znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 150/03-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2003 prerokoval prijatú sťažnosť P. K., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 36/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice   II v konaní vedenom   pod sp.   zn. 19 C 36/93 p o r u š i l právo P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   36/93 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   P.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. P. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť advokátovi JUDr. O. Š. na jeho účet do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2003 doručená sťažnosť P. K., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a porušenia   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 36/93.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 150/03-11 z 27. augusta 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.

Tak   sťažovateľ   v podanej   sťažnosti,   ako   aj   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení z 22. septembra   2003   súhlasili   s tým,   aby   ústavný   súd   v zmysle   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania. Keďže podľa názoru ústavného súdu od pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci,   posudzoval   ju   ústavný   súd   na základe obsahu spisu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že nekonaním okresného súdu v právnej veci vedenej pod sp. zn. 19 C 36/93 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Žiada   prikázať   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   ďalej   konal   bez   zbytočného odkladu,   požaduje   priznanie   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   100   000   Sk,   ako   aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ ešte 22. marca 1990 podal proti Stavebnému bytovému družstvu Košice II (ďalej len „žalovaný“) žalobu o priznanie zľavy z nájomného za užívanie bytu a z ďalších služieb spojených s nájmom bytu, a to v rozsahu 50 %. Hoci v priebehu rokov 1990 až 1997 bolo   niekoľko   pojednávaní,   okresný   súd   vydal   rozsudok   č.   k.   19   C   36/93-49   až 25. novembra 1997 napriek skutočnosti, že znalecký posudok bol vypracovaný v roku 1993. Sťažovateľ   sa   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolal   a uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 311/99 z 18. februára 2000 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Keďže konanie na okresnom súde už opäť trvá tretí rok a prvý termín pojednávania bol určený na 24. apríl 2003, pričom bol zrušený,   sťažovateľ   v zmysle   príslušných   ustanovení   podal   sťažnosť   26.   júna   2003 predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v jeho   veci   vznikli   prieťahy   spôsobené   dlhotrvajúcim rozhodovaním vo veci samej, pričom je možné predpokladať, že právo priznané v súdnom konaní po dlhšom   čase už nebude možné efektívne vymáhať a dosiahnuť tak zavŕšenie nastolenia   spravodlivosti,   a to   napríklad   v dôsledku   nemajetnosti   žalovaného,   prípadne zániku jeho existencie. Navyše prieťahy bránia sťažovateľovi v riadnom užívaní bytu, ktorý je považovaný za byt 1.   kategórie   v nezávadnom   stave.   Tým   sťažovateľ zdôvodňuje aj požadovanú výšku primeraného odškodnenia.

Sťažovateľ   osobitne   zdôrazňuje   neschopnosť   okresného   súdu   rozhodnúť   v merite veci počas troch rokov od rozhodnutia krajského súdu.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu z 22. septembra 2003, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 26. septembra 2003, vyplýva, že sťažovateľ naozaj podal žalobu na bývalom Mestskom   súde   v Košiciach,   ktorý   je   právnym   predchodcom   okresného   súdu,   ešte 22. marca   1990   a pravdou   je   aj   to   tvrdenie   sťažovateľa,   že   v konaní   došlo   k určitým prieťahom.

Predseda okresného súdu však považuje za nutné konštatovať, že prieťahy spôsobil svojím správaním aj sťažovateľ, ktorý sa nezúčastnil pojednávaní v dňoch 4. septembra 1990, 30. októbra 1990 a 30. januára 1991, pričom neúčasť ospravedlnil iba na pojednávaní 30. októbra 1990. Rovnako bez ospravedlnenia sa sťažovateľ nezúčastnil ani pojednávania určeného na 26. november 2001 (správne má byť 26. november 2002), hoci v sťažnosti poukazuje osobitne na obdobie nečinnosti okresného súdu v období po rozhodnutí krajského súdu.

