znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 150/05-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť V. F., t. č. vo väzbe v K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ntv I-19/2004 z 20. decembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2005 doručená a 21. februára 2005 upresnená sťažnosť V. F., t. č. vo väzbe v K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K., ktorou sťažovateľ porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   6 Ntv   I-19/2004   z 20.   decembra 2004   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie“), ktorým bola predĺžená lehota trvania väzby sťažovateľa.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   31.   januára   2002   sťažovateľ   prekročil   štátne   hranice Slovenskej republiky za účelom plnenia služobných povinností a obchodného rokovania so zahraničnými partnermi. Následne 28. februára 2002 bolo voči sťažovateľovi začaté trestné stíhanie   a Okresný   súd   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vydal   v uvedený   deň   na sťažovateľa zatýkací rozkaz.

Na základe rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu Krajského súdu   v Splite z 1. marca 2002 č. I Kir-402/02 bol sťažovateľ počnúc 1. marcom 2002 vzatý do   väzby z dôvodu extradičného konania na základe zatýkacieho rozkazu z 28. februára 2002.

Dňa 26. júna 2002 bol sťažovateľ vydaný orgánom Slovenskej republiky, pričom uznesením okresného súdu z tohto dňa bol vzatý do väzby podľa § 68 Trestného poriadku (ďalej aj „TP“) na základe § 67 ods. 1 písm. a) a b) TP.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Ntv 19/02 z 5. decembra 2002 bola zamietnutá žiadosť o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu s tým, že naďalej je u neho daný dôvod väzby už len podľa § 67 ods. 1 písm. a) TP.

Sťažovateľ   podal   30.   septembra   2002   okresnému   súdu   a Krajskej   prokuratúre v Košiciach podanie, predmetom ktorého bolo počítanie „zákonnej lehoty trvania väzby šesť mesiacov“, ktorá podľa sťažovateľa uplynula 1. septembra 2002. Až následne po tomto krajský prokurátor podal okresnému súdu žiadosť o nezapočítanie doby, počas ktorej bol sťažovateľ vo vydávacej väzbe v cudzine. Okresný súd svojím rozhodnutím z 21. októbra 2002 žiadosti krajského prokurátora vyhovel a Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) svojím rozhodnutím sp. zn. 6 To 351/02 z 18. novembra 2002 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Dňa 23. júla 2004 podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, ktorá bola uznesením č.   k.   III.   ÚS   284/04-13   z 29.   septembra   2004   odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu.

Dňa   22.   decembra   2004   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   Krajského   súdu v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 44/04 zo 16. decembra 2004, ktorým   tento   súd   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 23. decembra 2004 sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 91/2004 z 13. januára 2005 tak, že podanú sťažnosť zamietol.

Dňa 29. decembra 2004 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Ntv I-19/2004 z 20. decembra 2004, ktorým predĺžil väzbu sťažovateľa do 26. júna 2005.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 6 Ntv I-19/2004 z 20. decembra 2004, ako aj postupom, ktorý predchádzal vydaniu tohto uznesenia, porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru:

Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukázal predovšetkým na to, že „dôvodnosť väzby treba nevyhnutne skúmať z hľadiska dostatočne odôvodneného trestného stíhania, nevyhnutnosti   použitia   väzby   vzhľadom   na   iné   zaisťovacie   prostriedky   alebo   inštitúty nahrádzajúce väzbu, primeranosti použitia väzby s prihliadnutím na stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť a očakávaný trest, ale predovšetkým z hľadiska existencie konkrétnych skutočností predpokladaných zákonom“.

