znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 150/2010-244

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. V., S., E. Ch., R., R. H., T., B. K., G., J. Š., zastúpeného opatrovníkom Ing. L. Š., DrSc., B. a I. B., N., zastúpených advokátkou JUDr. I. Š., B., ktorou A. V. namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Skalica v exekučnom konaní   vedenom   na   základe   poverenia   exekútora   č.   5205*036392;   E.   Ch.   namietala porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Ružomberok   v   exekučnom   konaní vedenom na základe poverenia exekútora č. 5508*005070; R. H. namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   Martin   v   exekučnom   konaní vedenom   na základe poverenia exekútora č. 5506*056160; B. K. namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Galanta v súdnej exekúcii vedenej súdnym exekútorom JUDr. R. K. pod č. EX 8358/08; J. Š. namietal porušenie svojho základného práva na obydlie podľa čl. 21 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Polície   Slovenskej   republiky   –   Obvodného   oddelenia Policajného zboru Bratislava III; I. B. namietala porušenie svojho základného práva   na obydlie podľa čl. 21 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Polície Slovenskej republiky – Obvodného oddelenia Policajného zboru Nové Mesto nad Váhom, za účasti vedľajších účastníkov: Z., B., S., B., F., B., a Z. H., B., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. V., E. Ch., R. H., B. K., J. Š. a I. B. v celom rozsahu   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 7. augusta 2009   doručená   sťažnosť   A.   V.   (ďalej   len  ,,sťažovateľ   v   1.   rade“),   E.   Ch.   (ďalej   len,,sťažovateľka   v   2.   rade“),   R.   H.   (ďalej   len  ,,sťažovateľ   v   3.   rade“),   B.   K.   (ďalej   len,,sťažovateľka vo 4. rade“, všetci spolu ďalej len ako,,sťažovatelia v 1. až 4. rade“), J. Š. (ďalej   len  ,,sťažovateľ   v   5.   rade“)   a I.   B.   (ďalej   len  ,,sťažovateľka   v   6.   rade“),   ktorou sťažovateľ v 1. rade namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) postupom Okresného súdu   Skalica   v   exekučnom   konaní   vedenom   na   základe   poverenia   exekútora   č. 5205*036392;   sťažovateľka   v   2.   rade   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy postupom Okresného súdu Ružomberok v exekučnom konaní vedenom na základe poverenia exekútora č. 5508*005070; sťažovateľ v 3. rade namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy postupom Okresného súdu Martin v exekučnom   konaní vedenom na základe poverenia exekútora č. 5506*056160; sťažovateľka vo 4. rade namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy postupom Okresného súdu   Galanta   v   súdnej   exekúcii   vedenej   súdnym   exekútorom   JUDr.   R.   K.   pod   č.   EX 8358/08; sťažovateľ v 5. rade namietal porušenie svojho základného práva   na obydlie podľa   čl.   21   ods.   1   a   3   ústavy   postupom   Polície   Slovenskej   republiky   –   Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava III (ďalej len,,OO PZ Bratislava III“); sťažovateľka v 6. rade namietala porušenie svojho základného práva na obydlie podľa čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy postupom Polície Slovenskej republiky – Obvodného oddelenia Policajného zboru Nové Mesto nad Váhom (ďalej len,,OO PZ Nové Mesto nad Váhom“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovatelia   v   1.   až   vo   4.   rade   boli rozhodnutiami   Stáleho   rozhodcovského   súdu   a.   s.   vydanými   v   rozhodcovskom   konaní zaviazaní zaplatiť rôzne peňažné sumy spolu s príslušenstvom a náhradou trov konania v prospech   spoločnosti   poskytujúcej   úvery   z   vlastných   zdrojov   (tzv.   nebankovým spôsobom). Sťažovatelia v 1. až vo 4. rade v sťažnosti zhodne namietajú neprimeranosť odplaty za poskytnutie úveru (až do 182,5 % p. a.), neprimeranosť úroku z omeškania (spravidla   0,25   %   denne,   t.   j.   91,25   %   p.   a.)   a   väčší   počet   neprijateľných   zmluvných podmienok (napr. povinné aplikovanie Obchodného zákonníka, čo je v rozpore s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Sťažovatelia ďalej uvádzajú:

,,Exekučným titulom je rozhodnutie arbitra - rozhodcu, ktorý priznáva všetky nároky dodávateľa, je vopred zaplatený dodávateľom a totálne ignoruje právne normy na ochranu spotrebiteľa. Rozhodnutia vydáva voči spotrebiteľom, ako keby boli podnikatelia. V zákone je pritom povinnosť prihliadať na dobré mravy a teda aj na princíp primeranosti. Ten nie je vôbec rešpektovaný...

Na   začiatku   teda   dodávateľ   koná   bez   odbornej   starostlivosti,   predloží štandardizované   typizované   zmluvy   s   neprimeranými   podmienkami   a   exekučný   titul zabezpečí   rozhodca,   ktorý   neberie   ohľad   na   princíp   proporcionality.   Tak   môže   začať exekúcia,   ktorá   je   zavŕšením   veľmi   neprimeraného   postupu   všetkých   zúčastnených   voči spotrebiteľovi.

Najsmutnejšie na tom je to, že tieto exekúcie prebiehajú aj z poverenia súdov, ktoré by si mali princípy proporcionality ctiť a ktorým nič nebránilo zastaviť exekúciu podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.“

3. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

,,Sťažovateľ v 1. rade je dôchodca, ktorý potreboval vyrovnať podĺžnosti z dôvodu nízkeho dôchodku a preto si zobral úver 30.000,- Sk (996 €). Úver splácal po 24 € mesačne. Dostal sa však z dôvodu nízkeho dôchodku do omeškania. Arbiter priznal príslušenstvo úveru spolu viac ako 100%. (Stály rozhodcovský súd a.s., spis. zn. SR 3804/07). Sťažovateľ zdedil   pozemky   a   z   ich   predaja   bola   uspokojená   exekúcia   pre   spoločnosť   P.   vo výške 234.129,-   Sk   (7.772   €).   Ide   o   exekúciu   vedenú   Okresným   súdom   Senica,   č. poverenia exekútora 5205*036392. Aj keď súd mohol zastaviť exekúciu aj bez návrhu z dôvodu, že sa vymáha plnenie v rozpore s dobrými mravmi, neurobil tak. Súdny exekútor ako verejný činiteľ rovnako nepodnikol žiaden krok k zastaveniu výrazne neprimeranej exekúcie.“

4. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľke v 2. rade vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

,,Sťažovateľka ako samoživiteľka s maloletou dcérou v súvislosti s úhradami bytu sa dostala do finančných problémov. Úver v pôvodnej výške 14.000,- Sk (465 €) má vrátiť vo výške 85.806,- Sk (2.848,- €). Arbiter priznal príslušenstvo úveru spolu viac ako 100% (Stály rozhodcovský súd a.s.,   spis.   zn. SR 04289/08).   Ide o exekúciu vedenú Okresným súdom   Ružomberok,   č.   poverenia   exekútora   5508*005070.   Aj   keď   súd   mohol   zastaviť exekúciu aj bez návrhu z dôvodu, že sa vymáha plnenie čiastočne v rozpore s dobrými mravmi, neurobil tak. Súdny exekútor ako verejný činiteľ rovnako nepodnikol žiaden krok k zastaveniu výrazne neprimeranej exekúcie.“

5. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľovi v 3. rade vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

