znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 151/2012-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   apríla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., V. H., P., a T. Ď., P., zastúpených advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl.   5   ods.   4,   čl. 6   ods.   1   a čl. 6   ods.   3   písm.   c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tos/97/2011-776 zo 16.   novembra   2011   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   sp.   zn. 1 T/101/2011   z 10. októbra   2011   a jeho   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 T/101/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2012 doručená sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)   č. k. 2 Tos/97/2011-776 zo 16. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T/101/2011 z 10. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a jeho postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T/101/2011   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh doručených ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľom bolo uznesením vyšetrovateľa odboru Západ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru pod ČVS: PPZ-64/BOK-ZA-2011 z 30. marca 2011 vznesené obvinenie   pre   pokus   obzvlášť   závažného   zločinu   vydierania   formou   spolupáchateľstva podľa § 14 ods. 1, § 20 k § 189 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   Uznesením   okresného súdu sp. zn. 0 Tp 17/2011 zo 4. apríla 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011 boli sťažovatelia vzatí do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Sťažovatelia sa počas trvania ich väzby podaniami zo 7. septembra 2011 (M. M., pozn.), z 21. septembra 2011 (T. Ď., pozn.) a z 26. septembra 2011 (V. H., pozn.) domáhali delegovania ich trestnej veci na iný súd. Prípravné konanie v trestnej veci sťažovateľov   bolo ukončené podaním   obžaloby prokurátorom   Krajskej   prokuratúry   v P. (ďalej len „prokurátor krajskej prokuratúry“), ktorá bola 27. septembra 2011 doručená na okresný súd. Okresný súd rozhodol na neverejnom zasadnutí konanom 10. októbra 2011 o nevylúčení   predsedu   senátu   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   a   o ponechaní sťažovateľov vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Krajský   súd   na   základe   podaných   sťažností   sťažovateľov „...   jednak   proti   uzneseniu okresného súdu o nevylúčení z 10.10.2011, jednak proti uzneseniu okresného súdu o väzbe z 10.10.2011...“, ako aj z dôvodu vznesených námietok sťažovateľov proti krajskému súdu predložil   31.   októbra   2011   ich   trestnú   vec   na   rozhodnutie   na   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý svojím uznesením sp. zn. 1 Ndt 15/2011 z 9. novembra 2011 rozhodol o neodňatí veci tomuto súdu. Po vrátení veci z najvyššieho súdu krajský súd príkazom sp. zn. 2 Tos/98/2011 z 15. novembra 2011 rozhodol o bezodkladnom prepustení sťažovateľov z výkonu väzby z dôvodu uplynutia jej základnej zákonnej doby trvania. Ďalej uznesením č. k. 2 Tos/98/2011-779 zo 16. novembra 2011 zrušil uznesenie okresného súdu o ponechaní sťažovateľov vo väzbe, uznesením č. k. 2 Nto 14/2011-773 zo 16.   novembra   2011   rozhodol   o neodňatí   trestnej   veci   sťažovateľov   okresnému   súdu a napadnutým   rozhodnutím   zo   16.   novembra   2011   rozhodol   o zamietnutí   sťažnosti sťažovateľov   proti   uzneseniu   okresného súdu   sp.   zn.   1 T   101/2011   z 10.   októbra   2011 o nevylúčení predsedu senátu tohto súdu z vykonávania úkonov trestného konania.

3. Nosnými dôvodmi sťažovateľmi podanej sťažnosti bol postup okresného súdu, ktorý „...   o generálnej   námietke   zaujatosti   voči   všetkým   sudcom   okresného   súdu   ako i krajského súdu nemohol... rozhodnúť uznesením podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku, ale bol povinný predložiť vec s vyjadrením sudcov okresného súdu vrátane prísediacich senátu konajúceho v predmetnej trestnej krajskému súdu, ktorý po rozhodnutí najvyššieho súdu podľa   §   23   ods.   1   Trestného   poriadku   (nakoľko   bola   vznesená   aj   generálna   námietka sudcov krajského súdu) mal rozhodnúť rovnako podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku, a až po   tomto   rozhodnutí   krajského   súdu   mohol   okresný   súd   (v   prípade   neodňatia   veci) rozhodovať o väzbe. Pokiaľ okresný súd rozhodol o generálnych námietkach obvinených, v ktorých namietali všetkých sudcov okresného súdu a krajského súdu, výrokom podľa § 32 ods.   3   Trestného   poriadku,   porušil   zákon   a právo   obvinených   na   obhajobu,   nakoľko zákonným rozhodnutím o generálnej námietke zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu a krajského súdu je výlučne výrok najvyššieho súdu podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku vo vzťahu ku krajskému súdu a následne výrok krajského súdu podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku vo vzťahu k okresnému súdu.“.

