znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 15/07-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Petra   Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť P. P., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., T. T., vo veci namietaného porušenia práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   a ods.   3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky   v súvislosti   s konaním   proti   sťažovateľovi   ako   proti   ušlému   a v súvislosti s posudzovaním trestnosti činu a ukladania trestu postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 98/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti P. P.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 15/07-13 z 15. marca 2007 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť P.   P., B. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   a   ods.   3   písm.   c)   a d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v súvislosti s konaním proti sťažovateľovi ako proti ušlému a v súvislosti s posudzovaním trestnosti činu a ukladania trestu postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2   To   98/05.   Ďalším   výrokom   tohto uznesenia bola odložená vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 98/05 z 13. septembra 2005 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 89/01 z 19. apríla 2005 do dňa právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním z 22. mája 2007, ako aj okresný súd vo vyjadrení z 12. apríla 2007 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z listinných   dôkazov a z vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

2.   Zo   sťažnosti,   ktorá   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu   27. januára   2006, vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 89/01 z 19. apríla 2005 bol sťažovateľ uznaný   vinným   z trestného   činu   sprenevery   podľa   §   248   ods.   1   a   4   Trestného   zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), a to v konaní proti ušlému a bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   10   rokov   so   zaradením   do III. nápravnovýchovnej   skupiny.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   98/05 z 13. septembra 2005 bolo odvolanie obhajcu sťažovateľa zamietnuté. Uznesenie krajského súdu bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 28. novembra 2005. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ bol vydieraný a v obave o svoj život a o život svojej rodiny opustil 5. mája 1999   územie   Slovenskej   republiky.   Dňa   9. novembra   1999   začal   vyšetrovateľ   trestné stíhanie a vzniesol proti sťažovateľovi obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5 Trestného zákona. Sťažovateľ sa v zmysle obvinenia mal dopustiť sprenevery vo výške 12 864 764 Sk. Už 4. júla 2001 počas prípravného konania bol vydaný na sťažovateľa medzinárodný zatýkací rozkaz. Podľa názoru sťažovateľa už z tohto úkonu je zrejmé, že bolo   potrebné   zabezpečiť   jeho   prítomnosť   na   úkonoch   trestného   konania.   To zároveň znamená, že bez jeho prítomnosti nebolo možné vec náležite objasniť. Napriek vydaniu zatýkacieho rozkazu a bez vyčkania jeho výsledku, hoci bol sťažovateľ už v septembri 2001 zadržaný vo Francúzsku, Okresný prokurátor v Bratislave IV (ďalej len „prokurátor“) podal 8. októbra 2001 na sťažovateľa obžalobu s návrhom, aby okresný súd konal proti ušlému. Vychádzal   teda   z predpokladu,   že   vec   je   možné   objasniť   a skončiť   aj   bez   prítomnosti sťažovateľa. Prokurátor pritom obžalobu podal podľa iného, neskoršieho znenia § 248, než aké   platilo   v čase   vznesenia   obvinenia.   Hoci   sa   konanie   proti   ušlému   začalo   podaním obžaloby a sťažovateľ nijako nemohol jeho dĺžku ovplyvniť, trestné stíhanie sa skončilo až na jeseň roku 2005, teda viac ako 6 rokov po tom, čo sa začalo. Vo Francúzsku, kde bol sťažovateľ   zadržaný,   sa   viedlo   proti   nemu   vydávacie   konanie,   v ktorom   sa sťažovateľ vyjadroval tak o dôvodoch odchodu zo Slovenskej republiky, ako aj o skutku, za ktorý bol trestne   stíhaný.   O tieto   vyjadrenia   sťažovateľa   však   okresný   súd   a krajský   súd   záujem neprejavili,   hoci   jeho obhajca vykonanie takéhoto   dokazovania navrhoval. Bola využitá skutočnosť, že sťažovateľ bol v cudzine a nevykonali sa dôkazy potrebné na objasnenie veci.   Vôbec   sa   nezisťovalo,   či   sťažovateľ   pri   odchode   do   zahraničia   odniesol   alebo neodniesol peniaze či iné cennosti, nepreskúmavalo sa účtovníctvo firmy a nebol vypočutý sťažovateľov   spoločník   a konateľ.   Podľa   sťažovateľa   všeobecné   súdy   vychádzali   len z výpovede   údajného   zástupcu   poškodeného,   hoci   sa   preukázalo,   že   pohľadávka uplatňovaná proti sťažovateľovej firme bola hneď predaná do zahraničia, a teda ku škode nedošlo. V konaní boli čítané výpovede svedkov a listinné dôkazy, ktoré boli v neprospech sťažovateľa,   pričom   ten   nemal   žiadnu   možnosť   sa   k týmto   tvrdeniam   vyjadrovať. Na základe jednostranne produkovaných dôkazov bez umožnenia riadnej obhajoby, napriek uplatnenej a odmietnutej námietke zaujatosti okresného súdu, bolo napokon rozhodnuté tak, že   sa   použil   Trestný   zákon   v súvislosti   s ukladaním   trestu   v znení   nevýhodnejšom   pre sťažovateľa   a došlo   k uloženiu   trestu   na   hornej   hranici   trestnej   sadzby   so   zaradením do najprísnejšej   nápravnovýchovnej   skupiny   pri   ignorovaní   návrhu   prokurátora.   Proti rozsudku   okresného   súdu   podal   obhajca   sťažovateľa   odvolanie,   v ktorom   namietal porušovanie   procesného   práva   vo   vzťahu   k dokazovaniu,   hmotnoprávne   pochybenia v súvislosti   s výrokom   o vine   a nesprávnu   aplikáciu   zákona,   keďže   bolo   použité   znenie platné v čase spáchania skutku a nie v čase vynesenia rozsudku, lebo znenie platné v čase vynesenia   rozsudku   bolo   pre   sťažovateľa   výhodnejšie   tým,   že   zvýšenie   dolnej   hranice rozsahu škody bolo pre neho viac ako dvakrát priaznivejšie. Okrem toho, že pri výmere trestu bol nesprávne zhodnotený stupeň nebezpečnosti konania sťažovateľa v tom, že sa pre neho aplikovalo nevýhodné znenie zákona, sa navyše nebrala do úvahy ani neprimeraná dĺžka   konania,   ktorú   sťažovateľ   nezavinil.   Krajský   súd   odvolanie   zamietol   a námietku aplikácie nevýhodného znenia Trestného zákona neuznal s tvrdením, že sadzba je rovnaká a že žiadne nedostatky v rozsudku okresného súdu zistené neboli.

Práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru mali byť porušené tým, že sa nedodržal princíp rovnosti zbraní, lebo všeobecné súdy sa rozhodli konať proti ušlému, keďže to bolo pre ne jednoduchšie. Sťažovateľovi sa tým znemožnilo využiť práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru aj napriek tomu, že vydaný zatykač jasne deklaroval nutnosť prítomnosti sťažovateľa pri objasnení veci. Podľa názoru sťažovateľa   všeobecné   súdy   boli   zaujaté,   neboli   teda   nestranné   v zmysle   čl.   6   ods.   1 dohovoru a nebola dodržaná rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, lebo sa vykonávali predovšetkým   tie   dôkazy,   ktoré   boli   v jeho   neprospech   a mali   ho   vykresliť   ako   osobu nečestnú.   Nevykonali   sa   ani   dôkazy   smerujúce   k objektívnemu   zisteniu   skutkových okolností, najmä škody. Boli vypočuté len osoby vypovedajúce v neprospech sťažovateľa, najmä   údajný   poškodený.   Nezadovážili   sa   listinné   dôkazy   týkajúce   sa   hospodárenia sťažovateľovej firmy a nebol vypočutý ani jeho spoločník a druhý konateľ. Podľa tvrdenia sťažovateľa   došlo   tiež   k hrubému   porušeniu   čl.   50   ods.   6   ústavy,   pretože   kým   v čase spáchania skutku bola daná hranica škody veľkého rozsahu sumou 1 500 000 Sk, v čase vynesenia rozsudku to už bola suma 3 250 000 Sk. Znamená to, že ukladanie trestu podľa znenia Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku vo vzťahu k spôsobenej škode preukazuje vyšší stupeň spoločenskej nebezpečnosti ako podľa znenia Trestného zákona účinného v čase vynesenia rozsudku. Nebola dodržaná ani zásada konania bez zbytočných prieťahov vyplývajúca z čl. 6 ods. 1 dohovoru a z čl. 48 ods. 2 ústavy. Pokiaľ sa okresný súd   rozhodol   konať   proti   ušlému,   hoci   bez   prítomnosti   sťažovateľa   bola   možnosť objasnenia veci pochybná, nemohol sťažovateľ ničím zaviniť, že konanie trvalo 6 rokov. Vznikli teda neprimerané prieťahy na strane okresného súdu, pričom túto skutočnosť bolo treba zvážiť pri ukladaní trestu. Ide totiž o mimoriadnu okolnosť, ktorá môže podmieniť aj uloženie trestu pod dolnou hranicou trestnej sadzby. V rozpore s tým bol však sťažovateľovi uložený trest pri hornej hranici trestnej sadzby.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 98/05 a Okresný súd Bratislava IV v konaní pod sp. zn. 1 T 89/01 porušili:

a) čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c) ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 (Ústavy Slovenskej republiky, pozn.) tým, že voči sťažovateľovi v konaní proti ušlému konali s prieťahmi za jeho neprítomnosti za súčasnej   existencie   medzinárodného   zatykača,   čím   porušili   zásadu   rovnosti   v konaní, znemožnili mu účinne sa obhajovať, najmä navrhovať a produkovať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu,   a tak   zapríčinili,   že   jeho   záležitosť   nebola   spravodlivo   a v primeranej   lehote prejednaná nestranný súdom.

b)   čl.   50   ods.   6   Ústavy   Slovenskej   republiky   tým,   že   posudzovali   trestnosť   činu a ukladali trest podľa zákona, ktorý bol pre sťažovateľa nepriaznivejší ako zákon účinný v čase vynesenia rozsudku.

2. P. P. Ústavný súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume určenej súdom,   ktorú   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný   vyplatiť   advokátovi   JUDr. J.   T.   do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

V prípade,   ak   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľa, ten navrhol, aby ústavný súd zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 89/01 z 19. apríla 2005 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 98/05 z 13. septembra 2005   a všetky   rozhodnutia   na   tieto   rozhodnutia   nadväzujúce   a „vrátil   vec   súdom   na opätovné prerokovanie“.

3. Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu z 12. apríla 2007, ktoré bolo ústavnému súdu doručené faxom 13. apríla 2007 a poštou 20. apríla 2007, vyplýva, že si vyžiadala stanovisko predsedníčky senátu 2 To. Táto uviedla, že krajský súd sa zaoberal námietkami obhajoby vo svojom uznesení, pričom odvolanie zamietol ako nedôvodné. Konštatoval, že okresný súd v prerokúvanom prípade správne konal proti sťažovateľovi ako proti ušlému. Podmienky na použitie ustanovenia § 302 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) boli splnené, lebo bolo preukázané, že sa sťažovateľ dlhú dobu vyhýbal trestnému stíhaniu pobytom v cudzine. Pokiaľ ide o výrok o vine, treste a náhrade spôsobenej škody, pridržiava sa predsedníčka senátu dôvodov, ktoré sú uvedené v uznesení z 13. októbra 2005. Keďže ide o právoplatné rozhodnutie, možno ho napadnúť už len mimoriadnym opravným prostriedkom.

4. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 2. mája 2007, ktorá bola ústavnému súdu   doručená   7.   mája   2007,   vyplýva,   že   stanovisko   predsedníčky,   resp.   predsedníčky senátu   krajského   súdu   považuje za   celkom   všeobecné.   Sťažovateľ   sa   pokúsil   napadnúť uznesenie krajského súdu mimoriadnym opravným prostriedkom, ale sám dovolanie podať nemohol, lebo uznesenie   krajského súdu   nadobudlo   právoplatnosť pred   31.   decembrom 2005. Podal aj podnet Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, ale tento podnet bol posledný deň lehoty 31. marca 2006 odložený.

II.

Z rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   89/01   z 19.   apríla   2005   vyplýva, že sťažovateľ bol uznaný za vinného z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 Trestného   zákona.   Bol   zaradený   do   III.   nápravnovýchovnej   skupiny.   Sťažovateľ   v máji 1999 odišiel do zahraničia, a to konkrétne do Francúzska. Na návrh prokurátora z 18. júna 2001 vydal okresný súd 4. júla 2001 pod sp. zn. 1 Nt 11/01 medzinárodný zatýkací rozkaz, následkom ktorého Odvolací súd vo Versailles (Cour d´ appel de Versailles) (ďalej len „francúzsky súd“) vzal sťažovateľa do vydávacej väzby. Sťažovateľ sa proti rozhodnutiu odvolal,   pričom   v čase   vydania   rozsudku   okresného   súdu   nebolo   ešte   konanie   pred francúzskymi súdmi ukončené. Ďalej bolo zistené, že sťažovateľ bol z vydávacej väzby prepustený a zdržuje sa na neznámom mieste. Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 89/01 z 26. februára 2004 bolo rozhodnuté, že sa trestné konanie proti sťažovateľovi vykoná ako proti ušlému v zmysle § 305 Trestného poriadku. Podľa názoru okresného súdu vykonaným dokazovaním bola vina sťažovateľa preukázaná bez akýchkoľvek pochybností. Celý rad vyprodukovaných konkrétnych dôkazov jednoznačne preukázal priebeh žalovaného skutku. Tým, že sťažovateľ poskytnutú zálohu 12 890 000 Sk, ktorá mala byť použitá na realizáciu stavebných prác a jej prípadná nepreinvestovaná časť vrátená poškodenému, použil na iný účel a znemožnil použitie peňazí na zmluvne objednaný účel, resp. na jej vrátenie, hoci stavebné   práce   boli   vykonané   len   v hodnote   350 000   Sk,   naplnil   objektívnu   stránku skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku, pretože neskoršie znenie tohto ustanovenia nie je pre   sťažovateľa   priaznivejšie.   Sťažovateľ   konal   zo   subjektívneho   hľadiska   v priamom úmysle, o čom svedčí skutočnosť, že zriadil nový účet, o existencii ktorého nik vo firme nemal žiadnu vedomosť. Z tohto účtu odčerpal takmer celú sumu pre vlastné účely, pričom účet   zriadil   iba   niekoľko   dní   po   uzatvorení   transakcie.   Pri   ukladaní trestu   okresný   súd zohľadnil   najmä   rozsah   spôsobenej   škody,   ale   prihliadol   aj   na   poľahčujúcu   okolnosť spočívajúcu v predchádzajúcej bezúhonnosti sťažovateľa.