,,Sťažovateľ   žije   sám   s   matkou   na   starobnom   dôchodku   a   dostali   sa   do   stavu finančnej tiesne, preto si zobrali úver 26.000,- Sk (863 €). Z finančných dôvodov požiadal o odklad splátok. Nebolo mu vyhovené. Napriek finančným problémom vrátil 36.512,- Sk (1.212 €). Ďalej je od neho vymáhaných 61.500,- Sk (2.041 €). Jeho dlh je teda spolu 98.012,- Sk (3.253 €). Arbiter priznal príslušenstvo úveru spolu viac ako 100%. (Stály rozhodcovský súd a.s., spis. zn. SR 06707/08). Ide o exekúciu vedenú Okresným súdom Martin, č. poverenia exekútora 5506*056160. Aj keď súd mohol zastaviť exekúciu aj bez návrhu z dôvodu, že sa vymáha plnenie v rozpore s dobrými mravmi, neurobil tak. Súdny exekútor   ako   verejný   činiteľ   rovnako   nepodnikol   žiaden   krok   k   zastaveniu   výrazne neprimeranej exekúcie.“

6. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľke vo 4. rade vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

,,Sťažovateľka si zobrala úver 26.000,- Sk (863 €) z dôvodu finančných ťažkostí. Z   dôvodu   meškania   mzdy   sa   dostala   do   omeškania,   preto   začali   zrážky   zo   mzdy a nazrážaných bolo 44.990,-Sk (1.493 €). Napriek tomu jej bolo oznámené že jej dlh je ešte 32.074,- Sk (1.065 €). Teda spolu je jej dlh vo výške 77.064,- Sk (2.558 €). Arbiter priznal príslušenstvo   úveru   spolu   viac   ako   100%.   (Stály   rozhodcovský   súd   a.s.,   spis.   zn.   SR 05354/08). Ide o exekúciu vedenú Okresným súdom Galanta. Aj keď súd mohol zastaviť exekúciu aj bez návrhu z dôvodu,   že sa vymáha plnenie v rozpore s dobrými   mravmi, neurobil   tak.   Súdny   exekútor   ako   verejný   činiteľ   rovnako   nepodnikol   žiaden   krok k zastaveniu výrazne neprimeranej exekúcie.“

7. Sťažovatelia v 1. až vo 4. rade na preukázanie porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu v sťažnosti v podstatnom uviedli:

,,Sťažovatelia nečakali, že štát môže dovoliť niečo také, ako je súdne vymáhanie úverov vo výške v násobkoch k výške úveru. Spoliehali sa na to, že zákon ich ochraňuje tým, že   ak   rozhodca   zlyhal   a   zákon   do   1.   júla   2009   nepočítal   so   zrušením   rozhodcovského rozhodnutia z dôvodu neprimeranosti, súd využije možnosť z úradnej moci aj bez návrhu zastaviť exekúciu (§ 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). To však súdy neurobili a vymáhali nemravné plnenia proti tisícom spotrebiteľom.... Sťažovatelia v 1. až 4. tvrdia, že o porušenie práva na súdnu ochranu nejde len v prípade, ak sa osobe odníme možnosť konať pred súdom porušením jej procesného práva ale aj v prípade, ak súd aj bez návrhu neposkytol ochranu spotrebiteľovi v súdnom konaní pred   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou   v   spotrebiteľskej   zmluve.   To   platí   rovnako aj v exekučnom konaní, ak zákon umožňoval zastavenie exekúcie bez návrhu, ak sa vymáha plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a súd tak bezdôvodne neurobí. Európsky súdny   dvor   rozhodol   vo   veci   O.,   že   súd   aj   bez   návrhu   má   ochrániť   spotrebiteľa   pred neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou.   Právo   je   permanentne   porušované,   pretože   súdne exekúcie   neboli   zastavené,   ale   sú   prostriedkom   vymáhania   neprijateľných   zmluvných podmienok....

Súdy   v   prípadoch   sťažovateľov   v   1.   až   4.   rade   porušili   komunitárne   právo   tým, že vôbec   nepoužili   komunitárne   právo   a   to   zákon   č.   258/2001   Z.   z.   o   spotrebiteľských úveroch, do ktorého bola transponovaná Smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú.v. ES L 42, 12.2.1987) v znení smernice Rady 90/88/EHS   z   22.   februára   1990   (Ú.v.   ES   L   61,   10.3.1990)   a   smernice   Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (Ú.v. ES L 101, 1.4.1998). Súdy takto porušili   ústavné   práva   týchto   sťažovateľov,   pretože   neaplikovali   aj   bez   návrhu medzinárodnú   zmluvu.   Proti   rozhodcovskému   rozhodnutiu   zákon   obmedzoval   podanie žaloby a v exekučnom konaní mali súdy zastaviť konanie ex offo.“

8. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľovi v 5. rade vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

,,Napriek jeho duševnej poruche mu firma D. s.r.o. poskytuje pôžičku 50.000,-Sk (1.660 €). Na zabezpečenie pôžičky previedol vlastnícke právo k svojmu bytu v B. v hodnote cca 2,000.000,- Sk (66.388 €) na firmu D. s.r.o. na základe zabezpečovacieho prevodu práva, teda len na zabezpečenie pohľadávky. Po prepustení zo zamestnania sa dostal do omeškania s dvoma splátkami. Firma D. s.r.o. predáva byt Mgr. J. S. ml. S. mladší daruje tento byt otcovi V. S., ktorý sa venuje bankrotom. V. S. starší dňa 27. 10. 2006 so skupinou chlapov vstúpil do obydlia sťažovateľa a začal vypratávať byt bez toho, aby bolo nejaké vyrovnanie   priepastného   rozdielu   medzi   pôžičkou   a   hodnotou   bytu.   Sťažovateľ   volá   na pomoc rodičov. Matka sťažovateľa sa drží radiátora a odmieta bez súdneho rozhodnutia odísť   z   bytu   hodnotnejšiemu   oproti   pôžičke   4000%.   Policajti   jej   ruky   od   radiátora odtrhávajú   a za ramená   vynášajú   z   bytu   von   ťahaním   jej   nôh   po   zemi.   Sťažovateľ   je presvedčený o neobjektívnom, servilnom a nesprávnom postupe polície. Išlo o príslušníkov PZ nstržm. N. a nstržm. P.. Polícia vôbec nerozlišuje hierarchiu hodnôt, že obydlie má prednosť   pred   finančnými   majetkovými   záujmami   veriteľa.  ....   Pán   V.S.   však   vo   veľmi krátkom   čase   predáva   už   vyprataný   byt   manželom,   ktorí   tvrdia,   že   sú   vlastníci   a   boli dobromyseľní. Sťažovateľ sa domáha na súde vlastníckeho práva a firma D. s.r.o. je počas súdneho   konania   vymazaná   z   obchodného   registra   bez   nástupcu   a   bez   likvidácie   pre nedostatok majetku. Sťažovateľ stratil zmluvného partnera vo veci pôžičky. Sťažovateľovi ide pred majetkovým právom o obydlie. Sťažovateľ je už zhruba tri roky zbavený obydlia za výdatného prispenia polície. Právo sťažovateľa na obydlie je permanentne porušované. Hmaty a chvaty polície a asistencia nezákonnej deložácii nahradili súdny proces a súdnu exekúciu. Podľa prokuratúry je všetko v poriadku.“

9. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľke v 6. rade vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

