znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 150/09-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. L., P. B., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a čl. 28 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   ako   aj podľa   čl.   7   Medzinárodného   paktu   o hospodárskych, sociálnych   a kultúrnych   právach   postupom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/296/2002 a jeho uznesením z 19. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. L. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2008 faxom doručená a následne podaním doručeným 21. júla 2008 písomne doplnená sťažnosť Mgr. V. L., P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 11 ods. 1   a čl.   28   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   práv   podľa   čl.   6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   čl.   7   Medzinárodného   paktu   o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 1 T/296/2002   a jeho uznesením z 19. mája 2008 (ďalej len „uznesenie“).

Zo sťažnosti   a z   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   10.   apríla   2001 „... Sudcom Okresného súdu Považská Bystrica... podľa § 39 ods. 1, § 36 ods. 1 písm. c) Tr. por. ustanovený za obhajcu... obv. ml. P. B..., obv. ml. M. T..., obv. ml. M. K..., obv. ml. R. F..., obv. ml. S. M..., obv. ml. M. B..., obv. ml. J. K.“.

Trestné stíhanie vedené proti „obv. ml. J. K.“ bolo zastavené a obvinenie „ml. obv. S. M.“ bolo zrušené.

„Ďalej   bolo   vedené   trestné   stíhanie   len   proti   ostatným   5   obvineným,   ktorí   boli právoplatne   odsúdení   rozsudkom   Okresného súdu Považská   Bystrica sp.   zn.   1T   296/02 zo dňa 20. 2. 2003.

Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 20. 2. 2003.“

Sťažovateľ „... po   právoplatnom   skončení   veci,   ako   ustanovený   obhajca,   podal návrhy - žiadosti o priznanie trov obhajoby za obhajobu obv. ml. P. B., obv. ml. M. T., obv. ml. M. K., obv. ml. R. F. a obv. ml. M. B. Okresnému súdu Považská Bystrica (za obhajobu obv. ml. S. M. a obv. ml. J. K. vyšetrovateľovi OÚV PZ SR Pov. Bystrica).

O mojich žiadostiach o priznanie trov obhajoby rozhodol vyšší súdny úradník (ďalej aj   VSÚ)   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   aj   porušovateľ)   uznesením   sp.   zn. 1T/296/2002   zo   dňa   19.   7.   2007   (ďalej   aj   uznesenie   VSÚ)   tak,   že   celkom   mi   priznal za obhajobu všetkých 5 odsúdených klientov odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 76 878,-- Sk, z čoho, podľa vyčíslenia VSÚ v tomto uznesení, pripadla odmena a náhrada hotových výdavkov za obhajobu ods. ml. P. B. v sume 16 520,20 Sk, ods. ml. M. T. v sume 24 176,20 Sk, ods. ml. M. K. v sume 10 356,20 Sk, ods. ml. R. F. v sume 11 485,20 Sk a ods. ml. M. B. v sume 14 340,20 Sk.

Proti tomuto uzneseniu VSÚ som v zákonnej lehote podľa § 185 a nasl. Tr. por. (zák. č.   301/2005   Z.   z.)   podal   sťažnosť,   o   ktorej   rozhodol   samosudca   porušovateľa uznesením č. k. 1T/296/2002-760 zo dňa 19. 5. 2008 (ďalej aj uznesenie samosudcu) tak, že zrušil   uvedené   uznesenie   VSÚ   a   sám   vo   veci   rozhodol   tak,   že   mi   priznal odmenu a náhradu hotových výdavkov za obhajobu všetkých 5 odsúdených klientov v sume 71 032,-- Sk.

Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 19. 5. 2008.“.

Sťažovateľ „... Za obhajobu ods. ml. P. B... žiadal priznať trovy obhajoby celkom v sume 29 034,-- Sk, ods. ml. M. T. celkom v sume 35 210,-- Sk, ods. ml. M. K. celkom v sume 23 894,-- Sk, obv. ml. R. F. celkom v sume 25 374,-- Sk a ods. ml. M. B. celkom v sume 25 754,-- Sk. Za obhajobu všetkých 5 klientov predstavovali... uplatnené trovy obhajoby sumu 139 266,-- Sk.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Uznesením VSÚ mi za niektoré úkony právnej pomoci nebola odmena priznaná vôbec,   a za niektoré úkony právnej pomoci bola táto odmena a náhrada hotových výdavkov priznaná v rozpore s advokátskymi tarifami, v nižšej výške, než aká mi podľa týchto právnych predpisov patrí...

Proti uzneseniu VSÚ som podal sťažnosť, ktorú som riadne odôvodnil, podrobne som v   nej   rozviedol   moju   skutkovú   a právnu   argumentáciu,   na   ktorú   v   podrobnostiach poukazujem...

Mojej sťažnosti síce formálne samosudca porušovateľa vyhovel, keď podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie VSÚ a vo veci sám rozhodol, avšak v skutočnosti   jej   nevyhovel,   priznal   mi   trovy   obhajoby   ešte   v   nižšej   výške,   než   mi   boli priznané napadnutým uznesením VSÚ, dopustil sa tých istých pochybení ako VSÚ, a naviac aj   ďalších,   ktoré   všetky   v   konečnom   dôsledku   porušujú   moje   základné   ľudské   práva, označené v bode XII. tejto ústavnej sťažnosti.

