znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 150/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. B., B., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave z 11. júla 2007 sp. zn. 1 Tos 53/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2007 doručená   sťažnosť   V.   B. (ďalej   len „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“) a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 11. júla 2007 sp. zn. 1 Tos 53/2007.

Sťažovateľ   uviedol,   že   je voči   nemu   na Okresnom   súde   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 67/07 vedené trestné konanie pre trestný čin podľa § 20 v spojení   s   §   147   ods.   1   Trestného   zákona;   do   väzby   bol   vzatý   na   základe   uznesenia okresného súdu z 26. augusta 2006 sp. zn. Tp 1674/06 z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (kolúzna väzba), pričom väzba začala plynúť 24. augusta 2006.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd na verejnom zasadnutí 22. mája 2007 rozhodol o odôvodnenosti existencie väzobných dôvodov a o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Proti uvedenému uzneseniu sťažovateľ následne podal sťažnosť, o ktorej krajský súd   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   napadnutým   uznesením   z 11.   júla   2007   sp. zn. 1 Tos 53/2007   tak,   že sťažnosť   zamietol. Uvedené   rozhodnutie   bolo právnej   zástupkyni sťažovateľa doručené 8. augusta 2007.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   krajský   súd   uvedeným   uznesením   porušil   jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Argumentuje   tým,   že   krajský   súd   „rozhodol   o mojej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na základe mojej sťažnosti bez môjho vypočutia“.

Na základe   uvedeného   sťažovateľ vo   svojom   návrhu výroku   rozhodnutia   (petite) žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1/ Krajský súd v Bratislave v konaní pod sp. zn. 1 Tos 53/2007 uznesením zo dňa 11. júla 2007 porušil základné právo V. B. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to v súvislosti so zamietnutím sťažnosti o prepustenie z väzby bez jeho vypočutia 2/ Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 53/2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prípadoch rozhodovania súdu o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby alebo rozhodovania   súdu   o ponechaní   obvineného   vo   väzbe,   či   jeho   prepustení   z nej   môže dotknutá osoba vzniesť požiadavku, aby jej bolo umožnené byť pred rozhodnutím súdu osobne   vypočutou.   Pokiaľ   je   taká   požiadavka   relevantná,   spĺňajúca   určité   kvalitatívne náležitosti,   minimálne   z nej   musia   byť   zrejmé   konkrétne   fakty,   ktoré   sa   nezdajú   ani nepravdepodobné   ani   bezvýznamné,   majúce   na   rozhodovanie   súdu   význam,   a   ktoré nemožno objasniť inak, než osobným vypočutím, je povinnosťou súdu osobné vypočutie vykonať; súd, ktorý nevyhovie požiadavke na osobné vypočutie v týchto prípadoch, musí v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, aké dôvody ho viedli k odopretiu tohto výsluchu.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   ani   z ústavy,   ani   z dohovoru   a ani   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplýva povinnosť vytvoriť priestor na vypočutie v dvoch stupňoch. Ďalej ústavný súd považuje za nutné v súlade so svojou už ustálenou judikatúrou (porov. I. ÚS 352/06-56) zdôrazniť, že absencia osobného vypočutia v konaní o žiadosti   obvineného   o prepustenie   z väzby   neznamená   vždy   automaticky   porušenie ústavne   zaručených   práv   a slobôd,   ale   každý   prípad   treba   posudzovať   individuálne, vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, vrátane toho, či sťažovateľ vzniesol požiadavku, aby mu bolo umožnené byť pred rozhodnutím súdu osobne vypočutý, a táto požiadavka spĺňala určité kvalitatívne náležitosti.

Ústavný súd konštatuje, že zo spisov ani zo sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ osobné   vypočutie   pred   krajským   súdom   požadoval,   ani že   by   v tejto   súvislosti   uviedol jedinú konkrétnu námietku, ktorej preukázanie by, vo vzťahu k existujúcim konkrétnym väzobným   dôvodom,   reálne   mohlo   v rámci   vypočutia   vyvrátiť   konkrétny   dôvod opodstatňujúci   väzbu.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   v postupe   krajského   súdu   také nedostatky,   ktoré   by   porušovali   základné   práva   sťažovateľa,   jeho   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008