,,Sťažovateľka bola vo veľmi nepriaznivej finančnej tiesni a v zlom psychickom stave, pretože jej ťažko ochorel syn, zomrel jej zamestnávateľ a prišla o zamestnanie. Potrebovala dočasne preklenúť nepriaznivé obdobie a preto zobrala úver 300.000,- Sk a fakticky dostala 261.000,- Sk. Na zabezpečenie úveru previedla vlastnícke právo k bytu, ktorého hodnota oproti úveru dosahoval 500%. Do roka vrátila 459.200,- Sk. Napriek tomu veriteľská firma žiadala ďalších 991.000,- Sk. Aj napriek ťažkej finančnej situácii vrátila dlh, ale vzhľadom na veľmi vysoké finančné požiadavky nebankovej spoločnosti hľadala prácu v zahraničí. Dňa 24. 3. 2006 vkročili do jej bytu násilným spôsobom cudzí chlapi. V byte boli v tom čase jej syn a jej priateľ. Skupina mužov začala deložovať všetky veci z bytu a dvaja prítomní policajti – P. V. a Ľ. K. tomu nijako nezabránili a odobrovali postup polície. Žiadny súd, žiadna exekúcia,   ale hrubá sila za účasti polície pripravila   sťažovateľku o jej obydlie. Doteraz   býva   núdzovo   len   po   podnájmoch.   Doteraz   jej   neboli   vydané   veci   z bytu.   Byt veriteľská firma po deložácii predala ďalej manželskému páru a títo manželia tvrdia, že sú dobromyseľní. Právo sťažovateľky na obydlie je sústavne porušované. V súdnom konaní sa síce domáha vlastníckeho práva, ale ide jej nielen o vlastníctvo k bytu, ale aj o ochranu pred   porušením   práva   na   obydlie.   To   je   sústavne   porušované   aj   v   súčasnej   dobe. Sťažovateľka nemá vo vzťahu k tomuto právu účinný prostriedok nápravy.“

10. Na preukázanie porušenia základného práva na obydlie sťažovatelia v 5. a 6. rade v sťažnosti v podstatnom uviedli:

,,Sťažovatelia   v   5.   -   6.   rade   podávajú   sťažnosť   proti   porušeniu   ich   Ústavou garantovaného práva na obydlie podľa Článku 21 Ústavy SR. Po ich deložácii nasledovali prevody bytov na iné osoby, ktoré sa tvária dobromyseľne. Sťažovatelia nemajú účinný prostriedok nápravy, keďže byty sťažovateľov sú v krátkom čase prevádzané na iné osoby. Sťažovatelia na ochranu svojho majetku podali žaloby o určenie vlastníckeho práva. Tieto konania o vlastnícke právo trvajú v oboch prípadoch už zhruba 3 roky. To sú však spory o majetok.   Pokiaľ   však   ide   o   právo   na   obydlie,   to   je   aj   v   súčasnosti   porušované   za asistencie štátu - polície.

Aj v prípade sťažovateľov v 5. - 6. rade ide o spotrebiteľské úvery a rovnako na nich dopadá komunitárne právo. Všetky orgány verejnej moci sú povinné aplikovať komunitárne právo, vrátane polície.

Sťažovatelia   v   5.   -   6.   rade   žiadajú   ústavnú   autoritu,   aby   svojim   rozhodnutím judikovala   pretrvávajúci   stav   porušenia   práva   na   obydlie   a   že   opakovanými   prevodmi vlastníctva   ich   obydlí   stratili   sťažovatelia   účinný   prostriedok   nápravy   dostať   sa   späť do svojho obydlia. Jediným prostriedkom nápravy je v oblasti ochrany majetku rozsudok o určení vlastníckeho práva. Pokiaľ ide o Ústavou garantovaného práva na obydlie, tak prevodmi   vlastníckeho   práva   stratili   účinný   prostriedok   nápravy.   Včasnosť   podania ústavnej sťažnosti je opodstatnená pretrvávajúcim stavom nemožnosti nasťahovať sa naspäť do svojho obydlia a pokojne ho užívať.“

11.   V   petite   sťažnosti   sťažovatelia   v   1.   až vo   4.   rade   žiadajú,   aby   ústavný   súd nálezom rozhodol, že postupom príslušných okresných súdov ako exekučných súdov bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy. Ďalej žiadajú, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie (sťažovateľovi   v 1. rade v sume 1 000 € a sťažovateľom v 2. až vo 4. rade každému po 500 €) a náhradu trov konania. Sťažovatelia v 5. a 6. rade v petite sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že postupom OO PZ Bratislava III, resp. OO PZ Nové Mesto nad Váhom bolo porušené ich základné právo na obydlie podľa čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy. Ďalej žiadajú, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie (každému po 5 000 €) a náhradu trov konania.

II.

12.   Keďže   sťažnosť   neobsahovala   všetky   skutočnosti   potrebné   pre   rozhodnutie ústavného   súdu,   sťažovatelia   boli   prípisom   z   3.   februára   2010   prostredníctvom splnomocnenej advokátky vyzvaní na doplnenie sťažnosti. Sťažovatelia v 1. až vo 4. rade boli   vyzvaní,   aby   ústavnému   súdu   oznámili   a   preukázali,   či   v   exekučných   konaniach, na ktoré v sťažnosti poukazujú, podali návrh príslušnému exekučnému súdu na zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.“) a v akom stave sú predmetné exekúcie v súčasnosti. Taktiež boli vyzvaní na preukázanie zachovania lehoty na   podanie   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“). Sťažovatelia v 5. a 6. rade boli vyzvaní, aby oznámili a preukázali v akom stave sú v súčasnosti súdne konania o určenie vlastníckeho práva, na ktoré poukazujú v sťažnosti a z akých skutočností odvodzujú zachovanie lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

13. Splnomocnená právna zástupkyňa sťažovateľov doručila ústavnému súdu na jeho výzvu tri samostatné doplňujúce podania.

14.   Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   2.   marca   2010   právna   zástupkyňa sťažovateľov   reagovala   na   výzvu   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľom v 1. až vo   4.   rade.   V   spoločnom   úvode   poukázala   na   to,   že   exekútor,   ktorý   vykonával predmetné exekúcie nebol nezávislým a nestranným, pretože bol bývalým zamestnancom oprávneného, čo sa však dozvedeli, až keď exekúcie prebehli (v tejto súvislosti uvádza, že exekútor   mal   byť   za   to   disciplinárne   stíhaný).   Ďalej   poukazuje   na   rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (ESD) a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), osobitne na rozhodnutie Zehentner proti Rakúsku zo 16. júla 2009 k sťažnosti č. 20082/02, pričom navrhuje, aby ústavný súd pri rozhodovaní o ich sťažnosti vychádzal zo záverov tohto   rozhodnutia.   K   otázkam   nastoleným   výzvou   ústavného   súdu   zaujali   sťažovatelia v 1. až vo 4. rade prostredníctvom splnomocnenej advokátky toto stanovisko:

K zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti: ,,Sťažovatelia sa až v priebehu konania pred Ústavným súdom dozvedeli o disciplinárnom stíhaní súdneho exekútora JUDr. R. K., keďže táto informácia je už známa medzi súdnymi exekútormi. V disciplinárnom konaní sa mu vyčíta porušenie povinnosti oznámiť súdom skutočnosti, pre ktoré môžu byť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Sťažovatelia takto odôvodňujú dodržanie lehoty na podanie sťažnosti pre porušenie práva na nestranný a nezávislý súd podľa § 53 ods. 3 ZUS.“ Taktiež navrhli, aby ústavný súd postupoval obdobne ako ESĽP vo veci Z. proti R..

K podaniu návrhu príslušnému exekučnému súdu na zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z.