K dĺžke konania prispela aj jej skutková zložitosť, ktorú dokazuje potreba nariadenia znaleckého dokazovania, pričom spis sa nachádzal u znalca od 2. mája 1991 do 7. júla 1993 a bol vrátený až po urgencii zákonného sudcu. Ďalej je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že okresný súd rozhodol rozsudkom z 25. novembra 1997, čo dokazuje, že jeho konanie smerovalo   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa.   Následkom   odvolania podaného sťažovateľom a jeho námietky zaujatosti sa spis od 27. augusta 1999 do 21. marca 2000 a od 19. júla 2000 do 19. októbra 2000 nachádzal na krajskom súde, a preto tieto časové úseky nemožno považovať za prieťahy zapríčinené okresným súdom.

Hoci v určitých obdobiach konania skutočne k prieťahom došlo, boli tieto spôsobené sčasti aj samotným sťažovateľom v rozsahu uvedenom vyššie, ako aj neúmerne vysokou zaťaženosťou   sudcov   okresného   súdu   vrátane   zákonného   sudcu   v tejto   veci,   ktorý   mal k 31. augustu 2003 celkom 821 nevybavených vecí.

Po   tom,   ako   sťažovateľ   namietal   u predsedu   okresného   súdu   prieťahy   v konaní, zákonný sudca určil termín pojednávania na 25. september 2003, pričom navyše bude táto vec až do jej právoplatného skončenia sledovaná podpredsedníčkou súdu.

Podľa   názoru   predsedu   okresného   súdu   požadovaná   výška   finančného zadosťučinenia je neprimerane vysoká.

Zo   stanoviska   sťažovateľa   zo   17.   októbra   2003   doručeného   ústavnému   súdu 23. októbra   2003   prostredníctvom   právneho   zástupcu,   v ktorom   reaguje   na   vyjadrenie okresného súdu, vyplýva, že sťažovateľ sa pojednávaní zúčastňoval a tieto boli odročené najmä z dôvodu neprítomnosti žalovaného. Sťažovateľ sa zúčastnil pojednávania určeného na 26. november 2002, avšak toto sa neuskutočnilo pre neprítomnosť zákonného sudcu a žalovaného. Aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu je zrejmé, že hoci znalecký posudok bol vypracovaný už v roku 1993, okresný súd vydal rozsudok až v roku 1997. Preto treba vzhľadom na povahu veci považovať rozhodovanie okresného súdu za neprimerane zdĺhavé aj v tomto období. Ďalšou nespornou skutočnosťou je, že krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa v marci roku 2000 a o jeho námietke zaujatosti zákonného sudcu v novembri 2000. Aj napriek tomu však bolo ďalšie pojednávanie určené až v apríli 2003.

Z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   je   jednoznačné,   že   uznal   sťažovateľom namietané   prieťahy   a jeho   sťažnosť   z 2.   júla   2003   považoval   za   dôvodnú.   Neúmerná zaťaženosť súdu a veľký počet nevybavených vecí nie sú dôvodmi na ospravedlnenie týchto prieťahov.

Naopak, u sťažovateľa nemožno zistiť okolnosti, ktoré by zdôvodňovali existujúci zdĺhavý   priebeh   konania.   Práve   naopak   zákonný   sudca   vykonával   procesné   úkony s veľkými   časovými   odstupmi,   pričom   pojednávania neboli   vedené   tak,   aby   sa   na   nich mohlo rozhodnúť vo veci samej. Ani predmet konania nie je taký výnimočný, aby uvedené prieťahy   odôvodňoval.   Prieťahy   v konaní   bránia   sťažovateľovi   v riadnom   užívaní   bytu, ktorý je považovaný stále za byt I. kategórie, pričom sťažovateľ je nútený počas celej doby platiť plné nájomné, hoci byt v nezávadnom stave nie je. Preto právna neistota sťažovateľa, bude trvať až do právoplatného skončenia veci, pričom sťažovateľ si nemôže dovoliť, aby sám realizoval potrebné úpravy a opravy v byte, hoci aj na vlastné náklady, lebo by tým zmaril preukázanie svojho nároku. To sú ďalšie dôvody, pre ktoré považuje požadované odškodnenie za primerané.

Z dôvodu náhrady trov právneho zastúpenia advokátom požaduje sťažovateľ celkom čiastku 15 112 Sk, a to za štyri úkony právnych služieb a štyri režijné paušály.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 36/93 zistil ústavný súd nasledovné podstatné skutočnosti.