Ďalej sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že „podmienky na útekovú väzbu sú dané vtedy,   ak   sa   možno   dôvodne   domnievať,   že   obvinený   sa   pokúsi   vyhnúť   sa   trestným dôsledkom   svojho   konania   spôsobom,   ktorým   by   sa   stal   dočasne   alebo   trvale   fyzicky nedostihnuteľným, a teda aj nepostihnuteľným“. V tejto súvislosti uviedol, že v čase, keď úplne legálne prekročil štátne hranice Slovenskej republiky, „miesto svojho pobytu nijako netajil a jeho kolegovia, resp. zamestnanci vedeli a to veľmi presne ako a kde“ ho možno kontaktovať a „zo strany orgánov činných v trestnom konaní nebol vykonaný žiaden úkon smerujúci k doručeniu akejkoľvek písomnosti a to na akúkoľvek adresu – ani domov, ani na pracovisko“.   Sťažovateľ   nesúhlasí   s konštatovaním   najvyššieho   súdu   v napadnutom rozhodnutí,   podľa   ktorého „úteková   väzba   obvinených   vychádza   z konkrétneho   konania obvinených,   ktorí   iba   niekoľko   dní   pred   začatím   trestného   stíhania,   4.   februára   2002, odcestovali dňa 31. januára 2002 do zahraničia“. Takáto formulácia je podľa sťažovateľa „zavádzajúca a účelová. Pravdou je, že obvinení vycestovali do zahraničia v čase, keď ani len netušili, že v budúcnosti sa začne trestné konanie vo veci, ktorú v čase vycestovania považovali za vysporiadanú (uzavretím kúpnych zmlúv a prevodom spoločností, prípadne práv so spoločnosťami súvisiacimi na tretie osoby, o čom nie je žiadna pochybnosť). V čase ich   vycestovania   žiadne   trestné   stíhanie   nebolo   ani   len   začaté   vo   veci,   toto   začalo 4. februára 2002 a voči sťažovateľovi až 28. februára 2002!! Počas doby, kedy sťažovateľ bol   štatutárnym   orgánom   spoločností   B.,   s.   r.   o.   a H.,   a.   s.,   (...)   bola   opakovane preverovaná činnosť oboch spoločností a to nielen zo strany daňových orgánov, štátneho dozoru, ale i samotnými orgánmi činnými v trestnom konaní a pričom sťažovateľom boli vždy   rešpektované   pokyny   orgánov,   vykonávajúcich   tú   -   ktorú   kontrolu,   preverenie. Súčinnosť s akýmkoľvek   kontrolným,   prešetrujúcim orgánom bola   zo strany sťažovateľa vždy zabezpečená“.

Sťažovateľ   poukázal   ďalej   na   to,   že „podľa   ustálenej   aj   medzinárodnej   praxe (vrátane   rozhodnutí   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky),   základné   princípy,   ktoré   sa týkajú vzatia osoby do väzby a držania v nej, vrátane nebezpečenstva úteku ako väzobného dôvodu, predpokladajú medziiným, že

- medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu musí byť dodržaná primeraná a spravodlivá rovnováha („fair and just balance“),

-   dôvody   pre   väzbu   musia   byť   významné   a dostatočné,   a súd   má   vo   svojom rozhodnutí uviesť argumenty pre a proti existencii verejného záujmu, ktorý odôvodňuje – s náležitým   zreteľom   aj   na   princíp   prezumpcie   neviny   –   odchýlenie   sa   od   pravidla rešpektovania osobnej slobody jedinca,

- nebezpečie úteku trestne stíhanej osoby nemôže vyplývať len z jednej skutočnosti (napr. výška hroziaceho trestu, možnosť ľahko prekročiť hranice), ale musí byť založené na súhre okolností.

Do   úvahy   treba   vziať   viaceré   významné   faktory   –   charakter   stíhanej   osoby,   jej morálka, domov, zamestnanie, jej majetkové pomery, rodinné vzťahy... Vzájomné posúdenie môže buď potvrdiť existenciu nebezpečenstva úteku, alebo ho znížiť do takej miery, že väzbu neopodstatňuje.“

