znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 15/2015-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jánom   Kasenčákom,   Juraja   Fándlyho   2163/7,Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17, čl. 46, čl. 47ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žilinesp. zn. 3 Tpo/7/2014 z 13. februára 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilinasp. zn. 0 Tp/61/2014 z 3. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniesvojich základných práv podľa čl. 17,   čl. 46,   čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 4 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo/7/2014 z 13. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutiekrajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp.zn. 0 Tp/61/2014 z 3. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľaOkresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície v Čadci pod ČVS:ORP-58/2-VYS-CA-2014   z   29.   januára   2014   vznesené   obvinenie   pre pokus   zločinuublíženia na zdraví podľa § 14 a § 155 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákonv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné. Sťažovateľ bol uznesenímokresného súdu sp. zn. 0 Tp/61/2014 z 3. februára 2014 v spojení s uznesením krajskéhosúdu sp. zn. 3 Tpo/7/2014 z 13. februára 2014 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalejlen „Trestný poriadok“). Proti svojmu vzatiu do väzby sťažovateľ v ostatnom brojil podanímsťažnosti na ústavnom súde.

3.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   koncentruje   svoju   argumentáciu   do   niekoľkýchrovín, pričom tak v postupe orgánov činných v trestnom konaní, ako aj súdov nachádzaviaceré pochybenia.

3.1   V prvej   rovine   svojej   argumentácie   sťažovateľ   ponúka   vlastné   zhodnotenieskutkovej situácie vyplývajúcej z vykonaných dôkazov a výsledkom jeho úvah sú právnezávery o tom, že „Je pochybný záver súdu pre prípravné konanie, že skutok bol spáchaný. V prípravnom konaní vôbec nie je preukázané či skutok bol spáchaný. Je pochybný záver súdu   pre   prípravné   konanie,   že   skutok   sťažovateľa,   ktorý   bol   preukázaný,   má   znaky trestného činu. Je pochybný záver súdu pre prípravné konanie, že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať alebo... bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.“. Svoje úvahypodoprel aj skutočnosťou o vypočutí niektorých svedkov v čase, keď mali byť pod vplyvomomamných látok „Osoby v strednom resp. ťažkom stupni opitosti nie sú vyslúchané a orgán činný   v trestnom   konaní   mal   počkať,   kým   svedkovia   vytriezvejú“.   Vychádzajúczo sťažovateľových úvah a aplikujúc zásadu in dubio pro reo a zásadu kontradiktórnostikonania podľa § 2 ods. 14 Trestného poriadku „... mal súd pre prípravné konanie dospieť k záveru o pochybnosti či skutok, ktorý spáchal obvinený, má znaky trestného činu“.

3.2.1   V ďalšom   sťažovateľ   polemizuje   s právnym   názorom   všeobecných   súdovo dôvodnosti   jeho   väzobného   stíhania,   teda   dôvodoch   väzby,   tak   ako   ich   vo   svojichnapadnutých   rozhodnutiach   vzhliadli   všeobecné   súdy.   K dôvodom   útekovej   väzbyargumentoval tým, že „V zmysle konštantnej judikatúry sa pod pojmom ujde myslí odchod do zahraničia. Vo vyšetrovacom spise sa nenachádza absolútne žiaden dôkaz o tom, že by si obvinený napr. plánoval cestu do zahraničia, obstarával si (falošný) pas alebo občiansky preukaz, že by bol zadržaný pri úteku cez štátne hranice. V spise sa taktiež nenachádzajú dôkazy o tom, že po sťažovateľovi bolo vyhlásené pátranie.“. V snahe oslabiť tento dôvodväzby poukázal aj na to, že „... orgány činné v trestnom konaní vrátane Polície sa snažili zabezpečiť prítomnosť sťažovateľa na úkonoch v trestnom konaní.“. Sťažovateľ teda tvrdí, že „Súd pre prípravné konanie, na rozdiel od Okresnej prokuratúry Žilina, prijal na základe neexistujúcich dôkazov záver, že existuje obava, že obvinený ujde“, a teda „... argumentum a simili, bola porušená zásada stanovená v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, podľa ktorého Trestné stíhanie (argumentum a simili návrh na vzatie do väzby) pred súdom je možné len na základe návrhu alebo obžaloby podanej prokurátorom, ktorý v konaní pred súdom obžalobu alebo návrh zastupuje“.

3.2.2 K dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľdôvodil tým, že „... väzobný dôvod podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) spočívajúci v obave, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti, sa vzťahuje výlučne na obdobný druh trestnej činnosti, preto záver súdu o tom, že sťažovateľ bol odsúdený dňa 19.01.2012 pre   prečin   marenia   výkonu   úradného   rozhodnutia,   neobstojí“.   Ďalej   zdôraznil,   že„Predchádzajúce   odsúdenia   nemôžu   byť   dôvodom   pre   vzatie   sťažovateľa   do   väzby,   ak sťažovateľovi bol uložený trest a uplynula skúšobná doba alebo trest vykonal, nemôže byť táto   okolnosť   teraz   dôvodom   na   väzbu,...   vzatie...   do   väzby   z dôvodu   predchádzajúcej trestnej činnosti by preto bolo porušením zásady ne bis in idem.“. Sťažovateľ teda tvrdí, že„Súd pre prípravné konanie, na rozdiel od Okresnej prokuratúry Žilina, prijal na základe neexistujúcich dôkazov záver, že existuje obava, že sťažovateľ dokoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil“, a teda „... argumentum a simili, bola porušená zásada stanovená v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, podľa ktorého Trestné stíhanie (argumentum a simili návrh na vzatie do väzby) pred súdom je možné len na základe návrhu alebo obžaloby podanej prokurátorom, ktorý v konaní pred súdom obžalobu alebo návrh zastupuje.“.

