znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 15/08-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   januára   2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2, 3, 6 a 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava II a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2007   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie čl. 2, 3, 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   Okresným   riaditeľstvom   Policajného   zboru   Bratislava   II   (ďalej   len „polícia“)   a Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“).

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   4.   apríla   2007   cestoval   vlakom   zo   Ž.   do   B., pričom   neznáma   osoba   ho   presne   nezisteným   spôsobom   mala   otráviť   a on   upadol   do bezvedomia. V takomto stave ležal na podlahe perónu. Podľa sťažovateľa privolaný lekár ho bez akéhokoľvek vyšetrenia nechal na stanici s diagnózou, že je ťažko opitý, čo však nebola pravda. Sťažovateľ 12. apríla 2007 podal na lekára trestné oznámenie polícii, ktorá je však v tejto veci nečinná, ničí dôkazy a marí vyšetrovanie. Podanie sťažnosti generálnej prokuratúre 26. apríla 2007 bolo tiež neúčinné. Sťažovateľ ďalej uviedol, že 6. apríla 2007 neznáma osoba telefonovala na jeho mobilný telefón, hoci telefón bol vypnutý. Napriek tomu   sa   však   rozsvietil   s príkazom,   aby   sťažovateľ   telefón   zapol.   Políciu   tento   prípad nezaujal,   hoci   je   jasné,   že   sťažovateľovi   mohol   takto   telefonovať   iba   vrah   -   policajt kontrolujúci, ako sťažovateľ dopadol. Vraha je možné vypátrať, avšak polícia je vo veci nečinná.

Sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv podľa dohovoru postupom polície a generálnej prokuratúry. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 50 000 000 Sk od polície a 150 000 000 Sk od generálnej prokuratúry s úrokmi z omeškania, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Doplňujúcimi   podaniami   zo   7.   júna   2007,   zo   7.   júla   2007,   z 30.   júla   2007, z 29. augusta 2007,   zo   17.   septembra   2007,   z 24.   októbra   2007   a z 13.   decembra 2007 sťažovateľ uvádza ďalšie informácie týkajúce sa   dôkazov podľa neho preukazujúcich, že v oboch prípadoch došlo k spáchaniu trestného činu.

2. Sťažovateľ v danej veci namietal zaujatosť sudcov ústavného súdu pôsobiacich na ústavnom súde v čase, keď bol predsedom ústavného súdu Ján Mazák.

3.   Uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   0.   ÚS   14/07-9   z 11.   decembra   2007   bolo rozhodnuté,   že   sudca   ústavného   súdu   Lajos   Mészáros   (člen   I.   senátu)   nie   je   vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého 4. apríla 2007 a 6. apríla 2007   došlo   k spáchaniu   trestných   činov,   pričom   v oboch   prípadoch   poškodeným   je sťažovateľ. Vyšetrovanie v týchto veciach sa podľa neho nekoná zákonom zodpovedajúcim spôsobom, s čím je nespokojný.

Z pohľadu   ústavného   súdu   treba   uviesť,   že   je   v právomoci   orgánov   činných v trestnom   konaní   dôsledne   vyšetriť   oznámenia,   obsahom   ktorých   je   podozrenie zo spáchania trestného činu. Orgánmi činnými v trestnom konaní sú polícia, prokuratúra a napokon všeobecné súdy. Nie je teda v právomoci ústavného súdu vyšetrovať podozrenie zo spáchania trestného činu, vykonávať dozor nad takýmto vyšetrovaním, resp. rozhodovať o vine alebo nevine zo spáchania trestného činu.

Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa vyšetrovanie jeho trestných oznámení neprebieha v súlade so zákonom, má možnosť (právny prostriedok) požiadať príslušného dozorového prokurátora   okresnej   prokuratúry   o zjednanie   nápravy.   To   isté   sa   vzťahuje   na   prípad prieťahov pri vyšetrovaní. Bez využitia právnych prostriedkov nápravy, ktoré sťažovateľovi zákon   účinne   poskytuje,   treba   sťažnosť   v konaní   pred   ústavným   súdom   považovať   za neprípustnú.

Napokon   treba uviesť,   že   sťažovateľ má možnosť   domáhať sa   aj náhrady   škody v konaní pred všeobecnými súdmi. Z tohto pohľadu preto nie je daná právomoc ústavného súdu   poskytnúť   sťažovateľovi   ochranu.   Ako   to   totiž   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy, právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak nemajú túto právomoc všeobecné súdy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008