Z odvolania obhajcu sťažovateľa z 24. mája 2005 vyplýva, že rozsudok považuje za odporujúci   zákonu   a zisteným   skutočnostiam.   Výrok   o vine   považuje   za   zmätočný, vzájomne si odporujúci a nenapĺňajúci skutkovú podstatu žiadneho trestného činu. Proti sťažovateľovi sa konalo ako proti ušlému, hoci súčasne došlo k vydaniu medzinárodného zatýkacieho   rozkazu.   Už   touto   skutočnosťou   bola   poznamenaná   kvalita   vykonaného dokazovania, lebo základným princípom konania proti ušlému musí byť skutočnosť, že vec možno rozhodnúť bez prítomnosti trestne stíhaného, pretože zhromaždené dôkazy na to postačujú. Naproti tomu však z povahy zatýkacieho rozkazu vyplýva, že trestne stíhaná osoba je potrebná na vykonanie úkonov trestného stíhania a jej neprítomnosť bude mať zrejme vplyv na kvalitu vykonaných dôkazov a presnosť skutkových zistení. Okresný súd sa ani   nepokúsil   zaobstarať   vyjadrenia   sťažovateľa   počas   vydávacieho   konania vo Francúzsku.   Pritom   sťažovateľ   sa   v rámci   vydávacieho   konania   vo   Francúzsku vyjadroval ku skutku a k trestnému stíhaniu. Aj keby konaním sťažovateľa bola naplnená skutková podstata trestného činu sprenevery, nemožno akceptovať tvrdenie okresného súdu, že   znenie   tejto   skutkovej   podstaty   v čase   spáchania   skutku   malo   byť   pre   sťažovateľa výhodnejšie. Pre sťažovateľa bolo výhodnejšie neskoršie znenie skutkovej podstaty, lebo došlo k posunutiu hranice výšky škody, ktorá je kritériom pre definovanie škody veľkého rozsahu.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 98/05 z 13. septembra 2005 doručeného obhajcovi sťažovateľa 28. novembra 2005 vyplýva, že odvolanie obhajcu bolo zamietnuté. Podľa názoru krajského súdu boli splnené podmienky pre konanie proti ušlému v zmysle § 302   Trestného   poriadku,   lebo z obsahu spisu   je   zrejmé,   že sťažovateľ   sa   dlhšiu   dobu vyhýbal   trestnému   konaniu   pobytom   v cudzine,   čoho   dôkazom   je   aj   vydanie medzinárodného   zatýkacieho   rozkazu.   Okresný   súd   vykonal   dokazovanie   v potrebnom rozsahu   a zákonným   spôsobom   a vykonané   dôkazy   aj   správne   vyhodnotil.   Krajský   súd nezistil pochybenia, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie veci a na uplatnenie práva sťažovateľa   na   obhajobu.   Okresný   súd   vykonal   na   hlavnom   pojednávaní   dokazovanie zákonným   spôsobom   a v potrebnom   rozsahu,   pričom   vykonané   dôkazy   vyhodnotil v zákonných intenciách. Krajský súd preto v otázke skutkových zistení odkazuje na vecne správne   a vyčerpávajúce   dôvody   rozsudku   okresného   súdu,   s ktorými   sa   stotožňuje. V súvislosti s námietkou nesprávnej aplikácie skutkovej podstaty trestného činu sprenevery v znení   účinnom   v čase   spáchania   skutku   treba   vychádzať   z toho,   že   podľa   rozsudku okresného   súdu   bola   konaním   sťažovateľa   spôsobená   škoda   veľkého   rozsahu.   Táto   sa v priebehu obdobia od spáchania skutku do vyhlásenia rozsudku viackrát menila tým, že sa zvyšovala   suma   minimálnej   mzdy.   V roku   1999   bola   minimálna   mzda   3   000   Sk,   od 1. apríla 1999 bola 3 600 Sk a v čase vyhlásenia rozsudku okresného súdu 6 500 Sk. To znamená, že škoda   veľkého   rozsahu   vzhľadom   na ustanovenie §   89 ods.   13 Trestného zákona   predstavuje   teraz   najmenej   3   250   000   Sk,   v roku   1999   to   bolo   najmenej 1 500 000 Sk a od 1. apríla 1999 najmenej 1 800 000 Sk. V každom prípade šlo nepochybne o škodu   veľkého   rozsahu,   keďže   konaním   sťažovateľa   bola   spôsobená   škoda   vo   výške 12 540   000   Sk,   teda   niekoľkonásobne   viac   ako   uvedené   dolné   hranice   škody   veľkého rozsahu. Škoda veľkého rozsahu bola podradená v čase spáchania skutku pod ustanovenie § 248 ods. 4 Trestného zákona s trestnou sadzbou v rozpätí od 5 do 12 rokov. Škoda veľkého rozsahu v čase rozhodovania okresného súdu bola podradená pod ustanovenie § 248 ods. 5 Trestného   zákona   s trestnou   sadzbou   taktiež   v rozpätí   od   5   do   12   rokov.   Z uvedeného vyplýva, že okresný súd pri ukladaní trestu a posudzovaní právnej kvalifikácie postupoval v súlade so zákonom. Krajský súd nezistil žiadne pochybenie ani vo výroku o treste. Trest bol uložený v rámci zákonnej sadzby pri jej hornej hranici. Je preto trestom veľmi citeľným, nie však neprimeraným stupňu spoločenskej nebezpečnosti činu sťažovateľa pre spoločnosť a jeho pomerom. Nie je ani v rozpore s účelom trestu. Nebolo možné prehliadnuť výšku spôsobenej škody a skutočnosť, že sťažovateľ sa zbavil zodpovednosti za následok útekom do cudziny.

Z rozhodnutia   francúzskeho   súdu   zo   17. mája   2002   vydaného   na   verejnom pojednávaní za účasti sťažovateľa vyplýva, že vydanie sťažovateľa do Slovenskej republiky je   prípustné.   Sťažovateľ   bol   z vydávacej   väzby   prepustený   so   súčasným   nariadením súdneho   dohľadu   14. decembra   2001.   Na verejnom   pojednávaní   boli   sťažovateľovi doručené predložené doklady.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   89/01   vyplývajú   nasledovné   relevantné skutočnosti:

Z obžaloby z 8. októbra 2001 doručenej okresnému súdu 9. októbra 2001 vyplýva, že prípravné   konanie   bolo   vedené   v zmysle   §   302   Trestného   poriadku   ako   konanie   proti ušlému, pričom podľa § 305 Trestného poriadku prokurátor navrhuje, aby sa aj na súde konalo proti ušlému.

Z oznámenia   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“) z 11. októbra 2001 vyplýva, že podľa oznámenia Interpolu je sťažovateľ vo vydávacej väzbe od 9. októbra 2001 na základe rozhodnutia francúzskeho súdu. Dňa 11. októbra 2001 ministerstvo poslalo do Francúzska žiadosť o vydanie sťažovateľa spolu so zatýkacím rozkazom okresného súdu.

Z oznámenia   ministerstva   z 2.   januára   2002   vyplýva,   že   od   doručenia   žiadosti o vydanie sťažovateľa nie sú k dispozícii ďalšie informácie o stave či priebehu vydávacieho konania.

