znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 150/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. L., K., zastúpeného JUDr. D. S., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž-o-KS   64/2006 z 21. marca 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2007 doručená sťažnosť Ľ. L. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 Sž-o-KS 64/2006 z 21. marca 2007.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   rozsudok   súdu   je   nelogický,   arbitrárne   nesprávny a preto   nezákonný,   neústavný   a odvolací   súd   sa   nevysporiadal   ani   s rozhodným   bodom odvolania, v zmysle ktorého sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozsudku súdu I. stupňa pre neúplnosť spisového materiálu podľa § 250 j ods. 3 O. s. p., a to napriek tomu, že ako súd I. stupňa tak aj NS SR zistil správne skutkový stav ale ho nesprávne právne posúdil a ani jeho úvahy nezodpovedajú obsahu zisteného skutkového stavu., ak tvrdí, že nebola splnená prvoradá   podmienka   pre   uplatnenie   práva   na   prístup   k informáciám,   t.   j.   existencia požadovanej informácie.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti vydal tento nález:

„Základné právo L. L. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 3. 2007 č. k. 6 Sž-o-KS 64/2006 porušené bolo.

Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 3. 2007 č. k. 6 Sž-o-KS 64/2006 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný vyplatiť sťažovateľovi Ľ. L. trovy právneho zastúpenia v sume   6.309,40.-Sk   na   účet   právnej   zástupkyne   JUDr.   D.   S.,   K.,   do   15   dní   od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 70/00).

Podstata námietok sťažovateľa smeruje len do oblasti prehodnocovania dokazovania vykonaného   pred   všeobecnými   súdmi,   s cieľom „obnoviť   možnosť   preskúmania rozhodovania   dekana   F.   v K.   o jeho   neprijatí   na   štúdium   na   tejto   fakulte“, a to   cez prehodnotenie   písomných   testov,   ktoré   chcel   dodatočne   dosiahnuť   práve   cez   konanie o prístupe k informáciám, čo však ústavnému súdu zásadne neprislúcha. Ústavný súd totiž nie je superrevízny orgán, či inštitúcia, a nemá preto ani neobmedzené právo prieskumu predchádzajúcich   konaní tak,   ako sa   toho   domáhal sťažovateľ.   Navyše   výsledky   týchto konaní, by sa už nemohli dotknúť právoplatného rozhodnutia o jeho neprijatí na vysokú školu v školskom roku 2004/2005.

Ústavný   súd   súčasne   poznamenáva,   že   na   úrovni   podústavného   práva   neexistuje nárok sťažovateľa, aby povinná osoba (vysoká škola) archivovala z talentových skúšok aj testy   po   skončení   prijímacieho   konania   na   vysokú   školu,   pokiaľ   tento   nárok   neuplatní bezprostredne, resp. v určenej lehote pre preskúmanie tohto konania.

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem iného umožniť každému reálny   prístup   k súdu   a k tomu   zodpovedajúca   povinnosť   súdu   o veci   konať.   Ak   osoba uplatní svoje právo v súlade s procesnými zásadami, orgány verejnej moci majú povinnosť umožniť   každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl.   46   ústavy   stal   účastníkom súdneho   konania   (nález   II.   ÚS   14/01   z 24.   augusta   2001).   Už   samotné   konanie a rozhodovanie súdov je prejavom toho, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je rešpektované.

K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností (vrátane sťažnosťou napadnutých rozhodnutí)   vyplýva,   že   sťažovateľovi   nebolo   odňaté   a ani   obmedzované   právo   byť účastníkom konania a že mohol svoje práva dané hmotno-právnymi a procesno-právnymi predpismi v konaní uplatniť. Súdy svoj postup a rozhodnutia riadne odôvodnili.

Ústavný súd v závere konštatuje, že postupom štátneho orgánu nijako nemohlo dôjsť k porušeniu namietaných garantovaných ústavných práv.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007