znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 15/2012-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd opatrením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1Gn – 848/10-15 z 8. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”)   bola 20. septembra   2011   doručená   sťažnosť   M.   A.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) opatrením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/Gn – 848/10-15 z 8. júla 2011 (ďalej aj „napadnuté opatrenie“).

2.   Z obsahu   sťažovateľkou   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   Okresný   súd   Zvolen a Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozhodovali   v právnej   veci neplatnosti   skončenia   jej   pracovného   pomeru   s obchodnou   spoločnosťou   S.,   s.   r.   o., so sídlom   v Š.   Krajský   súd   mal   v odvolacom   konaní   rozhodnúť   v jej   neprospech   aj   na podklade dodatočne sfalšovanej plnej moci, ktorú udelila svojmu právnemu zástupcovi na konanie   pred   súdmi,   dôsledkom   čoho   mal   byť/bol   konaním   dosiaľ   nestotožneného páchateľa dokonaný   aj trestný   čin   marenia   spravodlivosti   podľa   § 344 ods.   1   písm.   a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Sťažovateľka   oznámila predmetnú trestnú činnosť orgánom   činným v trestnom konaní.   Podané   trestné   oznámenie   bolo   uznesením   povereného   príslušníka   Policajného zboru   odboru   skráteného   vyšetrovania   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Z. (ďalej len „policajný orgán“) ČVS: ORP-2062/1-OSV-ZV-2009 z 15. januára 2010 podľa § 197 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietnuté. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala sťažnosť, o ktorej rozhodla Okresná prokuratúra Zvolen (ďalej len „okresná prokuratúra“), ktorá ju svojím uznesením č. k. 1 Pn 44/10-5 z 1. apríla 2010 zamietla ako nedôvodnú. Proti postupu a rozhodnutiam týchto orgánov činných v trestnom konaní sťažovateľka brojila využitím účinného prostriedku nápravy, ktorým bol podnet   podľa   §   31   a nasl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   prokuratúre“),   o ktorom   rozhodla   Krajská   prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) opatrením č. k. 1 Kn 95/10-5 zo 4. júna 2010. Proti spôsobu vybavenia svojho podnetu podala sťažovateľka ďalší podnet, o ktorom rozhodla generálna prokuratúra opatrením č. k. IV/1 Gn 848/10-7 z 18. augusta 2010 a ktorý (obdobne   ako   na   inštančne   podriadenej   prokuratúre,   pozn.)   bol   vyhodnotený   ako nedôvodný.   Následne   sťažovateľka   podala   k rukám   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   ďalší   podnet,   v ktorom   napádala   nielen rozhodovaciu   líniu   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ale   aj   nadriadených   prokuratúr vrátane spôsobu vybavenia svojho podnetu prokurátorom generálnej prokuratúry. Toto jej podanie   bolo   vybavené   tým   istým   prokurátorom   generálnej   prokuratúry   napadnutým opatrením, proti ktorému brojila podaním sťažnosti ústavnému súdu.

3.   Podstatou   sťažovateľkinej   argumentácie   v podanej   sťažnosti   je jej tvrdenie,   že podanie, ktorým   napádala spôsob   vybavenia svojho podnetu   podľa   § 31 a nasl. zákona o prokuratúre   prokurátorom   generálnej   prokuratúry   a ktoré   adresovala   priamo   k rukám generálneho   prokurátora,   opakovane   sám   napadnutý   prokurátor   generálnej   prokuratúry vybavil tým, že jej podanie svojvoľne a v rozpore so zákonom preklasifikoval na opakovaný podnet podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre a ten odmietol. „... tá istá osoba hodnotila sťažnosť,   ktorej   nesprávny   postup   sťažovateľka   žiadala   preskúmať   Generálneho prokurátora SR... Z logického, ale i právneho hľadiska riadiac sa vedomím i svedomím, ale i z etického pohľadu nie je možné, aby niekto takýmto spôsobom postupoval, alebo aby uvedeným postupom chcel zakryť... akékoľvek nedostatky svojho právneho pochybenia, ale i ďalších   verejných   činiteľov.“ Dôsledkom   naznačeného   postupu   generálnej   prokuratúry v napadnutom   opatrení   bolo   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv   a v konečnom dôsledku nepostihnutie   spáchanej   trestnej   činnosti   orgánmi   na   to   ústavou   a príslušnými zákonmi povolanými. „Takýmto prístupom Generálneho prokurátora SR... ale i činnosťou orgánov   v   činom   trestnom   konaní   znemožnili   sťažovateľke   ústavné   právo   riadne a spravodlivo   konať   pred   súdmi   SR,   s tým,   že   trestná   činnosť   neznámeho   páchateľa, zásahom   cudzej   osoby   do   jediného   originálneho   plnomocenstva...   nebola   zo   strany šetriacich orgánov... šetrená a teda ani preukázaná ich vlastným zavinením, a to v rozpore z dôkazným materiálom...“

