znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 151/02-34

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 5. marca 2003 prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. J. F., M., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. M. Š., V., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného   v   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 180/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 180/92   p o r u š i l právo MUDr. J. F., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v   Martine   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   180/92 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. J. F. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Martine povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2002   doručená   sťažnosť MUDr.   J. F.,   bytom   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného komerčným   právnikom   JUDr.   M.   Š.,   V.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Martine (ďalej len „okresný súd“) v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) vedenom pod sp. zn. 6 C 180/92.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 151/02-8 z 28. novembra 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Okresný   súd   v   Martine,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   vyjadrením   sp.   zn. Spr. 1707/02   z 8.   januára   2003   a sťažovateľ,   zastúpený   svojím   právnym   zástupcom, stanoviskom z 30. januára 2003.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   vykonal   chronologický   prehľad   svojich   úkonov   a k opodstatnenosti prijatej sťažnosti konštatoval, že „... vo veci došlo k prieťahom v konaní, a to čo do neprimeranej celkovej dĺžky konania a osobitne:

- v dobe od 1. 5. 1994 do 7. 9. 1994, po ktorú bol znalec v omeškaní s podaním znaleckého posudku,

-   v dobe   od   1.   3.   1996   do   4.   2.   1998,   v ktorej   došlo   k zmene zákonného sudcu a neboli vykonané úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu veci,

- v dobe od 6. 7. 2000 do 15. 8. 2002, v ktorej bol znalec v omeškaní s podaním ďalšieho znaleckého posudku,

-   a tiež   t.   č.,   nakoľko   vrátenie   spisu   znalcovi   na   vypracovanie   nového   posudku vyvolal znalec tým, že v pôvodnom znaleckom posudku nepostupoval podľa pokynu súdu a ocenil nehnuteľnosť nepatriacu do BSM a naopak neocenil určené nehnuteľnosti, ktorých vysporiadanie tvorí predmet sporu.

Pokiaľ je možné vyjadriť sa k ďalším dôvodom prieťahov, poukazujeme na zmenu zákonného   sudcu   v začiatku   roku   1997   a nadmernú   pracovnú   zaťaženosť   terajšieho zákonného sudcu i v ďalších rokoch. K tomu poukazujeme na všeobecne známu skutočnosť nedostatku sudcov na Okresnom súde Martin (od r. 1997 doteraz len s 50 % - 60 %-ným obsadením).

Na vzniku prieťahov sa výraznou mierou podieľali i obaja účastníci, ktorí či už zo subjektívnych   alebo   objektívnych   dôvodov   opakovane   žiadali   o odročenie   nariadených pojednávaní   a to   najmä   z dôvodu   opakovaného   avizovania   možného   mimosúdneho vyriešenia veci a v priebehu konania viackrát dopĺňali svoje tvrdenia s čím súviseli i často oneskorené (prednesené až na pojednávaní) návrhy na doplnenie dokazovania“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu poukázal „...   na tú   skutočnosť,   že okrem nej uvedených   časových   období, k prieťahom v konaní došlo aj v období od 28. 04. 1995 do 07. 09. 1995, kedy súd nebol schopný zabezpečiť stanovisko súdneho znalca k pripomienkam účastníkov“.

K miere   zavinenia   prieťahov   spôsobených   súdnym   znalcom   uviedol,   že   sa   so stanoviskom okresného súdu nemôže úplne stotožniť, a to z dôvodu, že „... znalca ustanovil priamo súd (bez toho, aby ho navrhol ktorýkoľvek z účastníkov a ktorý znalec v prípade neplnenia   povinností   uložených   súdom,   mohol   byť   kedykoľvek   vymenený)   a najmä z dôvodu, že priamo súd uložil znalcovi vypracovať znalecký posudok na majetok, ktorý nebol   predmetom   vyporiadania   BSM   a ktorého   vypracovanie   trvalo   od   05.   06.   2000 do 15. 08. 2002. Znalec teda (i keď so značným oneskorením) vypracoval znalecký posudok presne v intenciách pokynu OS Martin“.