Z oznámenia   ministerstva   z 25.   januára   2002   vyplýva,   že   francúzske   orgány nepovažujú   za   dostatočný   popis   spáchaného   trestného   činu   za   účelom   posúdenia,   či   je skutok trestným činom aj podľa francúzskeho trestného práva. Preto konajúci francúzsky súd rozhodnutím zo 7. decembra 2001 vyžiadal doplnenie potrebných údajov. Konkrétne požadoval upresniť okolnosti, za ktorých mal sťažovateľ finančné prostriedky zneužiť. Z prípisu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   89/01   zo   4.   februára   2002   adresovaného „Príslušnému   súdu   vo   Versailles“   vyplýva   doplnenie   požadovaných   údajov   o trestnej činnosti sťažovateľa.

Z oznámenia ministerstva   z 21.   júna 2002 vyplýva, že   sťažovateľ   21.   mája 2002 podal odvolanie proti rozhodnutiu francúzskeho súdu o prípustnosti vydania.

Z pripojeného   prípisu   veľvyslanca   Slovenskej   republiky   v Paríži   z 11.   júna   2002 vyplýva, že francúzsky súd vyhovel žiadosti o vydanie sťažovateľa, ktorý však podal proti rozhodnutiu odvolanie.

Z oznámenia   ministerstva   z 12.   júna   2003   vyplýva,   že   bolo   potrebné   zabezpečiť opravu   prekladu   zatýkacieho   rozkazu   okresného   súdu   súdnym   tlmočníkom.   Keďže sťažovateľ   sa   proti   rozhodnutiu   francúzskeho   súdu   odvolal,   čaká   sa   na   rozhodnutie o odvolaní.

Z úradného záznamu spísaného sudcom okresného súdu 15. decembra 2003 vyplýva, že   sa   tohto   dňa   telefonicky   spojil   s JUDr.   H.   na   ministerstve.   Táto   mu   uviedla,   že francúzsky súd vyslovil prípustnosť vydania sťažovateľa, ktorý sa však odvolal, pričom o jeho   odvolaní   ešte   nebolo   rozhodnuté.   Podarilo   sa   tiež   zistiť,   že   sťažovateľ   bol z vydávacej väzby prepustený a nachádza sa na neznámom mieste.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 1 T 89/01-195 z 26. februára 2004 vyplýva, že podľa § 305 Trestného poriadku sa trestné konanie proti sťažovateľovi vykoná ako proti ušlému. Prokurátor v obžalobe podanej 9. októbra 2001 navrhol konať proti sťažovateľovi ako proti ušlému. Okresný súd vykonal šetrenie smerujúce k zisteniu pobytu sťažovateľa. Vyšlo   najavo,   že   sťažovateľ   ušiel   do   Francúzska.   Na   základe   tejto   skutočnosti   vydal okresný súd pod sp. zn. 1 Nt 11/01 4. júla 2001 na sťažovateľa zatýkací rozkaz. Na základe rozhodnutia francúzskeho súdu bol sťažovateľ vzatý do vydávacej väzby, proti čomu podal opravný prostriedok. Dosiaľ o ňom nebolo rozhodnuté, pričom (ako to vyplýva z úradného záznamu   z 15.   decembra   2003)   bol   prepustený   z vydávacej   väzby   a nachádza   sa   na neznámom   mieste.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   dospel   okresný   súd   k záveru,   že   je neúčelné ďalej čakať na rozhodnutie francúzskych orgánov za stavu, keď sťažovateľ nie je vo vydávacej väzbe, s najväčšou pravdepodobnosťou utiekol a zdržiava sa na neznámom mieste.

Prvé hlavné pojednávanie bolo nariadené na 21. apríl 2004.

Z oznámenia   ministerstva   z 13.   januára   2005   vyplýva,   že   dostali   informáciu   od Interpolu   Bratislava   z 12.   januára   2005.   Podľa   tejto   informácie   žiadosť   o vydanie sťažovateľa bola postúpená francúzskemu ministerstvu spravodlivosti.

Z oznámenia ministerstva z 24. januára 2006 vyplýva, že francúzske ministerstvo spravodlivosti   rozhodlo   3.   novembra   2003   o vydaní   sťažovateľa.   Francúzsky   súd   však sťažovateľa 14. decembra 2003 prepustil a nariadil súdny dohľad, ktorý však sťažovateľ nerešpektoval.   Francúzske   orgány   nevedia,   kde   sa   v tom   čase   sťažovateľ   nachádzal, a evidujú ho ako hľadanú osobu.

Z oznámenia   ministerstva   zo   14.   júla   2006   vyplýva,   že   dostali   informáciu   od Interpolu   Bratislava   zo   14.   júla   2006,   podľa   ktorej   vydanie   sťažovateľa   nemohlo   byť realizované,   lebo   tento   sa   vyhol   súdnej   kontrole   a pátranie   po   ňom   za   účelom   jeho lokalizácie je negatívne.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   48   ods.   2   prvej   vety   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   (...) prerokovala   (...)   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná súdom (...), ktorý rozhodne (...) o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu (...),

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Ku konaniu proti ušlému

Podstata argumentácie sťažovateľa v tejto časti spočíva v tvrdení, že vzhľadom na zložitosť dôkaznej situácie vo veci a za účelom plného využitia jeho obhajobných práv vyplývajúcich z označených článkov ústavy a dohovoru sa nemalo konať proti nemu ako proti ušlému. Vyplýva to aj zo skutočnosti, že bol na neho vydaný zatýkací rozkaz a žiadalo sa o jeho vydanie z cudziny, teda aj orgány činné v trestnom konaní prejavili názor, že jeho osobná účasť na hlavnom pojednávaní je nevyhnutná.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   predovšetkým   ustáliť   rozhodujúce   skutkové okolnosti tejto časti veci.

