znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 151/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej Advokátskou kanceláriou GABE – BB, s. r. o., Profesora Sáru 3873/44, BanskáBystrica,   konajúcej   prostredníctvom   konateľky   a   advokátky   JUDr.   Gabriely   MuránskejMatuškovej, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajskéhosúdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 57/2013 z 18. júna 2014 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 58/2014 z 25. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 3 Cob 57/2013 z 18. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 58/2014z 25. novembra 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu bolo dovolaniesťažovateľky podané proti rozsudku krajského súdu odmietnuté z dôvodu neprípustnosti,a preto sa dovolací súd (najvyšší súd) dovolaním napadnutým rozsudkom krajského súdupo vecnej stránke nezaoberal.

Sťažovateľka je toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej právona súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konaniegarantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd v odôvodnení svojho uzneseniasíce uvádza, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku(ďalej   aj   „OSP“)   zakladá   okrem   iného   aj   absencia   riadneho   odôvodnenia   súdnehorozhodnutia, z dôvodu ktorého je také rozhodnutie nepreskúmateľné, ale súčasne sedemkonkrétnych   námietok,   ktoré   sťažovateľka   v   dovolaní   uviedla   a   pre   ktoré   je   rozsudokkrajského   súdu   podľa   jej   názoru   arbitrárny   a nepreskúmateľný   (a   preto   riadneneodôvodnený),   riadne   nepreskúmal   a   neuviedol,   z   akých   dôvodov   považuje   uvedenénámietky za nedôvodné, resp. za také, ktoré nemali podstatný význam v konaní.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že nie je možné sa stotožniť snázorom   najvyššieho   súdu,   že   sa   zaoberal   aj   jej   argumentmi   uvedenými   v   odvolaní,keďže „zo   samotného   dovolania   vyplývajú   tie   konkrétne   výhrady   (arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu – vrátane námietky, že odvolací súd sa nevysporiadal so zásadnými námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní)“, ktoré majúpodľa názoru sťažovateľky podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom   na   uvedené   je   sťažovateľka   toho   názoru,   že   nedostatok   odôvodneniauznesenia najvyššieho súdu, ktorého následkom je arbitrárnosť takéhoto rozhodnutia, jez ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že rozsudkom krajského súdu bol potvrdenýrozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 Cb 171/2008z 20. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bol žalobný návrhsťažovateľky na zaplatenie istiny v sume 39 741,75 € s príslušenstvom zamietnutý, ktorýmbolo vyhovené vzájomnému návrhu obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „žalovaný“), na zaplatenie sumy 7 532,43 € spolu s úrokom z omeškania vo výške14,25 %   ročne   zo   sumy   7   532,43   €   od   10.   mája   2008   do   zaplatenia   a   ktorým   bolasťažovateľka zaviazaná na úhradu trov prvostupňového konania.

V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   krajský   súd   v   celom   rozsahu   stotožnils odôvodnením rozsudku okresného súdu a nad rámec uvedeného len stručne uviedol, žedôkazné bremeno preukázania hodnoty znehodnotených stravných lístkov a preukázaniaskutočnej škody spočívalo na sťažovateľke, ktorá dôkazné bremeno v konaní neuniesla.Rozsudok okresného súdu je podľa sťažovateľky založený na týchto právnych názoroch:

- „ právny základ a výška sťažovateľom uplatnených pohľadávok v celkovej výške 39.741,75   EUR   nebola   medzi   stranami   sporná   (s   čím   sa   sťažovateľ   v   celom   rozsahu stotožňuje),

- sporná bola výlučne protipohľadávka spoločnosti vo výške 47.294,73 EUR (1.424.801,- Sk), ktorá spoločnosti údajne vznikla titulom škody na zásielke, ktorej prepravu obstarával sťažovateľ,

- dohodu   o   zodpovednosti   za   škodu   obsiahnutú   v   čl.   V.   zasielateľskej   zmluvy považoval   prvostupňový   súd   za   platnú,   nakoľko   §   373   Obchodného   zákonníka   nemá kogentnú povahu, a uvedené ustanovenie nepovažoval za rozporné s dobrými mravmi,

- podľa názoru súdu sťažovateľ, ktorý mal v zmysle uzatvorenej zasielateľskej zmluvy postavenie   zasielateľa,   zodpovedá   nielen   za   obstaranie   prepravy,   ale   aj   za   prepravu samotnú v prípade, ak ju uskutočňuje sám,