Keďže   uznesením   samosudcu   mi   boli   priznané   trovy   obhajoby   v   celkovej   výške 71 032,-- Sk, možno konštatovať, že súdom mi neboli priznané a štátom zaplatené trovy obhajoby v sume 68 234, -- Sk.

Samosudca porušovateľa (ďalej aj samosudca) vo svojom uznesení (obdobne ako aj VSU vo svojom uznesení) v rozpore s príslušnou advokátskou tarifou (ďalej aj AT), jej ustáleným výkladom a zaužívanou súdnou praxou (tým výkladom a súdnou praxou, ktoré sú ústavne konformné):

a) nesprávne posúdil spoločné úkony právnej pomoci ako samostatné úkony právnej pomoci, a nepriznal mi za ne odmenu ako za spoločný úkon, t. j. u každého klienta zníženú o 20 %, ale túto mi priznal buď vždy len u jedného klienta ako odmenu za samostatný úkon, alebo síce ako odmenu za spoločný úkon, ale len u niektorých, samosudcom vybratých, klientov a u ostatných klientov túto odmenu vynechal,

b) pri   niektorých   úkonoch   právnej   pomoci   -   účasti   pri   vyšetrovacích   úkonoch, ktorých som sa zúčastnil v priebehu toho istého dňa, pričom tieto úkony bezprostredne na seba   nadväzovali,   nesprávne   počítal   odmenu   za   čistý   čas   trvania   všetkých   úkonov vykonaných v priebehu dňa, avšak aj podľa tohto pravidla odmenu nesprávne vypočítal, keď zle ustálil čistý čas ich trvania a výšku odmeny,

c) pri ďalších úkonoch právnej pomoci - účasti na vyšetrovacích úkonoch, ktoré boli vykonané v jeden deň a bezprostredne na seba nadväzovali, nepočítal čistý čas trvania všetkých   úkonov   vykonávaných   v   priebehu   dňa,   ale   naopak,   tieto   vyšetrovacie   úkony rozkúskoval podľa toho, v prospech ktorého obvineného mali jednotlivé osoby a ako dlho vypovedať,

d) nesprávne počítal čistý čas trvania účasti na vyšetrovacích úkonoch, keď počítal čistý čas trvania všetkých vyšetrovacích úkonov vykonaných v priebehu dňa, hoci správne mal počítať čistý čas trvania každého vyšetrovacieho úkonu osobitne,

e) za niektoré spoločné úkony právnej pomoci mi odmenu vôbec nepriznal, lebo ich nesprávne považoval za samostatné úkony, týkajúce sa len obvinených, voči ktorým bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ich považoval za úkony, ktoré sa netýkali ani jedného obvineného,

f) nepriznal mi odmeny a k nim patriaci rež. paušál za niektoré samostatné úkony právnej pomoci - rokovania s proti stranami - poškodenými stranami,

g) nepriznal mi odmenu za napísanie 3 listín o právnom úkone, dohôd o náhrade škody medzi poškodeným a obvineným, keď 6 dohôd o náhrade škody posúdil ako 3 dohody o náhrade škody (napísanie 2 dohôd o náhrade škody spojil do jedného úkonu právnej pomoci),

h) nepriznal mi odmenu   a   rež.   paušál   za úkon právnej pomoci   -   písomný návrh na zastavenie trestného stíhania, podaný na Okresný úrad vyšetrovania PZ v Považskej Bystrici,

ch) pri spoločných úkonoch právnej pomoci mi nepriznal rež. paušál v celej výške, ale iba rôzne časti rež. paušálu,

i) nesprávne určil výšku odmeny za úkony právnej pomoci vykonané v roku 2003 a

j) nesprávne zaokrúhľoval súčet odmien, keď správne mal zaokrúhliť len jednotlivé odmeny, a aj to len za úkony právnej pomoci, ktoré boli vykonané v roku 2003, a nie v rokoch predchádzajúcich, kedy zaokrúhlenie odmeny advokátska tarifa nepoznala.“

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   práv   v tom,   že „Samosudca   porušovateľa... sa riadne   nezaoberal“ jeho „námietkami,   uvedenými   v   sťažnosti   proti   uzneseniu   VSÚ, vôbec sa nezaoberal“ jeho „skutkovou a právnou argumentáciou, ani riadne nepreskúmal správnosť výrokov uznesenia VSÚ, proti ktorým... podal sťažnosť“.

Podľa sťažovateľa je „... odôvodnenie uznesenia samosudcu... nejasné a neurčité, a tým... zároveň aj nepreskúmateľné“.

Sťažovateľ   tvrdí: „Nepreskúmateľnosťou   rozhodnutia   samosudcu   bolo   porušené moje   základné   ľudské   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a   nestrannom   súde   Slovenskej   republiky,   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   právo domáhať   sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny.“

Sťažovateľ   ďalej   vidí   porušenie   svojich   práv   v tom,   že   na   základe   ním   podanej sťažnosti proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky „... Samosudca... preskúmaval aj výšku odmien za jednotlivé úkony právnej pomoci, ktorých sa... sťažnosť netýkala... napadnutým uznesením,   ktorým   rozhodoval   o   mojej   sťažnosti   proti   uzneseniu   VSÚ,   mi   priznal trovy obhajoby ešte v nižšej výške (71 032,-- Sk), než mi boli priznané uznesením VSÚ (76 878,-- Sk), čím zmenil uznesenie VSÚ k horšiemu, v môj neprospech.

