znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 151/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť T. N., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa   čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   so   sídlom   v Bratislave   vo   veci sp. zn. Č. p.: UK-215/Sť-2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2006 doručená sťažnosť T. N., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva garantovaného v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej   republiky   so   sídlom   v Bratislave   (ďalej   aj   „ministerstvo   vnútra“)   vo   veci sp. zn. Č. p.: UK-215/Sť-2005.

Z titulnej strany sťažnosti vyplýva, že táto smeruje „proti zásahu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (...) vo veci Č. p.: UK-215/Sť-2005“, ktorým bolo podanie sťažovateľa ohľadne trestného oznámenia „pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa“ pre uvedené skutočnosti prešetrované v zmysle zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach a vo všetkých bodoch vyhodnotené ako neopodstatnené. Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že: «(...) Na deň 25. 02. 2005 som podľa z. č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve oznámil verejné zhromaždenie v B. (...), ktoré bolo zaevidované mestskou časťou B. pod č. 25/2005 dňa 14. 02. 2005, na ktorom som sa zúčastnil.

Pri mojom príchode s transparentom Na Slavíne pristúpil ku mne príslušník PZ SR v civile a dvaja v uniformách PZ SR a vyzvali ma, aby som išiel čo najďalej od schodiska s odôvodnením, citujem: „Príde pán prezident.“ Ja som od schodiska odišiel cca 30 m a odmietol   som   ísť   ďalej   s poukázaním   na   moje   ústavné   právo.   Konverzácia   medzi príslušníkmi PZ pokračovala slovami, citujem: „Mňa žiadne ústavné právo nezaujíma, bude tam, kde mu poviem.“

Na   S.   odparkovalo   osobné   motorové   vozidlo   striebornej   metalízy   značky   VW, z ktorého vystúpil muž v civile, postavil sa medzi dvoch príslušníkov PZ SR v uniformách, s ktorými komunikoval a bez môjho súhlasu si ma niekoľko krát vyfotografoval.

Odzbrojené   zložky   PZ   SR   stupňovali   psychologický   tlak   aj   takými   spôsobmi,   že prešiel   okolo   mňa   mladý   vysoký   policajt   v čiernej   uniforme   a ironizujúcou   poznámkou k transparentu,   citujem:   „On   sa   ospravedlňuje.“   Keď   som   bol   slovne   inzultovaný prechádzajúcim manželským párom, príslušníci PZ nezasiahli.

Vrchol   arogancie   PZ   SR   voči   Ústave   SR   a zákonom   dosiahol   pri   príchode prezidentov,   aby   som   nebol   s transparentom   viditeľný,   postavila   medzi   nás   mikrobusy a mňa s transparentom zakliesnili medzi dve osobné motorové vozidlá čiernej farby (...). Dňa 24. 02. 2005 PZ SR redaktorovi (...) M. Z. klamal tvrdením, že na 25. 02. 2005 žiadne verejné zhromaždenie v B. nie je oznámené, Klamstvo bolo odvysielané státisícom občanov v hlavnom večernom spravodajstve Noviny (...).

Na   protiľahlom   chodníku   sa   zhromaždilo   niekoľko   občanov   a bez   oznámenia o verejnom zhromaždení, a tí mohli byť podstatne bližšie k prezidentom a medzi nich žiadne automobily nestavali. (...)

Tým,   že   mi   príslušníci   MV   SR   dávali   pokyny,   aby   som   išiel   s transparentom   čo najďalej   od   prezidenta,   stavaním   áut   medzi   prezidentov   a moju   osobu,   zakliesňovaním mojej osoby s transparentom medzi dva automobily, verbálnym zastrašovaním „mňa žiadne povolanie nezaujíma“, neverbálnym zastrašovaním – fotografovanie bez môjho súhlasu, klamaním (...) o verejnom zhromaždení, nezasiahnutím pri slovnej inzultácii, ironizujúcou poznámkou boli podľa môjho názoru porušené:

-čl. 12 ods. 1 a ods. 2 ústavy

-čl. 26 ods. 1 a ods. 2 ústavy

-čl. 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej EDLP).

Tým, že ľudia iného politického zmýšľania sa mohli zhromaždiť aj bez oznámenia o zvolaní   verejného   zhromaždenia,   mohli   byť   bližšie   k prezidentom   a neboli   zakliesnení motorovými vozidlami MV SR bol porušený článok 12 ods. 1 a ods. 2 ústavy.