- podľa názoru súdu je irelevantné, či obsahom zásielok boli použité alebo nepoužité stravné lístky, nakoľko nepoužité stravné lístky slúžia jednoznačne ako platidlo, a použité znehodnotené stravné lístky sú zase podkladom pre plnenie žalovaného vo vzťahu k jeho zmluvnými partnerom, a to vo všetkých prípadoch vo výške odvíjajúcej sa od nominálnej hodnoty stravného lístku, čím podľa názoru súdu vznikla spoločnosti nepochybne škoda vo výške 1.424.801,- Sk, a to v dôsledku zavinenia sťažovateľa.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   ako   odvolací   súd   stotožňujúc   sas odôvodnením prvostupňového rozhodnutia:

1. „neprípustným   spôsobom   preniesol   povinnosť   tvrdenia   a   dôkazné   bremeno preukázania   okolností   zodpovednostného   vzťahu   (porušenie   povinnosti,   vznik   škody, jej výšku   a   príčinnú   súvislosť)   z   poškodeného   (spoločnosti )   na   sťažovateľa   – za ústavne   nekonformné,   preto   sťažovateľ   považuje   odôvodnenie   rozhodnutia   Krajského súdu v Bratislave (str. 4 rozsudku), v zmysle ktorého to mal byť práve sťažovateľ, kto mal preukazovať obsah zásielky a jej hodnotu (ako predpoklad vzniku škody a jej výšky), a nie spoločnosť, ako poškodený, ktorý sa domáha náhrady škody“;

2. z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu „nie   je   zrejmé,   na   základe   akého zákonného ustanovenia bol zodpovednostný vzťah konajúcim súdom vlastne riešený, t. j. či v zmysle všeobecného ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka, alebo podľa ust. § 622 Obchodného zákonníka (zodpovednosť dopravcu za škodu na zásielke) alebo podľa § 603 ods. 2 Obchodného zákonníka (zodpovednosť zasielateľa za škodu na zásielke). Uvedené má význam najmä z toho hľadiska, že kým zodpovednosť podľa § 622 a 603 ods. 2 Obchodného zákonníka sa týka výlučne priamej škody na zásielke(ako rozdiel hodnoty zásielky veci pred a po poškodením) náhrada škody podľa § 373 Obchodného zákonníka sa týka aj iných napr. nepriamych škôd súvisiacich so škodou na zásielke, akým je napr. strata majetkového práva vzniknutá   na   základe   priamej   škody   na   zásielke   (k   rozlíšeniu   medzi   priamou   škodou na zásielke podľa § 603 ods. 2 resp. podľa § 622 Obchodného zákonníka, a medzi škodou súvisiacou   so   škodou   na   zásielke   podľa   S   373   Obchodného   zákonníka,   poukazoval sťažovateľ v podanom odvolaní – okrem iného na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22.12.2008, č. k. 61Cb/153/2008 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob/82/2009). Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave arbitrárne. Nad rámec uvedeného sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v   čl.   V.   zasielateľskej   zmluvy   je   riešená   výlučne   priama   škoda   na   zásielku   (vrátane dohodnutej výšky náhrady takto spôsobenej škody) avšak nie je riešená iná škoda vzniknutá so škodou na zásielke, ktorá sa má spravovať ust. § 373 Obchodného zákonníka, pričom predpoklady takejto škody ako aj výška škody sa má spravovať zákonnými ustanoveniami Obchodného zákonníka týkajúcich sa náhrady škody (vrátane náhrady skutočnej škody) – t. j.   v   prípade   znehodnotených   stravných   lístkov   (pri   ktorých   konajúci   súd   má pravdepodobne   za   to,   že   išlo   o   stratu   majetkového   práva)   sa   výška   škody   nespravuje zasielateľskou zmluvou, ale Obchodným zákonníkom, a preto práve spoločnosť mala preukázať predpoklady náhrady škody, vrátane preukázania skutočnej škody.“;

3. z jeho rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, prečo podľa názoru konajúceho súdudošlo ku   škode   zavinením   sťažovateľky,   keď   k   odcudzeniu   zásielky   došlo   zavinenýmprotiprávnym konaním tretej osoby, ktorá sa vlámala do motorového vozidla a zásielkuprepravovanú   sťažovateľkou   odcudzila.   Z   rozhodnutia   taktiež   nie   je   zrejmé,   aká   jepríčinná súvislosť   medzi   konaním   sťažovateľky   (zasielateľa)   a   stratou   zásielky   a   medziprotiprávnym zavineným konaním tretej osoby a stratou zásielky, a ktoré z týchto konaní súv priamej príčinnej súvislosti so škodou, ktorá údajne vznikla žalovanému. V prípade, akk údajnej škode došlo zavinením viacerých osôb, z rozhodnutia nie je zrejmé, aký je podielich zodpovednosti na škode s ohľadom na ich zavinenie;