K tvrdeniu   okresného   súdu,   že   spolu   s odporkyňou   a znalcom   sa   podieľali   na prieťahoch   v konaní,   uviedol,   že   „...   vždy   som   sa   snažil   plne   akceptovať   výzvy   súdu, predložil som návrhy na dokazovanie (znalecký posudok na nehnuteľnosť znalca J. M., adresy navrhovaných svedkov, zoznam vecí patriacich do BSM, výpisy z VK a pod.). Je pravdou, že v priebehu konania som sa niekoľkokrát pokúsil o mimosúdnu dohodu práve z dôvodu   zdĺhavosti   súdneho   konania.   Moju   chorobu,   operáciu,   či   haváriu   a následné liečenie   odporkyne,   som   však   ovplyvniť   nedokázal.   Neprítomnosť   na   pojednávaní (z dôvodu   zdravotných   problémov)   som   však   vždy   ospravedlnil   a na   pojednávaní   ma zastupovala právna zástupkyňa“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal na okresnom súde 24. novembra 1992 návrh na vyporiadanie BSM.Po   vykonaní   úkonov   súvisiacich   s jeho   prípravou   sa   pojednávanie   uskutočnilo 2. februára   1993.   Po   upresnení   stanovísk   a návrhov   účastníkov   sa   ďalšie   pojednávanie uskutočnilo   4.   mája   1993.   Ďalšie   pojednávanie   (3.   augusta   1993)   bolo   z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti účastníkov konania odročené. Na pojednávaní 6. septembra 1993   za   prítomnosti   odporkyne   a právneho   zástupcu   sťažovateľa   bola   účastníkom poskytnutá lehota na pokus o zmier o hnuteľných veciach patriacich do BSM.

Uznesením č. k. 6 C 180/92-61 z 1. decembra 1993 nariadil okresný súd znalecké dokazovanie na cenu rodinného domu (bez pozemku) tvoriaceho predmet BSM.

Pojednávanie stanovené na 11. január 1994 z dôvodu neprítomnosti účastníkov (a aj právneho zástupcu sťažovateľa) bolo odročené na neurčito.

Pojednávanie   stanovené   na   25.   január   1994   (neprítomní   účastníci   konania)   bolo odročené na neurčito z dôvodu návrhu sťažovateľa (jeho písomný oznam okresnému súdu) na vykonanie pokusu o mimosúdne urovnanie sporu.

Pojednávanie stanovené na 1. marec 1994 (neprítomní účastníci a právna zástupkyňa sťažovateľa)   bolo   odročené   na neurčito   z dôvodu   písomnej   žiadosti   právnej   zástupkyne sťažovateľa o poskytnutie lehoty na mimosúdnu dohodu po znaleckom ocenení rodinného domu.Dňa 10. augusta 1994 bol znalec okresným súdom vyzvaný, aby si prišiel prevziať súdny spis a vypracoval znalecký posudok. Znalec doručil vypracovaný znalecký posudok č. 78/94 okresnému súdu 7. septembra 1994.

Pojednávanie   konané   1.   decembra   1994   za   prítomnosti   odporkyne   a právnej zástupkyne   sťažovateľa   (znalec   ospravedlnený)   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu doplnenia znaleckého posudku o pripomienky účastníkov. Znalec 6. marca 1995 predložil okresnému súdu doplnok k znaleckému posudku.

V období marec až november 1995 okresný súd zaobstarával stanoviská účastníkov k doplnku k znaleckému posudku   a na návrh odporkyne a znalca vykonal 22. novembra 1995   (pre   neprítomnosť   účastníkov   až   v treťom   stanovenom   termíne)   ohliadku nehnuteľnosti patriacej do BSM.

Na   pojednávaní   1.   februára   1996   (neprítomná   odporkyňa)   predniesol   sťažovateľ návrh spôsobu rozdelenia BSM.

Na pojednávaní 13. februára 1996 nesúhlasili účastníci so vzájomne predloženými návrhmi   na   vyporiadanie   BSM,   predniesli   ďalšie   pripomienky   k znaleckému   posudku, navrhli vykonať ďalšie dokazovanie výsluchom svedkov a rozšíriť predmet BSM o ďalšie hnuteľné veci (odporkyňa 29. februára 1996 predložila zoznam vecí).

Opatrením predsedníčky okresného súdu 21. marca 1997 bola vec pridelená inému sudcovi (zákonná sudkyňa prešla pracovať na krajský súd).

Okresný   súd   4.   februára   1998   žiadal   sťažovateľa   predložiť   zoznam   ďalších hnuteľných   vecí   patriacich   do   BSM.   Sťažovateľ   18.   februára   1998   oznámil,   že   jeho požiadavky už boli predložené súdu a žiadal vo veci konať.