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1.   Rozhodnutím   zn.   IV/1Gn-848/10-15,   zo   dňa   8.   7.   2011,   ktorým...   prokurátor Generálnej prokuratúry SR, sám opätovne svojvoľne rozhodol a preklasifikoval sťažnosť podanú k rukám Generálneho prokurátora SR, práve na postup a rozhodnutie, ktoré urobil sám...,   čím   porušil   Zákon   o prokuratúre   a znemožnil   tak   možné   domáhanie   sa   práv sťažovateľky cestou súdnej obnovy konania a tým porušil právo sťažovateľky na právnu ochranu... čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Sťažnosť sa vracia na prešetrenie a rozhodnutie Generálnemu prokurátorovi.

3. Z dôvodu porušenia Ústavných práv sťažovateľky, priznáva sa jej odškodnenie v čiastke 200.000,- €.“

II.

5.   Ústavný   súd   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   požiadal   odporcu o vyjadrenie k sťažnosti. Vyjadrenie bolo ústavnému súdu doručené 15. novembra 2011. Prvý námestník generálneho prokurátora v podstatnom uviedol:

„Generálny   prokurátor   SR   uplatňuje   svoju   pôsobnosť   prostredníctvom organizačných zložiek generálnej prokuratúry (§ 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 153/2001 Z. z. o   prokuratúre),   ktoré   sú   definované   v   Príkaze   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky z 18. februára 2010 pod por. č. 3/2010, ktorým sa vydáva úplné znenie Príkazu generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   por.   č.   2/2004   z   27.   februára   2004 o organizácii   a   riadení   práce   na   prokuratúre.   Z   článku   č.   7   vyplýva,   že   úlohy   pri vykonávaní dozoru nad zachovávaním zákonnosti v predsúdnom konaní plní trestný odbor. Do tejto pôsobnosti patrí i vybavovanie podnetov v trestných veciach.

Aprobačné oprávnenie prokurátora trestného odboru je možné a contrario vymedziť z   článkov   2,   3,   4,   5   a   10   Príkazu   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky z 27. februára   2006   pod   por.   č.   5/2006,   ktorým   sa   upravuje   aprobačné   oprávnenie   na Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky.   Uvedené   články   pozitívne   vymedzujú aprobačné   oprávnenia   generálneho   prokurátora   a   oprávnenia   prvého   námestníka, námestníkov a riaditeľa trestného odboru. V tomto kontexte je treba zdôrazniť že generálny prokurátor kompetencie, ktoré nezveril uvedeným zložkám, realizujú prokurátori trestného odboru.

Tak sa stalo i v tomto konkrétnom prípade, kedy písomnosť - podanie hoci bolo adresované   generálnemu   prokurátorovi   SR,   príslušný   na   jej   vybavenie   bol   prokurátor trestného odboru Generálnej prokuratúry SR.

Príslušný   prokurátor   na   konanie,   v   tomto   prípade   JUDr.   J.   M.,   po   vyhodnotení obsahu podania a po oboznámení sa s obsahom spisu sp. zn. IV/1 Gn 848/10 dospel k záveru, že ide o ďalší opakovaný podnet, ktorý neobsahuje nové skutočnosti oproti tým, o ktorých už bolo na prokuratúre rozhodované.

I napriek skutočnosti, že sťažovateľka bola už v konaní pod sp. zn. IV/1 Gn 848/10 upovedomená o ustanovení § 34 odsek 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, konajúci prokurátor nadštandartným spôsobom, t. j. novým upovedomením informoval sťažovateľku, že jej podanie vyhodnotil ako ďalší opakovaný podnet, ktorý nebude vybavovať.