4.   V nadväznosti   na   uvedené   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo M. M., V. H. a T. Ď. na zákonného sudcu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy... a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 101/2001 a jeho uznesením z 10.   10.   2011   o nevylúčení   predsedu   senát...   z vykonávania   úkonov   trestného   konania v trestnej veci obvineného 1/ M. M., obvineného 2/ V. H. a obvineného 3/ T. Ď., vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 101/2011 na základe námietky zo zaujatosti a návrhu na odňatie veci Okresnému súdu vznesených obvinenými dňa 27. 09. 2011, 30. 09. 2011 a 04. 10. 2011 a uznesením Krajského súdu... č. k. 2 Tos 97/2011-776 zo 16. 11. 2011 porušené bolo.

2. Základné právo M. M., V. H. a T. Ď. na rozhodovanie o väzbe v súlade s konaním ustanoveným zákonom a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 101/2001 a jeho uznesením z 10. 10. 2011 o nevylúčení predsedu senát... z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného 1/ M. M., obvineného 2/ V. H. a obvineného 3/ T. Ď., vedenej na okresnom súde pod   sp.   zn.   1 T   101/2011   na   základe   námietky   zo   zaujatosti   a   návrhu   na   odňatie   veci Okresnému súdu vznesených obvinenými dňa 27. 09. 2011, 30. 09. 2011 a 04. 10. 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tos 97/2011-776 zo 16. 11. 2011 porušené bolo.

3. Základné právo M. M., V. H. a T. Ď. na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy... a čl.   6 ods.   1 a čl.   6 ods.   3 písm.   c) Dohovoru...   postupom Okresného súdu...   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 101/2001 a jeho uznesením z 10. 10. 2011 o nevylúčení predsedu senát...   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania   v trestnej   veci   obvineného   1/   M.   M., obvineného 2/ V. H. a obvineného 3/ T. Ď., vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 101/2011 na základe námietky zo zaujatosti a návrhu na odňatie veci Okresnému súdu vznesených   obvinenými   dňa   27.   09.   2011,   30.   09.   2011   a   04.   10.   2011   a   uznesením Krajského súdu... č. k. 2 Tos 97/2011-776 zo 16. 11. 2011 porušené bolo.

4. Uznesenie Okresného súdu... sp. zn. 1 T 101/2001 z 10. 10. 2011 o nevylúčení predsedu senát... z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného 1/ M. M., obvineného 2/ V. H. a obvineného 3/ T. D., vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 101/2011 na základe námietky zo zaujatosti a návrhu na odňatie veci Okresnému súdu vznesených obvinenými dňa 27. 09. 2011, 30. 09.2011 a 04. 10. 2011 sa zrušuje.

5. Uznesenie Krajského súdu... č. k. 2 Tos 97/2011-776 zo 16. 11. 2011 sa zrušuje.

6. Miroslavovi M., V. H. a T. Ď. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 1.000,- €, ktorú im je povinný zaplatiť Okresný súd..., a každému v sume 2.000,- €, ktorú im je povinný zaplatiť Krajský súd...

7. Okresný súd... a Krajský súd... sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť M. M., V. H. a T. Ď. trovy právneho zastúpenia...“.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovatelia v podanej sťažnosti napádali postup a rozhodnutia okresného súdu a krajského   súdu,   pričom   napadnutému   konaniu   a   rozhodnutiu   okresného   súdu   vytkli predovšetkým to, že „... o návrhu na delegáciu veci nemožno rozhodnúť výrokom uznesenia podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku, ale výlučne výrokom podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku, na ktorý nebol okresný súd príslušný. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je uznesenie   okresného   súdu   o nevylúčení   z 10.   10.   2011   nezákonné.“.   Vo   vzťahu k napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   poukázali   na   skutočnosť,   že „Hoci... nezákonnosť uznesenia okresného súdu o nevylúčení z 10. 10. 2011 v sťažnostiach proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení z 10. 10. 2011 a proti uzneseniu okresného súdu o väzbe z 10. 10. 2011 namietali, krajský súd sa s týmito námietkami v uznesení krajského súdu   zo   16.   11.   2011   vôbec   nevysporiadal,   v dôsledku   čoho   boli   porušené   práva... vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy a čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru.“.