Odpoveď právnej zástupkyne vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade síce nie je priama, avšak možno z nej vyvodiť, že nepodal ani námietky proti exekúcii podľa § 50 Exekučného poriadku ani návrh na zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č.   244/2002   Z.   z.   odvolávajúc   sa   na   s   tým   spojenú   poplatkovú   povinnosť.   Pokiaľ   ide o aktuálny stav predmetnej exekúcie, uviedla, že exekučné konanie sa skončilo vymožením uvedenej sumy a vrátením poverenia. Svoju odpoveď na výzvu ústavného súdu sťažovateľ v 1. rade zakončil takto: ,,Spotrebiteľ môže dôvodne pochybovať o význame podania na súd, ak   to   isté   mal   dosiahnuť   sám   súd   aj   bez   návrhu   a   preto   nebude   riskovať   zaplatenie neprimeraného poplatku.“

Z odpovede právnej zástupkyne vo vzťahu k sťažovateľke v 2. rade nijak nevyplýva, že by využila právo podľa námietky proti exekúcii podľa § 50 Exekučného poriadku alebo návrh   na   zastavenie   exekučného   konania   podľa   §   45   ods.   1   písm.   c)   zákona č. 244/2002 Z. z.   Taktiež   sa   odvoláva   na   to,   že   nechcela   riskovať   zaplatenie   súdneho poplatku. Uvádza, že podala námietku zaujatosti, ale dlh už zanikol, čo je však v rozpore s tým,   čo   uvádza   na   inom   mieste   svojho   vyjadrenia,   a   to,   že   súdny   exekútor   naďalej od sťažovateľky ako povinnej vymáha 76 768 Sk, teda 2 548 €.  

Z   odpovede   právnej   zástupkyne   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   v   3.   rade   vyplýva, že podal   23.   júna   2009   námietky   proti   exekúcii,   ktoré   však   súdny   exekútor   doposiaľ nepredložil súdu na rozhodnutie: ,,Návrh na zastavenie exekúcie nepodával, keďže najprv malo byť rozhodnuté o námietkach. Súdny exekútor nepredložil vec súdu, aj keď podľa obsahu v podaní sťažovateľa bol protest proti exekúcii.“

Z odpovede právnej zástupkyne vo vzťahu k sťažovateľke vo 4. rade vyplýva, že ,,V tejto   veci   počas   konania   pred   ústavným   súdom   Okresný   súd   Galanta   uznesením z 16.12.2009   č.   k.   24   Er   841/2008-18   exekúciu   zastavil   a   použil   spotrebiteľské   právo. Uznesenie   zatiaľ   nie   je   právoplatné   a   exekútor   K.   vymáha   ďalej   pre   svojho   bývalého zamestnávateľa. Paradoxne bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.“.

15.   Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   25.   februára   2010   právna   zástupkyňa sťažovateľov reagovala na výzvu ústavného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi v 5. rade. Podľa jej vyjadrenia súdne konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti prebieha už tri roky, avšak ešte sa nezačalo dokazovanie. Posledné pojednávanie bolo 28. októbra 2009. K otázke včasnosti podania sťažnosti navrhla postupovať obdobne ako ESĽP vo veci Z.   proti   Rakúsku.   Ďalej   poukazuje   na   vývoj   jeho   právnej   veci   (zmluva   o   úvere, zabezpečovací prevod   vlastníckeho   práva   a jeho výkon,   opakované prevody   vlastníctva bytu, deložácia za asistencie polície, trestné oznámenie, žaloba na súd). Taktiež poukazuje na aktivitu sťažovateľa smerujúcu k riešeniu jeho právnej veci.

16.   Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   18.   februára   2010   právna   zástupkyňa sťažovateľov reagovala na výzvu ústavného súdu vo vzťahu k sťažovateľke v 6. rade. Podľa jej vyjadrenia súdne konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti prebieha už štyri roky, pričom Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom z 27. januára 2010 vyhovel žalobe sťažovateľky v 6. rade o určenie vlastníckeho práva. Rozsudok jej ku dňu podania vyjadrenia nebol doručený.   III.

17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku.

18. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákona stanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Po preskúmaní sťažnosti osobitne vo vzťahu ku každému zo sťažovateľov (keďže sťažnosť ako celok pozostáva z hľadiska z jej obsahu zo šiestich individuálnych sťažností šiestich sťažovateľov) ústavný súd konštatuje, že sú tu viaceré dôvody, ktoré bránia jej prijatiu (čo i len čiastočnému) na ďalšie konanie, a preto bola sťažnosť v celom rozsahu odmietnutá.IV.

K odmietnutiu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľom v 1. až vo 4. rade

20.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva   oddiely   –   prvý   upravuje   ústavné   súdnictvo   a   druhý   všeobecné   súdnictvo). K organizácii   súdnej   moci ústavný súd   okrem   iného   uviedol,   že   ide   o   dva   samostatné, navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95). Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú iné súdy, t. j. všeobecné súdy. Princíp subsidiarity   takto   zakladá   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   v   prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd podľa ústavy len vtedy, ak v sústave súdov Slovenskej republiky neexistuje iný súd, ktorý je oprávnený (a povinný zároveň) poskytnúť   ochranu   porušenému   základnému   právu   alebo   slobode.   Táto   skutočnosť je prejavom   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (II.   ÚS   130/02,   III.   ÚS   152/03), z ktorej možno vyvodiť aj povinnosť potenciálnych sťažovateľov vyčerpať všetky účinné právne   prostriedky   ochrany   tvrdeného   porušenia   práva   predtým,   ako   sa   so   sťažnosťou obrátia na ústavný súd (IV. ÚS 80/03). Pokiaľ ide o úlohu všeobecných súdov pri ochrane základných práv a slobôd, ústavný súd k tomu opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07),   že   ochrana   ústavou   prípadne   dohovorom   garantovaných   práv   a   slobôd   (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Povinnosť sťažovateľov v procesnom postavení povinných v exekučnom konaní vyčerpať všetky právne prostriedky ochrany pred príslušným exekučným súdom skôr než sa obrátia so sťažnosťou na ústavný súd   a   s   tým   spojený   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   v   prípade   ich   nevyužitia konštatoval najnovšie ústavný súd napr. v uznesení sp. zn. I. ÚS 27/10.

21.   Z   týchto   všeobecných   východísk   určujúcich   existenciu   (resp.   absenciu) právomoci   ústavného   súdu   v   konkrétnej   veci   vychádzal   ústavný   súd   pri   rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov v 1. až vo 4. rade. Podstata ich sťažnostnej argumentácie vytvára časovú niť: (i) zmluva o úvere s nebankovou spoločnosťou, (ii) nezaplatenie niekoľkých splátok,   (iii)   rozhodcovský   súd   a   jeho   rozhodnutie   v   neprospech   sťažovateľov,   kde príslušenstvo výrazne prevyšuje dlžnú istinu, (iv) návrh na vykonanie exekúcie a následné poverenie   exekútora   súdom   na   jej   vykonanie,   (v)   tvrdené   nekonanie   exekučného   súdu spočívajúce v nezastavení exekúcie podľa § 45 ods. 2 z dôvodu podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. Porušenie základného práva na súdnu ochranu sťažovatelia vidia primárne v tom, že príslušný exekučný súd, ktorý označili za porušovateľa svojho práva napriek   tomu,   že   mohol   a   mal   exekučné   konanie   aj   bez   návrhu   zastaviť   pre   rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi, tak neurobil.  