Tým, že som bol fotografovaný príslušníkom MV SR, ktorý vystúpil z motorového vozidla označené ako diplomatické „CD“, bol porušený článok 19 ods. 2 a ods. 3 ústavy. (...) Od ÚS SR sa domáham rozhodnutia, že moje práva na slobodu prejavu garantované čl. 26 ods. 1 a ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 EDLP, práva na slobodu a rovnosť garantované čl. 12 ods. 1 a ods. 2 ústavy a moje práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním a neoprávneným zhromažďovaním informácií garantované čl. 19 ods. 2 a ods. 3 ústavy porušené boli. Odporca je povinný v lehote 30 dní zaplatiť navrhovateľovi 130 000,- Sk ako spravodlivé zadosťučinenie a právne zastupovanie a trovy konania. (...)»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že zásahom ministerstva vnútra „vo veci   Č. p.:   UK-215/Sť-2005“,   ktorým   bola   opakovaná   sťažnosť   sťažovateľa   ohľadne trestného oznámenia „pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa“ prešetrovaná v zmysle zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach a vyhodnotená ako neopodstatnená, došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru, resp., že na základe skutočností uvedených v bode I tohto rozhodnutia, práva sťažovateľa „na slobodu prejavu garantované čl. 26 ods. 1 a ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1“ dohovoru, „práva na slobodu a rovnosť garantované čl. 12 ods. 1 a ods. 2 ústavy“ a jeho „práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním a neoprávneným zhromažďovaním informácií garantované čl. 19 ods. 2 a ods. 3 ústavy porušené boli“.

1. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie jeho označených základných práv „zásahom ministerstva   vnútra   vo   veci   Č.   p.:UK-215/Sť-2005“, ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľ k svojej   ústavnej   sťažnosti   pripojil   aj   oznámenie   ministerstva   vnútra sp. zn. Č. p.: KM-10/Sť-2006, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ proti zásahu „ministerstva vnútra vo veci Č. p.: UK-215/Sť-2005“ využil svoje právo a podal opakovanú sťažnosť, ktorú   ministerstvo   vnútra   vyhodnotilo   v zmysle   §   20   ods.   1   zákona   č.   152/1998   Z.   z. o sťažnostiach ako neopodstatnenú. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   postup „ministerstva vnútra vo veci Č. p.:UK-215/Sť-2005“, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmalo   ministerstvo   vnútra   v dôsledku   opakovanej   sťažnosti,   pričom   sťažovateľovi oznámilo   výsledky   svojho   prešetrovania   oznámením   Č.   p.:   KM-10/Sť-2006,   ktoré   však sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti nenapadol. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k zásahu „ministerstva vnútra vo veci Č. p.:UK-215/Sť-2005“) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   k   sťažovateľom   namietanému   porušeniu označených   základných   práv   tým, že   nebolo vyhovené jeho podnetu   ohľadne   trestného oznámenia „pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa“, poznamenáva, že na akceptovanie, resp. vyhovenie podnetu na trestné oznámenie nie je právny nárok, t. j. osobe, ktorá   takéto   oznámenie   podala,   nevzniká   právo   na   jeho   akceptovanie   a orgány   činné v trestnom konaní nemajú povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Ústavný súd už viackrát uviedol v konaniach o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu alebo inú právnu ochranu, že „právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej fyzickej osobe (...) nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy, a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd“ (napr.   II.   ÚS   209/03   a v ňom   citovaná   judikatúra).   Oprávnenie   na   podanie   trestného oznámenia nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana. Z tohto dôvodu   ministerstvo   vnútra   v danom   prípade   ani   nemohlo   neakceptovaním   trestného oznámenia   sťažovateľa   (ktoré   bolo   kvalifikované   ako   sťažnosť   podľa   zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach) spôsobiť namietané porušenia jeho práv, preto v tejto časti pripadalo   do   úvahy   odmietnutie   predmetnej   ústavnej   sťažnosti   aj   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

1.   1.   Okrem   uvedeného   možno   dodať,   že   jednou   zo   zákonných   podmienok   pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu,   pričom   zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr. IV. ÚS 14/03).

Pretože   o napadnutom   zásahu   ministerstva   vnútra „vo   veci   Č. p.:   UK-215/Sť- 2005“,bol   sťažovateľ   upovedomený   ešte   v roku   2005,   predmetná sťažnosť   bola podaná v čase (8. apríla 2005), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených v sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť aj ako návrh podaný oneskorene.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha aj „rozhodnutia, že moje práva na slobodu prejavu garantované čl. 26 ods. 1 a ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 EDLP, práva na slobodu a rovnosť garantované čl. 12 ods. 1 a ods. 2 ústavy a moje práva na ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   a neoprávneným   zhromažďovaním   informácií garantované čl. 19 ods. 2 a ods. 3 ústavy porušené boli“, pričom, ako to z bodu II tohto rozhodnutia   vyplýva, k porušeniu označených   práv sťažovateľa malo dôjsť 25.   februára 2005   v súvislosti   s ním   ohláseným   verejným   zhromaždením „v B.   (...),   ktoré   bolo zaevidované mestskou časťou B. pod č. 25/2005“.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   o inom   zásahu   dozvedieť,   pričom   zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04).

Predmetná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. apríla 2006, pričom o „inom zásahu“, teda o namietanom porušení základných práv, sa sťažovateľ dozvedel už 25. februára 2005, t. j. predmetnú ústavnú sťažnosť podal dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť ako oneskorene podanú.

Ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   vo   vzťahu   k právam „na   ochranu   pred neoprávneným   zasahovaním   a neoprávneným   zhromažďovaním   informácií   garantované čl. 19 ods. 2 a ods. 3 ústavy“ tým, že príslušník Policajného zboru „bez môjho súhlasu si ma niekoľko krát vyfotografoval“, nevyčerpal ani opravné prostriedky v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený napr. podľa § 11 v spojení s § 12 Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2006