II.A K namietanému porušeniu práv na zákonného sudcu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a k namietanému porušeniu práv na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru

8. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavné   súdnictvo a právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované   predovšetkým   na   zásade   prieskumu   vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (napr.   Trestný   poriadok).   Ústavný   súd   teda   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

9.   Ústavný   súd   v obdobných   prípadoch   opakovane   zdôraznil,   že   trestné   konanie od svojho   začiatku   až   po   jeho   koniec   je   procesom,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   zabezpečovať v rámci   svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako primárni   ochrancovia   ústavnosti   (napr. III. ÚS 79/02).

10.   V   danom   prípade   prokurátor   krajskej   prokuratúry   podal   v trestnej   veci sťažovateľov obžalobu, ktorá bola 27. septembra 2011 doručená na okresný súd, pričom toto trestné konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené. Tak súd prvého stupňa konajúci v trestnej veci sťažovateľov, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania sťažovateľov proti   rozsudku   okresného   súdu   sú   súdmi   s   plnou   jurisdikciou,   v   ktorých   právomoci   je posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj právnych   okolností   prípadu   vrátane skúmania ústavnosti a zákonnosti konania predchádzajúceho podaniu obžaloby, a to tiež so zreteľom na dodržiavanie základných práv a slobôd v prípravnom konaní. Skutočnosť, že v trestnej   veci   sťažovateľov   je   oprávnený   konať   a rozhodovať   všeobecný   súd,   vylučuje právomoc ústavného súdu na konanie o ich sťažnosti podľa čl. 127 ústavy pre porušenie nimi označených práv na obhajobu a zákonného sudcu podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel a zmysel (i)   trestného   konania   vedeného   pred   príslušným   všeobecným   súdom,   (ii)   opravných prostriedkov   v trestnom   konaní,   ktorým   je   okrem   iného   náprava   procesných   pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a súdov).

11. Pokiaľ teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

12.   Za   daných   okolností   nie   je   daný   ústavný   dôvod,   aby   ústavný   súd   vstupoval v trestnej veci sťažovateľov do právomoci všeobecných súdov. Sťažovatelia môžu v rámci práva na obhajobu uplatniť argumentáciu týkajúcu sa porušenia ich základných práv priamo pred   súdom   prvého   stupňa   v rámci   konania   v ich   trestnej   veci   a   následne   zákonom dovoleným   spôsobom   aj prostredníctvom   využitia   opravných   prostriedkov   (riadnych prípadne   mimoriadnych)   v trestnom   konaní.   Nevyužitie   uvedených   možností   ochrany označených práv sťažovateľov nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

13. Práve skutočnosť, že všeobecné súdy môžu podľa platného právneho poriadku sťažovateľom ako obžalovaným z trestnej činnosti im kladenej za vinu poskytnúť účinnú ochranu   ich   ústavou   a dohovorom   chráneným   právam   a slobodám,   vylučuje   právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd odmietol ich sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu práv na rozhodovanie o väzbe v súlade s konaním ustanoveným zákonom a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru

14.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov (I. ÚS 66/98). Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (I. ÚS 66/98,   tiež   napr.   I. ÚS 4/00,   II. ÚS 101/03). Za   iné   dôvody   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu   pochybení,   resp.   nedostatkov   v činnosti   alebo   rozhodovaní   dotknutého   orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo   k pochybeniam   či   nedostatkom   vytýkaným   z jeho   strany   dotknutému   orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).