Pojednávanie stanovené na 21. apríl 1998 pre ospravedlnenú neúčasť sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne bolo odročené na 19. máj 1998.

Pojednávania vytýčené   na 19.   máj 1998,   5.   jún   1998   a 29.   september   1998   boli odročené z dôvodu pracovnej neschopnosti odporkyne spôsobenej autohaváriou.

Dňa 19. januára 1999 odporkyňa splnomocnila advokáta na jej zastupovanie v spore o rozdelenie BSM.

Dňa 29. marca 1999 zaslal právny zástupca odporkyne na vedomie okresnému súdu výzvu adresovanú sťažovateľovi na stretnutie ohľadne vyporiadania BSM.

Pojednávania stanovené   na 14.   máj 1999,   4.   jún 1999   a na 22.   jún 1999   sa   pre neprítomnosť účastníkov a ich právnych zástupcov neuskutočnili.

Pojednávanie stanovené na 27. júl 1999 (prítomní právni zástupcovia účastníkov) bolo odročené na 3. september 1999. Ani toto pojednávanie sa (z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti účastníkov a ich právnych zástupcov) nekonalo.

Na pojednávaní 5. októbra 1999 (za prítomnosti sťažovateľa a právnych zástupcov účastníkov) predniesli účastníci vzájomné peňažné návrhy (ponuka 300 000 Sk, požiadavka 500 000 Sk) na vyrovnanie, k dohode však nedošlo. Pojednávanie bolo odročené za účelom ďalšieho doplnenia znaleckého dokazovania.

Dňa 21. októbra 1999 bol okresnému súdu doručený (na vedomie) návrh odporkyne pre sťažovateľa na sumu 420 000 Sk s očakávaním protinávrhu.

Dňa 5. júna 2000 bol doručený pokyn znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku „ohľadom tržnej ceny nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území Martin, parcela č. 62 (len pozemok), a to spätne ku dňu 8. 10. 1990“.

Po   viacerých   urgenciách   okresného   súdu   (23.   októbra   1999,   20.   januára   2000, 4. apríla   2000)   sťažovateľ   20.   júla   2001   oznámil,   že   k dohode   o vyporiadaní   BSM s odporkyňou nedošlo a žiadal pokračovať v konaní.

Okresný súd 27. februára 2002 zisťoval u znalca, či už vypracoval znalecký posudok.Okresný súd 5. augusta 2002 žiadal znalca, aby obratom vrátil súdny spis, ktorý mu bol zaslaný 5. júna 2000 na vypracovanie znaleckého posudku. Znalec 15. augusta 2002 predložil znalecký posudok.

Účastníci svojimi vyjadreniami z 21. augusta 2002 a 9. septembra 2002 namietali zmätočnosť znaleckého posudku (vypracovaný na nesprávny pozemok).

Na č. l. 189 súdneho spisu je (nedatovaný) pokyn pre súdnu kanceláriu, aby zaslala znalcovi list, k čomu sa mal v znaleckom posudku vyjadriť.

Dňa 16. januára 2003 bol súdny spis sp. zn. 6 C 180/92 doručený ústavnému súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol takto:„1. Okresný súd v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 180/92 porušil právo MUDr. J. F., bytom v M., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 180/92 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie meritórne prejednaná a rozhodnutá.

3. MUDr. J. F. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,-- Sk, ktoré je Okresný súd v Martine povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od tohto nálezu.“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/92   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 18 C 51/00 je rozhodovanie o vyporiadaní BSM, ktoré nepredstavuje podľa názoru ústavného súdu právne zložitú (z hľadiska právnej úpravy a jej aplikácie) problematiku.

Rozhodovanie v danej veci predstavuje určitý   stupeň   faktickej   zložitosti   súvisiaci s prístupom účastníkov konania k dokumentovaniu a dokazovaniu uplatňovaných položiek majetku   patriaceho   do   BSM.   Vzhľadom   na   doterajší   priebeh   konania   (dokumentovania a oceňovania vecí patriacich do BSM) ústavný súd môže pripísať jeho zdĺhavý priebeh čiastočne aj na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

Vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a doteraz   dosiahnutých výsledkov   ústavný   súd   uzatvára,   že   aj   napriek   predchádzajúcemu   konštatovaniu   určitej faktickej   náročnosti   predmetnej   veci   nejde   o   také   okolnosti,   ktoré   by   zdôvodňovali doterajšiu dĺžku konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že   na   celkovej   dĺžke   konania   sa   čiastočne   podieľal   aj   sťažovateľ   najmä   opakovanými žiadosťami   o odročenie   pojednávania,   a to   najmä   z dôvodu   opakovaného   avízovania možného mimosúdneho vyriešenia veci.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu.