Dňa 22. marca 1990 bola doručená žaloba sťažovateľa proti žalovanému (ďalej len „žalovaný“)   na   50   %   zníženie   úhrady   za   užívanie   bytu   a   za   služby   s ním   spojené v Košiciach na T. ul. č. 15. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 19 C 409/90.

Dňa 23. marca 1990 bol daný pokyn na doručenie žaloby žalovanému.Dňa 4. mája 1990 bolo nariadené pojednávanie na 27. jún 1990.Zo zápisnice o pojednávaní z 27. júna 1990 vyplýva, že prítomný bol iba sťažovateľ, žalovaný svoju neúčasť ospravedlnil, pričom pojednávanie bolo odročené na neurčito.Dňa 2. júla 1990 bol nariadený termín pojednávania na 4. september 1990.Zo zápisnice o pojednávaní zo 4. septembra 1990 vyplýva, že nikto nebol prítomný, pričom podľa relácie poštového doručovateľa bol sťažovateľ v zahraničí. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 7. septembra 1990 bolo nariadené pojednávanie na 30. október 1990, avšak podaním   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z 2.   októbra   1990   bolo   požiadané,   aby   sa pojednávanie určené na 30. október 1990 odročilo vzhľadom na služobnú cestu sťažovateľa do   zahraničia   najmenej   na   3   mesiace.   Pre   túto   skutočnosť   zo   zápisnice   o pojednávaní z 30. októbra 1990 vyplýva odročenie pojednávania na neurčito.

Dňa 15. januára 1991 bolo nariadené pojednávanie na 30. január 1991.

Zo zápisnice o pojednávaní z 30. januára 1991 vyplýva, že pre neúčasť sťažovateľa, u ktorého predvolanie na pojednávanie bolo uložené na pošte, bolo pojednávanie odročené na 26. marec 1991.

Zo zápisnice o pojednávaní z 26. marca 1991 vyplýva, že účastníci a ich zástupcovia boli prítomní. Zástupca sťažovateľa trval na žalobe. Zástupca žalovaného uviedol, že vady vyskytujúce   sa   v byte   neoprávňujú   priznanie   50   %   zľavy,   a preto   navrhuje   znalecké dokazovanie. Bol vypočutý sťažovateľ, ktorý popísal nedostatky v byte, pre ktoré zľavu požaduje. Pojednávanie bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.Uznesením   sp.   zn.   19   C   409/90   z 28.   marca   1991   bolo   nariadené   znalecké dokazovanie s tým, že posudok mal byť podaný v lehote 30 dní od doručenia.

Dňa 6. novembra 1991 bolo urgované u znalca podanie posudku a vrátenie spisu. Na tomto prípise popri doterajšej sp. zn. 19 C 409/90 je uvedená aj nová sp. zn. 19 C 36/93.Dňa 7. júla 1993 znalec doručil znalecký posudok spolu s vyúčtovaním znalečného.Dňa   25.   augusta   1993   bol   daný   pokyn   doručiť   znalecký   posudok   účastníkom s možnosťou sa k nemu vyjadriť.

Dňa 16. septembra 1993 podal proti znaleckému posudku námietky sťažovateľ.Dňa 23. septembra 1993 bol daný pokyn doručiť námietky sťažovateľa žalovanému.Uznesením sp. zn. 19 C 36/93 z 22. novembra 1993 bolo rozhodnuté o znalečnom.Dňa 29. marca 1994 bolo nariadené pojednávanie na 9. jún 1994.Pojednávanie konané 9. júna 1994 bolo odročené na neurčito za účelom predvolania a vypočutia znalca.

Dňa 12. júla 1994 bolo nariadené pojednávanie na 17. október 1994.Zo zápisnice o pojednávaní zo 17. októbra 1994 vyplýva, že bol vypočutý znalec, ktorý v plnom rozsahu zotrval na znaleckom posudku. Sťažovateľ navrhol pozvať svedka M., za účelom čoho bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Dňa 26. januára 1995 bolo nariadené pojednávanie na 6. apríl 1995.Zo zápisnice o pojednávaní zo 6. apríla 1995 vyplýva, že bol vypočutý svedok M. Pojednávanie bolo odročené na 11. apríl 1995 bez uvedenia konkrétneho dôvodu.