V   písomnosti   sp.   zn.   IV/1   Gn   848/10   zo   dňa   08.   07.   2011,   ktorá   je   predmetom podania   sťažnosti,   teda   vecne   príslušný   prokurátor   slušným   písomným   spôsobom, prekonávajúcim   rámec   zákonnej   povinnosti   (§   34   odsek   2   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre) upovedomil sťažovateľku, ako bolo naložené s jej podaním zo dňa 23. 06. 2011. Je zrejmé, že sťažovateľka vo všetkých svojich podaniach adresovaných orgánom činných v trestnom konaní, včítane Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, počnúc dňom   18.   06.   2010 sa domáha   vydania   iného   rozhodnutia   vo   veci podaného   trestného oznámenia.

Sťažnosť M. A. na postup prokurátora JUDr. J. M. zo dňa 08. 08. 2011 je vyňatá z celého   procesu   konania   o   trestnom   oznámení   sťažovateľky.   Podľa   názoru   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   nemožno   upovedomenie   o   vybavení   písomnosti,   ktorej celý obsah smeruje k vydaniu iného rozhodnutia o trestnom oznámení než bolo v zmysle zákona vydané, samostatne spochybňovať v konaní o práve na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Prokurátor Generálnej prokuratúry SR JUDr. J. M., ako príslušný na vybavenie písomnosti   sťažovateľky,   hoci   túto   z   hľadiska   obsahu   vyhodnotil   ako   ďalší   opakovaný podnet, ktorý neobsahuje žiadne nové skutočnosti, mal túto vybaviť vzatím na vedomie. Nad rámec zákonnej možnosti, v rámci slušného písomného styku s občanmi – v tomto prípade sťažovateľkou,   túto   listom   sp.   zn.   IV/1   Gn   848/10   zo   dňa   08.   07.   2011   opakovane upovedomil o ustanovení § 34 odsek 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.“

6.   Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   prvého   námestníka   generálneho   prokurátora právnemu zástupcovi sťažovateľky na vedomie listom z 8. decembra 2011. Sťažovateľka sa podaním   z 5.   januára   2012,   doručeným   ústavnému   súdu   10.   januára   2012,   vyjadrila k stanovisku prokuratúry.

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

9. Podstatou sťažovateľkou podanej sťažnosti je jej nesúhlas s postupom generálnej prokuratúry   v tom   smere,   že   ňou   podanú   sťažnosť,   ktorej   obsahom   bolo   aj   napádanie postupu prokurátora generálnej prokuratúry, vybavil opätovne ten istý prokurátor generálnej prokuratúry – „... tá istá osoba hodnotila sťažnosť, ktorej nesprávny postup sťažovateľka žiadala   preskúmať   Generálneho   prokurátora   SR...“,   ktorý   tak   mal   konať   z titulu svojvoľného   a protizákonného   preklasifikovania   jej   podnetu   adresovaného   k rukám generálneho prokurátora na opakovaný podnet, o ktorom sám rozhodol.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom svojho práva... v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí (obdobne ako aj pri namietanom porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom   predpokladanej   kvalite   poskytne   (mutatis   mutandis   napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 214/04). Už formulované ústavné závery sa v zásade vzťahujú nielen na ochranu poskytovanú súdmi, ale aj na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej republiky.

12.   Podľa   §   31   ods.   1   zákona   o prokuratúre   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov   a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa   osobitných   zákonov   výlučne   príslušné   iné   orgány.   Podľa   §   31   ods.   2   zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktoré   smeruje   k tomu,   aby   prokurátor   vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu   opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2). Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci. Podľa § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre na účel vybavenia podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry okrem   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   krajského   prokurátora,   vyššieho vojenského   prokurátora,   prokurátora   krajskej   prokuratúry   alebo   prokurátora   vyššej vojenskej prokuratúry.

13. Podľa § 10 ods. 1 zákona o prokuratúre generálny prokurátor riadi a kontroluje činnosť   všetkých   prokuratúr   vrátane   vojenských   prokuratúr.   Na   plnenie   úloh   vydáva služobné predpisy, príkazy a pokyny, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, právnych čakateľov   prokuratúry   a ostatných   zamestnancov.   Podľa   §   16   zákona   o prokuratúre generálny prokurátor vykonáva osobne pôsobnosť uvedenú v § 11 a § 12 a § 13 ods. 1 tohto zákona a v ostatných prípadoch môže poveriť prokurátora, aby konal v jeho mene. Podľa § 17   zákona   o   prokuratúre   prokurátor   vykonáva   svoju   pôsobnosť   v trestnom   konaní v rozsahu   ustanovenom   osobitnými   zákonmi   a v rámci   neho   vykonáva   dozor   nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní.

