znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 15/2014-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Z. U., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 15/2013 z 30. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. U.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. mája 2013   doručená   a 16.   septembra   2013, 23.   októbra   2013, 28.   novembra 2013, 20. decembra   2013   a 9.   januára   2014   doplnená   sťažnosť   Z.   U.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou predovšetkým namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Tost 15/2013 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2.   Z obsahu   podanej   sťažnosti,   jej   doplnení   a   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol rozsudkom   Špecializovaného trestného   súdu   v Pezinku   (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn.   PK-2T   16/2008   z 23.   júna 2010   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 právoplatne odsúdený pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov a iné. V ďalšom sťažovateľ doručil na špecializovaný súd návrh na povolenie obnovy konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci, o ktorej rozhodol špecializovaný súd svojím uznesením sp. zn. BB-3Nt/12013 z 24. mája 2013 tak, že návrh na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol z dôvodu, že podľa § 394 Trestného poriadku nezistil podmienky obnovy konania. Hlavným ťažiskom argumentácie sťažovateľa v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 20. mája 2013 „... bolo nekonanie špecializovaného trestného súdu od podania môjho návrhu na tento súdu až po intervenciu krajského dozorového prokurátora, teda časové obdobie vyše 60 dní čo je doba pri abstraktnej nečinnosti súdu dobou porušujúcou základné ľudské práva a slobody...“. V nadväznosti na to sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu dôvodí, že „Z   tohto   hľadiska   bola   zle   vecne   posúdená   sťažnosť   NS   SR,   lebo   jadro   veci   môjho namietaného   porušenia   bolo   ani   len   nevykonanie   jediného   úkonu   súdu   vo   veci   môjho podaného návrhu, čo je hrubým porušením trestného poriadku a následne garantovaných základných   práv   a slobôd,   ako   aj   medzinárodného   Dohovoru,   čo   pri   prerokovaní neúčinného trestu pri nutnom novom výroku a treste je pri výkone trestu odňatia slobody svojvoľným obmedzovaním osobnej slobody štátnymi orgánmi.“.

3.   V ďalšom   sťažovateľ   dopĺňal   svoju   argumentáciu   podaniami   doručenými ústavnému súdu 16. septembra 2013, 23. októbra 2013, 28. novembra 2013, 20. decembra 2013 a v ostatnom 9. januára 2014.

3.1 V podaní doručenom ústavnému súdu 16. septembra 2013 reagujúc na uznesenie špecializovaného   súdu   sp.   zn.   BB-3Nt/1/2013   z 24.   mája   2013,   ktorým   bol   zamietnutý sťažovateľom   podaný   návrh   na   povolenie   obnovy   konania,   v podstatnom   uviedol,   že dôvodom „... doplnenia prvotnej sťažnosti je priama súvislosť nečinnosti špec. trest. súdu, členov senátu... ktorí nečinnosťou súdu úmyselne spôsobili nekonanie súdu vo veci môjho návrhu, čo je dôkazne preukázané konaním a rozhodnutím na verejnom zasadnutí, ako aj odôvodnením predmetného uznesenia, kde sú úmyselne uvádzané argumenty nesúvisiace s trestným právom a danou problematikou návrhu v spojitosti nálezu ÚS, pričom povolenie obnovy konania s poukazom aplikácie nálezu ÚS na asperovaný výrok o treste musel byť súdom povolený a súd bol povinný so súhlasom prokurátora takto učiniť.“.

3.2   V podaní   doručenom   ústavnému   súdu   23.   októbra   2013   sťažovateľ   namietal porušenie svojich ďalších práv postupom špecializovaného súdu, keď dôvodil, že „... je nepochybné, že na verejnom zasadnutí konanom dňa 24. 5. 2013 ŠTS v Banskej Bystrici nezasadal zákonný senát, bolo mi porušené právo na zákonného sudcu, taktiež porušené právo na spravodlivý proces. Taktiež porušenie Dohovoru, najmä články 6, 7, 13, 17 boli zjavne postupom Špecializovaného trestného súdu, ako aj Ústavou garantované základné práva a slobody, zákonné normy trestného poriadku a zákona, metodický postup NS SR, boli   porušené.   Retrospektívou   od   podania   môjho   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania prichádzame   ku   konštatovaniu   viacerých   závažných   porušení,   nečinnosť   súdu,   riadne nevybavenie sťažnosti, zákonom dané povolenie obnovy konania v mojej veci, ale súdom zamietnuté,   taktiež   zjavne   odňatý   zákonný   sudca   a netransparentné   pridelenie   spisu zákonnému sudcovi.“.