Týmto uznesením samosudcu porušovateľa bol zjavne porušený zákon v ustanovení § 195 ods. 1 Tr. por...

o... sťažnosti proti uzneseniu VSÚ rozhodol samosudca, hoci podľa zákona mal o nej rozhodnúť predseda senátu.

Týmto uznesením samosudcu porušovateľa bol zjavne porušený zákon v uvedenom ustanovení § 190 ods. 2 Tr. por...“.

Sťažovateľ je toho názoru, „že ustanovenia § 553 ods.   4,   veta za bodkočiarkou Tr. por. a § 190 ods. 2 písm. c) Tr. por., ako aj uznesenie samosudcu porušovateľa, ktoré bolo vydané v súlade s týmito ustanoveniami Tr. por., sú v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj Ústavy SR), podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   SR,   v   rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom a v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, podľa ktorého každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.“.

Na   záver   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza: „Postupom   a   rozhodnutím   samosudcu porušovateľa, ako aj postupom a rozhodnutím VSÚ porušovateľa,   tak ako som uviedol v mojej sťažnosti, boli porušené moje základné ľudské práva, a to právo na to, aby moja záležitosť   bola   spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde Slovenskej republiky, zaručené v čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   právo   domáhať   sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny, právo vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 11 ods. 1 Listiny, právo na to, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, právo pokojne užívať svoj majetok a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, zaručené   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru,   právo   na   spravodlivú   odmenu za prácu, zaručené v čl. 28 Listiny a právo každého človeka na spravodlivé a priaznivé pracovné   podmienky   zabezpečujúce   najmä:   (a)   odmenu,   ktorá   poskytuje   ako   minimum všetkým pracovníkom: (I) spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania, zaručené v čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:„1. Okresný súd Považská Bystrica uznesením č. k. 1T/296/2002-760 zo dňa 19. 5. 2008 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1T 296/2002, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo, porušil právo sťažovateľa Mgr. V. L., advokáta, na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   Slovenskej republiky,   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na to, že nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi,   zaručené   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo pokojne užívať svoj majetok a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné   zásady   medzinárodného   práva,   zaručené   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivú odmenu za prácu,   zaručené   v   čl.   28   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   právo   každého   človeka na spravodlivé a priaznivé pracovné podmienky zabezpečujúce najmä: (a) odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom: (I) spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania, zaručené v čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

2. Uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 1T/296/2002-760 zo dňa 19. 5. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.

3. Mgr. V. L., advokátovi, sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000,--   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Považská   Bystrica   povinný   mu zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Považská Bystrica je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu všetkých trov   konania   na   účet   jeho   právneho   zástupcu,   advokáta   JUDr.   T.   B.,   do   3   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a čl. 28 listiny, práv podľa čl. 6 dohovoru a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 7 paktu   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T/296/2002   a jeho uznesením č. k. 1 T/296/2002-760 z 19. mája 2008.

Z argumentácie   sťažovateľa   uvedenej   v   sťažnosti   vyplýva,   že   k   porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že

- v dôsledku   nesprávnej   aplikácie   a interpretácie   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie   právnej   pomoci   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška č. 240/1990 Zb.“) a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o   odmenách   a náhradách   advokátov za   poskytovanie právnych   služieb   (ďalej len „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“)   mu   okresný   súd   ako   ustanovenému   obhajcovi   nepriznal odmenu a náhradu nákladov v správnej výške,

- okresný súd sa pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky riadne nezaoberal jeho námietkami uvedenými v sťažnosti, nezaujal k nim žiadne stanovisko, vôbec sa nezaoberal právnou a skutkovou argumentáciou, teda vôbec riadne nepreskúmal   správnosť   výrokov   uznesenia   vyššej   súdnej   úradníčky,   svoje   rozhodnutie náležite neodôvodnil, a toto je nepreskúmateľné,

- okresný   súd   porušil   ustanovenie   §   192   ods.   2   Trestného   poriadku,   pretože na základe   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   vyššej   súdnej   úradníčky   preskúmal aj výšku odmien za úkony právnej pomoci, ktorej sa sťažnosť netýkala,

- uznesením okresného súdu bola porušená zásada zákaz reformatio in peius,

- o sťažnosti proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky rozhodol samosudca napriek tomu, že o nej mal rozhodnúť predseda senátu,

- o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   vyššej   súdnej   úradníčky   rozhodoval predseda senátu, ktorý vyššiu súdnu úradníčku rozhodnutím poveril, pričom aplikoval § 553 ods. 4 Trestného poriadku a § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku, ktoré sú v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   domáhať   sa   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch; v posudzovanom prípade sú to vyhláška č. 240/1990 Zb. a vyhláška č. 163/2002 Z. z.

Výklad   ustanovenia,   ktoré   upravuje   predpoklady   na   vznik   nároku   na náhradu odmeny ustanoveného advokáta, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.

V súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľa,   že   v dôsledku   nesprávnej   aplikácie a interpretácie   vyhlášky   č. 240/1990   Zb.   a vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.   mu   okresný   súd ako ustanovenému   obhajcovi   nepriznal   odmenu   a   náhradu   nákladov   v správnej   výške a pri rozhodovaní   o jeho   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   vyššej   súdnej   úradníčky   sa   riadne nezaoberal   jeho   námietkami   uvedenými   v sťažnosti,   nezaujal   k nim   žiadne   stanovisko, vôbec sa nezaoberal právnou a skutkovou argumentáciou, teda vôbec riadne nepreskúmal správnosť   výrokov   uznesenia   vyššej   súdnej   úradníčky,   svoje   rozhodnutie   náležite neodôvodnil a toto je nepreskúmateľné, bolo úlohou ústavného súdu zistiť, či sa okresný súd nedopustil zjavnej svojvôle pri výklade ustanovení uvedených vyhlášok, či svoje právne úvahy dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil a či reagoval na všetky relevantné odvolacie námietky sťažovateľa.