14.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

15. Generálna prokuratúra v napadnutom opatrení dôvodila:

„Vaše   podanie,   v ktorom   vyslovujete   opätovne   nespokojnosť   s vybavením   Vášho opakovaného podnetu vedeného na Generálnej prokuratúre... pod sp. zn. IV/1 Gn 848/10-7 zo dňa 18. 08. 2010, bolo z hľadiska obsahu (§ 62 ods. 1 Trestného poriadku), vyhodnotené ako ďalší opakovaný podnet.

Tento ďalší opakovaný podnet, neobsahuje nové skutočnosti, v súlade s ustanovením § 34 ods. 2 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, preto vec nebude opätovne prešetrená. V tejto súvislosti v celom rozsahu poukazujem na oznámenie o vybavení Vášho opakovaného podnetu Generálnou prokuratúrou... sp. zn. IV/1 Gn 848/10 zo dňa 18. 08. 2010.

Prosím   aby   ste   s porozumením   vzali   na   vedomie,   že   pokiaľ   neuvediete   nové skutočnosti, Váš opakovaný podnet nie je potrebné vybaviť (ustanovenie § 34 ods. 2 zákona č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre...)   a Generálna   prokuratúra...   naň   nebude   reagovať písomne.“

16. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého opatrenia generálnej prokuratúry s jej predošlým opatrením č. k. IV/1 Gn 848/10-7 z 18. augusta 2010 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia tohto jej opatrenia:

„Na   základe   Vášho   podnetu,   následne   vec   preskúmal   prokurátor   Krajskej prokuratúry Banská Bystrica, ktorý Váš podnet opatrením sp. zn. 1 Kn 95/10 zo dňa 04. 06. 2010 ako nedôvodný odložil.

Proti rozhodnutiu Krajskej prokuratúry... sp. zn. 1 Kn 95/10 zo dňa 04. 06. 2010, ste si podali opakovaný podnet, v ktorom uvádzate, z akých dôvodov nesúhlasíte s postupom Krajskej prokuratúry... V tomto opakovanom podnete neuvádzate žiadne také skutočnosti, ktoré by boli odlišné od tých, ktoré sú uvedené v predchádzajúcich Vašich podaniach. Opätovným preskúmaním spisov nebol zistený dôvod na zmenu stanoviska Krajskej prokuratúry...   sp.   zn.   1   Kn   95/10   zo   dňa   04.   06.   2010   o predchádzajúcich   rozhodnutí. Poznamenávam,   že   generálna   prokuratúra...   si   v celom   rozsahu   osvojila   rozhodnutie povereného   príslušníka   policajného   zboru   ako   aj   podriadených   prokuratúr   a na   tieto v podrobnostiach poukazujem.

Vezmite prosím na vedomie, že vybavením Vášho opakovaného podnetu vyčerpala generálna prokuratúra... všetky možnosti preskúmania uvedenej veci. Preto Vás poučujem, že   v zmysle   ustanovenia   (§   34   odsek   2   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre...   bude prípadný ďalší opakovaný podnet v tejto veci vybavený len vtedy, ak bude obsahovať nové skutočnosti.“

17. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého opatrenia generálnej prokuratúry č.   k.   IV/1   Gn   848/10-7   z 18.   augusta   2010   s opatrením   krajskej   prokuratúry č. k. 1 Kn 95/10-5 zo 4. júna 2010 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia opatrenia krajskej prokuratúry:

„Po   preskúmaní   na   vec   sa   vzťahujúceho   spisového   materiálu   konštatujem,   že v uvedenej veci pre podozrenie zo spáchania prečinu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ tr. zákona bol skutkový stav zistený náležite a to v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Zo zabezpečených listinných dôkazov vyplýva, že v uvedenej veci nejde o podozrenie zo spáchania prečinu poškodzovania cudzích práv a ani o podozrenie zo spáchania iného trestného činu majúceho oporu v osobitnej časti Trestného zákona.

