znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 150/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. T., Neštátna zubná ambulancia, Poliklinika – H., zastúpenej   advokátom   JUDr.   O.   Š.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   porušenia   jej základných práv podľa čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a porušenia ľudského práva podľa čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave   z 29. apríla   2004 č.   k.   9 Co   295/03-51 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2004 doručená sťažnosť MUDr. V. T., Neštátna zubná ambulancia, Poliklinika – H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   a porušenie   ústavných podmienok jeho vyvlastnenia upravených v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie jej základného práva na podnikanie upraveného v čl. 35 ods. 1 ústavy a porušenie jej ľudského práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol“)   v nadväznosti   na   porušenie   čl.   1   a čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   a čl.   11   Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „Listina“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 29. apríla 2004 č. k. 9 Co 295/03-51. Sťažovateľka uvedený rozsudok k sťažnosti pripojila a uviedla, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 21. júla 2004.

Napadnutým   rozhodnutím   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) z 5. augusta 2003 č. k. 16 C 226/01-38, ktorým bola zamietnutá   žaloba   sťažovateľky   proti   odporcovi   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni,   so sídlom Mamateyova 17, Bratislava, o zaplatenie 120 343,50 Sk s prísl.

Z   uvedeného   rozsudku   okresného   súdu,   ktorý   sťažovateľka   pripojila   k svojej sťažnosti,   vyplýva,   že   okresný   súd   argumentoval   v jeho   odôvodnení   tým,   že   návrh   je podaný   predčasne   vzhľadom   na   §   34   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 273/1994   Z.   z.“).   Prvostupňový   súd   ďalej   argumentoval,   že „...   odporca   nie   je univerzálny nástupca Perspektívy, ale že naň prechádzajú záväzky zrušenej poisťovne za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, aj to iba v tom prípade, ak tieto záväzky nie je možné uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne.

Vychádzajúc z druhej vety § 34 ods. 3 zákona súd konštatuje, že záväzky zrušenej poisťovne   doteraz   na   odporcu   neprešli,   lebo   kým   nie   je   ukončený   súpis   aktív   a pasív zrušenej poisťovne, kým nie je ukončená účtovná závierka a nie je vykonaný audit, nie je možné jednoznačne ustáliť, že záväzky nie je možné uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne. Táto skutočnosť nebola potvrdená oficiálnym rozhodnutím konkurzného súdu a ministerstvo zdravotníctva   dodnes   neschválilo   účtovnú   závierku   zrušenej   poisťovne.   Otázku,   či   má úpadca majetok a v akej výške, nemôže súd v tomto konaní riešiť ako predbežnú otázku a ani v tejto veci vykonávať dokazovanie. Pred začatím súdneho konania bol na majetok Perspektívy v likvidácii vyhlásený konkurz, v ktorom sa jednak zistí skutočný stav záväzkov úpadcu a skutočný stav jeho majetku a definitívne sa určí, či je možné záväzky zrušenej poisťovne uhradiť z jej majetku“.