3.2.3   V ostatnom   namietal   aj   dôvod   väzby   spočívajúci v hrozbe   vysokého   trestu„... rozhodnutie súdu pre prípravné konanie o tom, že existuje obava, že sťažovateľ sa bude vyhýbať, aby sa vyhol trestu, je v príkrom rozpore s čl. 17 ods. 5 Ústavy... Argumentum a minori (hrozba vysokého trestu) ad maius (hrozba trestu) v tomto konaní neprichádza do úvahy“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na osobnú slobodu, základné právo na spravodlivý proces,   základné   právo   na   právnu   pomoc   pred   štátnymi   orgánmi,   základné   právo na poskytnutie času a možnosti na prípravu obhajoby prostredníctvom obhajcu, základné právo na odopretie výpovede porušené boli.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   v Žiline   zo   dňa   03.02.2014   sp.   zn.   0Tp/61/2014 a uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 13.02.2014 sp. zn. 3Tpo 7/2014 zrušuje a vec Okresnému súdu v Žiline vracia na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €...

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov konania v sume 284,08 €...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhupodľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodomna   jeho   odmietnutie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie ktorých   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitostipredpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavynikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorýustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvnýzáväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   časustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahuk väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonnéhodôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktoromby súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, akje táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranúdobu   alebo   byť   prepustený   počas   konania,   pričom   prepustenie   môže   byť   podmienenézárukou   (III.   ÚS 7/00,   I.   ÚS 100/04).   Z čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva   neodmysliteľnásúvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, ato nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosťväzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou malidať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S toutokonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktoréhovyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a protiväzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a niena základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

9. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súduvo   vzťahu   k   rozhodovaniu   všeobecných   súdov   vo   väzobných   veciach   je   daná   lenna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá saberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovýmiokolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétneskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomociústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverovvšeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatiedo väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčneuspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinenéhoa prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovaciehoprostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

10. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohouje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavoualebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

11. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súddo úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zisteniazávažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako ajz čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je takintegrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)vyžaduje,   aby   k pozbaveniu osobnej slobody   došlo   „v súlade   s konaním   ustanovenýmzákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a pretorešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanovv. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byťv súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsinkv. Holandsko z 11. mája 2004).

12. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby lenvtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že

- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmäak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysokýtrest,

- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanieskutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebovykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

13. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbeosoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje ajuvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe konáa rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti protirozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadenýsúd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu savhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožníprísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúcesa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, akobvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stavobvineného   neumožňuje   jeho   výsluch.   Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   prirozhodovaní   o sťažnosti   preskúma   nadriadený   orgán   správnosť   výrokov   napadnutéhouznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokomnapadnutého uznesenia...

14. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd podľa čl. 17,čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy malo dôjsť uznesením krajského súdu sp. zn.3 Tpo/7/2014   z 13.   februára   2014   v spojení   s uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.0 Tp/61/2014 z 3. februára 2014.

II.A K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy

15.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanému   porušeniu práva na   súdnu   ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo, ako sám sťažovateľ udáva, „právo na spravodlivý proces“,ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju judikatúru už opakovane konštatoval(I.   ÚS   100/04,   III.   ÚS   135/04,   II.   ÚS   151/09),   že   ide   o všeobecné   ustanovenie,   ktoréupravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitneobsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátanepráva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdnaochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutímna povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbeaplikovateľné   špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   o osobnej   slobode,   a nievšeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

17. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní predsúdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a toza podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, abymu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám aleboprostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 50 ods. 4 ústavy obvinený má právo odoprieť výpoveď,tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.

18. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (bod 16) teda vyplýva, že na konanieo väzbe   je   aplikovateľné   ustanovenie   čl.   17   ods. 2   a 5   ústavy,   v ktorých   sú   implicitneobsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátanepráva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdnaochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutímna povahu a účel konania o väzbe, obsahom ktorých týchto garancií je aj právo na obhajobuvo svojom vyjadrení v čl. 50 ods. 3 ústavy, v jeho širších súvislostiach aj v spojení s čl. 50ods. 4 ústavy a čl. 47 ods. 2 ústavy a ako také je obsiahnuté už v čl. 17 ústavy. Inýmislovami, pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť právana osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy (v spojení aj s čl. 5 ods. 3, resp. 5 ods. 4 dohovoru,pozn.) a v prípade zistenia porušenia práva na obhajobu (podľa čl. 50 ods. 3, 4, čl. 47 ods. 2ústavy a taktiež aj podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, pozn.) pristúpi k vysloveniu jehoporušenia prostredníctvom čl. 17 ústavy (ako aj čl. 5 ods. 3, resp. 5 ods. 4 dohovoru, pozn.).

19. S prihliadnutím na okolnosti predmetnej veci ústavný súd rozhodol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušeniečl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretožetieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach sťažovateľovho väzobného stíhania,ktoré   boli   predmetom   rozhodovania   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo/7/2014z 13. februára 2014 v spojení s dôvodmi vyjadrenými v uznesení okresného súdu sp. zn.0 Tp/61/2014   z 3.   februára   2014,   ktorých   ústavnú   udržateľnosť   podrobil   len   vo vzťahuk namietanému porušeniu čl. 17 ústavy.