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „opakovane a to i po podaní sťažovateľa, kde opätovne uviedol všetky vyššie opísané skutočnosti, nerešpektoval v jeho prípade vyššie označené zásady a obsah jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, tieto pri svojom rozhodovaní neaplikoval a vo svojom rozhodnutí sa s vyššie uvedeným následne vysporiadal   právne   neakceptovateľným   spôsobom   -   kedy   bez   uvedenia   čohokoľvek konkrétneho, čo by svedčilo dôvodnosti tzv. útekovej väzby - mal za to, že je tu naďalej odôvodnená obava, že by sťažovateľ po prepustení na slobodu ušiel“.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   v jeho   prípade   bolo   nezákonne   postupované   aj s ohľadom na § 378 ods. 2 TP platného a účinného v čase jeho vydania orgánom Slovenskej republiky, podľa ktorého obvinený môže byť stíhaný len pre trestné činy, pre ktoré bol vydaný, okrem prípadu, že bol daný dodatočný súhlas na trestné stíhanie pre ďalšie trestné činy. Podľa tvrdenia sťažovateľa v súdnom a ani trestnom spise sa nenachádza rozhodnutie, z ktorého   by   bolo   zrejmé,   pre   trestné   stíhanie   ktorých   trestných   činov   bol   na   územie Slovenskej   republiky   sťažovateľ   vydaný.   V súdnom   spise   sa   nachádza   iba   odpoveď Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré na dopyt okresného súdu 21. júna 2002   uviedlo,   že   bol   vydaný   pre   trestné činy   uvedené v zatýkacom   rozkaze,   konkrétne procesné rozhodnutie v tejto veci v súdnom spise však podľa sťažovateľa absentuje.Napokon   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   počítanie   trvania   väzby,   keď poukazuje na výnimku z počítania lehôt podľa § 71 ods. 1 a 8 TP, ktorá je uvedená v § 71 ods. 7 TP, podľa ktorého môže súd rozhodnúť o nezapočítaní doby, po ktorú sa obvinený nemohol zúčastňovať na úkonoch trestného konania v dôsledku toho, že bol v útekovej väzbe, a to za predpokladu, že takýto návrh podá prokurátor. S uvedeným sa stotožňuje aj stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. l Spr. 1152/00-9 z 27. októbra 2002,   podľa   ktorého   Trestný   poriadok   nepredpokladá   automatické   nezapočítanie   doby obmedzenia osobnej slobody v cudzine do doby trvania väzby podľa vnútroštátneho práva. Podľa názoru sťažovateľa, keďže ide o výnimku z počítania lehôt trvania väzby, je potrebné takýto návrh podať predtým, ako uplynie zákonná doba väzby uvedená v § 71 ods. 1 TP. Pokiaľ teda krajský prokurátor podal návrh na nezapočítanie väzby v cudzine do celkovej doby trvania väzby až 9. októbra 2002 a nebol podaný ani návrh na predĺženie lehoty väzby v lehote 10 dní pred 1. septembrom 2002, nepostupoval v súlade s Trestným poriadkom.Vzhľadom   na uvedené skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby ústavný   súd   nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 NtvI–19/2004 o predĺžení väzby porušil právo V. F. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 NtvI–19/2004 zo dňa 20. decembra 2004 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do jedného mesiaca od dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...).

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem (...) prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe   postupu   ustanoveného   zákonom   (...)   zákonným   zatknutím   alebo   pozbavením slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania   trestného činu,   alebo ak sú   oprávnené dôvody   domnievať sa,   že je potrebné zabrániť v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 6 Ntv I-19/2004 z 20. decembra 2004 a jeho skutkovým a právnym názorom uvedeným v napadnutom uznesení, týkajúcim sa predĺženia trvania väzby, pretože podľa   sťažovateľa   dôvody   útekovej   väzby   v jeho   prípade   neexistovali   a ani   neexistujú. Sťažovateľ spochybňuje zákonnosť trestného stíhania vedeného proti nemu po jeho vydaní z Chorvátska   na   tom   podklade,   že „v súdnom   a ani   v trestnom   spise   sa   nenachádza rozhodnutie“ o jeho vydaní na územie Slovenskej republiky, a namieta nezákonnosť trvania väzby   z dôvodu   oneskoreného   podania   návrhu   krajským   prokurátorom   a rozhodnutia okresného súdu o nezapočítaní doby strávenej v tzv. vydávacej väzbe v zahraničí do trvania celkovej doby väzby.

Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, pozri tiež nález sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001).

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade najvyššieho súdu) vo veci sťažovateľa, t. j. prejednanie a rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa sp. zn. 6 Ntv I-19/2004 z 20. decembra 2004, sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy a dohovoru.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol, že: „Z obsahu trestných spisov vyplýva, že dôvody väzby oboch obvinených, tak ako vyplývajú   z doterajších   rozhodnutí   súdu   o ich   väzbe,   vrátane   posledného   rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o predĺžení lehoty trvania ich väzby, zostávajú naďalej odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami. Najvyšší súd preto odkazuje v tomto smere na dôvody uvedené v týchto uzneseniach. Úteková väzba oboch obvinených vychádza z konkrétneho konania obvinených.   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   uznesení   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby konštatoval, že obvinení iba niekoľko dní pred začatím trestného stíhania v zmysle § 160 ods.   1   Tr.   por.   (4.   februára   2002)   odcestovali   dňa   31.   januára   2002   o 23.30   hod.   do Rakúska a následne do Chorvátska a orgány činné v trestnom konaní hodnotili túto cestu i následný   pobyt   obvinených   v cudzine   v súvislosti   s podozrením   zo   spáchania   trestných činov.   Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   a osoby   oboch   obvinených   je   preto naďalej odôvodnená obava, že by po prepustení na slobodu ušli do cudziny, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu (§ 67 ods. 1 písm. a) Tr. por.).

Vo vzťahu k stavu vyšetrovania treba uviesť, že obsah spisov (v súčasnosti všetkých 63   predložených   zväzkov)   preukazuje   vyššie   uvedené   tvrdenia   generálneho   prokurátora obsiahnuté   v jeho   návrhu.   Konkrétne   skutočnosti   vyplývajúce   z vykonaných   dôkazných prostriedkov stále preukazujú podozrenie, že obvinení spáchali trestné skutky, pre ktoré sú trestne stíhaní.

Konkrétny   stav   dokazovania   v   súčasnom   štádiu   trestného   stíhania,   taktiež preukazuje, že v záujme skončenia vyšetrovania je potrebné vykonať dôkazné prostriedky v rozsahu, v akom to konštatuje návrh generálneho prokurátora. Významnou skutočnosťou stále zostáva zabezpečenie výsledkov pretrvávajúceho veľkého počtu dožiadaní o právnu pomoc.   Ale   z   hľadiska   preukázania   subjektívnej   stránky   konania   oboch   obvinených (preukázanie ich úmyslu použiť získané finančné prostriedky na priame obohatenie seba alebo iných osôb), majú tieto dožiadania rozhodujúci význam, a v tomto smere sa stav konania   významne   nezmenil.   V   konečnom   dôsledku   ide   aj   o   preverenie   obhajoby obvinených. (...)

Vychádzajúc   zo   všetkých   uvedených   skutočností,   hodnotených   jednotlivo   i   v   ich súhrne,   Najvyšší   súd   SR   uzaviera,   že   k   zistenému   dôvodu   väzby   obvinených   naďalej pristupuje   aj   preukázaná   obtiažnosť   veci,   pre   ktorú   nebolo   objektívne   možné   skončiť prípravné konanie v doterajšej lehote trvania väzby oboch obvinených, do 26. decembra 2004 (väzba v celkovom trvaní dva pol roka). So zreteľom na špecifický charakter tejto veci (počet poškodených sa pohybuje na úrovni 160 000) a so zreteľom na osoby obvinených pritom   hrozí,   že   v   prípade   ich   prepustenia   na   slobodu   bude   zmarené   alebo   podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Preto Najvyšší súd SR v zmysle § 71 ods. 2 Tr. por. vyhovel návrhu generálneho prokurátora SR a lehotu trvania väzby oboch obvinených predĺžil. Nevyhnutne potrebnú dobu ale ohraničil kratším trvaním lehoty trvania väzby, než to navrhoval generálny prokurátor – iba do 26. júna 2005. (...)“