22. Platná a účinná právna úprava umožňuje vykonanie exekúcie aj na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.). Zároveň však platí, že exekútor môže exekúciu vykonať len vtedy, keď je na to poverený súdom   (§   46   ods.   1 Exekučného   poriadku).   Obranu povinného proti   exekúcii   upravujú viaceré   ustanovenia   Exekučného   poriadku.   Predovšetkým   je   to   právo   povinného   podať námietky   proti   exekúcii   podľa   §   50   Exekučného   poriadku,   ale   aj   právo   podať   návrh na odklad exekúcie (§ 56 Exekučného poriadku) alebo návrh na zastavenie exekúcie (§ 57 Exekučného   poriadku).   Úspešné   uplatnenie   námietok   proti   exekúcii   je   predpokladom následného   zastavenia   exekúcie   (§   50   ods.   5   Exekučného   poriadku).   V   prípade, že exekučným   titulom   je   rozhodcovský   rozsudok,   okrem   právnych   prostriedkov   svojej obrany   podľa   Exekučného   poriadku   má   povinný   aj   ďalší   zákonný   právny   prostriedok ochrany svojich práv v podobe možnosti podať návrh na zastavenie exekučného konania podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) tohto zákona príslušný exekučný   súd   na   návrh   účastníka   konania,   proti   ktorému   bol   nariadený   výkon rozhodcovského   rozsudku   (povinného),   exekučné   konanie   zastaví,   ak   rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom. Vyššia účinnosť návrhu na zastavenie exekúcie (v porovnaní s námietkami proti exekúcii) vo vzťahu k ochrane povinného vyplýva z toho, že proti rozhodnutiu súdu o tomto návrhu   je   prípustný   opravný   prostriedok   (§   45   ods.   3   č.   244/2002   Z.   z.),   o   ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe (m. m. I. ÚS 27/10).  

23. Z obsahu sťažnosti a doplňujúceho vyjadrenia sťažovateľov v 1. až vo 4. rade vyplýva, že žiaden z nich pred uplatnením ochrany svojich práv sťažnosťou na ústavnom súde   nepodal   návrh   na   zastavenie   exekúcie   podľa   §   45   ods.   1   písm.   c)   zákona č. 244/2002 Z. z.   pre   tvrdené   vymáhanie   plnenia   odporujúceho   dobrým   mravom a s výnimkou sťažovateľa v 3. rade ani námietky proti exekúcii. Tieto právne prostriedky ochrany   povinného   v   exekučnom   konaní   sú   pritom   podľa   ústavného   súdu   nepochybne účinnými   prostriedkami   nápravy,   ktorými   povinný   môže   predpokladaným   procesným postupom   dosiahnuť   v   konečnom   dôsledku   zastavenie   exekúcie   (exekučného   konania), ak je vymáhané   plnenie   (predovšetkým   v   časti   priznaného   príslušenstva   pohľadávky) v rozpore   s   dobrými   mravmi.   Rovnako   je   potrebné   konštatovať,   že   podanie   návrhu na zastavenie   exekúcie   podľa   citovaného   zákonného   ustanovenia   je   v   plnej   dispozícii účastníka exekučného konania (povinného).

24. Tvrdené pochybenie príslušných exekučných súdov spočívajúce v tom, že tieto napriek tomu, že mohli o zastavení exekučného konania rozhodnúť ex officio, tak neučinili, v čom vidia sťažovatelia porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, bolo teda reparovateľné tými istými exekučnými súdmi, ktoré na podklade návrhu sťažovateľov mohli tvrdený rozpor vymáhaného plnenia posúdiť z hľadiska jeho súladu s dobrými mravmi a v prípade zistenia nesúladu exekučné konanie zastaviť. Tým by v konečnom dôsledku došlo k poskytnutiu ochrany tvrdenému porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy. Z pohľadu ústavného princípu subsidiarity   (čl.   127   ods.   1   ústavy)   to   znamená,   že   ústavný   súd   nemal   právomoc na prerokovanie   a   rozhodnutie   o   sťažnosti   sťažovateľov   v   1.   až   vo   4.   rade,   pretože právomoc rozhodnúť o ochrane ich práv mali príslušné exekučné súdy, ktoré boli oprávnené rozhodnúť na základe   ich   návrhu   o ich   ochrane pred exekúciou   na plnenie odporujúce dobrým mravom.  

25.   Odvolávanie sa   sťažovateľov na neprimerané poplatky   spojené s námietkami proti exekúcii resp. s návrhom na zastavenie exekúcie, prípadne na ich dôvodné pochybnosti „...   o   význame   podania   na   súd,   ak   to   isté   mal   súd   dosiahnuť   sám   aj   bez   návrhu...“, z ústavnoprávneho hľadiska neobstojí. Nemožno totiž pochybovať o tom, že z pohľadu rozdelenia súdnej moci medzi všeobecné súdy a ústavný súd sú to práve všeobecné súdy (konkrétne   exekučné   súdy),   ktoré   jediné   majú   zákonom   zverenú   právomoc   posúdiť, či vymáhané plnenie na podklade rozhodcovského rozsudku neodporuje dobrým mravom, resp. či z tohto dôvodu nemožno považovať exekúciu za neprípustnú. V prípade takéhoto zistenia majú tieto právomoc (i) vyhovieť námietkam proti exekúcii a túto následne zastaviť podľa § 50 ods. 4 a 5 Exekučného poriadku, resp. (ii) exekučné konanie zastaviť podľa § 45 ods.   1   písm.   c)   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   Takéto   rozhodovanie   nikdy   nepatrí do právomoci   ústavného   súdu.   Nie   je   preto   de   lege   lata   možné   prenášať   rozhodovanie o tom,   či   plnenie   uložené   rozhodcovským   rozsudkom   je,   alebo   nie   je   v   rozpore s dobrými mravmi   z príslušného   exekučného   súdu   na ústavný   súd.   Uvedená   požiadavka súvisí   s   rímsko-právnou   zásadou   vigilantibus   iura   (bdelým   patrí   právo).   Právomoc ústavného súdu by bola daná len za predpokladu, že by sťažovatelia preukázali, že podali námietky a návrh na zastavenie exekučného konania a príslušný súd by rozhodol svojvoľne, resp. arbitrárne, prípadne by jeho rozhodnutie bolo z iného dôvodu ústavne neudržateľné. Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   bol   teda   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti   v časti týkajúcej sa sťažovateľov v 1. až vo 4. rade.

26. Nad rámec potreby   ústavný súd vo   vzťahu   k sťažovateľom   v 1.   a v   2.   rade uvádza, že sťažnosť je podaná oneskorene, čo je taktiež dôvodom na jej odmietnutie. Podľa § 53 ods.   3 zákona o ústavnom   súde   sťažnosť možno podať v lehote dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení   alebo   o   inom   zásahu   dozvedieť.   Zákon   o   ústavnom   súde   teda   spája   začatie plynutia lehoty na podanie sťažnosti s možnosťou sťažovateľa dozvedieť sa o opatrení alebo inom zásahu, ktorými malo dôjsť k zásahu do jeho práv, bez toho, aby vyžadoval skutočnú vedomosť sťažovateľa o opatrení alebo inom zásahu.

27. Sťažovatelia v sťažnosti neuviedli, z čoho vyvodzujú zachovanie lehoty podľa § 53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   na   podanie   sťažnosti.   V   doplňujúcom   vyjadrení realizovanom na výzvu ústavného súdu odvodzujú zachovanie lehoty na podanie sťažnosti pre porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy od toho, že až v priebehu konania   pred   ústavným   súdom   sa   dozvedeli   o   disciplinárnom   stíhaní   exekútora   z   tam uvedených   dôvodov.   Takéto   tvrdenie   bez   ohľadu   na   to,   že   nebolo   sťažovateľmi   nijak preukázané, nemôže byť spôsobilé preukázať zachovanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že nemožno odôvodňovať začatie plynutia lehoty na podanie sťažnosti   okolnosťou,   ktorá   podľa   tvrdení samotných   sťažovateľov   nastala až po začatí konania   o   sťažnosti   pred   ústavným   súdom.   Ako   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol, sťažnosť   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany ústavnosti (napr. I. ÚS 22/02), pričom rovnako vyslovil, že nedodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti je zákonom ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako oneskorene podanej (IV. ÚS 28/02), a zároveň uviedol, že ide o takú lehotu, ktorú nemožno predĺžiť ani nemožno odpustiť jej zmeškanie (I. ÚS 84/02, IV. ÚS 36/03).