3.3 V podaní doručenom ústavnému súdu 28. novembra 2013 sťažovateľ poukazoval na nečinnosť najvyššieho súdu v sťažnostnom konaní, pričom dôvodil, že „... sťažnosť proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu ŠTS, prac. B. Bystrica je neriešená Najvyšším súdom SR v dobe 6 mesiacov... Táto doba je zjavne hrubou nečinnosťou NS SR, teda recidivujúce porušenia   základných   práv,   v spojitosti   s porušením   základných   práv   rozhodnutím o zamietnutí môjho návrhu ŠTS, pričom toto pôvodné rozhodnutie malo odstrániť nesúlad môjho   výroku   o treste,   ktorý vykonávam   a bol   uložený zrušenou vetou za bodkočiarkou ustanovenia § 41 ods. 2 TZ s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, taktiež s príslušnou... judikatúrou. Z tohto vyplýva, že momentálne vykonávam neplatný trest, ktorý je v rozpore s ústavou SR, ako aj stanovenými postupmi v tejto veci.“.

3.4 V podaní doručenom ústavnému súdu 20. decembra 2013 sťažovateľ v podstate opakovane namietal nečinnosť o ním podanom návrhu na povolenie obnovy konania tak špecializovaným súdom, ako aj najvyšším   súdom,   keď tvrdil,   že „Vec tohto   doplnenia sťažnosti   spočíva   v namietaní   nečinnosti   Najvyššieho   súdu   SR,   ako   sťažnostného   súdu, respektíve na nečinnosť Špecializovaného trestného súdu... kde vznikla neprimerane dlhá rozhodovacia   lehota   o mojej   sťažnosti   proti   zamietnutiu   povolenia   obnovy   konania v predmetnej veci a až 5. 12. 2013 som obdržal uznesenie NS SR pod sp. zn.: 3 Tost 24/2013 zo dňa 23. 10. 2013, kde Najvyšší súd svojim rozhodnutím zrušil zamietavé rozhodnutie vo výroku o nepovolení môjho návrhu na povolenie obnovy konania ohľadne asperovaného trestu a prikázal ŠTS ako súdu prvého stupňa konať znovu a rozhodnúť.“.

3.5 V podaní doručenom ústavnému súdu 9. januára 2014 reagujúc na vyjadrenie právnej zástupkyne k výzve ústavného súdu z 28. novembra 2013 na podanie kvalifikovanej sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu   oznámil vypovedanie plnej moci zvolenej právnej zástupkyni a požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1) Základné práva sťažovateľa, a to práva :

- podľa č. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy a čl. 5 ods. 1 a ods. 4 Dohovoru, podľa ktorého možnosť   pozbaviť   osobnej   slobody   je   len   z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon, v zmysle ktorého obmedzenie slobody možno iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na   základe   rozhodnutia   súdu,   a ktoré   obsahuje   aj   právo   na   urýchlené   rozhodnutie o obmedzení slobody a aj právo na prepustenie ak je toto nezákonné,

-   čl.   46   ods.   1   Ústavy   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   ktorým   sa   zaručuje   právo   na spravodlivý súdny proces,

boli postupom Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn.   5 Tost 15/2013 porušené.

Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.... Ústavný súd uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 5 Tost 15/2013 zo dňa 30. 4. 2013 zrušuje.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   č.   38/1993   Z.   z...   Ústavný   súd   prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby vo veci vedenej pod sp. zn.: PK-2 T 16/2008 konal v súlade s Trestným poriadkom a rozhodol o sťažnosti odsúdeného vo veci nekonania súdu tak, že odsúdeného   ihneď   prepustí   na   slobodu   a preruší   výkon   trestu   z dôvodu   porušenia   jeho základných práv.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z... priznáva sa sťažovateľovi náhrada trov právneho   zastúpenia...   a takisto   požadujem   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 15/2013 z 30. apríla 2013

8. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 20. mája 2013 je oddelený petit od jej ostatných častí, resp. sťažovateľ sformuloval svoje úvahy do návrhu rozhodnutia ústavného súdu. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

9.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tost 15/2013 z 30. apríla 2013 v podstatnom uviedol:

„Odsúdený Z. U. dňa 19. marca 2013 podal sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd v zmysle § 55 ods. 3 Tr. por.

