znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 15/2010-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Milana Ľalíka, zo   sudkyne Marianny Mochnáčovej   a sudcu   Petra Brňáka v konaní o sťažnosti D. Ch., L., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., N., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. 5 C 42/2008 (pôvodne vedenom Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 9 C 50/2002) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. Ch. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 42/2008 (pôvodne vedenom Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 9 C 50/2002) porušené bolo.

2. D. Ch. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur) ktoré j e Okresný súd Námestovo povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Námestovo j e   p o v i n n ý   uhradiť D. Ch. trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. V., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2009   faxom   doručená   a   následne   podaním   doručeným   27.   novembra   2009   písomne doplnená sťažnosť D. Ch., L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. V., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej aj „okresný súd“ alebo „nadobúdajúci súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 42/2008 [pôvodne vedenom Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 9 C 50/2002 (ďalej aj „odovzdávajúci súd“)].

Zo sťažnosti sťažovateľky, z pripojených príloh a spisu okresného súdu vyplýva, že 11. januára 2002 bola sťažovateľkou na okresnom súde podaná žaloba o určenie neplatnosti kúpnej   zmluvy   a   o   určenie,   že   nehnuteľnosť   patrí   do   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov. Vec bola 30. januára 2002 postúpená na odovzdávajúci súd z dôvodu miestnej príslušnosti a vedená pod sp. zn. 9 C 50/2002. Od 1. januára 2008 je vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 5 C 42/2008.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla „... i napriek skutočnosti, že odo dňa začatia tohto konania už uplynulo viac ako 7 rokov a 10 mesiacov do dnešného dňa nie je toto konanie právoplatne   skončené...   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   a   Okresného   súdu Námestovo v tomto konaní   je   porušované moje   ústavné   právo podľa článku   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľka sa ochrany svojich práv domáhala aj podaním sťažnosti na prieťahy v uvedenom konaní doručenej okresnému súdu 24. februára 2009. Predsedníčka okresného súdu na sťažnosť sťažovateľky odpovedala listom z 11. marca 2009, v ktorom uviedla: „Okresný súd Námestovo po svojom zriadení dňa 1. 1. 2008 prevzal z Okresného súdu Dolný   Kubín   veľké   množstvo   spisov   a   nebolo   možné,   aby   sa   v   každej   veci   priebežne konalo.“

Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,   uložil   okresnému súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 42/2008   konať bez zbytočných prieťahov a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a trovy konania.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   15/2010-9 z 20. januára 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   predsedníčka   okresného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   prípisom   doručeným   ústavnému   súdu   11.   februára   2010,   v   ktorom   uviedla podrobnú   chronológiu   úkonov   okresného   súdu   a   v   závere   konštatovala: „Okresný   súd Námestovo v priebehu roku 2009 konal priebežne. Prieťahy v konaní v roku 2008 t. j. od vzniku súdu do 7. 1. 2009 boli zapríčinené objektívnymi skutočnosťami ako je prevzatie veľkého množstva spisov od odovzdávajúceho súdu a nemožnosti sudcu všetky pridelené spisy v primeranej lehote naštudovať a priebežne vo veci konať.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo svojom   stanovisku   doručenom   ústavnému súdu 13. apríla 2010 k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu okrem iného uviedol: „V tomto konaní ide o nedôvodné subjektívne prieťahy vo veci, v dôsledku čoho mi bolo odopierané poskytnutie spravodlivosti.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu   a sudcu   je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že spory o určenie neplatnosti   kúpnej   zmluvy   a   určenie,   že   nehnuteľnosť   patrí   do   bezpodielového spoluvlastníctva manželov, patria do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov a po právnej stránke ide o vec, ktorá nie je právne zložitá. Po preštudovaní spisu okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že vec nemožno ani po skutkovej stránke hodnotiť ako zložitú.   Napokon   ani   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nenamietala zložitosť napadnutej veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj k   porušeniu   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní spisu zistil, že sťažovateľka čiastočne prispela k prieťahom v konaní, keď spolu s podanou žalobou nezaplatila súdny poplatok a ani nepožiadala o jeho odpustenie. Na túto skutočnosť ústavný súd prihliadal pri rozhodovaní o sume primeraného zadosťučinenia.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného odovzdávajúceho a okresného súdu.

