znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 151/05-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., bytom B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 46/2000 z 27. marca 2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2004 doručená sťažnosť J. S., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. M Cdo 46/2000 z 27. marca 2001.

Z obsahu sťažovateľovej sťažnosti vyplýva: «Po uverejnení článku „Panychída za R. R. pri múre popravy“ v denníku SME (14. mája 1996) všetci členovia vlády SR podali na VMV, a. s. B., vydavateľa denníka SME žalobu (JUDr. J. L. a spol.), ktorou sa domáhali ochrany svojich osobnostných práv v súvislosti s výrokom „toto sú prvé obete politickej studenej vojny, ktorú vedie vláda s občanmi Slovenska“, lebo citovaný výrok neoprávnene zasiahol do ich osobnostných práv. Napriek námietke žalovanej strany prvostupňový ani odvolací súd aktívnu legitimáciu žalobcov v tejto veci nespochybnil. Krajský súd Bratislava svojím   rozsudkom   zo   dňa   19.   januára   2000   (č. k. 21 Co   29/99,   21 Co 30/99)   potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. augusta 1998 (23 C 11/98), ktorým bola denníku SME uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie za publikovaný výrok a žalobcom uhradiť   nemajetkovú   ujmu   v stanovenej   sume.   Na   základe   mimoriadneho   dovolania Generálnej   prokuratúry   SR   zo   dňa   17. novembra   2000   (VI Pz 556/00-89)   sa   celou záležitosťou zaoberal Najvyšší súd SR. Najvyšší súd SR svojím rozsudkom zo dňa 27. marca 2001 (M Cdo 46/2000) zrušil uvedené rozsudky Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu Bratislava I. a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Najvyšší súd svoje rozhodnutie oprel o „záver, že súdy oboch nižších stupňov v prejednávanej veci nevyriešili správne otázku aktívnej legitimácie žalobcov, v dôsledku čoho ich rozsudky spočívajú na nesprávnom   posúdení   veci   [§   243f   ods. 1   písm.   d)   O. s. p.]“.   Pritom   explicitne a jednoznačne uviedol, že „právny názor dovolacieho súdu bude v ďalšom konaní záväzný“ (Rozsudok NS SR, s. 14). V novom konaní pred Okresným súdom Bratislava I (Rozsudok OS Ba I zo dňa 15. júna 2004, č. 18 Ct 26/02-549) bola žaloba zamietnutá. Časť žalobcov (nie však podnecovateľ) sa proti tomuto rozhodnutiu odvolala na Krajský súd (...).

Najvyšší   súd   SR   a následne   aj   Okresný   súd   Bratislava   I svojimi   citovanými rozhodnutiami   odopreli   podnecovateľovi   ústavne   zaručené   právo   na   ochranu   pred neoprávneným   zásahom   do   jeho   osobnostných   práv   a porušili   ústavný   princíp   rovnosti práv. (...)

Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím v tejto veci odoprel podnecovateľovi právo na ochranu   pred   neoprávneným   zásahom   do   jeho   osobnostných   práv,   ktoré   je   zaručené Ústavou SR. Následne tak urobil (a musel urobiť) aj Okresný súd Bratislava I, ktorý bol viazaný   vyššie   uvedeným   stanoviskom   NS   SR.   Takéto   rozhodnutie   nie   je   v súlade s čl. 19 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. (...)

Odopretím práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do osobnostných práv bol porušený v neprospech podnecovateľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. »

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o nedostatku   aktívnej legitimácie podnecovateľa v spore o ochranu osobnosti proti VMV, a. s. B. je odopretím práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv a porušením ústavného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a na ochranu mena, práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života, práva na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním údajov a porušením princípu rovnosti ľudí v právach v zmysle čl. 19 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Tvrdenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   že   vláda   je   subjektom   celkom odlišným   od   fyzických   osôb,   z ktorých   sa   skladá,   je   v rozpore   s čl.   109   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudky   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.   marca   2001 a Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. júna 2004 sa zrušujú.“

Ústavný súd zistil, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 46/2000 nadobudol právoplatnosť 7. mája 2001.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd pripomína, že pri rozhodovaní je viazaný návrhom sťažovateľa (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľ podáva sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 46/2000 z 27. marca 2001, ktorým mali byť porušené jeho základné práva podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z uvedeného vyplýva, že od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 46/2000 z 27. marca 2001, t. j. 7. mája 2001, ktorým mali byť porušené jeho základné práva podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy, do dňa doručenia sťažnosti ústavnému   súdu,   t.   j.   29.   novembra   2004,   uplynula   lehota   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   už   na   svojom predbežnom prerokovaní ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005