Na   túto   sťažnosť   reagoval   písomným   podaním   z   12.   apríla   2013   predseda špecializovaného trestného súdu, z ktorého vyplýva, že o predmetnej žiadosti nebolo možné doposiaľ   konať   a   rozhodnúť   z dôvodu,   že   okrem   iných   aj   odsúdený   Z.   U.   proti   vyššie uvedenému uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal dovolanie, z ktorého dôvodu bol celý trestný spis predložený na rozhodnutie o podanom mimoriadnom opravnom prostriedku na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Odsúdený Z. U. dovolanie zobral späť 20. februára 2013, o dovolaniach ostatných odsúdených v tejto trestnej veci však doposiaľ ešte nebolo rozhodnuté.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že predseda senátu 3T určil vo veci termín verejného zasadnutia na 13. mája 2013, pričom uvedenú skutočnosť postupom podľa § 55 ods. 4 Tr. por. oznámil aj odsúdenému Z. U.

Odsúdený Z. U. napriek vyššie uvedeným skutočnostiam písomným podaním z 23. apríla 2013 trval na podanej sťažnosti pre nečinnosť predsedu senátu v jeho trestnej veci týkajúcej sa návrhu na povolenie obnovy konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že predseda senátu vo veci postupoval bez subjektívnych prieťahov,   pričom vznik objektívnych prieťahov bol zapríčinený z dôvodu konania a rozhodovania o mimoriadnych opravných prostriedkoch, z ktorého dôvodu celý trestný spis musel byť predložený na príslušný súd.

S poukazom na vyššie uvedené okolnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť odsúdeného   Z.   U.   pre   nečinnosť   predsedu   senátu...   v   trestnej   veci   vedenej   na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica, pod sp. zn. BB - 3 Nt 1/2013, podľa § 55 ods. 5 písm. a/ Tr. por. ako nedôvodnú zamietol, keďže nezistil zákonné dôvody uvedené v § 55 ods. 3 Tr. por.“

12. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich ustanovení Trestného poriadku je napadnuté rozhodnutie aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd   oprel   svoj   záver   o konkrétne   zistenie   podmieňujúce   postup   špecializovaného   súdu kolíziou súbežne podaných viacerých mimoriadnych opravných prostriedkov, a to dovolania a návrhu na povolenie obnovy konania „... z ktorého dôvodu celý trestný spis musel byť predložený na príslušný súd“.

13.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ktorému   sťažovateľ   vytýka,   že „Obsah   odôvodnenia uznesenia   NS   SR   proti   ktorému   je   smerovaná   táto   sťažnosť   je   nesprávne   vyhodnotený a posúdený, nakoľko NS SR sa mal zaoberať vecne tým, že špecializovaný trestný súd vôbec nekonal   žiadnym   úkonom   na   môj   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   z 14.   1.   2013.“, ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj obdobne základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04,   III.   ÚS   162/05).   Ústavný   súd   teda   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   sťažovateľom namietaným   porušením označeného   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom špecializovaného súdu a najvyššieho súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania podanej sťažovateľom 15. januára 2013

14.   Zhrnúc   doplnenia   pôvodnej   sťažnosti   (pozri   bod   3)   sťažovateľa   doručenej ústavnému súdu 20. mája 2013 ústavný súd predostiera, že sťažovateľ v podstate rozšíril svoju   argumentáciu   celkovo   na   postup   špecializovaného   súdu   v konaní   o jeho   návrhu na povolenie obnovy konania vedenej pod sp. zn. BB-3Nt 1/2013 v spojení s postupom najvyššieho   súdu   v tomto   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tost   24/2013,   ktorým   vytkol prieťahový postup pri rozhodovaní o jeho návrhu na povolenie obnovy konania, zloženie senátu   špecializovaného   súdu   a   zamietnutie   jeho   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania z 15. januára   2013   špecializovaným   súdom.   Svoje   výhrady   a   úvahy   podrobne   popísal v jednotlivých doplneniach pôvodnej sťažnosti doručenými ústavnému súdu 16. septembra 2013, 23. októbra 2013, 28. novembra 2013 a 20. decembra 2013 a v ostatnom 9. januára 2014. Argumentáciu sťažovateľa vyplývajúcu z jednotlivých doplnení pôvodnej sťažnosti vnímal   ústavný   súd   ako   súčasť   širšej   argumentácie   sťažovateľa,   pričom   považoval   za podstatné upriamiť pozornosť sťažovateľa na ustálenú judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplývajú tieto ďalej uvedené závery ústavného súdu.