II.B K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ústavy napadnutým rozhodnutím ⬛⬛⬛⬛ okresného súdu

20. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickejosoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci najej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarityprávomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

21. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosťpodľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ ajvyužil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomociústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ústavy napadnutým rozhodnutím ⬛⬛⬛⬛ krajského súdu

22.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorejústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutiaI. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

23. Krajský súd v uznesení sp. zn. 3 Tpo/7/2014 z 13. februára 2014 v podstatnomuviedol:

„Po preskúmaní trestného spisu krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému   uzneseniu,   bolo   vykonané   prvostupňovým   súdom   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Výroky o vzatí obvineného ⬛⬛⬛⬛ do väzby a zamietnutí   jeho   žiadostí   o   nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou,   písomným   sľubom a prevzatím záruky za ďalšie správanie obvineného dôveryhodnou osobou, zodpovedajú tiež stavu veci a zákonu.

Obvinený ⬛⬛⬛⬛ je trestne stíhaný pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1, § 155 ods. 1 Tr. zák., prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. a prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. Obvinený bol v minulosti už 6-krát súdne trestaný, z toho 1-krát v Českej republike, a to prevažne za majetkovú, ale aj násilnú trestnú činnosť.

Výrokom uznesenia okresného súdu nemožno vytknúť žiadnu vadu či nedostatok, Presvedčivosť odôvodnenia uznesenia je znižovaná skutočnosťou, že sudkyňa pre prípravné konanie pri skúmaní materiálnych podmienok väzby prihliadla aj na výpovede svedkov, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, t. j. kontradiktórne. Výpovede svedkov, ktoré neboli vykonané kontradiktórne, je možné, použiť pre vznesenie obvinenia, resp. podanie obžaloby, ale nemožno z nich vychádzať, pri skúmaní materiálnych podmienok väzby, t. j. či sa skutok stal, či je podozrenie, že ho spáchal obvinený a či vykazuje znaky trestného činu. Krajský súd pri hodnotení dôvodnosti väzobných dôvodov obvineného preto vychádzal iba z výpovedí, ktoré boli vykonané kontradiktórne, t. j. dňa 1.2.2014. Aj napriek tomu, že svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ a svedok poškodený ⬛⬛⬛⬛ podstatným spôsobom zmenili svoje výpovede, z výpovede svedka ⬛⬛⬛⬛ jednoznačne vyplýva, že ku skutku, tak ako je uvedený v uznesení o vznesení obvinenia, došlo a je podozrenie, že ho spáchal obvinený ⬛⬛⬛⬛. Svedok jednoznačne uviedol, že obvinený vstúpil do jeho bytu neoprávnene, prešiel do spálne, kde bol poškodený a tam došlo k zraneniu poškodeného. Žiadna iná osoba, okrem týchto dvoch, sa v spálni nenachádzala. S prihliadnutím aj na listinné dôkazy, a to obhliadku tela poškodeného s fotodokumentáciou   a   lekárskou   správou,   možno   dospieť   k   záveru,   že   doteraz   zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bol začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú tu konkrétne dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený.

Okresný   súd   v   písomnom   odôvodnení   uznesenia   podrobne   poukázal   na   dôvody v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. S týmto odôvodnením sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil, a preto naň odkazuje.

Rovnako sa krajský súd stotožnil v celom rozsahu aj s odôvodnením sudkyne pre prípravné   konanie,   prečo   neprijala   návrhy   obvineného   na   nahradenie   väzby   v zmysle ustanovenia § 81 ods. 1 Tr. por. a § 80 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. O návrhu obvineného uvedenom v sťažnosti obhajcu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka bude musieť okresný súd rozhodnúť dodatočne.

Na   podklade   vyššie   uvedených   skutočností   krajský   súd   nepovažoval   sťažnosť obvineného za dôvodnú, a preto ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.“

24. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/7/2014z 13.   februára   2014   s uznesením   okresného   súdu   sp. zn. 0   Tp/61/2014   z 3.   februára2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z napadnutého rozhodnutiaokresného súdu:

«Sudkyňa pre prípravné konanie po preštudovaní spisového materiálu bola toho názoru,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie   voči   obvinenému   v uznesení o vznesení obvinenia, bol skutočne spáchaný, má znaky zločinu ublíženia na zdraví § 155 ods. 1 Tr. zák., spáchaného v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2, písm. a/ Tr. zák. a prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2, písm. a/ Tr. zák. a je tu dôvodné podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený ⬛⬛⬛⬛. Tieto zistenia vyplývajú predovšetkým z výpovede poškodeného ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ zo   dňa   29.01.2014.   Obvinený ⬛⬛⬛⬛ spáchanie skutku popiera, podľa jeho názoru sa skutok vôbec nestal. Do bytu poškodeného vôbec nevstúpil, poškodeného fyzicky nenapadol a ani sa mu nevyhrážal. O tom, že bol poškodený dopichaný sa dozvedel až od príslušníkov   polície.   Svedok   poškodený ⬛⬛⬛⬛ podrobne   popísal   správanie obvineného   v   uvedený   večer,   potvrdil,   že   po   tom,   ako   otvoril   dvere   na   byte,   uvidel obvineného, ktorý tam bol sám, nič v rukách nedržal. Obvinený sa ho opýtal, či sa v byte nachádza ⬛⬛⬛⬛, na čo mu kladne odpovedal a obvinený mu uviedol, nech ju zavolá. Na to sa otočil, pridržal dvere a vtedy obvinený vstúpil do bytu tak, že potlačil dvere. Dostatočne mu dal najavo, že do bytu nemá vstupovať. Vošiel do obývačky a došlo k výmene názorov. Po slovnej výmene sa obvinený premiestnil do spálne, kde ho aj s ⬛⬛⬛⬛ nasledovali. Zasvietil svetlo a uvidel, ako ⬛⬛⬛⬛ si drží krvavú ruku a oproti nemu stál obvinený. Prevádzala sa pri tom nejaká slovná výmena. Zranenie sa snažil ošetriť v kúpeľni, počas toho mal obvinený opäť slovnú výmenu,   pričom   ho   upozornil,   aby   opustil   byt,   na   čo   obvinený   z   bytu   odišiel.   Svedok poškodený ⬛⬛⬛⬛ vo svojej výpovedi dňa 29.01.2014 potvrdil, že v daný večer niekto búchal na dvere, pričom ⬛⬛⬛⬛ napadlo, že to bude jej bývalý druh obvinený, preto mu povedala, že ak nechce nejaké problémy, aby sa išiel pred ním ukryť do vedľajšej miestnosti, spálne, ktorá nebola osvetlená. Po tom počul obvineného, ako sa pýtal, či tam je, nech ho pustí dnu, na čo mu uviedol, že dnu ho nepustí. Potom tam došlo k nejakému naťahovaniu a hovoril obvinenému, nech z bytu vypadne. Následne počul obvineného z obývačky, kde sa pýtal, kde je on a pýtal si čosi na Facebook a potom obvinený vstúpil do spálne. Priskočil k nemu do rohu postele zo slovami „zabijem ťa ty syn“ a snažil sa ho pravou rukou udrieť do oblasti hlavy. V tom čase ho držal pritlačeného ľavou rukou o stenu, na čo sa obvinený na neho zahnal pravou rukou do oblasti tváre, ktorému úderu sa vyhol, pričom obvinený ho udrel touto rukou do ľavého ramena - bicepsu, odkiaľ mu začala tiecť krv. Pristúpila ku nemu, ktorá si všimla zranenie na jeho ruke a opýtala sa obvineného, čo mu to urobil, na čo odpovedal, že „bodol som toho tvojho “. Všimol si, ako obvinený drží v ruke zakrvavený krížový šrobovák. Obvinený mu potom povedal, nech s ním ide von, na čo mu odpovedal, že to takto nemal riešiť skrutkovačom a obvinený z bytu odišiel. Pokiaľ ide o zmeny vo výpovedi poškodeného, ktorý následne dňa 31.01.2014 o 15.13 hod. vypovedal, že obvinený do bytu vôbec nevstúpil, nakoľko mu zabuchol pred nosom dvere, ani sa mu nevyhrážal a zranenie mu spôsobila ⬛⬛⬛⬛, s ktorou sa začal hádať, pričom ho nechtiac pichla do ruky sinkou do vlasov, vierohodnosť jeho prejavov bude vyhodnotená v priebehu vyšetrovania v kontexte ďalších zabezpečených dôkazov. Z hlásenia úrazu vyplýva, že dňa 28.01.2014 o 23.45 hod. bol ⬛⬛⬛⬛ napadnutý jemu známou osobou, bol bodnutý skutkovačom do oblasti paže vľavo, spôsobená punkčná rana veľkosti   cca   2   cm,   s   povrchovou   škriab.   stopou   tiahnúcou   sa   až   na   predlaktie   vľavo, s nutnosťou sutury na úrazovej chirurgii, s predpokladanou dobou liečenia 7 dní. Trestná činnosť   je   preukázaná   aj   zabezpečenými   listinnými   dôkazmi,   a   to   najmä   zápisnicou o ohliadke miesta činu a fotodokumentáciou zranenia poškodeného ⬛⬛⬛⬛. Skutkové zistenia a závery šetrenia príslušníkov PZ sú zaznamenané v záznamoch spísaných po   skutku,   kedy   boli   k   veci   vyťažované   osoby   nachádzajúce   sa   na   mieste   činu   v   čase spáchania   skutkov,   ktorí   potvrdili   spáchanie   skutku   tak,   ako   je   uvedené   v   uznesení o vznesení obvinenia. Rovnako tieto skutočnosti vyplývajú z úradného záznamu o podaní informácie ⬛⬛⬛⬛. Sudkyňa pre prípravné konanie nepovažovala námietky obvineného a obhajcu za dôvodné, nakoľko v súčasnom štádiu konania sa súd nezaoberá otázkou   viny,   skutkovými   okolnosťami   trestných   činov,   z   ktorých   je   obvinený,   ani vyhodnocovaním   jednotlivých   svedeckých   výpovedí.   Svedecké   výpovede   a   iné   dôkazy posudzuje iba v nevyhnutnej miere potrebnej na zistenie, či existuje dôvodné podozrenie, že predmetný skutok spáchal obvinený. Právna kvalifikácia skutku bude ustálená taktiež po zabezpečení všetkých relevantných dôkazov, pričom aj podľa názoru sudkyne pre prípravné konanie je   potrebné   skutok kvalifikovať   aj ako   prečin nebezpečného vyhrážania   § 360 ods. 1, ods. 2, písm. a/ Tr. zák., a to vzhľadom na povahu a intenzitu útoku obvineného na poškodeného.