Z relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že:„Zrušenie   a zánik   rezortnej   poisťovne   upravuje   ust.   §   34   zák.   č. 273/94   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní.   Zákon   č.   151/99   Z.   z. účinný od 1. 1. 1999, ktorým bol zmenený a doplnený zák. č. 273/94 Z. z. špecifikoval v ust. §   34   ods.   3   a   4   podmienky   prechodu   záväzkov   zrušenej   poisťovne   voči   zdravotníckym zariadeniam na všeobecnú alebo inú poisťovňu v prípade, že z majetku zrušenej poisťovne nie je možné tieto uspokojiť. Tým bol aj určený čas prechodu záväzkov až po právnom ukončení   likvidácie   zrušenej   poisťovne   schválením   účtovnej   závierky   likvidátora ministerstvom zdravotníctva a po prípadnom uspokojení záväzkov a pohľadávok zrušenej poisťovne.   Zdroje   a   čas   pre   uhradenie   záväzkov   zrušenej   poisťovne   vymedzil   zákon č. 233/2001 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť od 1. 7. 2001 tak, že záväzky zrušenej poisťovne za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ktoré prešli do všeobecnej poisťovne alebo do inej poisťovne a ktoré zdravotnícke zariadenie a ďalšie zariadenie v zdravotníctve preukážu, uhrádzajú   sa   z   vymožených   pohľadávok   zrušenej   poisťovne   a   zo   zdrojov   ustanovených zákonom o štátnom rozpočte alebo z iných štátom účelovo určených zdrojov do 24 mesiacov od schválenia účtovnej závierky poisťovne ku dňu jej vstupu do likvidácie, alebo do 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na poisťovňu. Toto ustanovenie bolo novelizované zák.   č.   671/02 Z.   z.   účinným od 1.   1.   2003 tak,   že tieto záväzky sa uhrádzajú   prednostne   z   vymožených   pohľadávok   a   ak   tieto   zdroje   nestačia   na   úhradu pohľadávky, uhrádzajú sa zo zdrojov ustanovených zákonom o štátnom rozpočte alebo z iných   účelovo   určených   zdrojov   len   do   výšky   istiny.   Záväzky   zrušenej   poisťovne   sa uhrádzajú pomerne. Toto novelizované ustanovenie taktiež upravuje lehotu na uhradenie záväzkov do 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na poisťovňu. Perspektíva družstevná zdravotná poisťovňa bola zrušená rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 1. 7. 1999 č. 3215/199-A, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 7. 1999,   ktorým   dňom   vstúpila   poisťovňa   do   likvidácie.   Pokiaľ   toto   rozhodnutie deklaruje   prechod   záväzkov   zrušenej   poisťovne   Perspektíva   na   Všeobecnú   zdravotnú poisťovňu okamihu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, toto je v rozpore s ust. § 34 ods.   3   a   4   zák.   č.   273/94   Z.   z.   v znení   zák.   č.   151/99   Z.   z.   (nadobudol   účinnosť   dňa 1. 1. 1999) platnom v čase rozhodovania, z ktorých vyplýva, že k prechodu záväzkov a pohľadávok môže dôjsť až po zistení likvidátora, že z majetku zrušenej poisťovne nie je možné ich uspokojiť, čo znamená, že k prechodu záväzkov nemôže dôjsť pred ukončením likvidácie poisťovne Perspektíva. Ide o osobitnú právnu úpravu o prechode záväzkov, ktorá neumožňuje pred splnením zákonom stanovenej podmienky požadovať od odporcu plnenie záväzkov   za   zrušenú   zdravotnú   poisťovňu.   Preto   zákonom   upravený   prechod   práv   a povinností nemôže byť určený rozhodnutím orgánu štátnej správy. K ukončeniu likvidácie zatiaľ nedošlo, pretože na majetok poisťovne Perspektíva bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.   4.   2001 č. k. 7 K 70/01-30,   ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 5. 2001   vyhlásený   konkurz,   v   ktorom   konaní   má   urobiť   účtovnú   závierku   správca konkurznej podstaty. Konkurzné konanie zatiaľ nebolo ukončené. Keďže nie je známa výška majetkového   zostatku   zrušenej   poisťovne   ani   rozsah   uspokojených   záväzkov   poisťovne Perspektíva   voči   zdravotníckym   zariadeniam,   nie   je   možné   konštatovať   nemožnosť uspokojenia týchto záväzkov z majetku zrušenej poisťovne, tým ani prechod záväzkov na všeobecnú   zdravotnú   poisťovňu.   Poisťovňa   Perspektíva   ani   doposiaľ   právne   nezanikla, pretože v zmysle ust. § 34 ods. 4, toho času ust. § 34 ods. 7 zák. č. 273/94 Z. z. rezortná poisťovňa   zaniká   ku   dňu   výmazu   z   obchodného   registra,   ku   ktorému   nedošlo.   Preto   u odporcu zatiaľ ide aj o nedostatok pasívnej legitimácie v konaní.