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti, z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo stanovísk   účastníkov   konania   ústavný   súd   konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní spôsobené okresným súdom:

- v období od 1. mája 1994 do 7. septembra 1994, v ktorom bol znalec v omeškaní s podaním znaleckého posudku, t. j. 4 mesiace,

-   v období   od   21.   marca   1996   do   4.   februára   1998,   v ktorom   došlo   k zmene zákonného sudcu a neboli vykonávané úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu veci, t. j. vyše 22 mesiacov,

- v období od 20. júla 2001, kedy sťažovateľ na výzvu súdu oznámil, že k dohode o vyporiadaní BSM s odporkyňou nedošlo, a žiadal pokračovať v konaní, do predloženia spisu na ústavný súd (16. januára 2003), t. j. 18 mesiacov.

Ako to vyplýva z už citovaného stanoviska okresného súdu k predmetu sťažnosti, okresný   súd   priznal   vo   vyššie   uvedených   obdobiach   (a   aj   vzhľadom   k   „neprimeranej celkovej   dĺžke   konania“)   prieťahy   v konaní.   Vzhľadom   na popísanú   činnosť   (resp. nečinnosť) okresného súdu majú charakter zbytočných prieťahov. Tieto prieťahy v konaní (trvali   3   roky   a 8   mesiacov)   sa   významnou   mierou   pričinili   o celkove   neúmerne   dlhý priebeh   konania   v predmetnej   veci   (vyše   10   rokov   trvajúci   spor).   Z uvedeného   dôvodu nepovažoval ústavný súd za účelné zaoberať sa aj ďalšími, no krátkodobejšími obdobiami v činnosti   okresného   súdu   majúcimi   tiež   určitý   podiel   na   celkove   zdĺhavom   (a   dlhom) priebehu konania (napr. súdom neusmerňovaný postup účastníkov pri častých pokusoch o zmier, doplňovaní návrhov, ich neúčasti na pojednávaniach a pod.).

Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa na okresnom súde začalo 24. novembra 1992, je stále na súde prvého stupňa bez jeho rozhodnutia vo veci samej. Podľa názoru ústavného súdu táto zdĺhavosť konania vzhľadom na jeho predmet môže byť z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovaná len vo výnimočných prípadoch. Predmetné konanie okresného súdu takýmto prípadom podľa názoru ústavného súdu nie je.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahov   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli   (napr.   II.   ÚS   64/99,   I.   ÚS   98/99, I. ÚS 10/98).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   vecí   a v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS   48/96,   II.   ÚS   18/98,   II.   ÚS   52/99)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených v bode 1 (hodnotenie kritéria zložitosti veci), z platnej právnej úpravy a z postupu súdu (organizovania jeho procesného postupu) v predmetnom   občianskoprávnom   súdnom   konaní   nemožno   hodnotiť   postup   okresného súdu v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a príslušným   ustanoveniam   Občianskeho súdneho   poriadku,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom   spoločensky   efektívneho,   t.   j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaného konania nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   prikázal   okresnému   súdu   „konať   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie meritórne prejednaná a rozhodnutá“.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po uplynutí vyše desiatich rokov od podania žaloby okresný súd ešte meritórne nerozhodol, považoval   ústavný   súd   za   potrebné v zmysle   ustanovenia   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom   súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak,   aby   nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti súčasne žiadal „... priznať aj nemajetkovú ujmu, ktorá zohľadní   jednak   dĺžku   prieťahov   v konaní   a jednak   moju   obavu   o naplnenie   základnej ľudskej potreby – potreby bývania, pretože v čase vynesenia rozsudku vo veci vyporiadania BSM   Okresným   súdom   v Martine   nebudem   už zárobkovo   činný   (budem   na   starobnom dôchodku) a nebudem môcť vyplatiť odporkyňu bez toho, aby som nepredal predmetnú nehnuteľnosť, čím stratím zároveň aj možnosť bývania“, vo výške 100 000 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto prichádza v tomto prípade do úvahy primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02). V danom prípade ústavný súd považoval vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, ako aj zásadu spravodlivosti za primerané priznať sťažovateľovi sumu 50 000 Sk.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2003