Predovšetkým   je   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   stav   zistený v občianskoprávnom konaní nie je možné v trestnom konaní konvalidovať, či rekonštruovať a prostriedky ochrany práv jednotlivca poskytované v rovine trestnoprávnej nie je možné chápať ako ďalší opravný prostriedok proti postupom a právoplatným rozhodnutiam súdov rozhodujúcim súkromnoprávne spory. Rovnako je tiež nevyhnutné konštatovať, že orgány činné v trestnom konaní sú v tomto prípade viazané rozhodnutím súdov a v zmysle platnej právnej   úpravy   im   ani   neprislúcha   hodnotiť   ich   postup   v konaní,   vrátane   hodnotenia dôkazov. Tu však vzhľadom na Vašu argumentáciu ohľadne skutočnosti, že okresný súd vychádzal   z údajov   obsiahnutých   v plnomocenstve   poukazujem   predovšetkým   na odôvodnenie jeho rozsudku, z ktorého je zrejmé, že súd svoje meritórne rozhodnutie opieral predovšetkým o žalobný petit a v ňom formulované nároky.

Ku skutočnostiam uvádzaným vo Vašej žiadosti ďalej dodávam, že zadováženými dôkaznými prostriedkami nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by sa... svojím konaním dopustil   trestnej   činnosti   a to   vzhľadom   na   neexistenciu   zákonných   znakov   skutkovej podstaty prečinu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) tr.   zákona.   Možno   konštatovať,   že...   nekonal   v úmysle   spôsobiť   inému   vážnu   ujmu   na právach,   ani   neuviedol   nijakým   spôsobom   iného   do   omylu.   Rovnako   tiež   nemožno považovať   za   vážnu   ujmu   na   právach   neúspešnosť   žalobcu   v konaní   pred   súdom rozhodujúcim občianskoprávne spory.

Poverený   príslušník   PZ   teda   rozhodol   v súlade   so   zákonom,   keď   odmietol   vec podozrenia z prečinu poškodzovania cudzích práv podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Tr. poriadku, pretože   nie   je   dôvod   na   začatie   trestného   stíhania.   Rovnako   správny   bol   aj   postup dozorujúcej prokurátorky, ktorá následne Vašu sťažnosť proti uzneseniu o odmietnutí veci zamietla ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku.“

18. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu, resp. inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   úradného rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   ochrany   (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04, III. ÚS 260/06, I. ÚS 110/07, III. ÚS 2/09 a iné).

19.   Po   oboznámení   sa   s obsahom upovedomenia   generálnej   prokuratúry č. k. IV/1 Gn 848/10-15   z 8.   júla   2011   ústavný   súd   konštatuje,   že   prokurátor   generálnej prokuratúry vybavujúci sťažovateľkin podnet/sťažnosť konal v medziach svojej právomoci a v súlade   predovšetkým   s   príslušnými ustanoveniami   zákona   o   prokuratúre,   ktoré interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Jeho postup bol v súlade so zákonom a ústavne konformný, po preskúmaní ktorého ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľkou namietaným porušením ňou označených práv, čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

20. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s postupom generálnej prokuratúry v tom smere, že ňou podanú sťažnosť/ďalší podnet, ktorej obsahom bolo aj napádanie postupu prokurátora generálnej prokuratúry, vybavil opätovne ten istý prokurátor generálnej prokuratúry, ústavný súd uvádza, že postup generálnej prokuratúry vychádzal zo znenia   §   34   ods.   2   zákona   o prokuratúre,   keď   v poradí   tretí   podnet   sťažovateľky prokurátor   tejto   prokuratúry,   ktorý   posudzoval   aj   predošlý   jej   podnet,   vyhodnotil   ako opakovaný   podnet,   ktorý   neobsahoval   iné   sťažovateľkou   deklarované   skutočnosti   než predošlé ňou podané podnety vrátane jej opakovaného podnetu (v poradí druhého podnetu, pozn.),   ktorý   aj   posudzoval   v okolnostiach   ňou   vytýkaných   právnych   pochybení v rozhodovacej činnosti podriadených prokuratúr. Ústavnému súdu sa žiada poznamenať, že sťažovateľka sa aj v konaní pred ústavným súdom (obdobne aj v konaní pred policajným orgánom a orgánmi prokuratúry vrátane generálnej prokuratúry, pozn.) domáha opätovného preskúmania skutkových okolností jej právnej veci s následným docielením vydania iného rozhodnutia vo veci ňou podaného trestného oznámenia, než aké bolo vydané policajným orgánom a odobrené aj orgánmi prokuratúry, a to v niekoľkoinštančnom procese, pričom jej argumentácia   je   v   jej   podaniach/podnetoch   totožná,   predkladá   v nej   vlastnú   verziu skutkového   stavu   a presadzuje   vlastné   hodnotiace   úvahy   vzťahujúce   sa   na   vykonané dôkazy.