V citovanej časti uznesenia najvyšší súd uviedol konkrétne dôvody, pre ktoré bolo treba   väzbu   sťažovateľa   považovať   naďalej   za   dôvodnú,   a tým   zároveň   podľa   názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne) odpovedal aj na argumentáciu   sťažovateľa,   podľa   ktorej   neexistovali   dôvody   väzby   podľa   §   67   ods.   1 písm. a) TP.

V každom   prípade   uvedený   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho skutkového   a   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia ustanovení § 67 ods. 1 písm. a) TP a § 71 ods. 2 TP najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje a na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   iný   záver   nemožno   vyvodiť,   ani   pokiaľ   ide o sťažovateľom namietaný postup, ktorý mal byť v rozpore s ustanovením § 378 ods. 2 TP platného   a účinného   v čase   vydania   sťažovateľa,   pretože   podľa   listu   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 3109/2002-8115 z   21. júna 2002 - ktorý predložil ústavnému   súdu   sťažovateľ   - „Ministerstvo   spravodlivosti,   administratívy   a miestnej samosprávy Chorvátskej republiky povolilo vydanie menovaných na trestné stíhanie pre trestné   činy   uvedené   v zatýkacom   rozkaze   Vášho   súdu   číslo   4   Ntv   19/02   zo   dňa

28. 2. 2002“. Zo zatýkacieho rozkazu z 28. februára 2002 sp. zn. 4 Ntv 19/02 – ktorý si zadovážil ústavný súd - a z uznesenia o začatí trestného stíhania a stíhaní obvinených z 28. februára 2002 sp. zn. ČVS: VKE - 7/OVOZTČ-BA-2002 pritom vyplýva, že sťažovateľ je skutočne stíhaný „pre trestné činy uvedené v zatýkacom rozkaze“.  

Napokon   ani   sťažovateľ   dosiaľ   nikdy,   a to   ani   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti nespochybnil,   že by nebol   trestne stíhaný za skutky   uvedené v predmetnom   zatýkacom rozkaze,   poukázal   iba   na   to,   že „v súdnom   a ani   v trestnom   spise   sa   nenachádza rozhodnutie“. Nespochybnil   však   existenciu   relevantného   rozhodnutia   na   Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky.

Podľa názoru ústavného súdu z uvedených podstatných dôvodov treba považovať sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedeného   treba   konštatovať,   že   o   otázke,   či   do   celkovej   väzby vykonávanej   v prípravnom   konaní   treba   započítať   prípadne   aj   dobu,   počas   ktorej   sa sťažovateľ nemohol zúčastniť úkonov trestného konania v dôsledku väzby v cudzine od 1. marca   2002   do   26.   júna   2002,   rozhodli   všeobecné   súdy   už   v roku   2002.   Pokiaľ   je sťažovateľ toho názoru, že uznesenie okresného súdu z 21. októbra 2002 sp. zn. 4 Ntv 19/02 v spojení s uznesením krajského súdu z 18. novembra 2002 č. k. 6 To 351/02-162 je ústavne nekonformné, treba konštatovať, že uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť už v roku 2002 (sťažovateľ rozhodnutie krajského súdu prevzal 28. novembra 2002), pričom proti nemu v zákonnej lehote ústavnú sťažnosť nepodal.  

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené   namietané porušenie základného práva.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade od 28. novembra 2002. Predmetná sťažnosť bola podaná až 14. februára 2005 a ústavnému súdu doručená 16. februára 2005, teda jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   sa   ani   preto   nemohol   zaoberať opodstatnenosťou v sťažnosti uvedených námietok voči týmto rozhodnutiam všeobecných súdov.  

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005