Zo zápisnice o pojednávaní z 11. apríla 1995 vyplýva, že sťažovateľ trval na žalobe a námietkach proti znaleckému posudku, pričom pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia znaleckého dokazovania.

Dňa 2. apríla 1997 bol určený termín pojednávania na 22. apríl 1997.Zo   zápisnice   o pojednávaní   z 22.   apríla   1997   vyplýva,   že   vzhľadom   na ospravedlnenú neúčasť žalovaného bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Dňa 17. septembra 1997 bol určený termín pojednávania na 21. október 1997.Zo zápisnice o pojednávaní z 21. októbra 1997 vyplýva, že pre neúčasť žalovaného, u ktorého   bolo   predvolanie   na   pojednávanie   vykázané   a ktorý   neúčasť   neospravedlnil a o odročenie pojednávania nepožiadal, bolo pojednávanie odročené na 20. november 1997.Zo   zápisnice   o pojednávaní   z 20.   novembra   1997   vyplýva,   že   účastníci   trvali   na svojich prednesoch, ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemali a pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozhodnutia na 25. november 1997.

Zo   zápisnice   o pojednávaní   z 25.   novembra   1997   vyplýva,   že   bol   vyhlásený rozsudok,   ktorým   bola   žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Písomné   vyhotovenie   rozsudku prevzal sťažovateľ 5. februára 1998 a žalovaný 3. februára 1998.

Dňa 17. februára 1998 podal sťažovateľ odvolanie.Dňa 20. februára 1998 bol daný pokyn doručiť odvolanie žalovanému na vyjadrenie v 15-dňovej lehote.

Dňa   30.   marca   1998   bol   sťažovateľ   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho   poplatku z odvolania.

Dňa 31. marca 1998 bolo doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa.Dňa 24. apríla 1998 bol daný pokyn doručiť vyjadrenie žalovaného sťažovateľovi.Dňa 23. augusta 1999 bol daný pokyn predložiť spis krajskému súdu. Spis došiel krajskému súdu 27. augusta 1999.

Uznesením krajského súdu č. k. 13 Co 311/99-71 z 18. februára 2000 bol zrušený rozsudok z 25. novembra 1997 a vec vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu je potrebné, aby sťažovateľ presne označil závady, na základe ktorých žiada priznať zľavu, a aby preukázal, kedy ich oznámil žalovanému. Len potom bude možné posúdiť, či ide o závady podstatným spôsobom alebo po dlhšiu dobu zhoršujúce užívanie bytu. Spis sa vrátil z krajského súdu 21. marca 2000.

Dňa 24. marca 2000 bol daný pokyn doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom.Dňa 10. apríla 2000 bol sťažovateľ vyzvaný na presné označenie závad v zmysle uznesenia krajského súdu. Sťažovateľ výzvu prevzal 2. mája 2000.

Dňa   19.   apríla   2000   (teda   ešte   pred   výzvou)   došlo   podanie   sťažovateľa   so špecifikáciou závad.

Dňa 26. apríla 2000 bol daný pokyn doručiť podanie sťažovateľa žalovanému.Dňa 5. mája 2000 došla sťažovateľova námietka zaujatosti zákonného sudcu. Z jej obsahu vyplýva, že sudca nekoná kvalifikovane a so znalosťou veci, čo má za následok značné prieťahy.

Dňa 17. mája 2000 došlo stanovisko žalovaného vo veci samej.Dňa 17. júla 2000 sa zákonný sudca vyjadril k námietke zaujatosti v tom zmysle, že sťažovateľa nepozná a zaujatým sa necíti. Spis bol predložený krajskému súdu 19. júla 2000.Uznesením krajského súdu č. k. 16 Nc 29/00-83 z 31. júla 2000 bolo vyslovené, že zákonný sudca nie je vylúčený.