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   podľa   príslušných ustanovení zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   dopĺňa   zákon   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 1. januára 2008 prešiel výkon súdnictva v danej   veci   z   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   (odovzdávajúci   súd)   na   Okresný   súd Námestovo (nadobúdajúci súd).

Neoddeliteľnou   súčasťou   prechodu   súdnictva   v   danej   veci   je   aj   prenesenie zodpovednosti   za prieťahy v   konaní,   a preto   treba v tomto zmysle hodnotiť   napadnuté konanie   ako   celok   bez   ohľadu   na   to,   že   v   jeho   priebehu   až   dosiaľ   vo   veci   konali odovzdávajúci súd a od 1. januára 2008 nadobúdajúci súd.

V doterajšom priebehu napadnutého konania ústavný súd zistil tieto obdobia úplnej nečinnosti odovzdávajúceho súdu:

- od 30. januára 2002, keď bola žaloba z okresného súdu postúpená na odovzdávajúci súd z dôvodu miestnej príslušnosti, do 19. apríla 2004, keď bola sťažovateľka vyzvaná na oznámenie ceny predmetu konania z dôvodu určenia sumy súdneho poplatku,

- od 17. septembra 2007 do 31. decembra 2007, keď bola vec postúpená v súvislosti s reorganizáciou súdnictva okresnému súdu.

Na okresnom súde zistil ústavný súd obdobie úplnej nečinnosti:

- od 1. januára 2008, keď bola vec okresnému súdu postúpená z odovzdávajúceho súdu   z   dôvodu   reorganizácie   súdnictva,   do   7.   januára   2009,   keď   bol   nariadený   termín pojednávania na 21. január 2009.

Celková doba nečinnosti v priebehu napadnutého konania presahuje tri roky a päť mesiacov.   Existenciu   prieťahov   v   konaní   uznala   aj   predsedníčka   okresného   súdu   vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 11. februára 2010.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v argumentácii o nemožnosti sudcu naštudovať všetky pridelené veci z dôvodu prevzatia veľkého množstva spisov od odovzdávajúceho súdu   ústavný   súd   neakceptoval.   Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   vecí   či námietka   častých   zmien   zákonných   sudcov,   neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri vybavovaní agendy či dokonca technická nefunkčnosť súdu nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07).

Rozsudok okresného súdu z 5. mája 2006 Krajský súd v Žiline zrušil z dôvodu, že okresný súd pri jeho odôvodnení nerešpektoval ustanovenie § 157 ods. 2 v spojení s § 162 ods.   1   OSP.   Vzhľadom   na   dôvod   zrušenia   rozsudku   okresného   súdu   Krajským   súdom v Žiline   možno   činnosť   okresného   súdu   hodnotiť   tiež   ako   nesústredenú   a   neefektívnu, pričom podľa ustálenej judikatúry aj nesústredenou a neefektívnou činnosťou súdu možno porušiť základné právo účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom nadobúdajúceho súdu a odovzdávajúceho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 42/2008 (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 50/2002)   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   neprikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 42/2008 konal bez zbytočných prieťahov, pretože v čase rozhodovania ústavného súdu bolo konanie právoplatne skončené.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000   €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti,   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu neistotu, ktorá viedla k jej zdravotným problémom.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané porušenie základného práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní) ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ktoré jej je okresný súd povinný zaplatiť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyčíslil trovy konania celkovou sumou 245,70 € za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2,   §   14   ods.   1   písm. a)   a c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [vypočítanú zo základu priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2008   v sume 695,41   €   (20 950   Sk)],   t.   j.   2-krát   po   115,90   €   a   2-krát   po   6,95   €   za   miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 13. apríla 2010 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010