Po tom, čo sťažovateľ v máji 1999 opustil územie Slovenskej republiky, 9. novembra 1999 bolo proti nemu začaté trestné stíhanie pre trestný čin sprenevery. Prípravné konanie prebehlo v neprítomnosti sťažovateľa v rámci konania proti ušlému. Na žiadosť prokurátora vydal okresný súd 4. júla 2001 pod sp. zn. 1 Nt 11/01 zatýkací rozkaz na sťažovateľa. Prokurátor podal na sťažovateľa obžalobu 9. októbra 2001, pričom zároveň navrhol, aby sa v zmysle § 305 Trestného poriadku konalo proti sťažovateľovi ako proti ušlému. V období od   podania   obžaloby   až   do   26.   februára   2004   okresný   súd   vykonával   právne   kroky smerujúce k vydaniu sťažovateľa z Francúzska za účelom zabezpečenia jeho osobnej účasti na hlavnom pojednávaní. V rámci týchto krokov okresný súd zistil, že francúzske orgány sťažovateľa   zaistili   a 9.   októbra   2001   ho   vzali   do   vydávacej   väzby.   Ďalej   zistil,   že rozhodnutím   francúzskeho   súdu   zo   17.   mája   2002   bola   vyslovená   prípustnosť   vydania sťažovateľa, avšak sťažovateľ podal proti rozhodnutiu odvolanie. Napokon okresný súd 15. decembra 2003 zistil, že sťažovateľ bol z vydávacej väzby prepustený a podľa správ sa nachádza na neznámom mieste. Následne na to okresný súd uznesením č. k. 1 T 89/01-195 z 26.   februára   2004   rozhodol,   že   sa   proti   sťažovateľovi   bude   konať ako   proti   ušlému. Zistenie z 15. decembra 2003 bolo potom neskôr dodatočne potvrdené 24. januára 2006, keď ministerstvo upresnilo, že sťažovateľ bol 14. decembra 2003 prepustený z vydávacej väzby, pričom nerešpektoval nariadený súdny dohľad, v dôsledku čoho francúzske orgány nevedia, kde sa zdržuje. K tomu treba na upresnenie uviesť, že k prepusteniu sťažovateľa z vydávacej   väzby   so   súčasným   nariadením   súdneho   dohľadu   nedošlo   v skutočnosti 14. decembra 2003, ale ešte 14. decembra 2001, ako to vyplýva z rozhodnutia francúzskeho súdu   zo   17.   mája   2002.   Toto   rozhodnutie   sa   v spise   okresného   súdu   nenachádza avšak ústavnému súdu ho poskytol právny zástupca sťažovateľa. Prvé hlavné pojednávanie bolo vo veci nariadené na 21. apríl 2004.

Z ustanovenia § 302 a nasl. Trestného poriadku vyplýva, že konanie proti ušlému možno vykonať proti tomu, kto sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva. Obvinený musí mať v konaní proti ušlému vždy obhajcu, ktorý má rovnaké práva ako obvinený. Konanie proti ušlému sa vykonáva na návrh prokurátora, ktorý môže podať už v   obžalobe,   alebo i bez takého   návrhu na základe   opatrenia   predsedu   senátu. Všetky písomnosti určené pre obvineného sa doručujú iba obhajcovi. Predvolanie na hlavné pojednávanie   a na   verejné   zasadnutie   sa   tiež   vhodným   spôsobom   uverejní.   Hlavné pojednávanie, prípadne verejné zasadnutie sa potom vykoná i v neprítomnosti obvineného, a to bez ohľadu na to, či sa obvinený o ňom dozvedel. Osoba   právoplatne   odsúdená v konaní proti ušlému nemá možnosť dosiahnuť nové prerokovanie a rozhodnutie veci v jej prítomnosti (tento stav od 1. januára 2006 už neplatí).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „Európsky súd“)   vyplýva, že právo   obvineného byť prítomný na pojednávaní neznamená len   jeho fyzickú prítomnosť, ale aj reálnu možnosť pojednávanie sledovať a aktívne sa ho zúčastniť. Právo obvineného byť prítomný na pojednávaní nie je absolútne. V judikatúre sa riešili tri skupiny prípadov, keď sa pojednávanie konalo v neprítomnosti obvineného. Predovšetkým išlo   o prípady,   keď   sa   pred   vyššími   súdnymi   inštanciami   konalo   v neprítomnosti obvineného. Ďalej v menej závažných prípadoch sa koná v neprítomnosti obvineného, ktorý sa na pojednávanie bez ospravedlnenia neustanovil, hoci bol riadne predvolaný. Pretože obvinený sa môže vzdať práva byť prítomný na pojednávaní, takáto prax sama osebe sa neprieči   čl.   6   dohovoru   pod   podmienkou,   že   vzdanie   sa   práva   je   jednoznačné   a podľa okolností zabezpečené aj určitými zárukami. Pod touto podmienkou vzdanie sa práva môže mať   aj   konkludentnú   formu,   t.   j.   neustanovenie   sa   po   riadnom   predvolaní,   ktoré   bolo obvinenému   osobne   doručené.   Treťou   skupinou   prípadov   je   konanie   in   contumatiam (v terminológii   Trestného   poriadku   konanie   proti   ušlému).   Článok   6   dohovoru   zásadne nevylučuje konanie in contumatiam. „Nemožnosť kontumačného konania alebo konania v neprítomnosti by mohla paralyzovať trestné stíhanie, napr. tým, že by sa znehodnotili dôkazy,   trestné   stíhanie   by   sa   mohlo   premlčať,   alebo   by   to   mohlo   viesť   k odopretiu spravodlivosti“ (Colozza c. Taliansko z 12. februára 1985, § 27). „Konanie v neprítomnosti zásadne nie je nezlučiteľné s čl. 6 dohovoru, ak obvinený môže neskôr požiadať, aby súd rozhodol   znova   a po   jeho   vypočutí   o oprávnenosti   trestného   obvinenia   tak   z hľadiska skutkového, ako aj právneho“ (Poitrimol c. Francúzsko z 23. novembra 1993).