Spis sa vrátil z krajského súdu 19. októbra 2000.Dňa   24.   októbra   2000   bol   daný   pokyn   na   doručenie   uznesenia   krajského   súdu účastníkom.

Dňa   21.   júna   2001   predložil   sťažovateľ   písomné   dôkazy   na   preukázanie požadovaných nárokov.

Dňa 27. júna 2001 bol daný pokyn doručiť podanie sťažovateľa žalovanému.Dňa 22. októbra 2002 bol určený termín pojednávania na 26. november 2002.Zo   zápisnice   o pojednávaní   z 26.   novembra   2002   vyplýva,   že   vzhľadom   na neospravedlnenú   neúčasť   účastníkov,   ktorí   boli   riadne   predvolaní,   bolo   pojednávanie odročené na neurčito.

Dňa 10. marca 2003 bol určený termín pojednávania na 24. apríl 2003.Dňa   14.   apríla   2003   ospravedlnila   právna   zástupkyňa   žalovaného   neúčasť   na pojednávaní určenom na 24. apríl 2003 z dôvodu kúpeľnej liečby.

Zo   zápisnice   o pojednávaní   z 24.   apríla   2003   vyplýva,   že   sťažovateľ   predložil fotografické dôkazy, pričom pojednávanie bolo za účelom vypočutia žalovaného odročené na neurčito.

Dňa 7. júla 2003 bol určený termín pojednávania na 25. september 2003.Dňa   24.   septembra   2003   bolo   doručené   stanovisko   žalovaného   vo   veci   samej s pripojením listinných dôkazov.

Zo zápisnice o pojednávaní z 25. septembra 2003 vyplýva, že sťažovateľ trval na podanej žalobe a bližšie špecifikoval namietané závady. Pojednávanie bolo odročené za účelom vykonania ohliadky na mieste samom 15. októbra 2003.

III.

1. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd   (ods.   1).   Ak   ústavný   súd   vyhovie sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody, a ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (ods. 2). Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   boli   porušené,   primerané   finančné   zadosťučinenie (ods. 3).

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom.

Keďže   zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   dňom   15.   februára   1993 a neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   účinnosti,   nemal   ústavný   súd   oprávnenie   konať a rozhodovať o porušení práv sťažovateľa pred týmto dňom. Ústavný súd sa preto zaoberal posudzovaním jeho sťažnosti najmä v nasledujúcom období a pri rozhodovaní prihliadal výlučne na skutočnosti zistené po 15. februári 1993. Popri tom však zároveň prihliadol na celkovú doterajšiu dobu trvania konania od podania žaloby (mutatis mutandis I. ÚS 3/97, I. ÚS 108/02).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

2. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, a preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra Súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu. Ústavný   súd   (obdobne   ako   Súd)   prihliada   pritom   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, resp. M. v. Slovenská republika, rozsudok Súdu z 12. novembra 2002). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Vzhľadom   na   vyššie   vymedzený   rozsah   prieskumnej   právomoci   ústavného   súdu v tejto veci ústavný súd konštatuje, že tak pri posudzovaní správania sťažovateľa, ako aj pri posudzovaní postupu okresného súdu sa zaoberá iba obdobím od 15. februára 1993.

2.1. Predmetom konania na okresnom súde je rozhodovanie o žalobe na priznanie zľavy z nájomného a zo služieb súvisiacich s nájmom bytu v súvislosti s tvrdenými vadami. Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   predmetnú   vec   aj   s prihliadnutím   na   okresným súdom uvádzanú skutkovú náročnosť považovať za skutkovo a právne takú náročnú, že by odôvodňovala doterajšiu dĺžku konania.

2.2. Pokiaľ ide o postup sťažovateľa, tento sa 26. novembra 2002 bez ospravedlnenia nezúčastnil pojednávania (rovnako ako žalovaný), hoci bol riadne predvolaný (rovnako ako žalovaný),   a preto   bolo   pojednávanie   aj   zavinením   sťažovateľa   odročené   na   neurčito. Termín ďalšieho pojednávania bol určený na 24. apríl 2003. Ide o obdobie piatich mesiacov, počas ktorých zavinil prieťahy popri žalovanom aj samotný sťažovateľ. Iné prieťahy zo strany sťažovateľa ústavný súd nezistil, pričom,   ako to vyplýva z vyššie uvedeného, sa nezaoberal   námietkami   predsedu   okresného   súdu   proti   správaniu   sťažovateľa   pred 15. februárom 1993.

