znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 151/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   Š.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Martinom Buzingerom,   PhD.,   Sekurisova   16,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý súdny proces a na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7   C/65/2009   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 23/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. septembra   2013   doručená   sťažnosť Š. Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   namieta porušenie   základných   práv   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1, na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny proces a na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7   C/65/2009   a postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 23/2012.

2.   Sťažovateľ   sťažnosť   odôvodnil   tým,   že „...   bol   účastníkom   súdneho   konania (navrhovateľom) vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 6 Nc 521/00, neskôr pod sp. zn. 7 C 65/2009.

Uvedené súdne konanie sa začalo... 9. októbra 2000 a jeho predmetom bolo určenie neplatnosti   právneho   úkonu,   konkrétne   Dohody   o   prevode   práv   a   povinností   k   bytu zo 14. decembra 1994. Neskôr sťažovateľ rozsah svojho návrhu rozšíril.

Keďže   okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   nečinný,   resp.   v   konaní   postupoval neefektívnym spôsobom, Ústavný súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti sťažovateľa nálezom sp. zn. IV. ÚS 383/08-58 zo 7. augusta 2009 rozhodol, že Okresný súd Bratislava III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   65/09   svojím   postupom   porušil   základne   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresnému súdu zároveň ústavný súd prikázal konať bez zbytočných prieťahov.

Rozsudkom sp. zn. 7 C 65/2009-446 z 10. marca 2010 Okresný súd Bratislava III návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol.

Na   základe   odvolania   sťažovateľ   a   Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   sp.   zn. 11 Co 50/2010-483 z 28. apríla 2011 zrušil uvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava III a vec vrátil na ďalšie konanie...

Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 7 C 65/2009-512 zo 17. októbra 2011 návrh   sťažovateľa   zamietol,   a   to   výlučne   z   dôvodu,   že   podľa   jeho   názoru   sťažovateľ nepreukázal svoj naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetných právnych úkonov.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie z 5. marca 2012.   Sťažovateľ   uvedenému   rozhodnutiu   okresného   súdu   vytkol   viacero   závažných právnych   vád,   najmä   nedostatočné   a   zmätočne   odôvodnenie   rozhodnutia   vyhotovené v rozpore s ústavnými a zákonnými kritériami pre riadne odôvodnenie rozhodnutia a tiež zjavne povrchné (mechanické) a nesprávne právne posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu sťažovateľa na určení neplatnosti predmetných právnych úkonov...

Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom sp. zn. 11 Co 23/2012 z 28. mája 2013 rozsudok Okresného   súdu   Bratislava   III   sp.   zn.   7 C 65/2009-512 zo 17.   októbra 2011 potvrdil.“.

3. Na základe už uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález tohto znenia:

„Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 65/2009 a Krajský súd v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Co   23/2012   porušili   základné   právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   v   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   článku   38   ods.   2   Listiny základných   práv   a   slobôd   a   právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručené v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Co 23/2012-562 z 28. mája 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €... ktoré je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

8.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach,   ktorými   sťažovatelia   namietajú zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola na ústavnom   súde   uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu   označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, II. ÚS 55/02, IV. ÚS 102/05). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v rovnakom rozsahu sa vzťahuje aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže preto vyplývať   aj z   toho,   že   porušenie   uvedených   práv   sa   namieta   v   takom   konaní   pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06).

9. Je nepochybné a vyplýva to aj z obsahu samotného petitu sťažnosti (bod 3), že nosnými   dôvodmi   sťažovateľovej   sťažnosti   na   porušenie   základných   práv   zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa v čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo to, že okresný súd a krajský súd postupovali neefektívne, čím spôsobili neprimeranú dĺžku konania. Sťažovateľ rovnako brojil proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 65/2009-512 zo 17. októbra 2011 a krajského súdu sp. zn. 11 Co 23/2012 z 28.   mája 2013   (ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie   vo veci   určenia neplatnosti právneho   úkonu),   ktoré   všeobecné   súdy „odôvodnili   v zjavnom   rozpore   so zákonmi a ústavnými kritériami“.

II. A K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Z obsahu sťažnosti, jej príloh a dopytom na okresnom súde, ako aj zo skutkových zistení   v predchádzajúcich   konaniach   po   rozhodnutí   ústavného   súdu   sp.   zn. IV. ÚS 383/2009   zo 7. augusta   2009   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   a krajský   súd po vydaní nálezu konali vo veci v podstate priebežne. Dňa 10. marca 2010 v merite veci okresný   súd   rozhodol.   Sťažovateľ   sa   proti   rozsudku   odvolal   a vec   bola   predložená krajskému súdu, aby rozhodol o podanom dovolaní sťažovateľa. Krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 50/2010 z 28. apríla 2011 zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu   na   ďalšie   konanie.   Dňa   17.   októbra   2011   okresný   súd   vyniesol   rozsudok   č. k. 7 C 65/2009-512,   ktorým   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal sťažovateľ včas odvolanie a vec bola predložená krajskému súdu, aby rozhodol o podanom odvolaní. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 23/2012 z 28. mája 2013 potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu a spis vrátil okresnému súdu. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu   už   k prieťahom   v konaní   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom   nemohlo dochádzať, pretože vec je právoplatne skončená 31. júla 2013.

11. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného chronologického prehľadu podstatných úkonov   všeobecných   súdov   sťažnosť   odmietol   v tejto   časti   ako   zjavne   neopodstatnenú vzhľadom na to, že

(i)   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (27. septembra   2013)   k prieťahom v činnosti označených súdov už nemohlo dochádzať, keďže ostatné rozhodnutie krajského súdu sa stalo právoplatným 31. júla 2013,

(ii) doterajší – ústavným súdom   posudzovaný – priebeh konania okresného súdu a krajského   súdu   v zásade   smeroval   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa a nesignalizoval   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov   v   konaní   v takom   rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

II. B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

12. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti,   ktorá   sa   dotýka   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu, bolo   potrebné   odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie. Okresný   súd v okolnostiach posudzovanej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 65/2009 zo 17. októbra 2011,   proti   ktorému   podal   sťažovateľ   odvolanie,   a vec bola odstúpená krajskému   súdu, ktorý o tomto odvolaní rozhodoval.

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou napadol inter alia postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 65/2009 a aj jeho rozsudok zo 17. októbra   2011.   Vzhľadom   na princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva z   čl.   127   ods.   1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací napadnutým rozsudkom z 28. mája 2013. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že podstata námietky v tejto časti sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu ku krajskému súdu je zameraná proti odôvodneniu jeho rozsudku sp. zn. 11 Co 23/2012 z 28. mája 2013, ktorý je podľa sťažovateľa „... v zjavnom rozpore so zákonnými a ústavnými kritériami pre riadne odôvodnenie rozhodnutia, keďže sa buď vôbec alebo dostatočným spôsobom nevysporiadali s námietkami sťažovateľa, ktoré mali podstatný význam pre posúdenie veci. Pri posudzovaní otázky naliehavého právneho záujmu sťažovateľa na určení neplatností predmetných právnych úkonov obidva všeobecne súdy   postupovali   formalistický,   ústavne   nekonformným   spôsobom.   Závery   vyvodené v uvedených rozsudkoch okresného súdu aj krajského súdu sú zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   pričom   uvedenými   rozsudkami zároveň   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   práva na spravodlivý   súdny   proces.“. Následkom   toho   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd rozsudok krajského súdu sp. zn. 11 Co 23/2012 z 28. mája 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.   II.   ÚS   88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní.   Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

16.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané   porušenie   ním   označených   práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sp. zn. 11 Co 23/2012 z 28. mája 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. listiny a dohovoru.

17.   Ústavný   súd   po   oboznámení sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   napadnuté   rozhodnutie okresného   súdu,   vyniesol   v rámci   jeho   pôsobnosti   a   uvedené   rozhodnutie   aj   primerane odôvodnil.   Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   okrem   iného   uviedol: „... V posudzovanom   prípade   sa   odvolací   súd   stotožňuje   s   úvahou   súdu   prvého   stupňa o tom, že navrhovateľ sa ani ako jediný dedič zo závetu... nemôže s úspechom domáhať určenia   neplatnosti   označených   právnych   úkonov,   a   to   pre   nepreukázanie   naliehavého právneho   záujmu   na   požadovanom   určení,   ktorého   dôsledkom   by   bola   zmena   v   jeho právnom postavení vo vzťahu k nehnuteľnosti... a stotožňuje sa s dôvodmi uvedenými súdom prvého   stupňa   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia.   Odvolací   súd   nebral   v   úvahu v priebehu konania deklarovanú argumentáciu navrhovateľa o tom, že právny záujem pri tvrdených   absolútne   neplatných   právnych   úkonoch   nemá   navrhovateľ   povinnosť preukazovať. Predmetom tohto konania totiž nie sú určovacie návrhy o neplatnosť právnych úkonov, ktoré zákon výslovne pripúšťa (návrh na určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu, neplatnosti skončenia pracovného pomeru, neplatnosti dražby ), tieto nie je možné zaradiť ani k iným žalobám, ktoré zákon výslovne pripúšťa (určenie doby splnenia v zmysle § 79 OZ, nahradenie prejavu vôle v zmysle § 161 ods. 3 O. s. p., určenie užívania spoločnej veci podľa   §   139   ods.   2   OZ,   návrh   na   zrušenie   uznesenia   o   schválení   zmieru   ZSP   6/02) a nejedná sa ani o určovacie návrhy podané na základe odkazu súdu alebo iného orgánu (návrhy podľa § 175k ods. 2 O. s. p., návrhy podané podľa § 198 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení), pri ktorých nemusí navrhovateľ tvrdiť a ani preukazovať právny záujem na požadovanom určení...

K   námietke   odvolateľa,   že   napadnutý   rozsudok   prvostupňového   súdu   spočíva   na nesprávnom právnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písmu f/ O. s. p.) treba   uviesť,   že   právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení vyvodzuje   právne   závery   a   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na   zistený   skutkový   stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo   ak   zo   správnych   skutkových   záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery. V posudzovanom   prípade,   v   ktorom   konajúci   prvostupňový   súd   pri   dospení   k   záveru o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení navrhovateľom (§ 80 písm. c/ O. s. p.) správne neposudzoval vecnú opodstatnenosť uplatnenej určovacej žaloby, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

S   poukazom   na   uvedené   pri   zohľadnení   okolností,   že   nedostatok   naliehavého právneho   záujmu   predstavuje   samostatný   a   prvoradý   dôvod,   pre   ktorý   určovací   návrh nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu návrhu (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 91/2006, R 83/2007), odvolací súd odvolaním napadnutý zamietajúci výrok súdu prvého stupňa ako vecne a právne správny a naň nadväzujúci výrok o trovách konania podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“

18. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   (II. ÚS   4/94, II. ÚS 3/97,   I. ÚS 204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodnúť   v súlade   s   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

19.   Ústavný   súd   poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku   krajského súdu   sp.   zn. 11 Co 23/2012   z   28.   mája   2013   je   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle. Konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

21. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

22.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v   celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2014