Zásadného   významu   z hľadiska   problematiky   podanej   sťažnosti   je   rozhodnutie Veľkej komory Európskeho súdu vo veci Sejdovic c. Taliansko z 1. marca 2006. Podľa tohto   rozhodnutia   hoci   konanie   v neprítomnosti   nie   je   samo   osebe   inkompatibilné s ustanoveniami   čl.   6   dohovoru,   k odmietnutiu   spravodlivosti   nepochybne   dochádza,   ak osoba odsúdená v neprítomnosti nemôže dosiahnuť od súdu, ktorý o nej rozhodol, nové rozhodnutie vo veci po stránke procesnej aj hmotnoprávnej, ibaže by bolo preukázané, že sa svojho   práva   zúčastniť   sa   konania   a obhajovať   samú   seba   vzdala,   alebo   sa   úmyselne vyhýbala účasti na konaní. Článok 6 dohovoru nikomu nebráni, aby sa na základe vlastnej slobodnej vôle vzdal svojho subjektívneho práva na spravodlivý proces. Avšak v prípadoch, v ktorých osoba obvinená z trestného činu nebola osobne oboznámená s trestným stíhaním, nemôže   byť   považovaná   za   osobu,   ktorá   sa   vzdala   práva   zúčastniť   sa   na   pojednávaní a obhajovať   sa   iba   na   základe   skutočnosti,   že   má   status   ušlého   na   základe   domnienky založenej na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Navyše, nemôže byť na obvinenom, aby   preukázal,   že   sa   nesnažil   vyhýbať spravodlivosti   alebo   že   jeho   neprítomnosť   bola spôsobená vis maior, ale zároveň treba vyhodnotiť, či obvinený uviedol dostatočný dôvod na ospravedlnenie svojej neprítomnosti alebo či existovalo niečo, čo by zaručilo, že jeho neprítomnosť   bola   spôsobená   objektívnymi   okolnosťami.   Napokon   je   veľmi   dôležité posúdenie otázky, či takejto osobe bolo riadne doručené obvinenie a či bola v konaní riadne zastúpená obhajcom. V súvislosti s riadnym doručením obvinenia nie je vylúčená možnosť, že určité preukázané skutočnosti môžu nasvedčovať tomu, že obvinený nepochybne vie o trestnom   stíhaní   a dôvodoch   obvinenia   proti   nemu   a napriek   tomu   nemá   v úmysle zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní, resp. sa snaží vyhnúť trestnému stíhaniu. Príkladom je situácia, ak predložené dôkazy jednoznačne svedčia o tom, že obvinený si je vedomý, že je proti nemu vedené trestné stíhanie a pozná obsah obvinenia.

Na   základe   citovanej   judikatúry   Európskeho   súdu   možno   zhrnúť,   že   v prípade právoplatného odsúdenia v rámci konania proti ušlému, ak Trestný   poriadok nepripúšťa vykonanie   nového   súdneho   konania   na   požiadanie   obvineného,   je   takéto   právoplatné odsúdenie in contumatiam možné považovať za súladné s čl. 6 dohovoru za predpokladu, že obvinený si je vedomý, že je proti nemu vedené trestné stíhanie, pozná obsah obvinenia a z vlastnej vôle sa zriekol práva zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní, resp. sa vyhýba spravodlivosti, pričom je v konaní proti ušlému riadne zastúpený obhajcom.

V ďalšom je potrebné uvedenú judikatúru aplikovať na sťažovateľov prípad.Keďže   sťažovateľ   odišiel   zo   Slovenskej   republiky   v máji   1999   a keďže   trestné stíhanie proti nemu bolo začaté spolu so vznesením obvinenia až v novembri 1999, nemôžu byť   pochybnosti   o tom,   že   sťažovateľovi   uznesenie   vyšetrovateľa   o vznesení   obvinenia z 9. novembra   1999   riadne   doručené   nebolo.   Prípravné konanie   prebiehalo ako   konanie proti ušlému. Hoci prokurátor v obžalobe z 8. októbra 2001 navrhol okresnému súdu konať proti sťažovateľovi ako proti ušlému, okresný súd takto po dlhší čas nepostupoval. Po tom, čo bol sťažovateľ v októbri 2001 francúzskymi orgánmi vzatý do vydávacej väzby, v rámci prebiehajúceho   extradičného   konania   na   verejnom   pojednávaní   francúzskeho   súdu   boli sťažovateľovi doručené doklady, ktoré Slovenská republika poskytla francúzskym orgánom v rámci žiadosti o vydanie sťažovateľa. Ako   to sťažovateľ sám tvrdí   (jednak v ústavnej sťažnosti, ale tiež v odvolaní proti rozsudku okresného súdu), pred francúzskym súdom sa vyjadroval   nielen   k otázke   extradície,   ale   aj   v merite   veci,   teda   pokiaľ   ide   o predmet trestného stíhania proti nemu. Vzhľadom na tieto skutočnosti možno dôjsť k záveru, že sťažovateľ bol v tejto fáze nepochybne informovaný o skutkových a právnych dôvodoch trestného stíhania vedeného proti nemu.