2.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v predmetnej veci   trvá bez jej právoplatného rozhodnutia už viac ako trinásť a pol roka, z toho v skúmanom období od 15. februára 1993 viac ako desať a pol roka.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomných   dokumentov, z obsahu súdneho spisu   okresného súdu   a zo stanovísk   účastníkov konania ústavný súd konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   okresným   súdom,   ktorý   nevykonal žiadne úkony (resp. úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej) v období:

- od 15. februára 1993, keď nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde, do 7. júla 1993, keď bol vrátený po urgencii spis od znalca spolu s podaným znaleckým posudkom. Ide o obdobie piatich mesiacov, ktoré by ústavný súd za bežných okolností neuznal za zbytočný prieťah porušujúci označené základné práva sťažovateľa. Tento prípad je však osobitý tým, že znalcovi bol spis odoslaný ešte 30. apríla 1991 s pokynom podať znalecký posudok   do   tridsiatich   dní   a hoci   6.   novembra   1991   zákonný   sudca   urgoval   podanie posudku   a vrátenie   spisu,   došlo   k tomu   až   7.   júla   1993.   Preto   pri   celkovom   posúdení obdobia, počas ktorého bol okresný súd nečinný, bolo treba týchto päť mesiacov považovať za zbytočné prieťahy;

-   od   11.   apríla   1995,   keď   bolo   odročené   pojednávanie   za   účelom   doplnenia znaleckého dokazovania, do 2. apríla 1997, keď bol určený termín ďalšieho pojednávania na 22. apríl 1997, t. j. v rozsahu dvadsiatichtroch mesiacov;

- od 24. apríla 1998, keď bol daný pokyn doručiť vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľovi, do 23. augusta 1999, keď bol daný pokyn predložiť spis krajskému súdu, t. j. v rozsahu šesťnástich mesiacov;

- od 24. októbra 2000, keď bol daný pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu (ktorým bolo vyslovené, že zákonný sudca nie je vylúčený) účastníkom konania, až do 22. októbra 2002, keď bol určený termín ďalšieho pojednávania na 26. november 2002, t. j. v rozsahu dvadsatichtroch mesiacov.

Možno preto napokon konštatovať, že celková doba zbytočných prieťahov ustálená ústavným súdom je päť rokov a sedem mesiacov.

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľa   tak   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

3. Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a na skutočnosť, že ani po uplynutí vyše trinásť a pol roka od podania žaloby okresný súd ešte právoplatne nerozhodol, považoval   ústavný   súd   za   potrebné v zmysle   ustanovenia   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom   súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak,   aby   nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal z dôvodu právnej neistoty spôsobenej dĺžkou predmetného konania priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané finančné   zadosťučinenie   ako   peňažná   protihodnota   utrpenej   nemajetkovej   ujmy.   Pri rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie označeného práva, najmä však na celkovú dĺžku konania uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v požadovanej výške 100 000 Sk.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za štyri úkony   právnych   služieb,   a to   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   za   písomné   podanie sťažnosti ústavnému súdu, za poradu s klientom presahujúcu jednu hodinu a za podanie stanoviska ústavnému súdu vrátane režijných paušálov v celkovej výške 15 112 Sk.

Podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb č. 163/2002 Z. z. vo veciach zastupovania pred ústavným súdom ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Vzhľadom na uvedené je odmena za jeden úkon právnych služieb 4 270 Sk a režijný paušál ku každému úkonu je 128 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov za tri úkony právnych služieb, a to za prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   za   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   a za   podanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu v sume 13 200 Sk. Vzhľadom na predmet a povahu tohto   konania   ústavný   súd   nepovažoval   za účelný   ďalší   požadovaný   úkon,   a to   poradu s klientom presahujúcu jednu hodinu.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2003