Okresný súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia v tejto veci uviedol: „... vyšší súdny úradník správne zistil, že obhajcovi Mgr. L. vznikol nárok na odmenu a náhradu hotových výdavkov z dôvodu, že u obvinených sa jednalo o nutnú obhajobu a vtedy obvinení mladiství si obhajcu nezvolili. Správne postupoval vyšší súdny úradník pri určení výšky odmeny, keď za úkony právnej pomoci vykonané advokátom v roku 2001 a 2002 mu priznal odmenu vo výške 400,- Sk (za samostatný úkon právnej pomoci) a vo výške 320,- Sk (za spoločný úkon právnej pomoci), a v roku 2003 vo výške 1.830,- Sk (za samostatný úkon právnej služby) a vo výške 1.464,- Sk (za spoločný úkon právnej služby). V zmysle § 25 vyhlášky MS SR č. 163/2002 Z. z. je potrebné zaokrúhliť až výslednú odmenu ako súčet jednotlivých odmien za každý úkon právnej služby. Nakoľko však súčet odmien za úkony právnej služby vykonané za účinnosti vyhlášky č. 163/2002 Z. z. bol 36.600,- Sk, nebolo ju už potrebné viac zaokrúhľovať na celé desiatky smerom nahor.

Trestné stíhanie obv. ml. J. K. a obv. ml. S. M. bolo však právoplatne skončené v prípravnom   konaní,   preto   o   odmene   a   náhrade   hotových   výdavkov   za   obhajobu   týchto obvinených súdu neprináleží rozhodovať vzhľadom na ustanovenie § 553 ods. 4 Tr. por.. Preto vyšší súdny úradník postupoval správne, ak advokátovi nepriznal odmenu a náhradu hotových výdavkov za výsluch sv. H. M. a sv. D. K. zo dňa 11. 5. 2001, keďže sa jedná o výsluchy zákonných zástupcov, ktoré súvisia len s tým-ktorým obvineným.

Vyšší   súdny   úradník   správne   postupoval   aj   v   prípade,   keď   nepriznal   advokátovi odmenu a náhradu hotových výdavkov za účasť na výsluchu obv. P. Š. a obv. Ľ. V. zo dňa 29.   05.   2002   (voči   ktorým   bolo   trestné   stíhanie   právoplatne   zastavené   uznesením vyšetrovateľa OÚV Považská Bystrica ČVS: OUV-140/2001 zo dňa 27. 9. 2002 a ktorých advokát neobhajoval, pričom trestná činnosť týchto obvinených nesúvisela s obvinenými, resp. s niektorým obvineným, ktorých advokát obhajoval). Ani ďalšie výsluchy svedkov – R. B. zo dňa 3. 6. 2002, Ing. J. H. zo dňa 5. 6. 2002 a D. H. zo dňa 17. 6. 2002 - sa netýkali trestnej činnosti vtedy obv. ml. K., ml. B., ml. B., ml. F. a ml. T.

Za   samostatné   úkony   právnej   služby   (pomoci)   súd   považoval   najmä   prevzatie a prípravu obhajoby vrátane prvej porady s klientom, ďalšie porady s klientom v prípade, ak   bola   vykonaná   len   s   jedným   obvineným,   výsluchy   svedkov   -   zákonných   zástupcov obvinených, vypracovanie listiny o právnom úkone (dohody o náhrade škody), výsluchy svedkov súvisiace s trestnou činnosťou len jedného obvineného a písomné podania vo veci samej. Advokát   vykonal   tieto   samostatné   úkony   právnej   pomoci,   resp.   právnej   služby súvisiace s obhajobou ods. P. B.: body č. l., 9., 1 1., 13., 15., 17., 19., 21., 23., 31., 39. Pri obhajobe ods. R. F. vykonal advokát tieto samostatné úkony právnej pomoci: body č. 43., 45., 49., 51. a 53.

Úkony právnej pomoci v bodoch 63., 67., 69. a 73. sú samostatnými úkonmi pri obhajobe ods. M. K.

Samostatné   úkony   právnej   pomoci   majúce   súvis   s   obhajobou   ods.   M.   B. sú nasledovné: body 83., 87., 89., 91., 93., 97. a 99.

Pri obhajobe ods. M. T. vykonal advokát tieto samostatné úkony právnej pomoci, resp. služby: body č. 117., 125., 127., 129., 131., 133., 135., 137., 141., 145., 149 a 167. Ostatné   úkony   právnej   pomoci   (služby)   súd   považoval   za   spoločné   úkony,   ktoré sa týkali   viacerých   odsúdených.   Jedná   sa   o   výsluchy   vtedy   spoluobvinených,   svedkov, svedkov - poškodených, pričom na priznanie odmeny za tieto úkony súd bral do úvahy skutočnosť, v prospech ktorého obvineného advokát úkon právnej pomoci, prípadne úkon právnej služby vykonával (či sa výsluch svedka týkal trestnej činnosti, zo spáchania ktorej bolo   obvinenému   vznesené   obvinenie,   prípadne   či   výsluch   obvineného   sa   týkal   trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený aj iný obvinený).