Návrh navrhovateľa bolo aj naďalej potrebné považovať za predčasný napriek tomu, že lehota 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na DZP Perspektíva už uplynula, nebolo možné opomenúť, že doposiaľ nedošlo k ukončeniu účtovnej uzávierky, bez ktorej vzhľadom na zhora uvedené nemožno stanoviť výšku záväzkov, ktoré prechádzajú zo zákona a nie z rozhodnutia Ministerstva na odporcu a preto zatiaľ nie je možné odporcu zaviazať na plnenie, na ktorú skutočnosť bolo potrebné pri rozhodovaní prihliadať, keď podľa vyššie uvedených dôvodov nejde o retroaktivitu pri posudzovaní veci podľa zákona č. 273/94 Z. z. v znení noviel, keď tieto len dopĺňajú a upresňujú podmienky prechodu záväzkov z DZP Perspektíva na odporcu, čas a zdroje na plnenie.“

Podľa právneho názoru sťažovateľky krajský súd v napadnutom rozsudku aplikoval také znenie ustanovenia § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z., ktoré sa stalo súčasťou tohto zákona   až   po   uplatnení   jej   práva   cestou   súdnej   žaloby   prostredníctvom   novelizácie vykonanej   zákonom   č.   233/2001   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   Národnej   rady Slovenskej republiky č.   273/1994 Z.   z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších predpisom, čím „bol narušený inštitút právnej istoty, s ktorým v právnom štáte úzko súvisí požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv. Vo všeobecnom vyjadrení to znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného   právneho   predpisu.   Táto   požiadavka   ako   imanentná   súčasť   právnej   istoty   sa vzťahuje predovšetkým na základné práva a slobody, ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Z tohto   právneho   východiska   vyvodzuje   sťažovateľka   záver,   že   v   napadnutom rozsudku   krajský   súd   interpretoval   a aplikoval   ustanovenie   §   34   ods.   6   zákona č. 273/1994 Z.   z.   v rozpore   s označenými   článkami   ústavy,   Listiny   a Dodatkového protokolu.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   120.343,50   Sk   s príslušenstvom   rozsudkom Krajského   súdu   Bratislava   9   Co   295/03-51   v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť   garantovanú   čl.   11   Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň   došlo   aj   k porušeniu   ustanovenia   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 04. 2004, č. k. 9 Co 295/03-51 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 30.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, na relevancii ktorej sa v zásadných aspektoch   nič   nezmenilo   ani   zmenou   ústavnej   úpravy   vzťahujúcej   sa   na individuálnu ochranu základných práv a slobôd, však tento nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného   súdu,   ani jeho posúdenie   skutkovej   otázky   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 48/00).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého   ústavný   súd   o namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (napr. I. ÚS 44/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre   zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s   právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť.   Rovnako   nemožno   dospieť   ani   k záveru,   že   by   bol   výklad   krajského   súdu z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a neudržateľný,   tak   aby   jeho   následkom   došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľka namieta. V tejto súvislosti poukazuje   ústavný   súd   na   tú   skutočnosť,   že   krajský   súd   potvrdil   zamietnutie   žaloby z dôvodu   jej   predčasnosti.   Nedošlo   teda   k tomu,   že   by   krajský   súd   považoval   nároky sťažovateľky   za   nedôvodné   s konečnou   platnosťou,   a to   ani   v tej   časti,   v ktorej   sa sťažovateľka domáhala prisúdenia majetkových sankcií. Preto v tejto časti podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie   porušenia   čl.   1   a   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   a čl.   11   Listiny   bez   vzťahu   ku konkrétnemu   základnému   právu   alebo   slobode   sťažovateľa   je   zjavne   neopodstatnená (I. ÚS 34/96).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v súlade   s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 157/03, I. ÚS 93/04 ) po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004