4. «... neprípustným spôsobom „preskočil“ základné prvky zodpovednostného vzťahu (preukázanie   zavinenia,   vzniku   škody   a   príčinnej   súvislosti),   a   výlučne   na   základe čl. V. zasielateľskej   zmluvy   (ktorá   upravuje   dohodnutú   výšku   škody   fixnou   sumou   – pre určenie   výšky   škody   rozhoduje   hodnota   zásielky   podľa   prepravného   listu)   zaviazal na náhradu   škody» sťažovateľku,   pričom   s jej   námietkami   sa   žiadnym   spôsobomnevysporiadal, pretože:

a) v   prípade,   ak   boli   obsahom   zásielky nové   (nepoužité) stravné lístky, dôkaznébremeno   preukázania   tejto   skutočnosti   vrátane   ich   počtu   a   hodnoty   spočívalo   podľasťažovateľky   na   žalovanom,   ktorý   by   bol   v   konaní   aktívne   vecne   legitimovanýna vymáhanie   náhrady   škody   výlučne   vtedy,   ak   by   preukázal,   že   je   vlastníkom   týchtostravných lístkov. Uvedená skutočnosť však v konaní preukázaná nebola a s uvedeným sakonajúci súd žiadnym spôsobom nevysporiadal,

b) v prípade, ak boli obsahom zásielky použité (znehodnotené) stravné lístky, čožalovaný potvrdil počas súdneho konania, konajúci súd podľa sťažovateľky relevantnýmspôsobom nezdôvodnil, aká škoda týmto žalovanému mohla vzniknúť, keďže znehodnotenéstravné lístky sú podkladom pre plnenie žalovaného jeho zmluvným partnerom, z čohovyplýva,   že   nie   žalovaný,   ale   výlučne   jeho   zmluvní   partneri   sú   osobami poškodenýmiv prípade nedoručenia takýchto stravných lístkov. Ak by nedošlo k odcudzeniu nepoužitýchstravných lístkov a tieto by boli riadne doručené žalovanému, vznikla by mu povinnosťzaplatiť svojim zmluvným partnerom sumu vo výške nominálnej hodnoty stravných lístkov(zníženú o dohodnutú odplatu). Ak však k doručeniu stravných lístkov nedošlo, potomžalovanému podľa sťažovateľky táto povinnosť nevznikla a jeho majetok sa nezmenšil. Toznamená, že jedinými poškodenými z titulu nedoručenia znehodnotených stravných lístkovsú   práve   stravovacie   zariadenia   (zmluvní   partneri   žalovaného),   ktorým   z   dôvodunedoručenia   stravných   lístkov   nebude   plnené   zo   strany   žalovaného.   Týmto   zmluvnýmpartnerom   bola   sťažovateľka   na   základe   právoplatných   rozhodnutí   konajúcich   súdov,na ktoré sťažovateľka v konaní poukázala, povinná nahradiť škodu vo výške nominálnejhodnoty takto nedoručených použitých stravných lístkov;

5. krajský súd sa tiež žiadnym spôsobom nezaoberal námietkou sťažovateľky, akáškoda vlastne žalovanému vznikla, keďže bez škody nie je možné ani teoreticky uvažovaťo náhrade   škody.   Podľa   názoru   sťažovateľky   vzhľadom   na   dispozitívnu   právnu   úpravunáhrady škody v Obchodnom zákonníku je možné odchylne od zákona dohodnúť, napr.otázku zavinenia, dôvody vylučujúce zodpovednosť, ako aj rozšírenie škôd, na ktoré savzťahuje náhradová povinnosť. Na druhej strane zmluvné obmedzenie náhrady škody –v danom   prípade   stanovenie   výšky   náhrady   škody   fixnou   sumou   –   je   podľa   názorusťažovateľky   neplatné   zmluvné   dojednanie   pre   jeho   rozpor   s   ust.   §   386   Obchodnéhozákonníka   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   z   27.   marca   2008   sp. zn.32 Odo 1651/2005);