Rovnako   za   spoločné   úkony   právnej   služby   súd   považoval   aj   oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania ako aj účasť na hlavnom pojednávaní (v tomto prípade sa tieto úkony právnej služby týkajú všetkých odsúdených).

Z ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) vyhl. č. 240/1990 Zb. vyplýva, že ustanovenému obhajcovi patrí odmena už za účasť na jednom vyšetrovacom úkone za každé započaté dve hodiny v závislosti od dĺžky jeho trvania. V prípade, že bolo vykonaných viac vyšetrovacích úkonov v priebehu toho istého dňa, ktoré na seba bezprostredne nadväzovali, na tom istom mieste a obhajca sa ich zúčastnil, je potrebné postupovať rovnako ako v prípade konania pred súdom, t. j. počítať čistý čas ich trvania po odpočítaní času ich prerušenia, napr. z dôvodu prestávok počas úkonu alebo medzi jednotlivými úkonmi a pre priznanie odmeny započítať   každé   začaté   dve   hodiny   (uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 14. 7. 1994, sp. zn. 3 To 83/1994, stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 26/97 zo dňa 15. 5. 1998). Uvedené pravidlo sa uplatní aj na posudzovanie jedného úkonu   právnej   služby   podľa   §   16   ods.   1   písm.   d)   vyhl.   MS   SR   č.   163/2002   Z.   z.   ako to vyplýva   z   dôvodovej   správy   k   tejto   vyhláške   a   tiež   z   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. Tpj 5/04-2.

Vzhľadom k uvedenému súd považoval za 1 úkon právnej pomoci, resp. služby úkony pod bodmi 7., 29., 65., 95., 101., 123., 143., 147. a 151., nakoľko sa vykonali v jeden deň, bezprostredne za sebou nasledovali a uskutočnili sa na tom istom mieste.

Vyšší   súdny   úradník   postupovál   správne, ak z   dôvodu   neúčelnosti   nepriznal advokátovi 2 x odmenu + 2 x režijný paušál za spísanie dohody o náhrade škody medzi obv. ml. P. B. a poškodeným P. Š. dňa 11. 5. 2001 a 2 x odmenu + 2 x režijný paušál za spísanie dohody o náhrade škody medzi obv. ml. M. T. apoškodeným P. Š. zo dňa 11. 5. 2001,   v   oboch   prípadoch   za   odcudzenie   bicykla   zn.   DEMA   a   za   odcudzenie   70   ks stopkových fréz na obrábanie kovov, ako aj za spísanie dohody o náhrade škody medzi obv. ml. M. T. a poškod. TJ Ž., FK P. za odcudzené veci v septembri 2000 a za odcudzené veci v januári 2001. Za spísanie takýchto dohôd prislúcha advokátovi 3 x odmena + 3 x režijný paušál   (viď   bod   č.   13.,   131.,   137),   keďže   spisovanie   viacerých   dohôd   medzitým   istým obvineným a tým istým poškodeným je podľa názoru súdu neúčelné a nehospodárne. Súd   taktiež   považoval   za   neúčelné   a   nehospodárne   neúmerne   vysoké   množstvo rokovaní s poškodenými, preto advokátovi za tieto rokovania odmenu nepriznal.“

Citované odôvodnenie uznesenia okresného súdu obsahuje podrobné odôvodnenie právneho názoru v otázkach posudzovania výšky odmeny a režijného paušálu sťažovateľovi ako ustanovenému obhajcovi.

Nad rámec odôvodnenia okresného súdu považuje ústavný súd potrebné vyjadriť sa k niektorým argumentom uvádzaným sťažovateľom.

K tvrdeniu sťažovateľa, že okresný súd nesprávne aplikoval § 16 ods. 1 písm. d) a § 17 ods. 2 vyhlášky č. 240/1990 Zb., keď nesprávne posúdil spoločné úkony právnej pomoci, ktoré pri obhajobe vykonal ako samostatné úkony právnej pomoci, ústavný súd uvádza,   že zo   žiadneho   ustanovenia   vyhlášky   č.   240/1990   Zb.   nevyplýva, ktoré   úkony právnej pomoci treba považovať za samostatné a ktoré za spoločné. Takéto posúdenie je v kompetencii všeobecných súdov, ktoré však nemôžu pri takomto posudzovaní používať svojvôľu,   ale   toto   ich   rozhodnutie   musí   byť   náležite   odôvodnené.   Dôvody,   pre   ktoré okresný súd posúdil niektoré úkony právnej pomoci vykonané sťažovateľom ako spoločné a niektoré ako samostatné, sú z citovaného uznesenia okresného súdu zrejmé.

Pokiaľ   sťažovateľ   poukazuje   na   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   ktorý v obdobnej   veci   ináč   posúdil   jednotlivé   úkony   právnej   pomoci   ako   spoločné, resp. samostatné, ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8   ods.   3,   §   20   ods.   1   písm.   b),   § 21,   §   22   a   §   23   ods.   1   písm.   b)]   zveruje   práve Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   resp.   jeho   plénu a kolégiám,   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01).