15. V prvej rovine svojej argumentácie ústavný súd zotrváva na doterajších názoroch (napr. I. ÚS 63/05, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011), podľa ktorých pri obnove konania podľa Trestného poriadku môžu byť prieťahy (nečinnosť) v zásade namietané len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 48   ods. 2   ústavy   v   časti   týkajúcej   sa   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a rovnako ani čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru v časti týkajúcej sa prejednania záležitosti   v primeranej   lehote,   pretože   nejde   o   rozhodovanie   v merite   veci.   Vzhľadom na uvedené   je   argumentácia   sťažovateľa   namietajúca   prieťahový   postup   všeobecných súdov,   ktoré rozhodovali o jeho návrhu na povolenie obnovy   konania, postavená mimo rámca ustálenej judikatúry ústavného súdu, v dôsledku čoho ju ústavný súd hodnotí ako zjavne   neopodstatnenú.   Uvedená   skutočnosť   je   teda   –   sama   osebe   –   dôvodom   na odmietnutie   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   v tejto   jej   časti   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. Ústavnému súdu sa žiada pripomenúť, že rovnako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   za   ktoré   treba   bezpochyby považovať   aj obnovu   konania   (IV. ÚS 382/09,   m.   m.   I. ÚS 5/02   A.   B.   v. Slovenská republika,   rozsudok   zo   4.   marca   2003   a   v   ňom   odkaz   na   ďalšiu   judikatúru),   pretože rozhodnutia   o   povolení   obnovy   konania   alebo   zamietnutí   návrhu   na   povolenie   obnovy konania   priamo   nesúvisia   s rozhodnutím   o   právach   a   záväzkoch   občianskoprávneho charakteru   alebo   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia   proti   adresátom   práv   podľa   tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania   [pozri   aj   Svák,   J.   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny štrasburských orgánov ochrany práva, Žilina: 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje   na rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo   z 9. mája   1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)]. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje absenciu vecnej súvislosti medzi postupom všeobecných súdov pri obnove konania a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť rovnako z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

17.   Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   4 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že obsah a rozsah práv uvedených v týchto článkoch nemá   vecnú   súvislosť   s rozhodovaním   všeobecných   súdov   o mimoriadnom   opravnom prostriedku (obnove konania), v dôsledku čoho je jeho argumentácia v tomto smere zjavne neopodstatnená,   a preto   jeho   sťažnosť   v tejto   časti   bolo   potrebné   odmietnuť rovnako z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

18. V neposlednom rade ústavný súd rešpektujúc princíp subsidiarity nemohol ani preskúmať sťažovateľom napádané uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. BB-3Nt 1/2013 z 24. mája 2013, keďže proti tomuto bol prípustný riadny opravný prostriedok (sťažnosť); preto jeho sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

19.   Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   ustálenú   rozhodovaciu   prax ESĽP,   z ktorej okrem iného vyplýva, že nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho   konania,   napr.   na   prvostupňovom   súde,   môže   byť   korigovaný   konaním   na druhostupňovom   súde   (Le   Compte,   Van   Leuven   a De   Meyere   z 23.   júna   1981,   Adolf c. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. mája 1986). S prihliadnutím na uvedené,   ústavný   súd konštatuje,   že najvyšší   súd uznesením   sp. zn. 3   Tost   24/2013 z 23. októbra 2013 vyhovel námietkam sťažovateľa a vrátil vec špecializovanému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Týmto rozhodnutím najvyšší súd „zhojil, resp. napravil“ aj sťažovateľom predostreté pochybenia v postupe a rozhodnutí prvostupňového súdu, ak by k nim   v skutočnosti   došlo   (vychádzajúc   z argumentácie   sťažovateľa,   pozn.),   a to   aj v kontexte   ďalších   ním   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   ako   napr.   práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy.   Navyše,   z už   spomenutého   princípu subsidiarity   jednoznačne vyplýva, že   právomoc ústavného súdu   je postavená na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom. Vzhľadom na skutočnosť, že o sťažovateľovom návrhu na obnovu konania bude opätovne   rozhodovať   špecializovaný   súd,   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   sa   domáha   ochrany svojich práv v „živej veci“, v dôsledku čoho ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na jej   prerokovanie   podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

20. V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014