6. ak   by   aj   ústavný   súd   dospel   k   záveru   platnosti   zmluvného   dojednaniazasielateľskej   zmluvy   o   povinnosti   nahradiť   škodu   v   konkrétnej   vopred   stanovenejvýške, sťažovateľka   poukazujúc   na   právne   závery   Najvyššieho   súdu   Českej   republikyz 23. apríla 2007 sp. zn. 32 Odo 235/2006 je toho názoru, že takéto dojednanie malo byťpodrobené   preskúmaniu   z   toho   hľadiska,   či   nie   je   v   rozpore   so   zásadami   poctivéhoobchodného styku, resp. či sa neprieči dobrým mravom. Sťažovateľka v priebehu súdnehokonania   poukazovala   na   rozhodnutia,   ktorými   bola   zaviazaná   na   náhradu   škody   vočistravovacím zariadeniam, na základe ktorých im plnila v podstate za žalovaného, a taktiežnamietala,   že   požadovanie   náhrady   škody   zo   strany   žalovaného   je   potom   v   rozpores dobrými mravmi. S uvedenou odvolacou námietkou sa krajský súd žiadnym spôsobomvo svojom rozhodnutí nezaoberal;

7. konajúci súd sa tiež nezaoberal ani možnosťou aplikácie inštitútu zmluvnej pokutyna daný zmluvný vzťah, teda či zmluvne dohodnutú náhradu škody vo vopred určenej fixnejsume v prípade nesplnenia zmluvnej povinnosti (t. j. doručiť zásielku riadne a včas) nie jemožné považovať za dohodu o zmluvnej pokute. Uvedené má význam aj z toho hľadiska, žekým   náhradu   škody   nemôže   konajúci   súd   v   obchodnoprávnych   vzťahoch   znížiť,   tak   jejeho zákonnou   povinnosťou   (ex   offo)   znížiť   neprimerane   vysokú   zmluvnú   pokutu,resp. nepriznať plnenie z titulu zmluvnej pokuty z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol, že rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššiehosúdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   aby   zrušilnapadnuté rozhodnutia a priznal sťažovateľke trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľka sa v prvom rade domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutýmuznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inomorgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavnýsúd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) k čl. 6 ods. 1dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti zaoberal otázkou, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu opodstatňuje prijatiesťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľkou formulovanej požiadavke na ochranuústavnosti v rozsahu ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru, teda či účinky výkonuprávomoci   najvyššieho   súdu   sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi   zosťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdnekonanie.

Podstatu   obrany   sťažovateľky   poukazujúcej   na   nezákonnosť   a   z   nej   vyplývajúcuneústavnosť záverov najvyššieho súdu obsiahnutých v odôvodnení jeho uznesenia, ktorýmdovolanie   sťažovateľky   odmietol   ako   procesne   neprípustné,   možno   zhrnúť   do   týchtonámietok:

- záver najvyššieho súdu o neexistencii dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f)OSP nie je v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, pretožesťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže krajský súd svoje rozhodnutienedostatočne odôvodnil, čím sa jeho rozhodnutie stalo nepreskúmateľným a arbitrárnym,

- odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu je nedostatočné, pretože sa v ňom najvyššísúd podstatnými dovolacími námietkami sťažovateľky vôbec nezaoberal.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, žeotázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie   dovolaciehokonania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   a   niedo právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,ktorých   sústavu   završuje   najvyšší   súd   (mutatismutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecnésúdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práva slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavnéhosúdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnúochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade   s   ústavnoprocesnýmiprincípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sav občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesnépodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane   dovolaciehokonania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia §236   a   nasl.   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každémurozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie jeprípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239OSP.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   podľa   ktorej   v   jej   právnej   veci existovaldovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutiauviedol:

„Podľa tvrdenia dovolateľa   mu   bola   odňatá možnosť   konať pred súdom tým,   že odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.) a z tohto dôvodu je rozsudok odvolacieho súdu arbitrárny a nepreskúmateľný.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov   sporu   uvádzanými   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, či už prvostupňového ale aj odvolacieho, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. US 115/03).

Po   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   konania,   ktoré   jeho   vydaniu predchádzalo, je však dovolací súd toho názoru, že Krajský súd v Bratislave rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa náležité odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., ktoré sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). V zmysle citovaného ustanovenia, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Dovolací súd na tomto mieste poukazuje na podstatný rozdiel medzi prvostupňovým rozhodnutím a rozhodnutím odvolacieho súdu spočívajúci v tom, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia   vydaného   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam pre rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/2005). Aj napriek   vyššie   uvedenému   je   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   náležité   odôvodnené, odvolací   súd   do   svojho   odôvodnenia   pojal   kľúčové   argumenty,   na   základe   ktorých rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   II   potvrdil,   a   z   tohto   dôvodu   je   odôvodnenie napadnutého   rozhodnutia   ústavne   akceptovateľné.   Napriek   tomu,   že   ust.   §   219   ods.   2 O. s. p. umožňuje odvolaciemu súdu v prípade stotožnenia sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia obmedziť sa len na skonštatovanie jeho správnosti, Krajský súd v Bratislave na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, ktorá zahŕňa jednak povinnosť tvrdenia, a jednak dôkaznú povinnosť. Konštatoval, že   následky   spojené   s   ich   nesplnením   v   podobe   nepriaznivého   rozhodnutia   nesie   ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil, teda žalobca, ktorý tvrdil, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, aká bola hodnota znehodnotených stravných lístkov a skutočná škoda.   Odvolací   súd   na   základe   uvedeného   konštatoval   vecnú   správnosť   napadnutého rozsudku   ako   aj   správne   právne   posúdenie   veci   súdom   prvého   stupňa.   Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu jasne a zrozumiteľne vyplýva, že sa stotožňuje s hodnotením prejednávanej veci súdom prvého stupňa, pričom odvolací súd sa zaoberal aj námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní.