Ako to vyplýva z rozhodnutia francúzskeho súdu zo 17. mája 2002, sťažovateľ bol prepustený z vydávacej väzby so súčasným nariadením súdneho dohľadu ešte 14. decembra 2001.   Podľa   zistení   francúzskych   orgánov   najneskôr   k 15.   decembru   2003   sťažovateľ prestal dodržiavať pravidlá súdneho dohľadu, nachádzal sa na neznámom mieste a snahy francúzskych   orgánov   lokalizovať   miesto   jeho   pobytu   zostali   bezvýsledné.   Z týchto skutočností možno jednoznačne vyvodiť, že po prepustení z vydávacej väzby sa sťažovateľ začal trestnému stíhaniu vyhýbať.

Tak ako z podanej sťažnosti aj z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 89/01 vyplýva, že obhajoba sťažovateľa v konaní pred okresným súdom, ale aj pred krajským súdom bola riadne zabezpečená zvolenými obhajcami. Sťažovateľ nijako nenamieta túto skutočnosť.

Možno   urobiť   záver,   že   v prípade   sťažovateľa   boli   splnené   všetky   požadované podmienky   umožňujúce   konať proti   nemu   ako   proti   ušlému   v súlade   s čl.   6   dohovoru. Námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   samotné   orgány   činné   v trestnom   konaní   dospeli k názoru,   že   je jeho   osobná   účasť na hlavnom   pojednávaní nevyhnutná, je irelevantná. Okresný   súd   vyvinul   maximálne   úsilie   na   zabezpečenie   osobnej   účasti   sťažovateľa   na hlavnom pojednávaní a len po tom, čo bolo zrejmé, že o trestnom stíhaní a o jeho predmete je   informovaný   a trestnému   stíhaniu   sa   vyhýba,   rozhodol   o tom,   že   bude   konať   proti sťažovateľovi ako proti ušlému. Práve preto sťažnosti v tejto časti nebolo možné vyhovieť.

K posudzovaniu trestnosti činu a ukladania trestu

Sťažovateľ namieta, že nemal byť uznaný vinným podľa toho znenia ustanovenia § 248 Trestného zákona, ktoré platilo v čase spáchania skutku, ale podľa toho znenia, ktoré platilo v čase odsúdenia, lebo neskoršie znenie bolo pre neho priaznivejšie. Ďalej je toho názoru, že tak v dôsledku   uvedeného pochybenia, ako aj vzhľadom   na ním   nezavinené neprimerane dlhé trvanie súdneho konania mal mu byť uložený trest podstatne miernejší. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 98/05 z 13. septembra 2005 vyplýva, že znenie skutkovej podstaty § 248 ods. 4 Trestného zákona účinné v čase spáchania skutku a znenie   skutkovej   podstaty   §   248   ods.   5   Trestného   zákona   účinné   v čase   rozhodnutia okresného súdu boli totožné. Rovnako totožná bola aj trestná sadzba v rozpätí od 5 do 12 rokov. Rozdiel v právnom stave ku dňu spáchania skutku a ku dňu vynesenia rozsudku bol vo zvýšení dolnej hranice škody veľkého rozsahu. Bol to následok zvýšenia minimálnej mzdy, ktorá je východzím bodom pre presné definovanie pojmu „škoda veľkého rozsahu“. V podstate to znamená, že trestný čin sťažovateľa sa stal zvýšením dolnej hranice škody veľkého rozsahu v istom zmysle menej závažným. Nedošlo však k takému podstatnému zvýšeniu tejto dolnej hranice, ktorá by znamenala, že škoda 12 540 000 Sk prestala byť škodou   veľkého   rozsahu.   Zvýšenie   dolnej   hranice   neznamenalo   teda   zmenu   právnej kvalifikácie skutku na menej závažný trestný čin s miernejšou trestnou sadzbou.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   sa   s touto   námietkou   sťažovateľa vysporiadal dôsledne. Preto nemožno považovať jeho záver o právnej kvalifikácii skutku ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený.

K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj v súvislosti s namietanou výškou trestu odňatia slobody. Uložený trest je nepochybne v rámci trestnej sadzby použitej skutkovej podstaty. Hoci je pravdou, že konanie vedené okresným súdom trvalo od októbra 2001 do apríla   2005,   veľkú   časť   tejto   doby   však   zabrali   okresnému   súdu   kroky   smerujúce k zabezpečeniu osobnej účasti sťažovateľa na hlavnom pojednávaní. Nejde teda o prieťahy zo strany okresného súdu, ktoré by sa mali prejaviť v zmiernení uloženej sankcie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nebolo možné vyhovieť sťažnosti ani v tejto časti.

Uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   15/07-13   z 15.   marca   2007   bolo   vydané dočasné   opatrenie,   ktorým   sa   odložila   vykonateľnosť   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 2 To 98/05 z 13. septembra 2005 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 89/01 z 19. apríla 2005 do dňa právoplatnosti rozhodnutia v danej veci.

Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.   Vzhľadom   na   citované   ustanovenie   dočasné   opatrenie   zanikne právoplatnosťou tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   nálezu   rozumieť   jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007