znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 151/04-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 23. februára 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ladislava   Šviháleka,   bytom   Ž.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M.   K.,   Advokátska   kancelária,   Ž.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   625/95 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   625/95 p o r u š i l základné právo Ladislava Šviháleka, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ladislavovi Švihálekovi p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40   000   Sk   (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ladislavovi Švihálekovi p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12   003   Sk   (slovom   dvanásťtisíctri   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   JUDr.   M.   K.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. septembra 2004 č. k. I. ÚS 151/04-12 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ladislava Šviháleka, bytom   Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 625/95.

2. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 2. augusta 1995 podal na okresnom súde   návrh proti   odporkyni E.   Š. zo Ž. (ďalej   len „odporkyňa“) na určenie zákonného dedičského   podielu.   Okresný   súd   vo   veci   rozhodol   29.   apríla   1998   rozsudkom č. k. 6 C 625/95-53, ktorý odvolací súd uznesením sp. zn. 23 Co 1632/98 z 13. októbra 1998 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi okresného súdu 21. marca 2002 neviedla k efektívnej náprave. Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva, priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk a náhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. Spr 3533/2004 zo 14. októbra 2004   a sťažovateľ   prostredníctvom   stanoviska   svojho   právneho   zástupcu   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 5. januára 2005.

5. Okresný súd súhlasil s tým, aby ústavný súd upustil „od ústneho prejednania veci“. Právny zástupca sťažovateľa uviedol, že „Na výslovnú žiadosť môjho mandanta trvá na verejnom pojednávaní, teda nesúhlasí, aby ÚS SR upustil od ústneho pojednávania vo veci“.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   v zmysle   ustanovenia   §   30   ods.   1   zákona o ústavnom súde nariadil ústne pojednávanie v predmetnej veci na 23. február 2005.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3533/05 z 21. februára 2005 ospravedlnil svoju neúčasť   na   ústnom   pojednávaní   a žiadal „...   súd,   aby   vec   prejednal   a rozhodol   v našej neprítomnosti a s takýmto postupom súhlasíme“.

Právny zástupca sťažovateľa 22. februára 2005 ospravedlnil „... svoju neúčasť na vytýčenom pojednávaní... z dôvodu náhleho onemocnenia (chrípka)“. Zároveň ospravedlnil aj neúčasť sťažovateľa, a to vzhľadom na jeho vek (vyše 70 rokov), ako aj z dôvodu, že „... cesta   vzhľadom   ku   vzdialenosti   i momentálnemu   počasiu   je   pre   neho   neprimerane náročná“.

Ústavný súd podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona   č.   38/1993   o ústavnom   súde   prerokoval   predmetnú   sťažnosť   v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu.

II.

1. Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 625/95.

Dňa 2. augusta 1995 podal sťažovateľ okresnému súdu návrh na určenie zákonného dedičského podielu proti odporkyni.

Prvé   pojednávanie   stanovené   na   15.   december   1995   bolo   pre   neprítomnosť účastníkov a ich právnych zástupcov odročené na neurčito.

Na   ďalšom   pojednávaní   (9.   februára   1996)   vzniesol   sťažovateľ   prostredníctvom svojho právneho zástupcu námietku zaujatosti zákonnej sudkyne JUDr. K.

Dňa 3. septembra 1996 bolo okresnému súdu doručené uznesenie Krajského súdu v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   10   Nc   384/96   z 21.   júna 1996   o vylúčení   zákonnej   sudkyne z prejednávania   veci   (ostatní   sudcovia   okresného   súdu   neboli   vylúčení).   Vec sp. zn. 6 C 625/95 bola opatrením predsedu okresného súdu prikázaná 3. septembra 1996 na prejednanie a rozhodnutie JUDr. K. P.

Pojednávanie stanovené na 19. február 1997 bolo pre neprítomnosť účastníkov a ich právnych zástupcov (dlhodobá nemoc sťažovateľa) odročené na neurčito.

Pojednávanie konané 24. júna 1997 bolo odročené na neurčito (účastníci predložia písomné dôkazy).

