znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 150/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. H., N., J. H., M., a   Ing. M. S., N., zastúpených advokátkou   Mgr.   E.   S.,   N.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základných   práv garantovaných čl. 47 ods. 3, čl. 48 a čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Nitre z 19. októbra 2010 sp. zn. 6 Co 124/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. H., J. H. a Ing. M. S. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2011 doručená sťažnosť Ing. B. H., J. H. a Ing. M. S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou sa domáhali   vyslovenia   porušenia   v záhlaví   označených   základných   práv   a   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 124/2010 z 19. októbra 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 1. februára 2011, zrušenia   tohto   rozsudku, priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia každému po 8 000 € a náhrady trov konania v konaní pred ústavným súdom.

2.   Sťažovatelia   v podstatnom   uviedli,   že   všeobecné   nižšie   súdy   pri   rozhodovaní nerešpektovali vyslovený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v predchádzajúcom jeho rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 231/07, v dôsledku čoho sa spor ani po 18 rokoch riadne neukončil.

3. Predtým, ako ústavný súd pristúpil k vecnému posúdeniu sťažnosti, skúmal, či podanie   sťažovateľov   spĺňa všetky   zákonom   požadované náležitosti   a či   sú   vôbec dané podmienky jeho meritórneho prejednania.

4. Ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje procesný prostriedok na   ochranu   ústavným   poriadkom   zaručených   základných   práv   a slobôd,   ktorý   je   proti ostatným   prostriedkom,   ktoré   jednotlivcovi   slúžia   na   ochranu   jeho   práv,   vo   vzťahu subsidiarity.   Atribút   subsidiarity   ústavnej   sťažnosti   má   ako   dimenziu   formálnu,   tak   aj dimenziu   materiálnu.   Na   jednej   strane   sa   subsidiarita   ústavnej   sťažnosti   odráža v požiadavke vyčerpania všetkých prostriedkov pred jednotlivými orgánmi verejnej moci, ktorý právny poriadok jednotlivcovi poskytuje, čo nachádza výraz v inštitúte neprípustnosti ústavnej sťažnosti (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a na strane druhej z nej vyplýva, že   dôvodom   subsidiarity   sú   samotné   kompetencie   ústavného   súdu   ako   orgánu   ochrany ústavnosti   (čl.   124   ústavy),   teda   orgánu,   ktorý   poskytuje   ochranu   základným   právam a slobodám jednotlivca len vtedy, pokiaľ základné práva neboli rešpektované ostatnými orgánmi   verejnej   moci.   Zo   zásady   subsidiarity   ústavnej   sťažnosti   tak   vyplýva   princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti ostatných orgánov verejnej moci, čo znamená, že ústavná sťažnosť je krajným prostriedkom   na ochranu práva nastupujúcim vtedy, keď náprava pred týmito orgánmi verejnej moci už nie je štandardným postupom možná.

5. Ústavné súdnictvo je tak vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne   skončených,   pri   ktorých   prípadnú   protiústavnosť   spočívajúcu   v porušení základných   práv   a slobôd   jednotlivca   už   nemožno   napraviť   iným   spôsobom.   Ústavnú sťažnosť teda sťažovatelia môžu podať až potom, ako neuspeli so svojimi námietkami pred príslušnými   inými   orgánmi   verejnej   moci,   ktorým   tiež   (a   predovšetkým)   prislúcha povinnosť poskytovať ochranu základným právam a slobodám jednotlivca.

6.   Preto   v prípade,   kde   je   opravný   prostriedok   prípustný   zo   zákona   a je   celkom v dispozícii sťažovateľa, tento ho musí pred podaním ústavnej sťažnosti vyčerpať. Ak tak neurobí, alebo urobí oneskorene, ústavný súd sťažnosť odmietne pre neprípustnosť.

7. V sťažnosti   sa   uvádza, že po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu (sp. zn. 2 Cdo 231/2007) boli vydané nové rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ktoré podľa   sťažovateľov   nerešpektovali   právny   názor   v zrušujúcom   rozhodnutí   najvyššieho súdu, preto proti rozsudku krajského súdu mohli a mali podať nárokovateľné dovolanie podľa   §   238   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   o ktorom   by   opätovne   rozhodoval najvyšší   súd   a ktorý   by   bol   poskytol   ochranu   nimi   označených   základných   práv;   túto možnosť zrejme sťažovatelia nevyužili, lebo to tak vyplýva z obsahu sťažnosti. V danej veci a v daný   okamih   podanie   ústavnej   sťažnosti   nebolo   prípustné,   pretože   nebol   dodržaný princíp subsidiarity ústavnej sťažnosti tak, ako bol vymedzený v predchádzajúcom bode 4.

8.   Ani   vo   vzťahu   k námietke   týkajúcej   sa   zbytočných   prieťahov   v skončenom súdnom   konaní   nebola   sťažnosť   opodstatnená,   lebo   ústavný   súd   sa   v tomto   smere jednoznačne vyjadruje (porov. III. ÚS 164/04, IV. ÚS 235/05 a ďalšie), že po právoplatnom skončení veci sa už nedá dosiahnuť účel práva a jeho ochrany garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru;   stav právnej neistoty sa totiž už odstránil samotným faktom, t. j. právoplatnosťou súdneho rozhodnutia. Navyše, v tomto smere chýbala aktivita sťažovateľov, ktorí sa v priebehu konania nedomáhali ochrany tohto práva, a to primárne u príslušného predsedu súdu podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, čo   ústavný   súd   už   konštantne   považuje   za   účinný   a nutný   právny   prostriedok   pred zbytočnými prieťahmi (porov. I. ÚS 33/05, IV. ÚS 278/04 a ďalšie).  

9.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   ako   neprípustnú odmietol   (§   25   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku)   bez   toho,   aby   sa   zaoberal   jej jednotlivými dôvodmi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011