znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 15/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť advokáta JUDr. M. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M.   T.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 od. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cbs 70/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. P.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2010 doručená sťažnosť advokáta JUDr. M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6 od.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cbs 70/2003.

2. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol, že „... Súdne konanie bolo začaté... dňa 15. 01. 2003... Navrhovateľ sa podanou žalobou domáha súdnej ochrany pred nekalou súťažou zo strany odporcu,   konkr.   ochrany pred klamlivou reklamou ako aj zaplatenia primeraného zadosťučinenia vo výške pôvodne 100.000,- Sk, t. j. 3319,39 €...

Na základe žalobného návrhu navrhovateľa zo dňa 15. 01. 2003 vydal konajúci KS BA vo veci dňa 24. 7. 2003 platobný rozkaz č. k. 2Cb 1/03-23, voči ktorému podal odporca listom zo dňa 11. 8. 2003 odpor...

Z dôvodu dlhodobej nečinnosti súdu navrhovateľ v roku 2005 adresoval súdu dve urgencie - Žiadosti o pokračovanie v konaní, a to listami zo dňa 5. 10. 2005 a 28. 6. 2005... Pojednávanie   zo   dňa   12.   1.   2006,   bolo   odročené   bez   prejednania   veci   ako   aj otvorenia pojednávania vo veci samej, z dôvodu dosiahnutia prípadnej mimosúdnej dohody medzi účastníkmi konania. Nový termín pojednávania bol vytýčený na 23. 02. 2006. Na pojednávaniach dňa 23. 02. 2006, 18. 5. 2006, 13. 6. 2006, došlo k prejednaniu veci ako takej, pričom KS BA ako súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 22. 6. 2006 vyhlásil po prvý krát rozsudok tak, že žalobný návrh v celom rozsahu zamietol...

Odvolanie   navrhovateľa   bolo   prejednané   NS   SR   pod   č.   k.   6   Obo   302/2006   na pojednávaní dňa 20. 03. 2008, ktorý napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu prvýkrát vrátil na ďalšie konanie...

KS BA po prvom zrušujúcom uznesení NS SR vytýčil vo veci pojednávanie na termín 13. 11. 2008, kde vo veci opätovne rozhodol...

Na základe odvolania navrhovateľa NS SR v odvolacom konaní vedenom pod č. k. 6 Obo 25/2009, bez nariadenia pojednávania rozsudok súdu prvého stupňa uznesením zo dňa 22. 6. 2009 po druhýkrát zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Na pojednávaní dňa 25. 2. 2010 KS BA opätovne vo veci rozhodol, a to rozsudkom č. k. 10 Cbs 70/2003-169...

O   podanom   odvolaní   navrhovateľa   rozhodol   po   tretíkrát   svojim   uznesením   č.   k. 5 Obo/63/2010 zo dňa 23. 6. 2010 Najvyšší súd SR, ktorý napadnutý v poradí tretí rozsudok KS BA zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Po doručení v poradí tretieho zrušujúceho uznesenia NS SR, č. k. 5 Obo/63/2010 zo dňa 23. 6. 2010, Krajský súd v Bratislave vo veci opätovne vytýčil pojednávanie na termín dňa 11. 11. 2010, ktoré sa konalo až po podaní ústavnej sťažnosti (zo dňa 7. 10. 2010) a vytýčil samostatný termín na vyhlásenie rozsudku dňa 25. 11. 2010...

Navrhovateľ podal dňa 8. 12. 2010 voči v poradí štvrtému rozsudku KS BA odvolanie voči zamietajúcej časti rozsudku ako aj voči trovám konania, a to z dôvodov...“.

3. Sťažovateľ je toho názoru, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov „dvoma spôsobmi:

- úplnou nečinnosťou súdu v období troch rokov, a to v čase od podania žalobného návrhu, t. j. od 15. 1. 2003 do vytýčenia prvého pojednávania 12. 01. 2006

-   a neefektívnou a   nesústredenou ne/činnosťou   súdu   v čase   od vytýčenia   prvého riadneho pojednávania dňa 12.01.2006 až do dnešného dňa...“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cbs 70/2003 porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby v konaní vedenom pod 10 Cbs 70/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.300 €, ktoré je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet...

4. Sťažovateľovi priznáva úhradu trov konania v sume 303,31 €, ktoré je Okresný súd Bratislava   I.   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   T.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

7. Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci predbežne skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to vyzval sťažovateľa listom z 26. októbra 2010, aby preukázal využitie právneho prostriedku, na   uplatnenie   ktorého   mali   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažnosti   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) platného do 31. marca 2005 a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

8. Sťažovateľ reagoval na výzvu ústavného súdu prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom z 2. novembra 2010, avšak ústavnému súdu nepredložil využitie právneho prostriedku. Tento svoj postup odôvodnil takto:

«... Sťažovateľ   nepodal   vo   veci   súdneho   konania   vedeného   na   Krajskom   súde Bratislava sťažnosť pre nečinnosť predsedovi súdu postupom podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch...   Dôvodom   nepodania   sťažnosti...   bola   skutočnosť,   že predmetom sťažnosti je nečinnosť spočívajúca v neefektívnej a nesústredenej činnosti súdu, kedy Krajský súd navonok koná v súlade s bežnými lehotami, avšak jeho činnosť nesmeruje k riadnemu prejednaniu veci a vydaniu konečného právoplatného rozhodnutia.

Prípadná   sťažnosť   k   samotnej   „nečinnosti“   by   bola   vzhľadom   na   skutkový   stav prípadu   bezpredmetná,   keďže   predmetom   sťažnosti   je   najmä   neefektívna   prípadne nesústredená činnosť súdu.»

9.   V   prípadoch   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých   je   namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov platného do 31. marca 2005 a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch.

10.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m.   m.   I.   ÚS   21/99,   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona o štátnej   správe   súdov,   resp.   podľa   zákona o   súdoch,   alebo ak sa   preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

11. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky   voči   zodpovedným   osobám   dôsledky.“.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie   ktorých   sú   oprávnení   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

12. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

13.   Sťažovateľ   v   prerokúvanej   veci   nesplnil   požiadavku   namietania   prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov ani nepreukázal, že ju nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje,   aby   sťažovateľ   konal   v   súlade   s   pravidlami,   ktoré   s   uplatnením   daného prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto   spôsobom...   má   za   následok   nesplnenie sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať   dostupný   prostriedok   ochrany   svojich   práv.“ (III. ÚS 44/03).

14. Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti ani z odpovede na výzvu z 2. novembra 2010   nezistil,   že   by   sťažovateľ   podal   predsedovi   krajského   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a ani z obsahu sťažnosti, z jej príloh   a vyjadrenia   právnej   zástupkyne sťažovateľa nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

15.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa jednotlivými nárokmi uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

16. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v   tejto   veci   v   prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   krajského   súdu   v   nej   dochádza   k   zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011