21.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné   súdy,   ako   aj   iné   orgány   verejnej   moci,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov   v rámci   im   zverených   kompetencií   legislatívne vymedzených.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

22.   Nad   rámec   podanej   sťažnosti   a v   nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľky k podstate jej veci posudzovanej orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci ich postupu v predprípravnom   konaní   ústavný   súd   odkazuje   na   závery,   ku   ktorým   dospela   okresná prokuratúra vo svojom uznesení č. k. 1 Pn 44/10-5 z 1. apríla 2010, v ktorom v podstatnom uviedla:

„Pokiaľ sťažovateľka namieta rozsah dokazovania a následné vyhodnotenie dôkazov vykonané Okresným súdom vo Zvolene v konaní č. 12 C 50/06 a Krajským súdom v Banskej Bystrici v konaní č. 17 Co 83/08 odkazujem na príslušné časti odôvodnení procesných rozhodnutí, v zmysle ktorých súdy vzali za preukázané udelenie plnej moci na zastupovanie vo veci neplatnosti skočenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Skutkové a právne závery súdov je nevyhnutné posudzovať v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní ktorými sú podľa § 10 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor a policajt, posudzujú samostatne predbežné otázky, ktoré sa v konaní vyskytnú; ak je o takej otázke právoplatné rozhodnutie súdu, orgány   činné   v   trestnom   konaní   sú   takým   rozhodnutím   viazané.   Je   teda   zrejmé,   že prokurátorovi ani policajtovi, v zmysle platnej právnej úpravy neprislúcha hodnotiť postup súdov v konaní, vrátane postupu pri vykonávaní a hodnotení dôkazov získaných v priebehu občiansko-súdneho konania a ani obsah ich právoplatných a vykonateľných rozhodnutí, ktorých   výroky   sú   podľa   §   159   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   záväzné   pre účastníkov a pre všetky orgány.

V tomto kontexte je potrebné konštatovať, že trestné konanie začaté na podklade trestného oznámenia neúspešného účastníka občianskeho súdneho konania, nie je ďalším opravným prostriedkom, za pomoci ktorého by bolo možné zvrátiť jeho neúspešný výsledok, tak ako tomu nasvedčuje postoj sťažovateľky v trestnom oznámení a následne i v podanej sťažnosti.   Pri   posudzovaní   a   vyhodnocovaní   naplnenia   zákonných   znakov   skutkovej podstaty trestného činu je nevyhnutné vychádzať aj z princípu ultima ratio trestného práva, v zmysle ktorého majú inštitúty trestného práva slúžiť len ako hraničný prostriedok na ochranu   predovšetkým   celospoločenských   hodnôt,   v   žiadnom   prípade   nemá   nahrádzať individuálnu aktivitu jednotlivca, ktorá má smerovať k ochrane jeho súkromných práv a záujmov.   Vo   vzťahu   k   oznámenému   konaniu   a   obsahu   vyšetrovacieho   spisu   možno konštatovať,   že   konaním   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   na   podklade   podaného trestného oznámenia, nie je možné konvalidovať a rekonštruovať skutkový stav zistený v občianskom   -   súdnom   konaní,   v   zmysle   námietok   uvádzaných   v   trestnom   oznámení   a trestným konaním nahrádzať neúspešnosť opravných prostriedkov podaných v konaní pred tzv.   civilnými   súdmi,   a   to   vrátane   mimoriadneho   opravného   prostriedku   -   dovolania sťažovateľky,   ktoré   bolo   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   odmietnuté   pre   jeho procesnú neprípustnosť (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. júna 2009, č. k. 3 Cdo 45/2009).

Vo   vzťahu   k   právnym   záverom   o   nemožnosti   posudzovať   oznámené   konanie   ako trestný čin a teda k nemožnosti uplatnenia postupu podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku, uvádzam nasledovné.