Okresný   súd   2.   apríla   1998   stanovil   termín   pojednávania   na   23.   apríl   1998. Pojednávanie   z dôvodu   neprítomnosti   odporkyne   a jej   právneho   zástupcu   odročil   na 29. apríl 1998. Na tomto pojednávaní (prítomní sťažovateľ a právny zástupca odporkyne) bol vynesený rozsudok č. k. 6 C 625/95-53, ktorým bol návrh sťažovateľa zamietnutý.Sťažovateľ 29. júna 1998 podal proti rozsudku odvolanie. Súdny spis bol Krajskému súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   predložený   24.   augusta   1998.   Na   pojednávaní konanom   13.   októbra   1998   krajský   súd   zrušil   prvostupňový   rozsudok   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (okresný súd nemal dostatočne zistený okruh účastníkov konania).   Súdny   spis   bol   predložený   8.   apríla   1999   zákonnému   sudcovi   a rozhodnutie krajského súdu bolo do 28. apríla 1999 doručené účastníkom konania.

Okresný   súd   21.   apríla   1999   vyzval   sťažovateľa,   aby   navrhol   rozšírenie   okruhu účastníkov konania (o jeho sestru A. A.). Výzva bola splnená 14. mája 1999.

Podľa úradného záznamu vec bola 31. októbra 2000 pridelená do senátu Mgr. K. B. Sťažovateľ 24. mája 2001 a 28. januára 2002 urgoval pokračovanie konania vo veci.Podľa   úradného   záznamu   spis   (po   vybavovaní   sťažnosti)   bol   13.   augusta   2002 predložený zákonnej sudkyni.

Sťažovateľov syn F. S. (ďalej len „navrhovateľ“) predložil 6. februára 2003 návrh na nariadenie predbežného opatrenia vo veci sp. zn. 6 C 625/95 (nedovoliť odporkyni nakladať do skončenia sporu s jej vlastníckym podielom). Dňa 10. februára 2003 bol daný pokyn súdnej kancelárii, aby návrhu pridelila novú spisovú značku, 23. apríla 2003 pokyn, aby spis predložila   predsedovi   okresného   súdu   na   rozhodnutie   o pridelení   veci   sudcovi   podľa platného   rozvrhu   práce   a   29.   apríla   2003   pokyn   na   vylúčenie   niektorých   písomných dokumentov zo spisu sp. zn. 6 C 625/95 do nového súdneho spisu o návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Okresný   súd   21.   mája   2003   vyzval   A.   A.,   aby   oznámila,   či   súhlasí   s návrhom sťažovateľa na jej vstup do konania. Pošta vrátila 28. mája 2003 zásielku späť s poznámkou, že   adresátka   zomrela.   Okresný   súd   po   zistení   posledného   miesta   pobytu   menovanej a predložení   mu   úmrtného   listu,   konanie   o návrhu   sťažovateľa   na   rozšírenie   účastníkov konania 24. júla 2003 zastavil (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10. februára 2004).Podľa úradného záznamu na č. l. 104 súdneho spisu sp. zn. 6 C 625/95 bol k tejto veci   pripojený   (bez   udania   dátumu)   súdny   spis   sp.   zn.   8   Nc   PO   1/2003   o návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia proti odporkyni zo 6. februára 2003. Opatrením   predsedu   okresného   súdu   z 28.   apríla   2003   bol   návrh   vo   veci sp. zn. 8 Nc PO 1/2003 pripojený do spisu sp. zn. 6 C 625/95 a vec sp. zn. 8 Nc PO 1/2003 vyznačená v registri ako vybavená „inak“.

Na   výzvu   okresného   súdu   navrhovateľ   28.   mája   2003   doplnil   svoj   návrh,   ktorý následne okresný súd uznesením z 9. júna 2003 zamietol. Toto rozhodnutie navrhovateľ napadol   odvolaním   4.   júla   2003.   Okresnému   súdu   bolo   24.   novembra   2003   doručené rozhodnutie krajského súdu o zrušení prvostupňového rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie.

Okresný súd 13. januára 2004 návrh navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol (navrhovateľ nebol na podanie návrhu aktívne legitimovaný a tiež neboli zistené základné predpoklady na nariadenia predbežného opatrenia, t. j. existencia potreby dočasnej úpravy vzťahov). Navrhovateľ podal 10. februára 2004 odvolanie.

Krajský   súd   uznesením   z 26.   marca   2004   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie. Rozhodnutie krajského súdu bolo doručené účastníkom do 10. mája 2004.

Sťažovateľ 21. júna 2004 predložil okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia proti odporkyni (analogického obsahu ako vopred zamietnutý návrh).