28. Oneskorenosť podania sťažnosti u sťažovateľov v 1. a v 2. rade vyplýva z týchto časových súvislostí vyplývajúcich zo sťažnosti, z doplňujúceho vyjadrenia a pripojených listín:

Sťažovateľ 1.:– Upovedomenie o začatí exekúcie z 21. februára 2008 doručené 3. marca 2008. – Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami z iných príjmov zo 17. apríla 2008.– Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   v   doplňujúcom   vyjadrení   exekučné   konanie   skončilo vymožením   vymáhanej   sumy   a   vrátením   poverenia   (z   príloh   vyplýva,   že   záväzok   bol splnený 17. marca 2009).

Z uvedených časových súvislostí je bez pochybností zrejmé, že sťažovateľ v 1. rade sa mohol dozvedieť o tvrdenom porušení svojich práv postupom príslušného exekučného súdu podstatne skôr ako v lehote dvoch mesiacov bezprostredne predchádzajúcich podaniu sťažnosti.

Sťažovateľka v 2. rade: – Upovedomenie o začatí exekúcie z 5. februára 2009, – Žiadosť sťažovateľky o možnosť splatenia vymáhanej pohľadávky v splátkach doručená exekútorovi 20. februára 2009.–   Exekučný   príkaz   na   vykonanie   exekúcie   prikázaním   pohľadávky   z   účtu   v   banke z 10. marca 2009.– Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy z 20. apríla 2009.

Z   uvedených   časových   súvislostí   je   bez   pochybností   zrejmé,   že   sťažovateľka v 2. rade   sa   mohla   dozvedieť   o   tvrdenom   porušení   svojich   práv   postupom   príslušného exekučného   súdu   podstatne   skôr   ako   v   lehote   dvoch   mesiacov   bezprostredne predchádzajúcich podaniu sťažnosti.

29.   K   námietkam   sťažovateľov   v   1.   až   vo   4.   rade   obsiahnutým   v   doplňujúcom vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   2.   marca   2010   ústavný   súd   nad   rámec   potreby uvádza,   že   ako   sa   už   vo   svojej   judikatúre   opakovane   vyjadril,   pri   rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy rešpektuje judikatúru štrasburských orgánov ochrany práv a vychádza z nej (napr. I. ÚS 241/07, I. ÚS 117/07, I. ÚS 107/08). Táto skutočnosť však   neznamená,   že   (i)   procesné   predpoklady   konania   pred   ústavným   súdom   a   ESĽP sú rovnaké, ani to, že (ii) závery ESĽP možno aplikovať v konaní pred ústavným súdom vtedy,   ak   skutkové   a   právne   okolnosti   prípadov   nie   sú   rovnaké   alebo   porovnateľné. Sťažovatelia sa domáhajú primeranej aplikácie záverov rozhodnutia ESĽP vo veci Z. proti Rakúsku,   ktorej   predpoklady   však   ústavným   súdom   zistené   neboli.   Na rozdiel   od predmetnej veci totiž sťažovatelia v 1. až vo 4. rade, ako už bolo uvedené, nevyužili účinné právne   prostriedky   na   ochranu   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   a   teda (analogicky k bodu 45 rozhodnutia ESĽP vo veci Z. proti Rakúsku) nepoukázali na podstatu sporu (porušenie práv) v konaní pred vnútroštátnym súdom (exekučným súdom), ktorý mal možnosť napraviť predmetné porušenie (zastavením exekučného konania). Na rozdiel od ESĽP v predmetnej veci, teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľom v 1. až vo 4. rade zistil, že sú dané dôvody, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie, a preto bola sťažnosť odmietnutá.

V.

K odmietnutiu sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľom v 5. a 6. rade

30. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľov v 5. a 6. rade spočíva v tvrdenom porušení ich základného práva na obydlie podľa čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy postupom OO PZ Bratislava III, resp. OO PZ Nové Mesto nad Váhom, ktoré nezabránili násilnej deložácii z ich bytov v prospech spoločnosti, ktorá im poskytla úvery, na zabezpečenie ktorých bol zriadený zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k bytu v ich vlastníctve.

31. Vo vzťahu k sťažovateľovi v 5. rade vyplývajú zo sťažnosti, z doplňujúceho vyjadrenia a pripojených listín tieto relevantné skutočnosti (do podania sťažnosti ústavnému súdu):– Zmluva o úvere a zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva (vlastníckeho práv k bytu) podpísané 18. mája 2006.

– Trojnásobný prevod predmetného bytu v období od septembra 2006 až decembra 2006.– Vypratanie bytu –,,deložácia“ 27. októbra 2006.– Oznámenie o trestnom čine podané rodičmi sťažovateľa v 5. rade na príslušných zložkách Policajného zboru 27. októbra 2006.

–   Žaloba   o   určenie   vlastníckeho   práva   podaná   na   Okresnom   súde   Bratislava   III (datovaná 6. novembra 2006).

– Sťažnosť matky sťažovateľa v 5. rade na konanie a jednanie policajtov OO PZ Bratislava III podaná podľa zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 152/1998 Z. z.“), prijatá 31. októbra 2006 na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru v Bratislave (ďalej len,,KR PZ“).

–   Oznámenie KR PZ   z 22.   novembra   2006   o prešetrení   sťažnosti   podľa   zákona č. 152/1998 Z. z.

–   Žiadosť   rodičov   sťažovateľa   v   5.   rade   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti z 2. decembra   2006   adresovaná   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len,,ministerstvo vnútra“).

– Oznámenie ministerstva vnútra rodičom sťažovateľa v 5. rade datované 4. januára 2007.–   Uznesenie   vyšetrovateľa   Úradu   inšpekčnej   služby   ČVS:   UIS-19/IOZ-V-2007 z 25. januára 2007, ktorým bolo odmietnuté oznámenie na príslušníkov Policajného zboru pre podozrenie zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

– Trestné oznámenie podané osobne sťažovateľom v 5. rade na Okresnej prokuratúre Bratislava III 26. januára 2007.

–   Sťažnosť   matky   sťažovateľa   v   5.   rade   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   Úradu inšpekčnej služby ČVS: UIS-19/IOZ-V-2007 z 25. januára 2007 datovaná 2. februára 2007.– Ďalšie trestné oznámenia podané sťažovateľom v 5. rade na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava III 9. februára 2007 a na KR PZ 12. februára 2007.

–   Uznesenie   ČVS:   ORP-384/3-OSV-B3-07   z   12.   marca   2007,   ktorým   bolo odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľa podané 9. februára 2007,

–   Uznesenie   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   Bratislava   sp.   zn.   OPn   053/07 zo 14. marca 2007, ktorým bola zamietnutá sťažnosť matky sťažovateľa v 5. rade proti uzneseniu vyšetrovateľa Úradu inšpekčnej služby ČVS: UIS-19/IOZ-V-2007 z 25. januára 2007.

–   Uznesenie   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   I   ČVS:   ORP-193/OEK-B1-2007Vš   zo   16.   marca   2007,   ktorým   bolo   odmietnuté   trestné   oznámenie sťažovateľa v 5. rade podané 26. januára 2007.

– Sťažnosť sťažovateľa v 5. rade proti uzneseniu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I ČVS: ORP-193/OEK-B1-2007Vš zo 16. marca 2007 podaná 26. marca 2007.– Uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava I sp. zn. 1 Pn 188/07 z 2. mája 2007, ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   v   5.   rade   proti   uzneseniu   Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I ČVS: ORP-193/OEK-B1-2007Vš zo 16. marca 2007   (postup   vyšetrovateľa   a   prokurátorky   bol   na   základe   podnetu   otca   sťažovateľa v 5. rade   preverovaný   aj   Krajskom   prokuratúrou   v   Bratislave,   ktorá   jeho   otcovi   listom z 21. júna 2007 oznámila, že podnet odkladá ako nedôvodný).