S poukazom na obsah pripojeného vyšetrovacieho spisu je sudkyňa pre prípravné konanie toho názoru, že u obvineného ⬛⬛⬛⬛ je daný dôvod väzby podľa § 71 ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   O   dôvodnosti   existencie   obavy,   že   obvinený   bude   pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil, nasvedčujú nasledovné skutočnosti. Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obvinený bol doposiaľ 6 - krát súdne trestaný, z toho jeden krát v Českej republike. Ide teda o viacnásobného recidivistu, ktorý má sklon k páchaniu rôznej trestnej činnosti, najmä majetkovej a násilnej trestnej činnosti. Naposledy bol odsúdený rozsudkom Okresného   súdu   Žilina,   sp.   zn.   28T/143/2011,   zo   dňa   19.01.2012,   právoplatným   dňa 19.01.2012, pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák.. Na tunajšom súde sú voči obvinenému vedené ďalšie tri konania pod sp. zn. 32T/122/2008, 28T/112/2011 a 1T/62/2013, pričom v prípade trestnej veci vedenej pod sp. zn. 32T/122/2008 sa jedná o trestnú činnosť rovnakého charakteru ako je skutok, pre ktorý sa aktuálne vedie voči obvinenému trestné stíhanie. Aktuálne je trestne stíhaný aj pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. pod sp. zn. ČVS: ORP-605/OVK-CA-2013, pričom vec je na Okresnej prokuratúre Žilina vedená pod sp. zn. 4Pv 361/13/5511. Vzťah obvineného k dodržiavaniu zákonov je zrejmý i z výpisu z evidencie priestupkov MV SR, z ktorej vyplýva, že obvinený ⬛⬛⬛⬛ bol celkom 4 - krát uznaný vinný z priestupkov proti majetku, ako aj proti občianskemu spolunažívaniu. Je zrejmé, že predchádzajúce tresty neviedli k náprave obvineného, a preto bude potrebné využiť   u   neho   preventívno-bezpečnostnú   funkciu   väzby,   nakoľko   opakovane   pácha majetkovú   a   násilnú   trestnú   činnosť.   V kontexte   s   vyššie   uvedenými   skutočnosťami   tak vyplýva dôvodná obava, že obvinený bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Napriek predchádzajúcim   odsúdeniam   nedošlo   u   neho   k   náprave   a   v   páchaní   trestnej   činnosti pokračuje   i   naďalej.   Taktiež   ani   už   vykonané   nepodmienečné   tresty   odňatia   slobody nepôsobili na obvineného dostatočne preventívne a odstrašujúco, aby sa nedopúšťal ďalšej trestnej činnosti. Všetky vyššie uvedené skutočnosti tak vo svojom súhrne zvyšujú riziko z pokračovania v trestnej činnosti obvineným v prípade jeho ponechania na slobode. Súčasne sudkyňa pre prípravné konanie dospela k záveru, že tu existujú konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že v prípade ponechania obvineného na slobode, tento ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a trestu, čím je u neho daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.. Obvinený má vedomosť o tom, že je voči nemu vedené trestné stíhanie a aj napriek tomu sa v stanovenom čase k výsluchu nedostavil. K výsluchu sa dostavil dodatočne, avšak až potom, ako poškodený zásadným spôsobom zmenil svoju výpoveď. Po obvinenom bolo navyše vyhlásené pátranie.   Rovnako   vedel   aj   o   tom,   že   polícia   vykonáva   úkony   na   zabezpečenie   jeho prítomnosti na úkonoch trestného konania. Keď sa ho snažili príslušníci polície predviesť, začal pred nimi utekať, a to aj napriek tomu, že mal pri sebe svoju niekoľkomesačnú dcéru, ktorú nechal osamotenú na ulici, čím sa opakovane vyhýbal trestnému konaniu. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že obvinený sa na úkony súdu v iných jeho trestných konaniach dostavuje, nakoľko dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. posudzovala vzhľadom na konkrétne skutočnosti vo vzťahu k tomuto trestnému konanie. Všetky vyššie uvedené skutočnosti   tak vo   svojom súhrne   v tomto   štádiu konania   zvyšujú   riziko,   že v prípade ponechania obvineného na slobode tento ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a trestu.

Pokiaľ ide o dôvody tzv. kolúznej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., ktorú navrhol na obvineného uvaliť vyšetrovateľ, sudkyňa pre prípravné konanie sa v celom rozsahu   stotožňuje   s   názorom   prokurátora,   že   v   spisovom   materiáli   sa   nenachádzajú dostatočne podklady k rozhodnutiu o tomto väzobnom dôvode. Samotná zmena výpovedí niektorých   svedkov,   bez   zabezpečenia   konkrétnych   zistení   o   ovplyvnení   ich   prejavov obvineným, resp. s jeho vedomím iných osôb, nepostačuje k prijatiu záveru, že u obvineného je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por..

Podľa § 80 ods. 1 písm. a), b) Tr. por., ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu,

a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky za ďalšie správanie obvineného a za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi, prokurátorovi alebo na súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu vzdialenie sa z miesta pobytu, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje záruku vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočnú a prijme ju, alebo

b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti   a   že   splní   povinnosti   a   dodrží   obmedzenia,   ktoré   sa   mu   uložia,   a   súd   alebo v prípravnom   konaní   sudca   pre   prípravné   konanie   považuje   sľub   vzhľadom   na   osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho.

Podľa § 81 ods. 1 Tr. por., a je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy, ak obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 4 alebo podľa § 80 ods. 3, možno peňažnú záruku prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu miesta pobytu. So súhlasom obvineného   môže   peňažnú   záruku   zložiť   aj   iná   osoba,   ale   pred   jej   prijatím   musí   byť oboznámená s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, v ktorých sa nachádza dôvod väzby. Na dôvody, pre ktoré peňažná záruka môže pripadnúť štátu, musí sa obvinený a osoba, ktorá peňažnú záruku zložila, vopred upozorniť.