15.   Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   konajúci   v trestnej   veci sťažovateľov svojím napadnutým rozhodnutím rozhodol o nevylúčení predsedu senátu tohto súdu   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   a následne   svojím   ďalším   rozhodnutím sp. zn. 1 T/101/2011 z 10. októbra 2011 rozhodol o ponechaní sťažovateľov vo väzbe podľa §   71   ods.   1   písm.   a),   b)   a c)   Trestného   poriadku.   Krajský   súd   v konaní   o opravnom prostriedku   svojím   napadnutým   rozhodnutím   rozhodol   o zamietnutí   podaných   sťažností sťažovateľov, čím potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu o nevylúčení predsedu senátu   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   a predovšetkým   svojím   ďalším rozhodnutím/príkazom sp. zn. 2 Tos/98/2011 z 15. novembra 2011 rozhodol o okamžitom prepustení sťažovateľov z väzby, a to z dôvodu uplynutia základnej zákonnej lehoty väzby, a ďalším   na   uvedený   postup   nadväzujúcim   rozhodnutím č.   k.   2   Tos/98/2011-779 zo 16. novembra 2011 rozhodol o zrušení uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T/101/2011 z 10. októbra 2011 o ponechaní sťažovateľov vo väzbe.

16.   Vo   vzťahu   k sťažnostným   námietkam   týkajúcim   sa   postupu   a napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie tohto rozhodnutia okresného súdu preto, lebo patrilo do právomoci krajského súdu, pričom sťažovatelia aj proti nemu využili účinný prostriedok nápravy, ktorým disponovali, a to sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku. Ústavný súd preto nedisponoval právomocou na konanie o   tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovatelia   namietali porušenie   svojich   označených   práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu.

17.   Vo   vzťahu   k sťažnostným   námietkam   týkajúcim   sa   napadnutého   rozhodnutia krajského   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   svetle   všetkých   relevantných   okolností vzťahujúcich   sa   k tomuto   rozhodnutiu   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   v tejto   jej   časti   je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd zdôrazňuje, že jedným z kritérií jeho rozhodovacej činnosti je/musí byť aj zohľadnenie intenzity, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým aj zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

18.   Pokiaľ   sťažovateľ   dosiahne   nápravu   označeného   práva,   ktorého   porušenie namieta v konaní prvostupňového súdu v rámci opravného konania súdom vyššieho stupňa (v danom   prípade   v dôsledku   postupu   krajského   súdu,   ktorý   svojím   príkazom   sp.   zn. 2 Tos/98/2011   z 15.   novembra   2011   rozhodol   o okamžitom   prepustení   sťažovateľov z väzby   a svojím   uznesením   č.   k.   2   Tos/98/2011-779   zo   16.   novembra   2011   rozhodol o zrušení uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T/101/2011 z 10. októbra 2011 o ponechaní sťažovateľov   vo   väzbe),   nie   je   možné   sa   tejto   ochrany   (v   tomto   rozsahu)   opakovane domáhať na ústavnom súde. Dôvodom je skutočnosť, že aj prípadné porušenie označených práv sťažovateľov počas rozhodovania o ich ponechaní vo väzbe okresným súdom bolo toto konvalidované   už   vyššie   uvedeným   postupom   a rozhodnutiami   krajského   súdu,   čím nemohlo   dôjsť   k porušeniu   nimi   označených   práv   vzťahujúcich   sa   ku   konaniu   o väzbe z pohľadu   ich   „materiálneho“   vnímania.   Citujúc   z uznesenia   krajského   súdu   č.   k. 2 Tos/98/2011-779 zo 16. novembra 2011 „... možno povedať, že okresný súd nepostupoval tak, aby zabezpečil reálny výkon práva na obhajobu obvinených, pričom toto pochybenie okresného súdu musel napraviť krajský súd. Obvinení... sú v predmetnej trestnej veci vo väzbe, ktorá sa začala dňom 01. 04. 2011 a základná lehota väzby im uplynula, keďže nedošlo k predĺženiu väzby, dňa 01. 11. 2011. Krajský súd túto skutočnosť mohol zistiť až po návrate spisu z Najvyššieho súdu SR, ktorý na krajský súd bol doručený 14. 11. 2011 a až potom, čo sa oboznámil so znením Nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 116/2011 z 06. 10. 2011 a konštatujúc včas podanú sťažnosť obvinenými prostredníctvom obhajcu mohol porušenia práv obvinených napraviť a vzhľadom na uplynutie lehoty väzby u obvinených, týchto na základe príkazu na prepustenie z väzby sp. zn. 2 Tos/98/2011 z 15. 11. 2011 prepustil ihneď z väzby na slobodu.“. Vzhľadom na uvedené skutočnostiam ústavný súd sťažnosť   sťažovateľov   aj   v tejto   jej   časti   podľa § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí okresného súdu   a krajského   súdu),   keďže   rozhodovanie   o nich   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012