–   Ďalšie   trestné   oznámenia,   rozhodnutia   o   nich,   sťažnosti   podané   proti   nim a rozhodnutia o sťažnostiach sa týkali (i) podozrenia z prečinu poškodzovania cudzej veci podľa   §   245   ods.   1   Trestného   zákona   v   súvislosti   s   poškodením   hnuteľných   vecí   pri vypratávaní bytu, (ii) zostavovania zmlúv o úvere a zabezpečení záväzku prevodom práva a (iii) odhlásenia sťažovateľa v 5. rade z trvalého pobytu v predmetnom byte. Všetky tieto úkony nemajú z hľadiska uplatnenej ochrany pred ústavným súdom právnu relevanciu.

32.   Predmetom   skúmania   ústavného   súdu   v   rámci   predbežného   prerokovania sťažnosti v časti týkajúcej sa sťažovateľa v 5. rade, bolo predovšetkým zachovanie lehoty na podanie sťažnosti, ktorá je dvojmesačná a plynie odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení   alebo   o   inom   zásahu   dozvedieť.   V   petite   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd predovšetkým   viazaný (m.   m.   III.   ÚS   166/02),   sťažovateľ   v 5.   rade   namieta   porušenie svojho   základného   práva   na obydlie   podľa   čl.   21 ods.   1 a 3   ústavy   postupom   OO PZ Bratislava   III,   pričom   z   odôvodnenia   sťažnosti   a   doplneného   písomného   vyjadrenia vo vzťahu k   sťažovateľovi v   5.   rade   možno   vyvodiť,   že k   namietanému postupu   došlo 27. októbra 2006. Toho istého dňa sa sťažovateľ nielen mohol dozvedieť, ale s ohľadom na obsah pripojených listín aj reálne dozvedel, že došlo k zásahu do jeho práva na obydlie. Uvedená   skutočnosť   umožňuje   ústavnému   súdu   bez   potreby   ďalšieho   skúmania   urobiť záver, že sťažnosť doručená ústavnému súdu 7. augusta 2009 je vo vzťahu k sťažovateľovi v 5. rade podaná oneskorene, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie v rámci predbežného prerokovania.

33.   K   jednotlivým   trestným   oznámeniam   a   sťažnostiam   podaným   sťažovateľom v 5. rade   a   jeho   rodičmi   ústavný   súd   poznamenáva,   že   nie   všetky   majú   súvislosť s predmetom konania pred ústavným súdom. Z pohľadu vyčerpania prostriedkov nápravy (§ 53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde)   boli   relevantné   len   tie,   ktoré   smerovali   proti príslušníkom OO PZ Bratislava III, ktorých sťažovateľ v 5. rade označil za porušovateľov svojho základného práva na obydlie. Naopak, oznámenia o podozreniach z trestných činov, ktorých   sa   mali   dopustiť   súkromné   osoby,   boli   ústavným   súdom   z   hľadiska   predmetu konania o   sťažnosti   (namietaný postup   OO PZ   Bratislava III)   vyhodnotené   ako právne irelevantné.

34.   K   prebiehajúcemu   konaniu   pred   Okresným   súdom   Bratislava   III   o   určenie vlastníckeho práva ústavný súd stručne dodáva:

V predmetnom konaní sa sťažovateľ v 5.rade ako žalobca domáha súdneho určenia vlastníckeho   práva   k   predmetnému   bytu   z   dôvodov   uvedených   v   žalobe.   Podľa doplňujúceho vyjadrenia konanie prebieha už tri roky bez toho, aby sa začalo dokazovanie. K   tomuto   je   potrebné   uviesť,   že   prípadné   zbytočné   prieťahy   v   tomto   konaní   pred všeobecným súdom nie sú predmetom konania ústavného súdu, pretože ani z odôvodnenia, ani z petitu sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ v 5. rade namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v tomto konaní. Avšak bez ohľadu na to, že predmetom konania pred všeobecným súdom je určenie vlastníckeho práva k bytu, všeobecný súd je oprávnený poskytnúť sťažovateľovi v 5. rade v konečnom dôsledku aj ochranu jeho porušenému základnému právu na obydlie. Žalobe vyhovujúci   rozsudok   všeobecného   súdu   by   totiž   nielen   priznal sťažovateľovi   v   5.   rade vlastnícke právo k bytu, ale zároveň by napravil tvrdené porušenie jeho základného práva na obydlie.  

35.   K   námietkam   sťažovateľa   v   5.   rade   obsiahnutým   v   doplňujúcom   vyjadrení doručenom ústavnému súdu 25. februára 2010 ústavný súd nad rámec dôvodov uvedených v bode 29 odôvodnenia tohto uznesenia uvádza:

Sťažovateľ sa domáha primeranej aplikácie záverov rozhodnutia ESĽP vo veci Z. proti Rakúsku, ktorej predpoklady však ústavným súdom zistené neboli. Skutočnosť, že sťažovateľ preukázal, že bezprostredne podal trestné oznámenie, o ktorom bolo na úrovni vyšetrovateľa a prokurátora rozhodnuté začiatkom roku 2007, nemôže viesť k záveru, že (i) sťažovateľ môže následne,,čakať“ s uplatnením ochrany tvrdeného porušenia svojho práva pred ústavným súdom ďalšie mesiace a roky, ani k záveru, že (ii) vzhľadom na tvrdenú následnú  ,,aktivitu   sťažovateľa“,   ktorá   nemala   vždy   súvislosť   s predmetom   sťažnosti podanej ústavnému súdu, je sťažnosť podaná včas. Rovnako tak je v kontexte už uvedeného (bod 34 odôvodnenia tohto uznesenia) zrejmé, že ochrana porušeného základného práva na obydlie je stále, aj keď nepriamo v dispozícii všeobecného súdu rozhodujúceho o určení vlastníckeho práva sťažovateľa k predmetnému bytu. Na rozdiel od ESĽP v predmetnej veci, teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľovi v 5. rade zistil, že sú dané dôvody, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie, a preto bola sťažnosť odmietnutá.

36. Vo vzťahu k sťažovateľke v 6. rade   vyplývajú zo sťažnosti,   z doplňujúceho vyjadrenia a pripojených listín tieto relevantné skutočnosti (do podania sťažnosti ústavnému súdu):–   Zmluva   o   úvere   a   zmluva   o   zabezpečení   záväzku   prevodom   práva k nehnuteľnostiam podpísané 17. júna 2003.

– Vypratanie bytu –,,deložácia“ 24. marca 2006.–   Trestné   oznámenie   podané   sťažovateľkou   v   6.   rade   na   Okresnom   riaditeľstve Policajného zboru Trenčín 10. apríla 2006.

– Žaloba o neplatnosť právnych úkonov podaná na Okresnom súde Trenčín 6. júna 2006.– Uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru   Trenčín ČVS: ORP-467/2-OVK-TN-2006 z 5. mája 2006, ktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľky v 6. rade podané 10. apríla 2006 pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona a prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Trestného zákona.

– Uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru   Trenčín ČVS: ORP-707/2-OVK-TN-2006 z 28. júna 2006, ktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľky v 6. rade podané 29. mája 2006 pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona.

– Odpoveď Krajskej prokuratúry v Trenčíne sp. zn. 1 Kn 2132/06 z 9. októbra 2006, ktorým bol podnet sťažovateľky na preskúmanie postupu orgánov činných trestnom konaní odložený ako bezdôvodný.