S   poukazom   na   všetky   vyššie   uvedené   skutočnosti,   najmä   vzhľadom   na   osobu obvineného ⬛⬛⬛⬛ a povahu spáchanej trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný v tomto trestnom konaní, sudkyňa pre prípravné konanie dospela k názoru, že obvineného je nutné stíhať väzobne. Podľa názoru súdu pre dosiahnutie účelu väzby u obvineného, t j. aby sa   ním   zabránilo   hrozbám   vyplývajúcim   z   väzobných   dôvodov   u   obvineného,   nie   je dostatočným   nahradenie   väzby   ani   peňažnou   zárukou,   ani   písomným   sľubom   a   ani prevzatím   záruky   dôveryhodnej osoby   -   zamestnávateľa   obvineného ⬛⬛⬛⬛ za ďalšie   správanie   obvineného,   a   to   primárne   vzhľadom   na   osobu   obvineného,   ako   aj s prihliadnutím na charakter trestnej činnosti, ktorý sa obvinenému kladie za vinu. V tejto súvislosti sudkyňa pre prípravné konanie poukazuje na to, že obvinený trestnú činnosť pácha dlhodobo, opakovane, pričom ani uložené tresty a ich výkon u obvineného neviedli k jeho prevýchove a náprave (dokonca takýto účel si u obvineného nesplnil ani výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody, ktorý bol obvinenému opakovane uložený). Čo sa týka žiadosti obvineného o nahradenie väzby peňažnou zárukou, práve všetky skutočnosti, ktoré celkom nepochybne dokumentujú existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm.   c)   Tr.   por.   u   obvineného,   sklony   k   páchaniu   násilnej   trestnej   činnosti   zároveň vylučujú úvahy o nahradení väzby peňažnou zárukou v akejkoľvek výške, pretože riziko, že obvinený bude pokračovať, po prípadnom ponechaní na slobode, je príliš vysoké na to, aby bolo možné považovať prostriedok na nahradenie väzby za dostatočný, bez ohľadu na to, či by bola prípadná strata akejkoľvek finančnej čiastky pre obvineného citeľná. Z tohto dôvodu sudkyňa pre prípravné konanie ani nepovažovala za potrebné obvineného k ponúknutej peňažnej záruke vypočuť, a preto nepostupovala v zmysle § 81 Tr. por..

Rovnako nahradenie väzby písomným sľubom obvineného ⬛⬛⬛⬛, ako aj nahradenie väzby prevzatím záruky dôveryhodnej osoby sudkyňa pre prípravné konanie zamietla,   nakoľko   ich   taktiež   považuje   za   nedostatočné   pre   dosiahnutie   účelu   väzby u obvineného, aby viac nepokračoval v páchaní trestnej činnosti a aby neušiel alebo sa neskrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, a to s poukazom na osobu obvineného a charakter trestnej činnosti, ktorej sa dopúšťa. Sudkyňa pre prípravné konanie ďalej poznamenáva, že písomný sľub obvineného pritom ostáva len v polohe formálneho vyhlásenia, že povedie riadny život, nedopustí sa trestnej činnosti a podrobí sa prípadným obmedzeniam.   Dôveryhodná   osoba   ponúkajúca   záruku   ani   len   nenaznačuje,   akým spôsobom by chcela zabrániť konaniu predpokladanému v ustanovení § 71 ods. 1. písm. a), c) Tr. por., len veľmi všeobecne uviedla, že keby bol obvinený náhodou predvolaný na súd, tak by ho oslovil, aby sa dostavil a prípadné vzdialenie sa obvineného z miesta pobytu by oznámil polícii alebo prokuratúre. Sudkyňa pre prípravné konanie opätovne poukazuje na dôvody, pre ktoré obvineného vzala do väzby, podrobne vyššie uvedené.»

25. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, akoaj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorýustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp.obmedzenia   osobnej   slobody,   ktoré   za   splnenia   ustanovených   podmienok   sú   prípustné.Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17ods. 5   ústavy.   Preto   možno   uviesť,   že   v prípade   pozbavenia   osobnej   slobody   vzatímdo väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04).

26. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnejslobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdukonajúceho   vo   veci   rešpektoval   nielen   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), aletaktiež   aj   ustanovenia   príslušných   medzinárodných   zmlúv,   ktoré   sú   súčasťou   právnehoporiadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú predzákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd. V týchtosúvislostiach   ústavný   súd   nad   rámec   sťažovateľom   namietaného   porušenia   práva   podľačl. 17 ústavy poukazuje aj na to, že podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodua osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov,pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo inépozbavenie slobody osoby pre účely predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodnépodozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že jepotrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)].Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlades ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcualebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byťsúdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniťzárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

27. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzbachápaná   ako   výnimočný   prostriedok   zaistenia   obvineného   pre   účely   trestného   konaniav prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jehopoužitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihuich páchateľov. Inými slovami, z citovaných článkov ústavy a dohovoru teda vyplýva, že jevýsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilévyvrátiť   alebo   potvrdiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   sozreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesťich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).

28. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu(a príslušnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   na   ktoréhodôvody   poukazuje   a stotožňuje   sa   s nimi   aj   krajský   súd,   pozn.)   konštatuje,   že   z ichodôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladaným dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1písm. a) a c) Trestného poriadku, pre ktoré aj bol sťažovateľ obmedzený na osobnej slobode,nevyplýva   nič,   čo   by   signalizovalo   arbitrárny   alebo   zjavne   neopodstatnený   výkladrelevantnej   zákonnej   úpravy   vo   veci   konajúcimi   súdmi   s dôsledkom   porušenia   právana osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ústavy.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konalv medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné preposúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktovpodporených vykonaným dokazovaním, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právneakceptovateľné. Zo záverov,   ku ktorým dospel krajský   súd   pri posudzovaní podmienokväzby sťažovateľa v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikáciapríslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.Naopak,   krajský   súd   vo   svetle   záverov   vyplývajúcich   aj   z odôvodnenia   napadnutéhorozhodnutia okresného súdu adresne a dostatočne určito predostriera svoje skutkové záveryodôvodňujúce   tak   útekovú,   ako   aj   preventívnu   väzbu,   jeho   argumenty   vyznievajúpresvedčivo   a podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   primeraným   zdôvodnením   potrebyväzobného stíhania obvineného, tak ako to vyplýva aj z komentovaného znenia dohovoruk čl. 5 ods. 1 písm. c), podľa ktorého argumentum a simili „... zbavení svobody stěžovatelenemůže   být   vnímano   jako   svévolné,   jestliže   vnitrostátní   soud   uvedl   určité   důvody   propokračovaní vazby, ledaže by uváděné důvody byly mimořádne lakonické a bez jakéhokoliodkazu   na   ustanovení   zákona,   které   by   zbavení   stěžovatele   svobody   dovolovalo   [vizKhudoyorov   proti   Rusku,   rozsudek,   8.   11.   2005,   č.   6847/02,   §   131   a 157,   srov.   TéžMiminoshvili proti Rusku, rozsudek, 28. 6. 2011, č. 20197/03, § 69]. (Kmec, J., Kosař, D.,Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie:Praha: C. H. Beck 2012.)“. Samotná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len„ESĽP“)   v zásade   identifikovala   štyri   potencionálne   dôvody   väzby   sťažovateľa   akoprostriedku jeho obmedzenia osobnej slobody v trestnom konaní (Khodorkovskiy c. Ruskoz 31. mája 2011), medzi ktoré zaradila aj nebezpečenstvo úteku (Stägmüller c. Rakúskoz 10. novembra 1969) a riziko páchania ďalších trestných činov (Matznetter c. Rakúskoz 10. novembra 1969), ktoré boli uplatnené aj v prípade sťažovateľa. Ústavný súd ďalejkonštatuje, že krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím v sťažnostnom konaní podporilnapadnuté rozhodnutie okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Vychádzal pritom z návrhu Okresnej prokuratúryŽilina sp. zn. 4 Pv 53/14/5511 z 2. februára 2014. Úvahy sťažovateľa o porušení § 2 ods. 12Trestného   poriadku   (pozri   body   3.2.1   a 3.2.2),   vníma   ústavný   súd   ako   tendenčné.K podobnému záveru došiel ústavný súd aj pri zhodnotení ďalších sťažovateľových úvah,ktoré mali byť obsahom argumentácie okresného súdu a podľa ktorých „... existuje obava, že sťažovateľ sa bude vyhýbať, aby sa vyhol trestu... Argumentum a minori (hrozba vysokého trestu) ad maius (hrozba trestu) v tomto konaní neprichádza do úvahy“ (pozri bod 3.2.3), súdezinterpretáciou   obsahu   napadnutého   rozhodnutia   súdu.   Okresný   súd   vymedzil   dôvodväzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku jeho zákonným pomenovaním a napodporu   svojich   záverov   poukázal   na   ďalšie   vedené   trestné   konania,   ako   aj   na   to,   žev prípade sťažovateľa zlyhala preventívna a výchovná funkcia trestu odňatia slobody, ktorýmu   bol   v predchádzajúcom   období   uložený.   V konfrontácii   s úvahami   sťažovateľatýkajúcich sa hrozby výšky trestnoprávnej sankcie sa ústavnému súdu žiada poznamenať, žesamotná   judikatúra   ESĽP   uznáva   závažnosť   trestného   činu   a s ním   spojenú   závažnosťhroziacej   trestnoprávnej   sankcie   za potencionálne   spôsobilú   skutočnosť   na pozbavenieosobnej slobody, avšak len na určité časové obdobie, po uplynutí ktorej je významnoupodpornou skutočnosťou pri zdôvodnení pretrvávajúcej väzby.

29. Z judikatúry   ESĽP   ďalej   vyplýva,   že   požiadavky   zabezpečenia   kontradiktórnejpovahy konania a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesnégarancie   („fundamental   guarantees   of   procedure“)   uplatniteľné   vo   veciach   týkajúcich   sapozbavenia   osobnej   slobody   (Sanches   —   Reisse   c. Švajčiarsko   z   21.   októbra   1986,Reinprecht c. Rakúsko z 15. novembra 2005). Vždy musia byť zaručené kontradiktórnosťkonania   a   rovnosť   zbraní   (Nikolova   c.   Bulharsko   z   25.   marca   1999). Povinnosťouvšeobecných súdov je teda umožniť obvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sazachoval jeho reálny   obsah   a zmysel. Inak   by totiž   toto   právo nebolo   možné   považovaťza reálne, ale iba za teoretické, resp. iluzórne. Výklad príslušných ustanovení dotknutýchprávnych predpisov musí byť preto taký, aby uplatnenie práva na obhajobu v konaní o väzbesa   obvinenému   reálne   umožnilo. V rámci   sťažovateľom   namietaného   postupu   orgánovčinných   v trestnom   konaní   s dôsledkom   porušenia   jeho   obhajobných   práv   ústavný   súdkonštatuje, že nezistil, aby v postupe všeobecných súdov rozhodujúcich o väzbe sťažovateľaabsentovali/neboli prítomné výhrady/námietky sťažovateľa nielen voči jeho obmedzeniu naosobnej slobode, ale aj voči nedôvodnosti trestného stíhania vedeného voči jeho osobe. Inýmislovami,   ústavný súd nezistil,   aby sťažovateľovi bola postupom   súdov   odopretá možnosťpredložiť svoje argumenty proti svojmu trestnému stíhaniu vrátane dôvodov vylučujúcich jehoväzbu z jeho uhla pohľadu.

30. Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   odôvodnenosti   podozrenia   pri   vznesení   obvineniavo svojej judikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústavavo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchaniatrestného   činu   bola   podložená   aj   zodpovedajúcimi   dôkazmi   proti   obvinenému.   Prirozhodovaní   o   väzbe   postačuje   dostatočne   preukázať   podozrenie,   že   obvinený   spáchal

22

skutok,   ktorým   naplnil   znaky   skutkovej   podstaty   príslušného   trestného   činu.   Dôvodnépodozrenie teda predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemupozorovateľovi   umožnili   úsudok   o tom,   že   konkrétna   osoba   mohla   spáchať   trestný   čin,pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu(Fox, Cambell a Hartley c. Veľká Británia z 30. augusta 1990). V tejto súvislosti je, naopak,potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestorna dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvineniapostupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním, tak ako tovyplýva   aj   z komentovaného   znenia   dohovoru:   „Skutečnosti,   které   vyvolaly   podežření,nemusejí být téhož stupně jako ty, které jsou nutné k odůvodnění odsoudzení nebo byť jenke vznesení obvinění [viz Murray proti Spojenému království, rozsudek velkého senátu,

28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, srov. též Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31. 5.2011, č. 5829/04, § 189] /... skutečnosti, na nichž se podezření zakládá, však nemohou býtstejné   úrovně   jako   skutečnosti   potřebné   k odůvodnění   odsoudzení,   nebo   i k podániobžaloby, čož je předmětem až další fáze trestního řízení [Krejčíř proti České republice,rozsudek, 26. 3. 2009, č. 39298/04 a č. 8723/05, § 75, ] (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie: Praha: C. H. Beck2012.)“. Samotné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku rátajú s existencioutakéhoto dokazovania počas prípravného konania (m. m. IV. ÚS 383/04, IV. ÚS 217/2013).Dôkazom extenzívneho výkladu materiálnych podmienok väzby je postup krajského súdu,ktorý zohľadnil/prihliadal len na výpovede tých svedkov, ktorí boli vypočutí kontradiktórne:„Výpovede svedkov, ktoré neboli vykonané kontradiktórne, je možné použiť pre vznesenie obvinenia, resp. podanie obžaloby, ale nemožno z nich vychádzať pri skúmaní materiálnych podmienok   väzby...   Krajský   súd   pri   hodnotení   väzobných   dôvodov   obvineného   preto vychádzal iba z výpovedí, ktoré boli vykonané kontradiktórne, t. j. dňa 1.2.2014.“ Týmtopostupom   krajský   súd   konal   v súlade   s judikatúrou   ESĽP,   podľa   ktorej   nedostatok   priuplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na prvostupňovomsúde, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuvena De Meyere z 23. júna 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge c. Holandskoz 29. mája 1986).

23

31. Doplnením už citovaných úvah a v konfrontácii s právnym názorom sťažovateľa,ktorý nesúhlasí „... s názorom súdu pre prípravné konanie, podľa ktorého nezrovnalosti a rozpory   sa   musia   vyriešiť   v priebehu   prípravného   konania“, ústavný   súd   poukazujena svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že trestné konanie od svojho začiatku ažpo jeho   koniec   je   procesom,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania   jednotlivých   úkonova realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnomkonaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončenímožno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a slobôdoznačených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (II. ÚS 3/02,III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07, I. ÚS 314/09, IV. ÚS 166/2010).Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochranyústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práva slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorýmije Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárniochrancovia ústavnosti (III. ÚS 79/02), prípadne iné orgány verejnej moci na to určené.Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované predovšetkým na zásadeprieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť inýmspôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimi   z príslušnýchprocesných noriem, akou Trestný poriadok nepochybne je. Navyše je nutné skonštatovať, žeaj samotné vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľaako strany trestného konania mu už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomukorešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantnýchokolností a skutočností mu za vinu kladených. Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia jepredmetom celého trestného konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti náleží zaoberať saotázkou ochrany základných práv a slobôd zásadne až po jeho skončení, teda po vyčerpanívšetkých   procesných   prostriedkov,   ktoré   obvinenému/obžalovanému   Trestný   poriadokposkytuje (III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05, II. ÚS 294/06).

24

32.   Na   základe   uvedených   skutočností   a   dôvodov   vo   vzťahu   k napadnutémurozhodnutiu krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru, podľa ktorej možnoza   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 66/02, III. ÚS 263/03,III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnostiako   celku   sa   ústavný   súd   nemohol   zaoberať   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranuústavnosti,   keďže   rozhodovanie   o nich   je   viazané   na vyslovenie   porušenia   práva   aleboslobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015

25