K tvrdeniu   sťažovateľa,   že   okresný   súd   sa   pri   rozhodovaní   odvoláva   na   výklad najvyššieho súdu uvedený v stanovisku trestného kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 26/97 z 15. mája 1998, ktorý je podľa sťažovateľa ústavne nekonformný, ústavný súd poukazuje na   už   uvádzaný   argument,   že práve   v právomoci   najvyššieho   súdu   je   podávať   výklad všeobecne záväzných právnych predpisov. Aplikáciou výkladu najvyššieho súdu okresným súdom nemôže dôjsť k porušeniu ústavou zaručených základných ľudských práv a slobôd a ani iných práv označených sťažovateľom v sťažnosti.

K tvrdeniu   sťažovateľa, že okresný   súd mal pri rozhodovaní o odmene za úkony spočívajúce v jeho účasti na vyšetrovacích úkonoch, ktoré boli uskutočnené po 1. apríli 2002,   použiť vyhlášku   č.   163/2002 Z.   z.,   a nie   vyhlášku   č.   240/1990   Zb.,   ústavný   súd poukazuje na znenie § 24 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., z ktorej vyplýva, že za úkony právnych služieb pri obhajobe v trestnom konaní a zastupovaní v konaní o priestupkoch (§ 15) vykonané do 1. januára 2003 patrí advokátovi odmena podľa doterajších predpisov. Okresný   súd   teda   postupoval   správne,   keď   aj   za   úkony   právnej   pomoci   vykonané sťažovateľom   v období   od   1.   apríla   2002   do   31.   decembra   2002   rozhodol   o odmene a náhrade výdavkov sťažovateľa podľa vyhlášky č. 240/1990 Zb.

K tvrdeniu sťažovateľa, že mu nebola priznaná odmena a k nej patriaci režijný paušál za úkony právnej pomoci pri výsluchu svedkov z dôvodu, že sa ich výpovede týkali len niektorých   obvinených,   u ktorých   bolo   v prípravnom   konaní   trestné   stíhanie   zastavené, ústavný   súd   poukazuje na   znenie   ustanovenia   §   553   ods.   4   Trestného   poriadku,   podľa ktorého   o výške   odmeny   a náhrady   rozhodne   na   návrh   obhajcu   alebo   zástupcu   z radov advokátov (v odvolacom konaní), ktorý bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6, orgán   činný   v trestnom   konaní,   ktorého   rozhodnutím   sa   trestné   stíhanie   právoplatne skončilo. Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ takýto návrh podal.

Sťažovateľ tiež uvádza, že uznesením okresného súdu mu nebola priznaná odmena a k nej patriaci režijný paušál za účasť na výsluchoch obvinených, ktorých neobhajoval. Podľa   názoru   ústavného   súdu   nepriznanie   odmeny   ustanovenému   advokátovi   za   účasť na výsluchoch obvinených, ktorých trestná činnosť nijako nesúvisí s obvinenými, ktorých obhajuje, v žiadnom prípade nemôže znamenať zásah do sťažovateľových práv, ktorých porušenie namieta.

K tvrdeniu sťažovateľa, že mu nebola priznaná odmena za rokovania s poškodenými, za   spísanie   viacerých   dohôd   o náhrade   škody   medzi   tými   istými   obvinenými a poškodenými,   ústavný   súd   poukazuje   na   ustanovenie   §   13   ods.   3   zákona   Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov, ktorý bol účinný v čase poskytovania právnej pomoci sťažovateľom, že advokát je povinný dbať na to, aby jeho právna pomoc bola účelná a hospodárna.

K tvrdeniu sťažovateľa, že vo viacerých prípadoch mu bol priznaný len jeden režijný paušál dohromady za viac spoločných úkonov právnej pomoci, hoci správne mu mal byť priznaný   režijný   paušál   ku   každému   spoločnému   úkonu   právnej   pomoci,   ústavný   súd poukazuje na sťažovateľom   citované   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   To   10/2004 z 26. mája 2004, z ktorého vyplýva nielen to, že obhajca má nárok na odmenu za každý úkon právnej pomoci a popri ňom aj na režijný paušál a že režijný paušál patrí ku každému úkonu právnej pomoci, ale aj to, že ak úkony právnej služby vykoná obhajca v jeden deň, na rovnakom mieste a v bezprostrednej časovej nadväznosti, považujú sa takto vykonané úkony na účely priznania režijného paušálu za jeden úkon.

Vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa,   že   okresný   súd   nesprávne   určil   výšku odmeny za úkony právnej služby v roku 2003, keď výšku odmeny za jeden úkon právnej služby   určil   v sume   1 830 Sk,   pričom   správne   má   byť 1   840 Sk,   a pri   obhajobe   dvoch a viacerých osôb určil výšku odmeny v sume 1 464 Sk, pričom správne má byť 1 480 Sk, ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je   oprávnený   v detailoch   preskúmavať   každé   jednotlivé rozhodnutie všeobecných súdov o trovách konania. Predstava, že nesprávne určená výška odmeny   (pričom   v okolnostiach   prípadu   rozdiel   pri   jednom   úkone   právnej   služby má predstavovať   sumu   10 Sk)   by   sa   mohla   materiálne   dotknúť   akéhokoľvek   ústavou garantovaného práva, je neprijateľná.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   arbitrárnosť   ani   nedostatočné   odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu pri aplikácii ustanovení vyhlášky č. 240/1990 Zb. a vyhlášky č. 163/2002   Z.   z.,   ktoré   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

Ústavný súd zdôrazňuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom súdov a s ich právnymi závermi, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny   názor   všeobecných   súdov   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo   možné   uvažovať   len   v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   v napadnutom rozhodnutí okresného súdu o takéto rozhodnutie nejde.

K argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa nedostatku odôvodnenia okresného súdu, pokiaľ ide o nepriznanie odmeny za úkon právnej pomoci (návrh na zastavenie trestného stíhania   obv.   R.   F.   z   25.   júna   2001),   ústavný   súd   uvádza,   že   v konaní,   v ktorom sťažovateľovi   odmena   okresným   súdom   priznaná   bola, aj   keď   nie v ním   požadovanom rozsahu,   uvedené pochybenie v odôvodnení   rozhodnutia   per   se nemôže   dosiahnuť takú intenzitu, aby spôsobilo zásah do označených práv uvedených v sťažnosti.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   samotná   skutočnosť,   že   v   konečnom   dôsledku   môže nastať   stav,   keď   nebudú   uspokojené   všetky   nároky   advokáta   pri   obhajobe   v trestnom konaní,   nemusí   viesť   k protiústavným   dôsledkom.   Toto   riziko,   ktoré   advokát   nesie,   je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením pri obhajobe v trestnom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá   i   riziko   neuhradenia   odmeny   za   odvedenú   prácu,   je   na   druhej   strane   vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Námietka sťažovateľa, že okresný súd porušil ustanovenie § 192 ods. 2 Trestného poriadku, pretože na základe sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky preskúmaval aj výšku odmien za jednotlivé úkony právnej pomoci, ktorých sa jeho sťažnosť netýkala, ústavný súd poukazuje na znenie § 192 ods. 2 Trestného poriadku, z ktorého vyplýva,   že   ak   sa   sťažnosť   týka   len niektorej   z vecí,   o ktorých   sa   rozhodlo   tým   istým uznesením,   preskúma   nadriadený   orgán   len   správnosť   výrokov   týkajúcich   sa   tejto   veci a konanie predchádzajúce preskúmavanej časti.

Uznesením vyššej súdnej úradníčky bolo rozhodnuté o odmene a náhrade hotových výdavkov   sťažovateľa   jedným   výrokom,   v ktorom   sú   špecifikované   jednotlivé   úkony pri obhajobe toho-ktorého obvineného a výška odmeny, ktorá sťažovateľovi patrí za tieto úkony.   Vyššia   súdna   úradníčka   teda   nerozhodovala   o každom   úkone   právnej   pomoci osobitným výrokom.

Okresný súd preto postupoval správne, keď preskúmal celý výrok, proti ktorému sťažnosť sťažovateľa smerovala.

Ďalšia námietka sťažovateľa spočíva v tom, že uznesením okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky, boli sťažovateľovi priznané   nižšie   trovy   obhajoby   ako   boli   priznané   uznesením   vyššej   súdnej   úradníčky, čím bola porušená zásada zákaz reformatio in peius.

Zásada   zákaz   reformatio   in   peius   je   jednou   z   esenciálnych   zásad   spravodlivého (trestného)   procesu,   z ktorej   vyplýva,   že   postavenie   obvineného   sa   nemôže   zhoršiť iba v dôsledku toho, že využije právo na podanie opravného prostriedku. Teória túto zásadu odôvodňuje nutnosťou garantovať možnosť obvineného napadnúť rozsudok v čo najširšom rozsahu bez obáv z rizika, že si situáciu zhorší (Šámal, P. a kolektív: Trestný poriadok, komentár, II. diel. Piate vydanie. Praha: C. H. Beck 2005. 1959 s.), teda ako garanciu slobody odvolacieho práva a v dôsledku toho i práva na obhajobu.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   zásada   zákaz   reformatio   in   peius   sa   vzťahuje   iba na obvineného   a v žiadnom   prípade   ju   nemožno   aplikovať   pri   rozhodovaní   o sťažnosti advokáta proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky, ktorým bolo rozhodnuté o trovách nutnej obhajoby.

Vo   vzťahu   k   argumentácii   sťažovateľa   týkajúcej   sa   porušenia   jeho   práv   tým, že okresný   súd   aplikoval   pri   rozhodovaní   o nároku   sťažovateľa   na   odmenu   a náhradu nákladov § 553 ods. 4 Trestného poriadku a § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku, ktoré sú podľa sťažovateľa v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl.   36   ods.   1   listiny,   a tým,   že   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   vyššej   súdnej úradníčky rozhodoval predseda senátu, ktorý vyššiu súdnu úradníčku rozhodnutím poveril, ústavný súd uvádza, že z princípu legality ako imanentného znaku právneho štátu možno vyvodiť aj príkaz aplikácie zákonných právnych noriem. Výkon zákonnej právnej normy nie   je čosi,   čo   je   k dispozícii   orgánom   ju   aplikujúcim.   Tieto   orgány   sú   právnu   normu povinné   aplikovať.   Ak   teda   zákonodarca   novou   právnou   úpravou   chce   umožniť, aby o odmenách   a náhradách   ustanovených   obhajcov   mohol   rozhodovať   vyšší   súdny úradník, a tento svoj zámer zakotví zodpovedajúcim (ústavne súladným) spôsobom do textu právneho   predpisu,   potom   sú   súdy   povinné   právne   normy   aplikovať   tak,   aby   zámer zákonodarcu naplnili.