Podľa   §   8   Trestného   zákona   je   trestným   činom   pre   spoločnosť   nebezpečný   čin, ktorého znaky sú uvedené v Trestnom zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pre tvrdenie, že určité konanie je trestným činom musia byť v zmysle citovaného ustanovenia Trestného zákona naplnené všetky zákonné znaky tej - ktorej skutkovej podstaty trestného   činu,   V   prípade   absencie   ktoréhokoľvek   znaku   trestného   činu,   o   trestný   čin nepôjde, i keby konanie bolo v rozpore so zákonom. Zabezpečené dôkazy neodôvodňujú konštatovanie o naplnení tak subjektívnej stránky trestného činu - úmyslu spôsobiť inému vážnu   ujmu   na   právach,   ako   ani   objektívnej   stránky   tohto   trestného   činu   spočívajúcej v uvedení   niekoho   do   omylu.   V   oznámenom   konaní,   ako   i   v   obsahu   dôkazov   vo vyšetrovacom   spise   v   celom   rozsahu   absentujú   znaky   objektívnej   stránky   tak   vo   forme konania, ktoré je v rozpore s Trestným zákonom chráneným záujmom. Predovšetkým však nebolo preukázané spôsobenie vážnej ujmy na právach iného. Neúspešnosť sťažovateľky ako žalobkyne v konaní o zaplatenie sumy z titulu porušenia povinnosti... ako odporcu, nie je vážnou ujmou na právach, tak ako to má na mysli ustanovenie § 375 Trestného zákona. Vzhľadom   na   neexistenciu   zákonných   znakov   skutkovej   podstaty   prečinu   poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) Trestného zákona je preto bezpredmetné skúmať naplnenie zákonných znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa odseku 2 písm.   a) citovaného   ustanovenia.   Zabezpečené   dôkazy   však   nepreukazujú   ani   spáchanie ktoréhokoľvek ďalšieho trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona. Pre úplnosť je na mieste uviesť, že písomnosť zakladajúca a preukazujúca udelenie plnej moci inej osoby nie je podľa právneho poriadku verejnou listinou.

Poukazujúc na uvedené právne úvahy má sťažnostný orgán za preukázané, že výrok napadnutého   rozhodnutia   o tom,   že   vec   sa   odmieta,   pretože   nie   je   dôvod   na   začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku je výrokom zákonným, výrokom v súlade s Trestným poriadkom platným a účinným ku dňu vydania rozhodnutia. Rozhodnutie o odmietnutí veci považujem vzhľadom na skutočnosti zistené ku dňu takéhoto procesného postupu ako vecne správne. Zistený skutkový stav korešponduje s výrokom   uznesenia.   Po   podaní   trestného   oznámenia   v   dostačujúcom   rozsahu zabezpečenými   dôkazmi   nebolo   preukázané   naplnenie   zákonných   znakoch   skutkovej podstaty prečinu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. l písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, ani iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti trestného zákona, ani k priestupku, či iného správneho deliktu.“

25.   Z citovaného   vyjadrenia   z uznesenia   okresnej   prokuratúry   č. k. 1 Pn 44/10-5 z 1. apríla   2010   vyplýva,   že   sťažovateľkou   predostretý   skutkový   stav   bol   predmetom dôsledného právneho posúdenia aj dozorujúcim orgánom predprípravného konania, ktorého spôsob zhodnotenia všetkých relevantných skutkových okolností jej právnej veci z pohľadu možnej   aplikácie   noriem   trestného   práva   nebol   ani svojvoľný,   arbitrárny,   resp.   ústavne nekonformný, ktorý   by bol   popretím   zmyslu   a účelu predprípravnej   fázy/časti   trestného konania. Rozhodnutie o tom, či bude/nebude po podaní trestného oznámenia nasledovať postup orgánov činných v trestnom konaní podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku, resp. bude nasledovať iný Trestným poriadkom predpokladaný postup, je vo výlučnej zákonnej kompetencii   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ktoré   o svojom   postupe   po   podaní trestného   oznámenia   rozhodujú   autonómne,   odvodiac   svoju   právomoc   od   zákonného zmocnenia.   Kompetencie   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti   dané   mu   ústavou   vylučujú   jeho   právomoc   k revidovaniu   zákonom   danej právomoci orgánov činných v trestnom konaní, pokiaľ výkon tejto právomoci nebol ani svojvoľný, ani arbitrárny, a to o to viac, že argumentácia sťažovateľky smerovala výlučne do sféry skutkových zistení, na ktorých posúdenie/rozhodovanie o nich nie je ústavný súd a priori povolaný.

26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   na   ochranu   ústavnosti,   keďže   rozhodovanie   o nich   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012