–   Uznesenie   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Trenčín   ČVS:   ORP-790/OEK-TN-2007   z   23.   mája   2007,   ktorým   bolo   odmietnuté   trestné   oznámenie sťažovateľky v 6. rade podané 15. mája 2007 pre zločin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 4 písm. b) Trestného zákona.

– Uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru   Trenčín ČVS: ORP-814/1-OVK-TN-2007 zo 6. júna 2007, ktorým bolo začaté trestné stíhanie za prečin nátlaku podľa § 192 ods. 1 a ods. 2 písm. d) Trestného zákona a pre prečin nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona.

– Oznámenie Okresnej prokuratúry Trenčín sp. zn. 4 Pn 2274/06 z 11. júla 2007, ktorým bola vybavená žiadosť sťažovateľky v 6. rade o preskúmanie postupu policajta.– Uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru   Trenčín ČVS: ORP-814/1-OVK-TN-2007 z 12. novembra 2007, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené.

– Oznámenie Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 4 Pv 682/07 z 11. apríla   2008,   ktorým   bol   podnet   sťažovateľky   v   6.   rade   na   preskúmanie   postupu policajta v konaní ČVS: ORP-814/1-OVK-TN-2007 odložený.

– Oznámenie Krajskej prokuratúry v Trenčíne sp. zn. 1 KPt 240/09 z 11. marca 2009, ktorým   bol   podnet   sťažovateľky   v   6.   rade   na   preskúmanie   postupu   orgánov   činných v trestnom konaní odložený.

37.   Predmetom   skúmania   ústavného   súdu   v   rámci   predbežného   prerokovania sťažnosti v časti týkajúcej sa sťažovateľky v 6. rade bolo predovšetkým zachovanie lehoty na podanie sťažnosti, ktorá je dvojmesačná a plynie odo dňa, keď sa sťažovateľka mohla o opatrení   alebo   o   inom   zásahu   dozvedieť.   V   petite   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd predovšetkým viazaný (m. m. III. ÚS 166/02), sťažovateľka v 6. rade namieta porušenie svojho základného práva na obydlie podľa čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy postupom OO PZ Nové Mesto nad Váhom, pričom z odôvodnenia sťažnosti a doplneného písomného vyjadrenia vo vzťahu   k   sťažovateľke   v   6.   rade   možno   vyvodiť,   že   k   namietanému   postupu   došlo 24. marca 2006. Toho istého dňa sa sťažovateľka nielen mohla dozvedieť, ale s ohľadom na obsah pripojených listín aj reálne dozvedela (telefonicky od svojho priateľa, ktorý v byte s ňou a ich synom býval), že došlo k zásahu do jej práva na obydlie. Uvedená skutočnosť umožňuje   ústavnému   súdu   bez   potreby   ďalšieho   skúmania   urobiť   záver,   že   sťažnosť doručená ústavnému súdu 7. augusta 2009 je vo vzťahu k sťažovateľke v 6. rade podaná oneskorene, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie v rámci predbežného prerokovania.

38.   K   jednotlivým   trestným   oznámeniam   a   sťažnostiam   podaným   sťažovateľkou v 6. rade ústavný súd poznamenáva, že nie všetky majú súvislosť s predmetom konania pred ústavným   súdom.   Z   pohľadu   vyčerpania   prostriedkov   nápravy   (§   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde) mohli byť relevantné len tie, ktoré by smerovali proti príslušníkom OO PZ Nové Mesto nad Váhom, ktoré sťažovateľka v 6. rade označila za porušovateľa svojho základného práva na obydlie. Naopak oznámenia o podozreniach z trestných činov, ktorých sa   mali   dopustiť   súkromné   osoby,   boli   ústavným   súdom   z   hľadiska   predmetu   konania o sťažnosti (namietaný postup OO PZ Nové Mesto nad Váhom) vyhodnotené ako právne irelevantné.

39.   K   prebiehajúcemu   konaniu   pred   Okresným   súdom   Trenčín   o   určenie vlastníckeho   práva,   o   určenie   neplatnosti   právnych   úkonov   a   iné   ústavný   súd   stručne dodáva:

V   predmetnom   konaní   bol   podľa   doplňujúceho   vyjadrenia   27.   januára   2010 vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bolo   okrem   iného   určené   vlastnícke   právo   sťažovateľky v 6. rade   k   predmetnému   bytu   a   vyslovená   neplatnosť   zmluvy   o   úvere   a   zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam. Aj vo vzťahu k sťažovateľke v 6.   rade   platí,   že   bez   ohľadu   na   to,   že   predmetom   konania   pred   všeobecným   súdom je určenie vlastníckeho práva k bytu (a iné), tento je oprávnený poskytnúť jej v konečnom dôsledku aj ochranu porušeného základného práva na obydlie. Žalobe vyhovujúci rozsudok všeobecného súdu (po nadobudnutí jeho právoplatnosti) totiž nielen prizná sťažovateľke v 6. rade vlastnícke právo k bytu, ale zároveň napraví tvrdené porušenie jej základného práva na obydlie.  

40.   K   námietkam   sťažovateľky   v   6.   rade   obsiahnutým   v   doplňujúcom   vyjadrení doručenom ústavnému súdu 18. februára 2010 ústavný súd nad rámec dôvodov uvedených v bode 29 a 35 odôvodnenia tohto uznesenia uvádza:

Sťažovateľka sa domáha primeranej aplikácie záverov rozhodnutia ESĽP vo veci Z. proti Rakúsku, ktorej predpoklady však ústavným súdom zistené neboli. Skutočnosť, že sťažovateľka   preukázala,   že   bezprostredne   podala   trestné   oznámenie,   o ktorom   bolo   na úrovni vyšetrovateľa a prokurátora rozhodnuté v roku 2006, nemôže viesť k záveru, že sťažovateľka môže   následne  ,,čakať“ s uplatnením ochrany tvrdeného   porušenia svojho práva pred ústavným súdom ďalšie mesiace a roky. Rovnako tak je v kontexte už uvedeného (bod 39 odôvodnenia tohto uznesenia) zrejmé, že ochrana porušeného základného práva na obydlie je stále, aj keď nepriamo v dispozícii všeobecného súdu rozhodujúceho o určení vlastníckeho práva sťažovateľky k predmetnému bytu. Na rozdiel od ESĽP v predmetnej veci, teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľke v 6. rade zistil, že sú dané dôvody, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie, a preto bola sťažnosť odmietnutá.

VI.

Z á v e r

41. Na záver ústavný súd dodáva, že každý sťažovateľ, ktorý   namieta porušenie svojich základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom, musí rešpektovať ústavné a   zákonné   podmienky   konania   pred   ústavným   súdom.   Ich   nerešpektovanie,   resp. nedodržanie nemôže viesť k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie a meritórnemu rozhodnutiu ústavného   súdu   o   nej.   Pripustenie   možnosti   poskytovať ochranu   porušeným   základným právam a slobodám za situácie, že tu   existuje iný (všeobecný) súd,   ktorý   túto ochranu sťažovateľovi   môže   poskytnúť,   a   rovnako   pripustenie   možnosti   poskytovať   ochranu porušeným   základným   právam   a   slobodám   za   situácie,   že   podľa   tvrdení   samotných sťažovateľov   k   tomuto   došlo   v   období   počítanom   na   roky   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu, by do rozhodovacej činnosti ústavného súdu vnieslo,,právnu anarchiu“, čo je neprípustné. Ústavný súd sa preto in concreto nemohol zaoberať meritom sťažnosti sťažovateľov, a to aj napriek tomu, že signalizovala možné porušenie ich práv.  

42.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov v 1. až v 6. rade, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010