podľa právneho názoru sťažovateľky bolo rozhodujúce procesnoprávne   hľadisko   veci,   teda   ten   aspekt,   že   v čase   uzavretia   zmluvy   o prevode vlastníctva   bytu   existoval   právoplatný   rozsudok   určujúci   sťažovateľku   za   výlučnú nájomníčku   bytu,   zatiaľ   podľa   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   za   podstatné   treba považovať hmotnoprávne hľadisko akcentujúce, že právoplatný rozsudok bol nezákonný, došlo k jeho zrušeniu v dovolacom konaní, a preto nedošlo k zrušeniu práva spoločného nájmu bytu, čo znamená, že právo byt odkúpiť mali tak sťažovateľka, ako aj jej bývalý manžel.

Ako už bolo vyššie uvedené, právo vykladať zákony prináleží všeobecným súdom, nie teda ústavnému súdu. V danom prípade ústavný súd považuje výklad najvyššieho súdu za logický a presvedčivý, preto nevidí dôvod doň z ústavnoprávneho hľadiska zasahovať.

Ústavný súd však považuje za potrebné dodať ešte nasledovné.

Z ustanovenia § 243d ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že ak dôjde v dovolacom konaní k zrušeniu právoplatného rozhodnutia, právne vzťahy niekoho iného než   účastníka   konania   nemôžu   byť   novým   rozhodnutím   dotknuté.   Toto   ustanovenie vyjadruje   zásadu   procesnoprávnej   ochrany   takého   subjektu,   ktorý   nebol   účastníkom konania, v ktorom došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku, avšak ktorého právne vzťahy sa zmenili na základe pôvodného právoplatného rozsudku. Inak povedané, pokiaľ došlo u takéhoto   subjektu   ku   zmene   jeho   právnych   vzťahov   vyplývajúcej   z pôvodného právoplatného rozsudku, je takýto subjekt chránený a do novozaloženého právneho vzťahu už nemožno zasiahnuť.

V danom   konkrétnom   prípade   takýmto tretím   subjektom,   ktorý   nebol účastníkom konania o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, je vlastník bytu. Tento subjekt na základe právoplatného rozsudku o zrušení práva spoločného nájmu bytu previedol byt do vlastníctva sťažovateľky, ktorú   v zmysle právoplatného rozsudku   bolo   treba považovať za   výlučnú nájomníčku. Došlo teda na základe právoplatného rozsudku ku zmene právneho vzťahu u vlastníka   bytu.   Tento   zmenený   právny   vzťah   požíva   ochranu   podľa   §   243d   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku. Podstatné však je, že proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 359/01 z 13. marca 2002 vlastník bytu dovolanie nepodal, lebo dovolanie podala iba sťažovateľka.   To   znamená,   že   rozsah   prieskumnej   právomoci   najvyššieho   súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 120/02 bol limitovaný touto skutočnosťou. Najvyšší súd mohol poskytnúť ochranu iba právam sťažovateľky ako dovolateľky. Táto však ochranu podľa   § 243d ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nepožíva, lebo bola účastníčkou   konania   o zrušenie   práva   spoločného   nájmu   bytu.   Nebolo   v právomoci najvyššieho   súdu   za   danej   procesnej   situácie   poskytnúť   ochranu   podľa   §   243d   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku vlastníkovi bytu, ktorý dovolanie nepodal, a preto ochrany svojho práva sa ani nedovolal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2004