Na základe uvedeného má preto dovolací súd za to, že odvolací súd pri odôvodnení svojho rozhodnutia postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi zastúpenému v odvolacom   konaní advokátom neznemožnil   uplatniť   zákonné procesné práva priznané mu právnym   poriadkom   o   občianskom   súdnom   konaní   na   zabezpečenie   jeho   práv a oprávnených záujmov. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba   skutočnosť,   že   dovolávateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje, nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I.ÚS 188/06).“

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej konanie v jej právnej veci jepostihnuté inou vadou, ktoré mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najvyšší súdv odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:

„Iná   vada   konania   je   procesná   vada,   ktorá   na   rozdiel   od   vád   taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Z   hľadiska   dovolateľom   tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací   súd   môže   pristúpiť   k   posúdeniu   opodstatnenosti   tvrdenia   o   tomto   dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné. O tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

V ďalšej časti svojho dovolania dovolateľ tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis, alebo ale síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale iba proti   takému,   proti   ktorému   ho   zákon   pripúšťa.   Pokiaľ   nie   sú   splnené   podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by uvedený   dovolací   dôvod   bolo   možné   úspešne   použiť,   len   ak   by   prípustnosť   dovolania vyplývala z ust. § 238 O. s. p., v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.“

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   najvyšší   súd   postupovalv súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie podané sťažovateľkou akodovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedokneprípustný,   po   skonštatovaní   neexistencie   dovolacích   dôvodov   v   zmysle   §   237   OSPs osobitným zameraním sa na tvrdenie sťažovateľky, že konanie je postihnuté vadou podľa §237 písm. f) OSP. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemoholznamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o   mimoriadnom   opravnomprostriedku. Uznesenie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatokskutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľnés aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačujesama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I.ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranustotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať vsúlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov   anámietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tierozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci samej,   alebo   aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS301/06).

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky   o   nedostatočnom   odôvodnení   uznesenianajvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorejodôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označenéhozákladného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťsťažovateľky,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   samotnýmnapadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol v tejto častiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka sa domáha ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorurozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bolžalobný   návrh   sťažovateľky   na   zaplatenie   istiny   v sume   39   741,75   €   s   príslušenstvomzamietnutý, ktorým bolo vyhovené vzájomnému návrhu žalovaného na zaplatenie sumy7 532,43 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 7 532,43 €od 10. mája   2008   do   zaplatenia   a   ktorým   bola   sťažovateľka   zaviazaná   na   úhradu   trovprvostupňového konania.

