znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 151/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv   a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 223/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 9. septembra 2009 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „dohovor“), čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 5 T 223/05. Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 5. novembra 2009.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   v   uvedenom   konaní   upovedomením 11. augusta 2009 nevyhovel žiadosti sťažovateľa 2. apríla 2009 a neustanovil mu obhajcu na podanie dovolania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „... zákon neumožňuje súdu prvého   stupňa   ustanoviť   obvinenému   obhajcu,   a   to   vzhľadom   na   charakter   dovolania ako výsostne návrhového konania. Je preto potrebné za týmto účelom písomne splnomocniť advokáta, aby už v čase podania na súd bolo dovolanie písomne vypracované obhajcom.“.

3.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   okresného   súdu bol obmedzený   jeho   prístup   k   dovolaniu.   Podľa   názoru   sťažovateľa   možno   hovoriť o svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom,   ktorá zásadne popiera účel a význam právnej pomoci v procese dovolania.

4.   Sťažovateľ   dodáva,   že „...   v   danom   prípade   je   dovolanie   prakticky   dostupné len pre   tých,   ktorí   majú   dostatok   finančných   prostriedkov   na   komerčnú   právnu   pomoc, čo však odporuje zmyslu označených článkov dohovoru, ústavy a listiny“.

5.   Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil,   že   uvedeným postupom   okresného   súdu   bolo porušené   jeho   právo   garantované označenými článkami dohovoru, ústavy a listiny s tým, aby sa zároveň okresnému súdu zakázalo pokračovať v porušovaní práv. Napokon sa sťažovateľ domáha písomného ospravedlnenia a finančného zadosťučinenia vo výške 100 €.

6. V závere sťažovateľ s poukazom na svoje majetkové pomery žiada, aby mu bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca.  

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   dôvodí   najmä tým,   že   neustanovenie   obhajcu   pre dovolacie konanie a vyslovenie názoru zo strany okresného súdu, že prístup k podaniu dovolania je možný len prostredníctvom zvoleného obhajcu, vedie k odopretiu jeho práva na   súdnu   ochranu.   Sťažovateľ   argumentuje,   že   pre   osobu   nachádzajúcu sa v materiálnej a hmotnej núdzi vrátane neho samotného je dovolacie konanie neprístupné. Sťažovateľ   však   v   predmetnej   právnej   veci   samotné   dovolanie   nepodal,   hoci   aj   ním samotným vyhotovené.

11.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   je   len   úvahou   sťažovateľa,   ako   by   postupoval príslušný súd v prípade podania dovolania bez kvalifikovaného zastúpenia. Sťažovateľom predpokladaný neúspech v dovolacom konaní z dôvodu nedostatočného zastúpenia je len hypotetickým následkom.

12. Ústavný súd však neposudzuje, či by určitý budúci postup orgánu, prípadne súdu mohol   viesť   k porušeniu   niektorého zo základných   práv, ale môže preskúmať len taký následok, ktorý skutočne nastal (podobne III. ÚS 324/05, IV. ÚS 351/09). V danom prípade by to bolo rozhodnutie príslušného všeobecného súdu o podanom dovolaní, ktoré vyhotovil a príslušnému súdu zaslal sťažovateľ.

13. Pokiaľ ide o namietaný zásah do práv sťažovateľa prostredníctvom samotného rozhodnutia okresného súdu, ktorým sa nevyhovelo žiadosti o ustanovenie obhajcu, ústavný súd nezistil nič, čo by robilo napadnuté rozhodnutie ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim   korekciu   zo   strany   ústavného   súdu.   Rozhodnutie   okresného   súdu   nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle a nie je ani arbitrárne. Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej   osobe dosiahnutie   takého   rozhodnutia   súdu,   o   ktoré sa usiluje (podobne II. ÚS 8/96, II. ÚS 215/06).

14. Sťažovateľovo právo na súdnu ochranu a právo na obhajobu nebolo porušené, okresný súd sa ním podanou žiadosťou zaoberal a rozhodol v rámci zákona. Sťažovateľ neoznačil iné rozhodnutie v merite veci (prípadné rozhodnutie dovolacieho súdu), ktoré by mohlo byť predmetom ďalšieho skúmania ústavnej konformnosti. Ústavný súd dodáva, že ani v doplnení podania neboli uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by viedli k iným ako už uvedeným záverom.

15.   Podľa   ustálenej   praxe   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide vtedy,   ak   by   namietaným   postupom   súdu,   v   posudzovanom   prípade   okresného   súdu, nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom súdu a základným právom   alebo slobodou,   porušenia ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.

16. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v tejto sťažnosti.

17. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti nepovažoval za potrebné ustanoviť sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov z dôvodu, že v návrhu ide zrejme   o   bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavných práv. Ústavný súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý mu bol zrejmý z petitu sťažnosti, ako aj jej odôvodnenia a príloh.

18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010