Okresný súd 20. augusta 2004 požiadal správcu katastra o predloženie výpisu z listu vlastníctva   k predmetným   nehnuteľnostiam   a súčasne   predvolal   účastníkov   konania   na pojednávanie, ktorého termín stanovil na 5. október 2004. Toto pojednávanie po prednesoch sťažovateľa a právnych zástupcov účastníkov bolo odročené na 8. október 2004, keď bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol „žalobný návrh“ zamietnutý.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   uvedenom   vyjadrení   k opodstatnenosti sťažnosti podal chronologický prehľad úkonov súdu v konaní a ako dôvody spôsobujúce doterajšiu   dĺžku   konania   uviedol   personálne   problémy   a s ním   spojené   množstvo neskončených vecí.

Právny   zástupca   v stanovisku   k predmetnému   vyjadreniu   oznámil: „Ohľadom stanoviska,   ktoré   zaslal   OS   v Žiline   len   potvrdzuje   oprávnenosť   sťažnosti   na   prieťahy v konaní,   viac   menej   sa   jedná   o zbavovanie   sa   zodpovednosti   a neustále   opakujúce   sa vyhováranie sa na známe skutočnosti ako je preťaženosť súdov, jednotlivých sudcov atď. Viac nemá čo k veci dodať.“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o určenie zákonného dedičského podielu vedenom pod sp. zn. 6 C 625/95, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom na postup   okresného   súdu   (pozri   nižšie   bod   3.3)   nie   je   právna   a ani   faktická   zložitosť posudzovanej veci dôvodom doterajšej dĺžky konania.

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci) ústavný súd prihliadol na to, že sťažovateľ viackrát urgoval pokračovanie v konaní (24. mája 2001, 28. januára 2002) a nápravy sa domáhal aj podaním sťažnosti (21. marca 2002) predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní. Na druhej strane však ústavný súd nemohol opomenúť tú skutočnosť, že návrh sťažovateľa na určenie zákonného dedičského podielu   neobsahoval   všetky   predpísané   náležitosti   (presné   označenie   okruhu   účastníkov konania a zdôvodnenie naliehavého právneho záujmu na určení), čo v konečnom dôsledku malo taktiež vplyv na celkovú dĺžku predmetného konania.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol

- od 24. júna 1997 (pojednávanie) do 2. apríla 1998 (vytýčenie termínu pojednávania), t. j. v trvaní vyše deviatich mesiacov, a

- od 14. mája 1999 (návrh na rozšírenie okruhu účastníkov) do 21. mája 2003 (výzva súdu), t. j. v trvaní štyroch rokov, teda spolu vyše štyroch rokov a deviatich mesiacov bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný. Ústavný súd ďalej konštatuje, že ani konanie okresného súdu v ďalšom období od 24. júla 2003 do 10. mája 2004 nesmerovalo k rozhodnutiu v merite veci. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že nutnosť rozhodovať o predbežnom opatrení nemôže brániť súdu meritórne konať (pozri napr. I. ÚS 201/03).

Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní trvajúcom   deväť rokov   a dva   mesiace došlo   k zbytočným prieťahom, ktoré neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale dôsledkom postupu okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Skutočnosť, že okresný   súd   mal   personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť,   nemôže   byť   na   ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V zmysle   ustanovenia   §   56   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou,   vo   veci   konal   podľa   osobitných   predpisov.   Keďže   okresný   súd   vo   veci 8. októbra   2004   meritórne   rozhodol,   neprichádzalo   v okolnostiach   prípadu   do   úvahy prikázať okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v celkovej   sume 500 000 Sk „... ako finančnú náhradu za neprimerane dlhé prieťahy v súdnom konaní“. Keďže   iba   konštatovanie   porušenia   označeného   základného   práva   nie   je   dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa, ústavný súd uznal za odôvodnené priznať mu finančné zadosťučinenie podľa vyššie citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu   (najmä   vzhľadom   na dlhodobú a bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu, ale aj správanie sťažovateľa) považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.

Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) 3. augusta 2004 a vyjadrenie z 5. januára 2005. Odmena určená podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb (ďalej   len   „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“)   z výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky č. 163/2002 Z. z.) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk po zaokrúhlení 4 540 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za dva úkony (vykonané v roku 2004) predstavujú 9 080 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.) sumu 9 352 Sk. Za tretí úkon právnych služieb vykonaný v roku 2005, teda po nadobudnutí účinnosti (od 1. januára 2005) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   655/2004   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 jedna šestina výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004, t. j. zo sumy 15 007 Sk), čo predstavuje za jeden úkon 2 501 Sk, spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Náhrada trov konania za tri úkony právnych služieb v danom prípade predstavuje spolu sumu 12 003 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005