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ústavný súd považoval lehotu na podaniesťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre porušenie základných práv a slobôd za zachovanú,a   to   vzhľadom   na   judikatúru   ústavného   súdu   reflektujúcu   rozhodovaciu   ESĽP   (pozrirozsudok   z   12.   11.   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosťč. 46129/99, body 51, 53 a 54), ktorá v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súduo odmietnutí   dovolania   (v   tomto   prípade   z   dôvodu   neprípustnosti   dovolania)   garantujezachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemuprávoplatnému   rozhodnutiu   druhostupňového   súdu   (podobne   III.   ÚS   114/2010,III. ÚS 81/2012), samozrejme, za predpokladu, že sťažnosť bola podaná v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorusťažovateľka vyjadrila v sťažnosti nespokojnosť s napadnutým rozsudkom krajského súdu,ktorý považuje za arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnené rozhodnutie, ktorým sa jejodňala možnosť konať pred súdom. Krajský súd podľa sťažovateľky neprípustným spôsobompreniesol   dôkazné   bremeno   preukázania   okolností   vzniku   zodpovednosti   za spôsobenúškodu   zo   žalovaného   (poškodeného)   na   sťažovateľku,   pričom   nie   je   zrejmé,   pod   ktoréustanovenia Obchodného zákonníka bol tento právny vzťah konajúcimi súdmi podriadený(či podľa § 373 Obchodného zákonníka alebo podľa § 622 Obchodného zákonníka, alebopodľa § 603 ods. 2 Obchodného zákonníka). Súčasne krajský súd nepreskúmal otázkuzavinenia   za   spôsobenú   škodu   ani   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   konanímsťažovateľky   a   vznikom   škody,   teda   nedostatočne   vyhodnotil   základné   prvkyzodpovednostného vzťahu. Nezaoberal sa ani námietkou sťažovateľky o tom, aká škodažalovanému vznikla, keďže nedoručením použitých stravných lístkov žalovanému mohlavzniknúť   škoda   výlučne   jeho   zmluvným   partnerom   (stravovacie   zariadenia),   a   niežalovanému, ktorého majetok sa nezmenšil. Konajúce súdy sa nezaoberali ani možnosťouaplikácie inštitútu zmluvnej pokuty v danej veci.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ichprávomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebonebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecnýsúd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojejjudikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú toteda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípyspravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v   tom,   ževšeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasnea zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázkysúvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr.II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práva slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecnýmsúdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôdrozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úlohapri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   právana spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebomedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárnes priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02,I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmalrozsudok krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uvádza, že mu zásadne neprislúcha hodnotiťskutkové zistenia všeobecných súdov a ani výklad zákona, ktorý v danej konkrétnej vecivšeobecný súd aplikoval.

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   v   relevantnej   časti   jeho   odôvodneniapo skonštatovaní, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku okresnéhosúdu, uviedol:

„Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a na zdôraznenie správnosti   napadnutého   rozsudku   dodáva,   že   súd   prvého   stupňa   správne   vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil a reflektujúc dôvody odvolania uvádza, že prvostupňový súd správne dospel k záveru, že na strane žalovaného došlo ku vzniku škody vo výške 1.424.801,- Sk v dôsledku zavinenia žalobcu ako zasielateľa a súčasne dopravcu. Odvolací súd k uvedenému dodáva, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O. s. p.). V sporovom (teda aj v tomto) konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, kedy má účastník   jednak   povinnosť   tvrdenia,   jednak   dôkaznú   povinnosť.   Následky   spojené   s   ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil, čo je v tomto prípade žalobca, ktorý tvrdil, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, aká bola hodnota znehodnotených stravných lístkov a skutočná škoda. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, či sú v konaní preukázané jeho tvrdenia a či vzhľadom na takto preukázané skutočnosti je možné rozhodnúť vo veci samej v jeho prospech. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti preto odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a správne právne posúdenie   veci   súdom   prvého   stupňa,   ktorý   žalobu   zamietol   v   celom   rozsahu   vyhovel vzájomného návrhu.“

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresnéhosúdu ústavný súd považuje za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodneniarozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd uviedol:

„Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že medzi žalobcom ako zasielateľom a žalovaným ako príkazcom bola uzavretá v písomnej forme platná   zasielateľská zmluva, ktorej   neoddeliteľnou súčasťou   neboli   všeobecné obchodné podmienky,   ale   len   v   článku   I.   zmluva   odkazovala   na   platné   obchodné   podmienky zasielateľa vo vzťahu k uskutočneniu prepravy, ale zo zmluvy nie je zrejmé, že by tieto obchodné podmienky boli k zmluve priložené alebo by v čase uzatvárania zmluvy boli žalovanému známe. V každom prípade však prednosť pred akýmkoľvek znením obchodných podmienok   má   uzavretá   zasielateľská   zmluva   zo   dňa   29.6.2000   v   znení   jej   písomných dodatkov. V priebehu konania nebola sporná výška, skutkový základ a právny titul nárokov uplatnených   žalobcom   a   rovnako   nebola   sporná   výška,   skutkový   základ   a   právny   titul nároku uplatneného   žalovaným vzájomným návrhom z titulu faktúry   č. 370618, ktorou žalovaný   vyúčtoval   žalobcovi   cenu   za   dodané   stravné   poukážky.   Sporné   bolo   medzi účastníkmi   konania   uplatňovanie   nároku   na   náhradu   škody   a   následne   započítania vzájomných pohľadávok a záväzkov. Dohoda zmluvných strán o zodpovednosti za škodu je obsiahnutá v článku V. zasielateľskej zmluvy, pričom súd sa nestotožnil s právnym názorom právnej zástupkyne žalobcu o absolútnej neplatnosti tohto ustanovenia zmluvy, nakoľko zo znenia § 263 Obchodného zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zasielateľskej zmluvy, je zrejmé, že žiadne z ustanovení zákona upravujúcich zasielateľskú zmluvu a náhradu škody, s výnimkou ustanovenia § 376, nebolo kogentným ustanovením zákona.   Súčasne,   je   potrebné   tiež   konštatovať,   že   ustanovenie   článku   V.   zasielateľskej zmluvy nie je ani v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko jeho obsah bol výsledkom slobodnej vôle zmluvných strán, pričom jednoznačne predmetná zasielateľská zmluva zakladala medzi účastníkmi   konania   dlhodobý   obchodnoprávny   vzťah   s často   sa   opakujúcimi   plneniami vo veľkom finančnom i objemovom rozsahu. Z vykonaného dokazovania je tiež nesporné, že dňa   30.11.2007   došlo   k   odcudzeniu   zásielok,   pričom   žalovaný   jednoznačne   preukázal celkovú hodnotu odcudzených zásielok podľa prepravných dokladov, ktorá je rozhodná pre určenie výšky škody v zmysle ustanovenia článku V. predmetnej zasielateľskej zmluvy. Tvrdenie žalobcu o tom, že táto formulácia článku V. mala mať len informatívny charakter nie   je   ničím   podložené,   naopak   samotný   žalobca   údaje   o   hodnote   zásielok   uvádzané na prepravných   dokladoch   pokladal   za   relevantné   údaje   pri   určení   výšky   poistného. Rovnako je podľa názoru súdu skutkovo i právne irelevantná argumentácia žalobcu o tom, že žalobca zodpovedá len za škodu vzniknutú pri obstarávaní prepravy, a nie pri samotnej preprave,   ktorú   však   v   danom   prípade   nadôvažok   vykonával   samotný   žalobca,   pričom Obchodný zákonník takéto konanie zasielateľa umožňuje, avšak zákon už neupravuje, že v takom prípade sa má zmluvný vzťah už posudzovať podľa ustanovení zákona upravujúcich zmluvu   o   preprave,   z   čoho   vyplýva,   že   po   celý   čas   plnenia   predmetu   zmluvy   ide o zasielateľskú zmluvu. Za obstaranie a následné samotné vykonanie prepravy s odbornou starostlivosťou   rozhodne   nie   je   možné   považovať   prepravu   zásielok   s   tak   vysokou, a žalobcovi známou hodnotou jednou osobou a s nedostatočne zabezpečeným vozidlom, keďže zo znaleckého posudku jednoznačne vyplynulo, že zadný zámok vozidla nespĺňal bezpečnostnú funkciu a z trestného konania tiež vyplynulo, že po istý čas bolo vozidlo so zásielkami   ponechané   bez   akéhokoľvek   dohľadu.   Podľa   názoru   súdu   je   irelevantné, či obsahom zásielok boli použité alebo nepoužité stravné lístky, nakoľko nepoužité stravné lístky jednoznačne slúžia ako platidlo   a použité – znehodnotené stravné lístky sú zase podkladom pre plnenie žalovaného vo vzťahu k jeho zmluvným partnerom, a to vo všetkých prípadoch   vo   výške   odvíjajúcej   sa   od   nominálnej   hodnoty   stravného   lístku.   Vzhľadom na vyššie uvedené dospel súd k jednoznačnému záveru,   že na strane žalovaného došlo ku vzniku škody vo výške 1.424.801,- Sk, a to v dôsledku zavinenia žalobcu ako zasielateľa a súčasne   dopravcu.   Žalobcovi   v   zmysle   uzavretej   zmluvy   vznikla   povinnosť   uhradiť žalovanému   vzniknutú   škodu   v   lehote   7   dní.   Žalovaný   jednostranným   prejavom   vôle smerujúcim k započítaniu zo dna 31.1.2008, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 4.2.2008, platne započítal svoju pohľadávku z titulu náhrady škody voči svojim záväzkom z titulu faktúr predstavujúcich predmet daného sporu a nezapočítanú časť svojho záväzku voči žalobcovi   žalovaný   žalobcovi   uhradil   bezhotovostným   prevodom.   Vzhľadom   na   tento platný jednostranný   právny   úkon   žalovaného   bolo   už   následné   započítavanie   zo   strany žalobcu skutkovo i právne irelevantné, pričom žalovaný je i naďalej veriteľom žalobcu z titulu neuhradenej faktúry č. 370618 za dodané stravné poukážky v sume 7.532,43 eura (226.922,- Sk) splatnej dňa 9.5.2008, vo vzťahu ku ktorej súd nevykonával podrobnejšie dokazovanie, keďže jej výška, skutkový a právny základ neboli medzi účastníkmi konania sporné.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   (v   spojenís rozsudkom   okresného   súdu)   dostatočne   konkrétne,   zrozumiteľne,   no   najmä   právnekorektne   odôvodnil   názor   o   správnosti   rozsudku   okresného   súdu   a   na   základe   tejtoskutočnosti   potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa.   Krajský   súd   svoj   právny   názordostatočne odôvodnil aj vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľky. Ústavný súd pretonezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu žiadne pochybenia, ktoré by nasvedčovalisvojvôli   krajského   súdu.   Nesúhlas   sťažovateľky   s   právnym   názorom   krajského   súduvyjadreným   v   napadnutom   rozsudku   nezakladá   sám   osebe   záver   o   jeho   zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiťho svojím   vlastným.   O   arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a   aplikácii   zákonnéhopredpisu všeobecným   súdom   by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tentonatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Právny názor krajského súdu však takétonedostatky rozhodne nevykazuje.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ústavnýsúd dodáva, že podmienkou vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi subjektomporušujúcim   právnu   povinnosť   (záväzkovú   alebo   zákonnú)   je   okrem   porušenia   tejtopovinnosti   a   vzniku   škody   aj   príčinná   súvislosť   (kauzálny   nexus)   medzi   konaním,resp. opomenutím a vzniknutou škodou. Uvedené je explicitne vyjadrené aj v normatívnomtexte Obchodného zákonníka, ktorý uvádza, že kto poruší svoju povinnosť zo záväzkovéhovzťahu,   je   povinný   nahradiť   škodu   tým   spôsobenú   druhej   strane...   (§   373   Obchodnéhozákonníka).   Predpokladom   na   úspešné   uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody   je   tedapreukázanie   porušenia   právnej   povinnosti,   vzniku   škody   a   príčinnej   súvislosti   medzikonaním   alebo   opomenutím   (porušenie   právnej   povinnosti)   a   následkom   (vzniknutouškodou). Vzniknutá škoda (v podobe skutočnej škody – damnumemergens alebo ušléhozisku   –   lucrumcessant)   musí   byť   spôsobená   bez   pochybností   práve   porušením   právnejpovinnosti.   Samotná   škoda   ani   samotné   porušenie   právnej   povinnosti   ešte   nezakladázodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byťnielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia,bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, pokiaľ sa týka príčinnej súvislostiv civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané.Vzťah   medzi   príčinou   a   jej   následkom   musí   byť   pritom   bezpečne   preukázanýa bezprostredný (m. m. I. ÚS 177/08).