V posudzovanom prípade zákonodarca dal možnosť, aby o odmenách a náhradách ustanovených   obhajcov   v zmysle   §   553   ods.   4   Trestného   poriadku   mohol   rozhodovať aj vyšší   súdny   úradník   poverený   predsedom   senátu.   Ak   teda   o sťažovateľovom   nároku rozhodla   vyššia   súdna   úradníčka,   potom   nemožno   takýto   postup   z   ústavnoprávneho hľadiska namietať. Možné by to bolo jedine vtedy, ak by okresný súd vo svojom postupe nerešpektoval   zámer   tvorcu   právnej   normy   spôsobom   nesúladným   s jednotlivými ustanoveniami   ústavy   alebo   s ústavou   ako   celkom,   alebo   aj v tom   prípade,   ak   by   súd postupoval   podľa   právnych   noriem,   ktoré   boli   predpísaným   spôsobom   vyhlásené za nesúladné s ústavou.

Ak   by   teda   sťažovateľ   chcel   dosiahnuť   prehodnotenie   postupu   súdu   vo   svojom prípade, muselo by dôjsť ku konštatovaniu nesúladu predmetných ustanovení s ústavou. To sa však do momentu rozhodovania ústavného súdu nestalo.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych úradníkoch“) úkonmi vyššieho súdneho úradníka sú a) konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom, b) skutkový a právny rozbor veci a c) iné úkony súdu.

Podľa § 3 ods. 5 zákona o súdnych úradníkoch vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na   základe   poverenia   sudcu   samostatne.   Poverenie   je   súčasťou   rozvrhu   práce   alebo súčasťou súdneho spisu.

Z už   uvedených   ustanovení   je   zrejmé,   že   vyšší   súdny   úradník   pri   rozhodovaní o odmene   a náhrade   výdavkov   ustanoveného   advokáta   postupuje   samostatne.   Predseda senátu, ktorý vyššieho súdneho úradníka poveruje, nie je na základe žiadnych ustanovení právnych predpisov oprávnený dávať vyššiemu súdnemu úradníkovi pokyny, ako má vo veci rozhodnúť.

Ustanovenie   §   3   ods.   6   zákona   o súdnych   úradníkoch,   podľa   ktorého   skutkový a právny rozbor veci pridelenej sudcom vykoná vyšší súdny úradník s návrhom na ďalší postup v konaní a s odkazom na pramene práva, literatúru a judikatúru súdov, z ktorej čerpal, na ktorý poukazuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti, sa vzťahuje k úkonom vyššieho súdneho úradníka podľa už citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b) zákona o vyšších súdnych úradníkoch.

S ohľadom   na   uvedené   nemožno   na   základe   argumentácie   sťažovateľa spochybňujúcej platné znenie ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu dospieť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods.   1 listiny odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy

Sťažovateľ tvrdil, že boli porušené jeho práva okresným súdom tým, že o sťažnosti proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky rozhodoval samosudca v rozpore s rozvrhom práce okresného súdu na rok 2008.

Ústavný súd sa oboznámil s rozvrhom okresného súdu na rok 2008 a zistil, že vyššia súdna   úradníčka   bola   pridelená   na   vykonávanie   úkonov   a činnosť   vyššieho   súdneho úradníka podľa zákona o súdnych úradníkoch a podľa poverenia sudcu pre senát 1 T, ktorej predsedom   je   JUDr.   M.   Č.   a zastupujúcim   sudcom   JUDr.   I.   H.   Bolo a je   súčasne   v právomoci   predsedu   senátu,   resp.   zastupujúceho   sudcu   prideľovať   veci   a rozhodovať   o činnosti   vyššej   súdnej   úradníčky   aj   vo   veciach   priznávania   náhrady   trov   a nákladov advokátom   vyplývajúcim   z povinnej   obhajoby,   čo   vyššia   súdna   úradníčka   aj urobila. O opravnom   prostriedku   rozhodoval   JUDr.   I.   H.   v súlade   s rozvrhom   práce   a svojou kompetenciou.   V rozhodnutí   je   síce   podpísaný   ako   samosudca,   je však   nesporné,   že   je zastupujúcim   sudcom   predsedu   senátu   a   vo   veci   rozhodol   v súlade   s rozvrhom   práce. V okolnostiach   veci   išlo   o zrejmú   chybu   v   písaní,   keď   namiesto   predseda   senátu   bolo v závere   uznesenia   okresného   súdu   pri   mene   sudcu   uvedené   samosudca,   preto   ani táto argumentácia   sťažovateľa   nesignalizuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   možnú   príčinnú súvislosť s porušením ním označených práv.

3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danej   veci   nie   je   dôvod,   aby   odlišne   posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   odkazuje na svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   základné   právo   zaručené   v   čl. 20   ods. 1   (čo   v celom rozsahu   platí,   pokiaľ   ide   o právo   zaručené   v čl.   11   ods.   1   listiny   a   čl. 1   dodatkového protokolu)   zahŕňa   požiadavku   minimálnych   garancií   procesnej   povahy   ustanovených priamo   v označenom   článku   ústavy,   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ak rozhodnutím   okresného   súdu   v označenom   konaní nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, potom už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Napokon   ústavný   súd   pripomína   aj   svoju   stabilizovanú   judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl. 46   až   čl.   48   ústavy,   resp. v spojení s ich porušením.

Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o nákladoch trestného konania, nie sú   konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci   samej, pokiaľ ide o vinu obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru,   na   ktoré   sa   vzťahuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   V rámci   konania   o nákladoch trestného konania preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

5. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 28 listiny a čl. 7 paktu

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením okresného súdu a namietaným porušením práv podľa čl. 28 listiny a čl. 7 paktu, preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   hodnotí   podanú   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009