V danom prípade všeobecné súdy posúdili vzťah medzi sťažovateľkou a žalovanýmako právny vzťah existujúci na základe uzatvorenej zasielateľskej zmluvy. Je nevyhnutnézdôrazniť, že zodpovednosť sťažovateľky (v postavení zasielateľa) za škodu na zásielke sícevyplýva   z   uzatvorenej   zasielateľskej   zmluvy,   avšak   súčasne   zohľadňujúc   činnosťsťažovateľky   vykonávanej   nad   rámec   základného   rámca   zasielateľskej   činnosti,   ktorázahŕňala aj samotné vykonanie prepravy zásielky pre žalovaného, je potrebné posudzovaťzodpovednosť   sťažovateľky   ako   zodpovednosť   dopravcu   podľa   zmluvy   o   prepraveuzatvorenej   v   zmysle   §   610   a   nasl.   Obchodného   zákonníka.   I   keď   možno   čiastočneprisvedčiť námietke sťažovateľky, že z rozsudku krajského súdu v spojení s prvostupňovýmrozhodnutím jednoznačne nevyplýva, podľa ktorého ustanovenia Obchodného zákonníkabola   jej   zodpovednosť   za   odcudzenie   prepravovanej   zásielky   posúdená,   vzhľadomna objektívny charakter zodpovednosti za škodu (tak v prípade zodpovednosti zasielateľaako   aj   dopravcu)   bez   potreby   preukázania   zavinenia   možno   konštatovať,   že   v   prípadesťažovateľky nedošlo k zásahu do materiálnej ochrany jej práv zo strany súdnej moci.Tvrdenia   sťažovateľky   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ako   aj   v   sťažnosti   podanejústavnému súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu spôsobilé privodiť pre ňu priaznivývýsledok sporu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil rozsudok krajského súduza ústavne akceptovateľný a argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie   čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možnév prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutýmrozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri jej predbežnom prerokovanípodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015